Oksana Svidran pochádza z ukrajinského mesta Kamianske. Pracovala ako kardiologička, neskôr vybudovala a jedenásť rokov viedla montessori školu a škôlku. V marci 2022 ušla so svojimi dcérami pred ruskou agresiou do Bratislavy, kde pracuje ako montessori učiteľka. Sedemročná Máša chodí na základnú školu, sedemnásťročná Vika študuje na konzervatóriu. Na Ukrajine ostal jej manžel Maxim a dvadsaťročný syn Andrij.

Rozprávali sme sa o tom, ako vyzerala ich cesta z vojnou zmietanej Ukrajiny, aké prijatie zažila na Slovensku, ako sa spolu s dcérami vyrovnáva s novým životom v emigrácii či o montessori pedagogike.

Žili ste v Kamianskom neďaleko Dnipra. Odišli ste odtiaľ hneď 24. februára, keď sa začala vojna?

Dvadsiateho štvrtého februára nám z Kyjeva zavolal syn Andrij – my sme ešte nič nevedeli, on nás s tým zobudil – mama, začala sa vojna. Pýtala som sa ho: Andrij, ty čo? Si opitý?

Predtým ste vôbec nemysleli na to, že môže byť vojna?

Nie. Niekto hovoril, že sa môže začať, no ja som si to nemyslela. Učiteľky v mojej škôlke som upokojovala, že to také nebude. Sme v dvadsiatom prvom storočí. Aké tanky? Aké rakety? Potom mi to vyčítali.

Andrijovi sa už 24. februára v noci podarilo s pomocou manželových kamarátov dostať domov. Šli sme na chatu, ktorú máme asi 30 kilometrov od mesta.

Sedeli sme v chlade a rozmýšľali, čo robiť ďalej. Manžel trval na tom, aby sme odišli. Pre mňa to bolo ťažké. Manžel, syn, rodičia zostali tam. Ale chápala som, že nemôžem nič nerobiť. Sedela som a plakala.

Druhého alebo tretieho marca, už si to presne nepamätám, sme šli na stanicu. Boli sme tam od ôsmej ráno do osemnástej. A tri dni sme sa nemohli dostať na vlak.

Tie tri dni ste strávili na stanici?

Nie, prichádzali sme tam každé ráno. Cestovný poriadok nebol. Prídeš o ôsmej a čakáš. Na stanici boli tisíce ľudí. A niekedy začali bežať a štverať sa na vysoké nástupište s batohmi, s kuframi. Ja som si myslela, že teda musím aj ja. Raz sme takto bežali, dvakrát, potom som si povedala, že viac už nebudem.

Ale šli sme aj na druhý deň, aj na tretí. Na štvrtý deň som manželovi hovorila: Ja nechcem ani Vika nechce, Máša plače.

Všetci kričali. Bolo tam tak veľa ľudí, že som Mášu musela držať, aby ju dav neudusil. Deti plakali, kričali, nejaká mamička nastúpila do vlaku, no jej dieťa nie. A už ho nevidela. Zdieľať

Rozumiete, bolo to také – príde vlak a všetci sa doň chcú dostať. Lenže vlak nie je nafukovací. A všetci kričali. Bolo tam tak veľa ľudí, že som Mášu musela držať, aby ju dav neudusil. Deti plakali, kričali, nejaká mamička nastúpila do vlaku, no jej dieťa nie. A už ho nevidela. Chcela vystúpiť z vlaku, ale už nemohla, lebo sa tam tlačili ďalší ľudia.

Takto to trvalo tri dni. Hovorila som manželovi, že nepôjdem, že už nechcem zažiť ten krik, to tlačenie. Máška už bola hysterická. Prosto tam stojíš a len myslíš na to – Bože, len nech zostanem človekom.

No napokon sa vám podarilo odcestovať.

Na štvrtý deň sme prišli na stanicu a bolo to ešte horšie, lebo sa začali letecké poplachy. Všetci sa museli skryť v podchode. Bolo tam veľa ľudí, ktorí prišli z Charkova, veľa detí. Už zažili bombardovanie. Keď sa začal nálet, veľa detí kričalo: Do metra! Do metra! Lebo v Charkove sa skrývali tam. Máška nechápala, prečo tak kričia, ale rozumela, že sa deje niečo hrozné.

Potom sme si opäť povedali, že nejdeme. Už sme sedeli v aute pred stanicou, keď zrazu prišla nejaká žena. Neviem, kto to bol. Vravela, že o pätnásť minút príde vlak. Manžel povedal: Idete.

Do toho vlaku sme sa dostali. O dve hodiny zastal. Prišli tri alebo štyri ďalšie plné vlaky a všetci sme museli presadnúť do jedného.

Išiel veľmi pomaly. Bola tma, lebo svetlá mohli prilákať útok. Tma, veľa ľudí, veľa detí, maličké deti plakali.

Takto sme šli asi desať hodín. O jednej v noci sme prichádzali do Vinnycie. Mesto však práve začali bombardovať a nám pred stanicou povedali: Všetci preč z vlaku. Vystúpili sme a tam len tma, veľa ľudí, museli sme ísť s prúdom.

Stratila som Viku aj Mášku. Našťastie Vika stále držala v jednej ruke saxofón a druhou Mášku, to je pre ňu najcennejšie.

Dav ma niesol. Kričala som mená dcér, ale tam všetci kričali.

Došli sme na stanicu. Tam sa už svietilo a Viku a Mášku som našla. Boli tam dobrovoľníci, jedlo, voda, čaj, káva, toalety. Do rána sme čakali na ďalší vlak, do Ľvova. Aj tam bolo veľa ľudí, nebolo si kam ani sadnúť. Vika a Máša si ľahli na zem k stene a spali. A ja som chodila a strážila ich.

Vlak prišiel o ôsmej. Na stanici naň čakalo veľa ľudí, bol však už plný. Museli sme sa doň natlačiť. Bol krik, niekto sa začal biť, deti a vôbec všetci kričali. Začala som sa modliť Otčenáš, to mi pomohlo. Môj mozog odstúpil od toho, čo sa dialo.

Tak sme cestovali ďalších desať hodín, zase bez toaliet, bez ničoho. Aspoňže nám na zastávkach dobrovoľníci dávali vodu a niečo na zahryznutie.

Vo Ľvove to už bolo dobré. Vopred som si dohodla, aby nás tam čakal vodič s autom, ktorý nás doviezol na hranice. Do Bratislavy sme prišli ôsmeho marca.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Už dopredu ste mali dohodnuté, že pôjdete na Slovensko? Prečo práve sem?

Moja sestra žije v New Yorku. Má tam kamarátku, ktorej sestra býva na Slovensku, Janku Kovalčíkovú, herečku z SND. Moja sestra to dohodla. Šli sme teda na Slovensko a vedeli sme, že sa s nami Jankin ocko stretne na hranici a odvezie nás do Bratislavy. Keby to nebolo dohodnuté, neodišli by sme.

Ako ste sa usadili v Bratislave?

Keď sme sem prišli, boli sme v pozitívnom šoku. Stretla nás Janka, povedala nám: Toto je váš byt. Chladnička bola plná jedla, dali nám peniaze na začiatok. V ich byte sme ostali dva mesiace.

A potom nám Janka pomáhala – vybaviť kartu na telefón, účet v banke, veľa vecí. Oni nám vytvárali zázemie. Boli zaneprázdnení, ale každý deň sa nám venovali. Bez nich by sme to nezvládli.

Tam sa nedalo dostať do vlaku, keď mal človek veľa vecí. Takže sme nemali nič. Janka to videla, vzala nás do obchodu a nakúpila nám oblečenie. Dali nám svoj čas, peniaze, byt. Všetko. Zdieľať

Keď sme prišli na Slovensko, nemali sme nič. Lebo v prvý deň, čo sme sa snažili odísť z Ukrajiny, sme so sebou mali kufor s oblečením, ale keď sme videli, ako to tam vyzerá, zobrali sme si len saxofón, flautu a dva notebooky. Pretože tam sa nedalo dostať do vlaku, keď mal človek veľa vecí.

Takže sme nemali nič. Janka to videla, vzala nás do obchodu a nakúpila nám oblečenie. Dali nám svoj čas, peniaze, byt. Všetko.

Sme veľmi vďačné všetkým ľuďom, ktorí nám pomohli aj pomáhajú. Bolo a je ich naozaj veľa, aj na začiatku, aj v škole, aj teraz. Sme veľmi vďačné im aj Slovákom všeobecne, že nám pomohli.

Zažili ste vrelé prijatie. Zmenilo sa to odvtedy? Nedávno vyšiel prieskum, podľa ktorého majú Slováci spomedzi stredoeurópskych národov najväčšiu averziu voči ľuďom, ktorí ušli z Ukrajiny.

Aj ja som to čítala, no nestretla som sa s tým. Napríklad aj prácu mi pomohla nájsť Janka. Zavolala jej Barbora Černáková, riaditeľka školy, ktorá je spojená so škôlkou, kde teraz robím. Zobrala Mášku do školy a povedala, že budeme hľadať ukrajinské deti, ktoré budem učiť u nich v škôlke.

A potom Vika. Na Ukrajine študovala hudbu. Zo školy si vzala papier so študijnými výsledkami. To si vybavila sama, nikto jej nepovedal, že to treba. Neverila mi, že nebude vojna. Prišla na Slovensko s tým papierom, so saxofónom a s flautou. Vďaka tomu mohla nastúpiť na konzervatórium.

Máška mala školu, Vika konzervatórium a už to bolo. Vika okrem toho zadarmo dostala lístky na jedlo a nemusela platiť za prenájom miestnosti na cvičenie. Aj Barborka sa stále pýtala, čo Máška potrebuje. Janka niečo kúpila, niečo priniesli rodičia, oblečenie a tak. Nedostala som sa do situácie, že by ku mne bol niekto nepríjemný.

Doteraz nie?

Nie.

Preto ste zostali na Slovensku a nešli ďalej, napríklad za sestrou do New Yorku?

Moja sestra nemá možnosti zobrať nás tam. No manželova sestra býva v Tokiu. Navrhla, že príde, zoberie Viku aj Mášku a ja že sa vrátim na Ukrajinu. No Máška už má školu, Vika má konzervatórium, tak čo budeme robiť v Japonsku? Okrem toho, Vika začala pracovať v McDonald’s. Aj slovenčina je trochu podobná ukrajinčine.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Takže ste sa usadili v Bratislave. Ako sa vám tu žije?

Keď si to zoberiem racionálne, je to veľmi dobré. Mám prácu, byt, deti sú v pohode. Ale emigrácia je ťažký psychologický stav. Aj keď je to dobrovoľné a pripravuješ sa na ňu.

Vika bola u psychologičky. Tá chcela vedieť, ako jej tu je, na stupnici od jeden po desať. Povedala, že tri. Nemá tu blízkych priateľov. Plus má problém s dyslexiou, takže chápem, že je to pre ňu ťažké.

Máška bola najprv veľmi smutná, lebo v škole sa nevedela porozprávať, zdalo sa jej, že je neviditeľná. Teraz hovorí, že sa chce vrátiť do svojej školy na Ukrajine aj že chce ostať tu, pretože tu má veľa kamarátov. Už je to lepšie.

Na začiatku to však bolo veľmi ťažké. Napríklad sme šli domov zo školy cez les a Máška začala: Vyjdeme z lesa, a tam bude Kamianske. Tato. A Andrij. Alebo zbadala auto podobné nášmu a hovorila: To je tato! Ale myslím si, že už si zvykla. Veď už sme tu deväť mesiacov.

Čo vás tu najviac prekvapilo v porovnaní s Ukrajinou?

Študovala som aj psychológiu a viem, v akej etape teraz som. Na začiatku sa mi všetko páčilo. Sú tu cyklocesty, každý deň chodím cez les. To je super. Doprava funguje. U nás MHD nefungovala, keď nemáš auto, máš problém. Plus som komunikovala s ľuďmi, ktorí boli veľmi milí a dobrí. Bola som vo veľmi príjemnom šoku.

Nie že by sa mi niečo na Slovensku nepáčilo. To sú len moje otázky.

Aké?

Nemám normálnu slovenčinu. Tam som bola riaditeľka. A kto som tu teraz? Ale to nehovorí nič zlé o Slovensku.

Najprv teda bola radostná fáza a potom sa vám začali vynárať otázky.

Áno, prišla depresia.

Až depresia?

Nie že by som potrebovala lieky, ale taká depresívna fáza. No tá sa skončí a príde iná.

Stále ste v depresívnej fáze?

Už je to lepšie, ale je to tak. Podobá sa to tomu, keď človeku niekto blízky zomrel. Prvá reakcia je šok. Ten nastupuje aj pri emigrácii, i keď pozitívny. A potom nasleduje depresia. Pretože keď niekto zomrel, ty si ho stratil. A ja som stratila svoj život, ktorý som mala.

Už je to lepšie. No predtým som si pripadala, že som tu nikto. Rozumiem, že všetci, čo prídu do inej krajiny, zažijú takúto etapu. Treba to prežiť.

Aká by mala byť ďalšia fáza?

Adaptácia. Človek sa naučí jazyk, začína poznávať kultúru. To ide krok za krokom. Keď neprijmeme vašu kultúru, nemôžeme tu normálne fungovať. Musíme sa buď asimilovať, alebo ísť preč. Teraz ideme za adaptáciou a asimiláciou.

Nevyhľadávate kontakty s inými Ukrajincami, aby ste udržovali svoju kultúru?

Keď s niekým chcete komunikovať a skamarátiť sa, potrebujete na to kapacitu. To ja nemám. Ani čas.

Takže sa aj snažíte adaptovať na novú kultúru, aj nemáte čas a sily uchovávať svoju pôvodnú kultúru.

Áno.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Učíte deti v jazyku, ktorý sa sama učíte. Ako to zvládate?

Poznám systém. Môžem učiť aj angličtinu a nepoznať ten jazyk.

O tom mi povedzte viac.

Viem, ako začať s učením jazyka. Počúvam zvuky, s deťmi identifikujeme hlásky v slove a pracujeme s nimi, k zvukom priraďujeme napísané písmená. Napríklad: Čo počujeme v slove „pes“? P, E a S. Zoberieme vytlačené písmenká a zložíme ich dohromady.

Čo neviem, to ich nebudem učiť. To vaše i/y, to nie. Vyberám slová, kde to dobre funguje. A matematika, to je univerzálny jazyk.

Nemôžem im dať gramatiku. Ide o to, aby na začiatok vedeli prečítať slovo, v ktorom sú tri-štyri písmenká.

To je montessori spôsob výuky?

Áno. Je univerzálny pre výuku akéhokoľvek jazyka.

Ste pôvodne lekárka. Prečo ste sa rozhodli stať montessori učiteľkou?

Bola som kardiologička, no keď sa narodil Andrij, bola som s ním niekoľko rokov doma. Potom som sa už na pôvodnú pozíciu nevrátila a pracovala som s tehotnými ženami – liečila ich kašle, sople a také choroby. To bola nuda.

Moja kamarátka v Dnipre bola takisto lekárka. Raz mi povedala, že má montessori škôlku, že sa môžem prísť pozrieť. Mne sa to zapáčilo. Keď sa narodil Andrij, chcela som, aby bol geniálny, a verila som, že montessori je systém, ako urobiť z dieťaťa génia. Kúpila som matematické tyče, valčeky, ale ešte som nechápala, čo je to za systém. No chcela som ho pochopiť, tak som začala študovať.

Potom mi svokra dala peniaze, kúpila som materiál a vytvorila detský klub. Mala som ho tri roky a potom to už pre mňa bolo málo. Tak som otvorila škôlku a rok predtým, než sa narodila Máška, som otvorila aj školu.

Osvedčila sa vám montessori pedagogika? Podarilo sa vám vďaka nej vychovať geniálne dieťa?

Neviem, či geniálne, ale vidím, že Andrij je šťastný a sebavedomý. Vie, čo chce. On však ešte nebol vychovávaný presne podľa montessori metódy. Tú som od narodenia využívala až pri Máške. Ona už doma mala montessori prostredie, Andrij ani Vika nie. Keď som otvorila klub, Andrij už mal deväť rokov, Vika päť. Ale tieto veci mi pomáhali napríklad naučiť deti matematiku. S montessori pomôckami to bolo ľahšie.

V čom je montessori systém podľa vás pre dieťa dobrý?

Systém montessori je dobrý pre život. Podľa mňa vychováva deti nie pre to, čo je teraz, ale pre svet, ktorý vzniká.

Aký bude človek, keď prejde montessori vzdelávaním od troch do dvanástich rokov? Bude to človek, ktorý vie, čo chce, rešpektuje iných, má záujem niečo poznávať.

Deti vzdelávané montessori systémom majú o niečo záujem a majú možnosť rozvíjať ho. A vedia, že každý človek na svete robí niečo pre iných aj pre nich. Zdieľať

Keď sa teraz detí pýtate, čo chcú poznať, tak povedia, že nič. Ale deti vzdelávané montessori systémom majú o niečo záujem a majú možnosť rozvíjať ho. A vedia, že každý človek na svete robí niečo pre iných aj pre ne. Nepôjdu zabíjať iných, pretože budú rozumieť, že svet je celok a každý v tomto svete robí niečo pre každého. Je to dobré pre iný typ myslenia aj pre samostatnosť. Takýto človek vie, čo chce, a dokáže to urobiť.

Ako sa vám robí v montessori škôlke na Slovensku? Je to rozdiel oproti Ukrajine?

Áno, je to rozdiel. Napríklad by som chcela deťom niečo rozprávať. Za jedenásť rokov už mám veľa toho, čo im môžem dať. No nemôžem. Nemám slovnú zásobu.

Fungujete tak, že doobeda učíte v škôlke a potom máte online lekcie pre vašu školu na Ukrajine, však?

Áno. Moja škola a škôlka fungujú, aj keď tam nie je toľko detí, ako bolo.

Učitelia, učiteľky ostali?

Nie všetci. Napríklad v škôlke tri hlavné učiteľky ostali, dve odišli do Poľska. Ja som pracovala v škole a mala som asistentku. Obe sme odišli. Teraz je tam učiteľka zo štátnej školy, ja popoludní dávam montessori lekcie. Andrij je riaditeľ a učí angličtinu a šport.

Váš syn má dvadsať rokov a vedie školu?

Áno. Pritom pôvodne je tanečník.

Ako to zvláda?

Zvláda to. Tanec, to bol jeho život. Myslel si, že bude mať v Kyjeve klub, kde bude učiť deti tancovať. Ako učiteľ je veľmi dobrý, začal tak pôsobiť ako štrnásťročný. Vie dobre komunikovať aj s rodičmi, aj s deťmi.

Keď sa začala vojna, bol v depresii, nevedel, čo bude robiť. Tanec teraz na Ukrajine nebude nikoho zaujímať.

Povedala som mu, aby šiel robiť učiteľa fitnesu do škôlky. Začal. Potom som mu povedala: Budeš chodiť s maličkými deťmi von. Z toho bol nešťastný. Pýtal sa tých dvojročných detí: Prečo plačeš? Čo chceš? Ale ja som preňho nemala inú prácu.

No prišiel september a rodičia piatich detí sa rozhodli, že ich nechcú dať do štátnej školy, že máme niečo vymyslieť. Prišla učiteľka zo štátnej školy, poznám ju, viedla u mňa denný tábor. Povedala som rodičom, že to môžeme zariadiť tak. Súhlasili. Andrijovi som povedala: Poď robiť riaditeľa školy. Zobral to a páči sa mu to. Mamičky, ktoré chodia na konzultácie, mu nosia pizzu. Mne nikto pizzu nenosil.

Doobeda ste v škôlke, poobede učíte online a potom ešte chodíte na slovenčinu. Máte vôbec nejaký čas na seba?

Nie. Už som z toho veľmi unavená. Ale máme, čo máme.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Vrátite sa na Ukrajinu, ak sa bude dať, keď sa vojna skončí?

Zo psychického hľadiska by som to chcela. Všetci chceme vrátiť 23. február 2022. Je to taký spoločný sen, že sa vrátime a bude 23. február a bude, ako bolo vždy. Chápem, že sa to nestane.

Keby sme sa vrátili, aj tam by sme sa museli adaptovať. A pre mňa je návrat veľká otázka, pretože to tam dlho bude veľmi nebezpečné. V lesoch budú míny. Veľa ľudí bude mať zbrane a tí, čo sa vrátia z frontu, budú mať psychické problémy.

V lesoch budú míny. Veľa ľudí bude mať zbrane a tí, čo sa vrátia z frontu, budú mať psychické problémy. Takže si myslím, že sa už nevrátime. No Ukrajina je miesto, kde je a vždy bude moje srdce. Zdieľať

Takže si myslím, že sa už nevrátime. No Ukrajina je miesto, kde je a vždy bude moje srdce. Keby som nemala dcéry, neodišla by som. To, čo robím teraz, robím pre ne. Pre ich lepší a bezpečný život.

Ideálny scenár pre vás teda teraz je, že váš muž a syn prídu sem a usadíte sa tu spolu.

Áno. Dúfam, že sa tak stane. Mám na Ukrajine školu, škôlku, jedenásť rokov som ich budovala. Ale chápem, že ľudia nebudú mať peniaze na súkromnú školu a škôlku.

Ako nesiete, keď vidíte, že vaše dcéry už vrastajú do inej kultúry?

Keď Máša v pesničke Po nábreží koník beží spieva „slovenského rodu som“, tak plačem. Doma jej púšťam ukrajinské pesničky, čítam knihy v ukrajinčine. Ale chápem, že to už bude iné.

No moja babka sa narodila v roku 1925 v USA. Jej rodičia boli zo západnej Ukrajiny, ktorá vtedy patrila Poľsku. Prababka mala v Pittsburghu krajčírsky ateliér, pradedo pracoval v metalurgickej továrni a hral v orchestri na klarinete. Prababka s deťmi hovorila po anglicky, nie po ukrajinsky. Chcela, aby v USA ostali. Ale v roku 1935 sa spolu do vtedajšieho Poľska vrátili.

Bolo pre mňa veľkou otázkou, prečo to spravili. Babka mi to nevedela povedať. No potom som čítala knihu od jedného hudobníka, ktorý cestoval po svete na bicykli. A písal, že v Pittsburghu v tridsiatych rokoch nebolo vidno slnko a oblohu. Všade čierny dym z tovární, šero. Bolo to škaredé miesto. A do Poľska sa vrátili na jar, kvitli čerešne, višne. Takže ich rozhodnutie chápem.

Moja babka sa naučila po ukrajinsky, aj keď v detstve hovorila len po anglicky. Myslím si, že keď národnú identitu v rodine podporíš, predsa sa udrží.