Soplíky, kašeľ a péčka Mali by sme sa zamyslieť, čo je naozaj choroba, pre ktorú nechávame deti doma

Ospravedlňovanie vymeškaných hodín rodičmi namiesto lekárov bol logický krok, ktorý nastal v dôsledku toho, že pediatrov je pomerne málo a zároveň sú drahou pracovnou silou.

Systém, že každé dieťa aj s nezávažným soplíkom sa bez väčších problémov dostalo ešte v ten deň k pediatrovi, bol na európske pomery veľmi luxusný a aj zbytočný. Atestovaný pediater by mal riešiť podstatne dôležitejšie stavy ako bežný soplík, nádchu alebo ľahkú hnačku – tieto stavy rodičia ľahko zvládajú sami. 

Istý prirodzený dôvod na ospravedlnenie detí rodičmi bola aj bežná prax v zahraničí. Totiž zodpovednosť za dieťa má rodič a na druhej strane, ak rodič chce, poskytne pediatrovi také informácie o dieťati, že pediater na základe nich musí vydať ospravedlnenie do školy.

Ukážkou tejto istej manipulácie pediatrov rodičmi boli aj plné pediatrické čakárne detí počas dní falošných bombových hrozieb na našich školách, kde rodičia potrebovali do práce „péčko“, aby mohli doma strážiť deti, ktorým zavreli školu. 

Počas pandémie rodičia zistili, že deti je možné obstojne vyučovať aj doma, a tým sa tiež porušila mentálna bariéra, že deti musia nevyhnutne stále chodiť do školy. 

Logickým následkom týchto okolností je fakt, že začal dramaticky narastať počet vymeškaných hodín. Rodičia deti nechávali doma s každou hlúposťou, populárnymi sa stali lacné dovolenky pri mori počas školského roka alebo stráženie chorých malých detí staršími školopovinnými deťmi, pokiaľ sú rodičia v práci. Všetky tieto absencie ospravedlnili rodičia s tým, že sú akože choré.  

Na Slovensku tak dochádza k pingpongovaniu ospravedlneniek medzi rodičmi a pediatrami, pričom ani jedno riešenie nie je úplne správne.

Lepšia kontrola

V skutočnosti je problém školskej dochádzky skôr problémom sociálnej práce, teda na školskú dochádzku majú dohliadať v prvom rade sociálni pracovníci. 

Zaujímavým riešením je napríklad systém vo Veľkej Británii (ale aj v Kanade, USA a inde), kde sú školy financované podľa dochádzky, teda sama škola sa veľmi snaží, aby ani mierne choré deti zbytočne nevynechávali vyučovanie, inak má škola menej peňazí.  

Extrémom na naše pomery je môj príklad z praxe, keď zástupkyňa školy v UK zavolala rodičom, aby poslali do školy dieťa s aktívnymi ovčími kiahňami, s vyhlásením „však je to bežná choroba“. Napriek tomuto prísnemu spôsobu sledovania školskej dochádzky detí vo Veľkej Británii nie sú viac choré ako slovenské deti a darí sa im rovnako dobre.

Na Slovensku by sme sa mali zamyslieť, čo všetko je choroba, pričom bežný soplík s kašľom alebo dlhodobý postinfekčný kašeľ určite nie sú dôvodom na absencie zo školy. 

Na Slovensku dochádza k pingpongovaniu ospravedlneniek medzi rodičmi a pediatrami, pričom ani jedno riešenie nie je úplne správne.

Navrhovala by som systém, aby sme mali na školách zamestnaných sociálnych pracovníkov, ktorí by v teréne kontrolovali deti v domácom prostredí (napríklad či deti nie sú na dovolenke alebo či majú udávané príznaky, alebo či len rodičia nekryjú záškoláctvo detí). 

Ak by sa sociálnym pracovníkom situácia nezdala, mohol by do situácie vstúpiť pediater na základe ich posúdenia. 

Školská dochádzka by mala byť posudzovaná prísnejšie ako dnes a rodičia by ľahšie mali prísť o prídavky na deti alebo daňový bonus, prípadne by mali byť skôr trestnoprávne stíhaní pre neplnenie si školských povinností. 

Zároveň by školy mali mať finančný benefit, ak si dokážu ustrážiť školskú dochádzku u žiakov. Súčasný systém je priveľmi benevolentný a deťom neprospieva. A povedzme si pravdu, neprospieva ani našej ekonomike. 

Sick day namiesto péčka

Samozrejme, pediatri majú na starosti nielen fyzické zdravie, ale aj mentálne, preto by sme my pediatri nemali byť úplne vynechávaní z riešenia problému školských absencií. 

Ja sa v ambulancii tiež starám o deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a mám dobrú spoluprácu s miestnou školou, z ktorej mi učitelia nahlasujú problémových žiakov, spoločne dohliadame na ich reálne zdravotné problémy a mám nad nimi zvýšený dohľad. Odhadom sme u nich zvýšili dochádzku asi o tretinu. 

V skutočnosti nejde o veľké množstvo detí a nejde pre mňa o neprimeranú záťaž. Samozrejme, situácia je iná napríklad na východe Slovenska, kde sú pediatrické ambulancie plné detí z minorít. Samozrejme, takáto nadpráca musí by aj finančne ohodnotená a miestni pediatri by nemohli mať priveľa detí v obvode, čo je tiež problém.

Pediatrička z MalaciekNiekedy sa po celom dni opýtam sestričky, či tu bol vôbec niekto chorý

Lukáš Kekelák

Ďalším dielikom v skladačke sú tzv. péčka alebo priepustky pre rodičov z práce s chorými deťmi. Na Slovensku má rodič nárok až na štrnásť návštev lekára ročne, čo je skutočne luxusný počet. 

Ak rodičia potrebujú zostať doma s dieťaťom s nejakou teplotkou, potrebujú na to „pečiatku“ od lekára. Takto sa nám doslova natlačia rodičia do ambulancie, niekedy pridajú príznaky, aby sme ich neodbili, urobíme kolečko vyšetrení (CRP, výter atď.) a nakoniec rodič slávnostne vytiahne priepustku na opečiatkovanie a tým sa celý proces skončí. 

Zbytočne sa zaťažil rozpočet zdravotníctva, čas pediatra aj čas rodiča. A veľmi často sa takáto zbytočná návšteva končí tým, že si dieťa z čakárne odnesie iné a vážnejšie ochorenie. Tu by rodičia mali mať nárok na niekoľko tzv. „sick days“ ročne, keď by mohli zostať doma s chorým dieťaťom bez dokladovania návštevy u lekára. Počet sick days by mal závisieť od počtu a veku detí. 

Farebný soplík nie je tragédia

Osobitnou kapitolou sú materské školy a povinná predškolská dochádzka. S ňou sa ja ako pediatrička trápim asi najviac. 

V materských školách existuje pomerne absurdný tzv. ranný filter určený úradom verejného zdravotníctva, podľa ktorého do škôlky nemôže vstúpiť dieťa so sfarbeným soplíkom a kožou vydratou pod nosom. Úbohí ekzematici, ktorým sa koža pod nosom vyderie za pár hodín!  

Nehovoriac o tom, že každý soplík sa ku koncu ochorenia sfarbí, pričom farba sopľa nehovorí nič o jeho závažnosti. Najlepšie z toho vychádzajú tzv. „poťahovači“, ktorí odmietajú smrkať. Tí majú kožu pod nosom vydratú najmenej, farbu sopľa úspešne zataja a teoreticky sa do škôlky môžu prešmyknúť. Bežný soplík (aj hocijako sfarbený) patrí k detstvu a absolútne nie je dôvodom, aby sa dieťa nešlo povinne vzdelávať a aby rodič čerpal OČR. 

Bežný soplík (aj hocijako sfarbený) patrí k detstvu a absolútne nie je dôvodom, aby sa dieťa nešlo povinne vzdelávať a aby rodič čerpal OČR.

Ani si neviem predstaviť ročné náklady štátu na OČR pre „sfarbené soplíky“ u inak zdravých slovenských detí. Tie musia byť v státisícoch.
Celkovo by sme sa na Slovensku mali zamyslieť, čo je naozaj choroba a čo je bežný stav detskej populácie. 

Boj o to, aby sme v škôlkach a školách mali takmer výlučne zdravé deti, je boj s veternými mlynmi a vedie len k nevzdelanosti obyvateľstva. 

Preto vnímam prvé kroky ministra školstva v boji proti vynechávaniu vzdelávania u detí ako prospešné, ale privítala by som, aby kontrola školskej dochádzky nebola najmä na pleciach nedostatkových pediatrov.