Pediatrička z Malaciek Niekedy sa po celom dni opýtam sestričky, či tu bol vôbec niekto chorý

„Často prídu rodičia k lekárovi s pocitom hrdosti, že spravili pre dieťa maximum, pritom pre neho nespravili vôbec nič. Iba presunuli zodpovednosť na niekoho iného, kto im povie len to, čo už vedeli,“ hovorí malacká detská lekárka Eva Sláviková. Ako 62-ročná je v meste najmladšou pediatričkou. Pre nedostatok pediatrov má na starosti až 2 800 detí, zatiaľ čo optimálny počet je okolo 1 200.

Okrem toho, že dnes podľa nej ľudia nadspotrebúvajú zdravotnú starostlivosť a 80 percent detí prichádza za ňou s problémom, ktorý by mal vyriešiť rodič doma, hovorí aj o príčinách nedostatku pediatrov, zlyhávajúcom rezidentskom programe, nezáujme ministerstva situáciu riešiť i o tom, čo v minulosti fungovalo lepšie.

Vysvetľuje tiež, prečo od začiatku školského roka v malackom okrese odmietajú vypisovať žiakom ospravedlnenky či iné tlačivá, a prečo v otvornom liste apelujú na vládu a poslancov, aby ich od podobnej byrokracie odbremenili. „Ja mám liečiť pacientov, nie vypisovať potvrdenia, nie sme na pošte,“ hovorí pediatrička Sláviková, ktorá v tom vidí aj krytie záškoláctva.

Pediatričkou ste takmer 40 rokov. Ako vnímate súčasnú situáciu v zdravotníctve?

Dosť negatívne a som z nej veľmi smutná. Keď som pred 40 rokmi nastúpila, z práce som sa naozaj tešila. Postupne som si uvedomovala, aká úžasná organizácia starostlivosti o deti bola u nás v minulosti zabezpečená a rozvinutá. Spätne vnímam, aký veľký rozsah činností sme kedysi vykonávali. Od liečebno-preventívnej starostlivosti cez sociálnu a školskú zdravotnú službu. Za 30 rokov sme však celý fungujúci systém zbúrali.

Z pohľadu pediatrie je váš okres kritický, chýba mu minimálne 8 pediatrov. V Malackách ste ako 62-ročná lekárka najmladšia. Ako sa dá takto dlhodobo fungovať?

V našom okrese majú dnes iba dvaja pediatri pod 50 rokov, a to v Stupave a Zohore. Ostatné kolegyne sú odo mňa ešte o šesť rokov staršie. V ambulancii sme sa preto nastavili tak, že čo príde, to treba spraviť a nejakým spôsobom sa tomu nebrániť, lebo nás nemá kto veľmi nahradiť.

Od roku 2021 sa zrušili už štyri obvody a pacientov nám ešte pribudlo. Museli sme si ich medzi sebou rozdeliť a niektoré malacké deti skončili až v Stupave. Kým na začiatku som mala v obvode okolo tisíc pacientov, dnes ich mám až 2 800. Je to extrémne číslo.

Dnes si už rodičia nemôžu len tak vyberať lekára. Sú radi, keď im dieťa vôbec niekto zoberie.

Je ešte bezpečné spoliehať sa, aby lekári v dôchodkovom veku mali na starosti také veľké množstvo detí?

Viete, situácia, keď skončí ambulancia bez lekára, nebude o nič lepšia, ako keď v nej zostane starý doktor. Pacienti nie sú ohrození vekom lekárov, ale ich odchodom. Na druhej strane si myslím, že ľudia majú k starším lekárom v ambulanciách dôveru, lebo vychovali ich rodičov, starých rodičov, poznajú ich rodinu a vnímajú ich skúsenosti. V rodine si odovzdávajú informácie, ktoré som ich najstarším členom povedala ešte ja. Súčasný komerčný svet podobnej dôvere už nepraje.

Ako sa dá v takto nastavenom systéme dlhodobo fungovať? Máte vôbec vždy dosť času na všetkých pacientov?

Dlhodobo sa to dá zvládať len preto, že nemám všetkých pacientov na jednom mieste. Už 15 rokov robím na dvoch miestach, v Malackách a v Lozorne, čo bol obvod, ktorý som musela zobrať po jednej kolegyni. Dopoludnia robím v jednej ambulancii, popoludní v druhej a na druhý deň opačne. Neviem si predstaviť, ako by som toľko pacientov zvládla v jednej ambulancii ani ako by som 10 hodín sedela len na jednej stoličke v tej istej miestnosti. Zmena prostredia robí dobre aj mne.

Skúste to ilustrovať, ako to pri vašom počte pacientov vyzeralo v decembri, keď celé Slovensko zažívalo epidémiu respiračných ochorení.

Decembrová epidémia nebola pre nás vrcholom ľadovca. Takéto epidémie tu pred pandémiou boli, no zmenilo to obdobie covidu, keď deti takmer nemali bežné respiračné infekty, pokiaľ nemali covid. Ambulancie sa však za ten čas celkom inak nastavili, rozbehli sa alternatívne formy komunikácie, čo bolo z hľadiska vývoja situácie a nárastu počtu pacientov priaznivé. A snažíme sa to udržať, lebo nám to pri súčasnom nastavení ľudí veľmi uľahčuje prácu.

Ako to myslíte?

Naša populácia je rozmaznaná a nevedie k zodpovednosti samého voči sebe. Ľudia zodpovednosť veľmi radi prenášajú na niekoho druhého. Pri zdravotnej starostlivosti sa to už veľmi posunulo a ľudia ju naozaj nadspotrebúvajú. Často nie sú ochotní ani schopní sa sami nad sebou zamyslieť, rovnako ani nad svojím dieťaťom, no majú potrebu riešiť to vždy s niekým iným.

Chcete tým povedať, že rodičia sa na vás obracajú so zbytočnosťami?

Áno, je to veľký problém a ani neviem, ako sme sa k tomu za tie roky dopracovali. Mnohí rodičia dnes pokladajú za vrchol starostlivosti odniesť dieťa k lekárovi. Keď máte sopeľ a bolí vás hlava, treba si najskôr ľahnúť do postele a oddýchnuť si.

Dnes sa deje to, že rodičia svoje nervózne dieťa miesto upokojenia a spravenia čaju naložia do auta a odvezú ho hoci aj na Kramáre. Len „pre istotu“. A prídu k lekárovi s pocitom hrdosti, že spravili pre dieťa maximum, pritom pre neho nespravili vôbec nič. Iba presunuli zodpovednosť na niekoho iného, kto im povie len to, čo už vedeli. Takéto dieťa potrebuje posteľ, nie pohotovosť. A ešte sa aj hnevajú, že dlho čakajú.

Eva Sláviková. Foto: Postoj/Andrej Lojan

No potom, keď sa povie, že sa zruší pohotovosť, ľudia si hneď predstavia, že nebudú mať kam s pomaly zomierajúcim dieťaťom ísť.

S tým zrejme nesúhlasíte.

Nie, nie je to tak. Len na pohotovosť už nebudú chodiť s tými banalitami, ktoré majú preliečiť doma. Tí, ktorí by boli v ohrození života, by, paradoxne, pomoc dostali oveľa skôr. Pohotovosť nešťastne nazvali predĺženými ordinačnými hodinami. O tom však pohotovosť nie je a ani byť nemá. Majú tam prísť len neodkladné prípady. Mnohí tiež akosi zabúdajú, že ak príde pacient na pohotovosť trochu chorý, odíde z nej veľmi chorý. 

Aký je pomer detí, ktoré nemajú čo hľadať u vás v čakárni, lebo v zásade nepotrebujú, aby ich vyšetril lekár?

Niekedy sa po celom dni, keď sme mali 50 pacientov, sestričky opýtam, či tu bol vôbec niekto chorý. Budem slušná a poviem, že 80 percent detí sem príde s problémom, ktorý by mal vyriešiť rodič doma. Nádchu musí predsa zvládnuť sám.

Ako potom riešite, keď sa rodič napriek tomu dožaduje vyšetrenia? Možno chce hlavne OČR do práce.

Nikoho neposielame preč, ale už vieme, ako máme komu odpovedať. Keď niektorí prichádzajú, už presne vieme, čo chcú. No niekedy nám do ambulancie telefonujú s takými blbosťami, že mám pocit, že sa chcú len porozprávať.

Napríklad?

Bežne mi sem zavolá mamička, ktorá sa ma opýta, aký sirup by mala dať svojmu dieťaťu, ktoré v noci kašľalo. Však sa pozriem do kredenca, aký doma mám, a keď nemám, nejaký si kúpim. Potom sa ma pýtajú, čo si myslím o nejakej veci, akoby si ani neuvedomovali, že mám pacientov aj v ambulancii. A potom sa niekto sťažuje, že sa k nám nedá dovolať, keď linku obsadzujú ľudia s podobnými „problémami“.

Nezmenilo sa to aj s covidom, že sú školy i rodičia ustráchanejší?

Je pravda, že s pandémiou sa začalo posielanie detí zo školy domov. Vás poslali niekedy domov so sopľom zo školy?

Mňa nikdy.

Vidíte. A dnes mi sem chodia 18-ročné „deti“, že chcú PN-ku, lebo majú sopeľ. To čo ich učíme? Však sopeľ ani nie je poriadna choroba. Vytvorili sme škôlky pre deti zamestnaných matiek, no dnes deti z nich vyháňame. Toto sa nikde inde v civilizovanej Európe nedeje. Máme škôlky a školy, ktoré miesto toho, aby rodičom povedali, nech dieťa radšej preliečia dva dni doma a potom ho pošlú späť do kolektívu, aby veľa nevymeškávalo, ho hneď posielajú k lekárovi, nech ho vypíše na celý týždeň.

Čo je problém, s ktorým by mal už rodič prísť s dieťaťom k lekárovi?

Dlhotrvajúca teplota, intenzívne zvracanie či hnačkovanie, silná únava, neprestávajúci dusivý kašeľ. Jednoducho výrazná neschopnosť akejkoľvek bežnej činnosti.

Prídu mi sem deti, ktoré mi idú s nádchou rozbiť čakáreň, a potom sa ma rodič kontrolne pýta, či jeho dieťa naozaj nie je vážne choré. Ešte päťročným deťom tu niektorí vysávačom odsávajú sople a potom sa čudujú, že v škôlke si ich nevedia vysmrkať a zatekajú im.

Vy ste v lete pred začiatkom školského roku ohlásili, že ako pediatri v okrese Malacky nebudete vydávať ospravedlnenky a podpisovať tlačivá potrebné do školy. Stále to trvá?

Áno, trvá to.

Prečo ste to zaviedli?

Je to o tom, aby sa ťarcha zodpovednosti za deti preniesla späť na rodičov. Za poslanie dieťaťa do školy je zodpovedný rodič, nie doktor. Predsa rodič najlepšie vie, ako dieťaťu je. A keď sa vysmrká dvakrát za deň, má už mazať do školy. Pokiaľ ja na ňom nenájdem zápal pľúc, zápal priedušiek, čo mám s ním robiť?

Ako lekárka mám povinnosť vyšetriť dieťa na základe anamnézy matky. Keď matka pošle dieťa do školy s tým, že je zdravé, no učiteľka ho pošle domov so sopľom, mám ho potom vôbec právo vyšetriť? Ak je dieťa choré, má prísť ku mne. My nebudeme viac kryť záškoláctvo.

Čo si pod krytím záškoláctva predstavujete?

Nemyslím si, že niektoré deti, ktoré posielajú školy domov choré, by mali byť celý týždeň doma, a niektoré vôbec. A potom im mám dávať ospravedlnenku, keď nie je choré? Ja s tým nič nechcem mať. Nech si to rieši rodič, však má právo ospravedlniť si dieťa na päť dní. Keď treba a je naozaj choré, nech prídu alebo zavolajú, vystavím aj potvrdenie do zamestnania pre rodiča, ale nie aby mi sem posielali deti, pri ktorých nemám čo vyšetrovať.

Za zrušenie vypisovania ospravedlneniek lekármi márne bojujem od roku 1990. No dnes chcú už od nás potvrdenie na každú blbosť. Hádam nebudem dávať potvrdenie o tom, či môže ísť dieťa na lyžiarsky a plavecký výcvik, ak na telesnej normálne cvičí a nie je oslobodené. Či je dieťa na to telesne zdatné, hádam lepšie posúdi telocvikár, nie ja. Alebo mám napísať niekomu, kto ide do tábora, že je v piatok zdravý, keď v pondelok už môže mať teplotu? To je čistý nezmysel.

Eva Sláviková. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Potom mi na ambulanciu búchali zdraví ľudia, že potrebujú nejaké potvrdenie, ideálne hneď, aby od chorých v čakárni neochoreli. A chorý v čakárni je akože ten najposlednejší, ktorý má dať byrokracii prednosť? To hádam nie! Nemôžeme zbytočne riešiť zdravého medzi chorými.

Na druhej strane, neprišli ste tým o možnosť vyberať si za podobné potvrdenia poplatky?

Prišli, ale nestojí to za to. Keď máte tak veľa detí v obvode, nepotrebujete peniaze z podobných potvrdení. Ale tu ani nejde o peniaze, ako skôr o úctu k môjmu povolaniu. Ja mám liečiť pacientov, nie vypisovať potvrdenia, nie sme na pošte.

V aktuálnom otvorenom liste viac ako stovka pediatrov apeluje na poslancov, rezort školstva a zdravotníctva, aby vás od podobnej byrokracie odbremenili. Koľko času vám táto administratíva zaberala?

Minimálne tretinu času, ale z roka na rok sa toho viac nabaľovalo. No nemeriam to časom, ale nehoráznosťou filozofie.

Rodičia a školy to prijali?

Rodičom je to v zásade jedno. Vždy sa len opýtajú, či im učiteľka nebude z toho robiť problémy. Tak sme im k tomu nachystali aj krátke vysvetlenie pre učiteľov. Kým my lekári máme povinnosť liečiť, školy zas učiť, nie zakladať papieriky. A žiak má na konci školského roka vedieť, nie ukazovať ospravedlnenky.

Spolu s ďalšími 13 okresmi patríte medzi najkritickejšie s nedostatkom pediatrov. Ako sa k tomu v realite postavilo ministerstvo zdravotníctva?

Ako sa k tomu postavili? No predsa nijak! Len na mape Slovenska vyfarbili okresy do čiernych a červených farieb a povedali nám, čo sme už vedeli – že nás je kritický nedostatok. Aby sme ľudsky aj profesionálne prežili, musíme si pomôcť sami. Keď to nejde zhora, tak to pôjde zdola.

Nepomohlo by, keby bolo viac sestier v ambulanciách, mali by väčšie kompetencie a mohli tak aj ony ošetriť nejakých pacientov?

Ja už mám dve sestry. Keď mi tu sedel pacient a ja som šesťkrát zdvihla telefón, zistila som, že potrebujem ešte jednu sestričku. Ale o kompetenciách tu netreba vôbec zbytočne filozofovať. Keď sú sestry šikovné, robia všetko, čo vedia, keď sú nešikovné, nemôžu robiť nič. My tri sme v jednej miestnosti, čo už asi ani nie je v móde, ale kto akú robotu vidí, takú spraví.

Problém pediatrie je v tom, že po Slovensku sa zrušili detské oddelenia a sestry potrebnú prax tak ľahko nezískavajú. Nemáte kde tie sestry vyškoliť, aby mohli ešte viac vecí robiť samy. Sestry nepotrebujú vysoké školy, stačí im viac praxe už na tých stredných.

Prečo noví mladí lekári do pediatrických ambulancií neprichádzajú? Vo vašom okrese zrejme nebude problémom to, že by nemali na kúpu ambulancie, keď sú viaceré obvody voľné. Alebo mladých lekárov táto práca neláka?

Nech mi nikto nehovorí, že mladí lekári nechcú robiť pediatra. Na lekárskej fakulte je predsa gro žien, prečo by nechceli robiť takú krásnu prácu? Celý systém je zle nastavený. Mladí pediatri nemajú poriadnu vzdelávaciu líniu a potom nemajú ani veľmi predstavu, čo toto povolanie predstavuje. Problémom je aj ich nejasná cesta po skončení školy a možnosť zamestnať sa na detskom oddelení, na ktorom si môžu urobiť atestáciu. Detských oddelení je málo a tie, čo zostali, radšej zoberú a investujú do niekoho, kto im zostane, nie do toho, aby do terénu vychovávali mladých lekárov.

Už to nefunguje tak ako kedysi, že si ambulancie a nemocnice vzájomne pomáhajú. Ani finančne to tak nie je nastavené. V tom je aj rozdiel pri všeobecných lekároch, lebo tí sa vzdelávajú na interných oddeleniach, ktorých je dosť.

Prečo situáciu nevyriešil ani rezidentský program, ktorý, mimochodom, ministerstvo zdravotníctva momentálne pozastavilo?

Za rezidentským programom je pekná filozofia, ale takmer žiaden výsledok. Zapojila som sa do neho aj so svojou dcérou a vyškolila som zatiaľ tri rezidentky. Stále mám potrebu a chcem odovzdávať svoje skúsenosti z medicínskej praxe i z organizácie práce, no systém funguje absurdne a viac sa rieši byrokracia ako to, či nejakí lekári vôbec v tom programe sú.

Ja som sa napríklad po dvoch rokoch akreditácie musela znova reakreditovať a posielať na úrady opäť tie isté papiere. V tomto systéme len aby ste zbierali papiere. To, že na ministerstve program pozastavili, je dôkazom toho, že o problémoch v pediatrii nič nevedia a je im to úplne jedno. Naša pediatrická spoločnosť je asi zbytočná.

Predsa jej prezidentka doktorka Prokopová je aj hlavnou odborníčkou ministerstva pre pediatriu. Lepšie postavenie na ministerstve mať ani nemôžete.

Pani Prokopová sa za nás vôbec nebije. A tým, že sedí na oboch stoličkách, je aj v konflikte záujmov. Keď má obhajovať nás pediatrov, nemá byť čo hlavný odborník ministerstva. Presvedčili sme sa, že takto pre nás nedokáže nič spraviť.

Eva Sláviková. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Lekárkou ste už viac ako 30 rokov. Čo v období, keď ste vy prichádzali do ambulancie, fungovalo v systéme či vo vzdelávaní lepšie?

V prvom rade štát zriaďoval ambulancie, ktoré spadali pod nemocnice. Regionálne nemocnice mali kompetencie pokrývať a zabezpečovať aj primárnu ambulantnú zdravotnú starostlivosť. Okresná nemocnica v regióne mala svojho okresného primára detského oddelenia, ktorý mal na starosti poskytovanie komplexnej starostlivosti pre deti a dorast. Všetci lekári po skončení školy išli automaticky pracovať do nemocnice, v ktorej si spravili atestáciu, a po nej buď zostali pracovať v nemocnici, alebo išli na obvod.

Okresný primár vždy jasne vedel, kto kde a kam nastúpi, kto ide na materskú a kedy sa vracia na obvod, prípadne kto potrebuje rotovať z ambulancie do nemocnice a naopak. Manažment mladšieho lekára bol oveľa jasnejší a jednoduchší. Samozrejme, aj vtedy boli problémy, ale vždy to štát dokázal vykompenzovať. Dnes je však väčšina detských oddelení, na ktorých nás pediatrov vychovávali, zrušených. Okrem detských fakultných nemocníc ich je minimum. V tom je celý problém.

K čomu by sme sa mali z minulosti vrátiť? Zakladať v nemocniciach opäť detské oddelenia?

To už len tak ľahko nepôjde. Rozbombardovali sme starú sieť obvodov, ambulantných lekárov sme posunuli do privatizácie a nič lepšie sme nevymysleli. Najskôr by sme mali spraviť poriadok a vrátiť sa k systémovej organizačnej štruktúre zo strany štátu, kde každý vie, čo má spraviť, kam má ísť a ako bude rotovať, ak sa chce stať pediatrom. A nikde pred ním nezatvárať dvere. Teraz tu je čistý chaos, ktorý nefunguje, pritom dobre vieme, koľko lekárov a kde nám chýba.

Máme dotácie na ambulancie, ktoré nefungujú. Treba to celé upratať. Ísť do komerčného centra s ročnými poplatkami si nemôže každý pacient dovoliť. Štát nie je dobrý vlastník, ale v sociálnej oblasti musí byť líder.

Na Slovensko prišli po ruskej invázii z Ukrajiny viaceré pediatričky, ktoré však majú u nás problém zamestnať sa, lebo im neuznávame ich vzdelanie. Dôvodom je, že na Ukrajine sa pediatria študuje na pediatrickej fakulte, ktorú na našich univerzitách nemáme. Aj vy to vnímate ako veľký problém, alebo by ste uvítali takúto pediatričku aj vo svojom okrese?

Ako by som voči tomu mohla niečo mať, keď aj ja mám vyštudovanú pediatrickú fakultu? Ich vzdelanie je úplne iluzórny problém. Hádam teraz len preto nebudú robiť sestričky. Už som sa s niektorými ukrajinskými pediatričkami stretla a nemám žiadne pochybnosti o ich kvalifikácii a vedomostiach. Môžem potvrdiť, že majú výborné skúsenosti, na Ukrajine mali tiež veľké obvody a veľa pacientov. Treba ich nastaviť na naše pravidlá, náš systém práce a formy liečby, ale to je najmenej.

Hoci ste už v dôchodkovom veku, zrejme ani neuvažujete o tom, že by ste odišli do penzie.

Pokým človek nemá nejakú náhradu, nie je možné odísť. Nemôžem ohroziť deti a ich rodiny. Ste tiež rodinným lekárom, robíte to celý život, vychovávate generácie a ku konkrétnym ľuďom už máte vybudovaný vzťah. V podstate ste s nimi na ich celoživotnej púti. Do ambulancie k vám prídu ako novorodenci a odchádzajú ako dospelí zrelí ľudia, ktorí sa k vám často vracajú s nejakým problémom alebo k vám prídu znova už so svojimi deťmi.

Na tejto ambulancii som už 33 rokov a tí, ktorí mali vtedy 15 rokov, majú už skoro 50 a sú medzi nimi už aj starí rodičia. Často viem o niektorých viac ako oni o sebe. Stane sa mi, že sa mi niekedy dvaja ľudia míňajú vo dverách a nepoznajú sa, hoci sú si vzdialená rodina. A ja som tá, ktorá im to vysvetlí.

Svoju prácu mám veľmi rada, lebo je krásna a človek vie z nej mentálne vyžiť, dostávate aj pozitívnu spätnú väzbu. Nie je to tu vždy negatívne a naozaj sa oplatí o každého starať.

Zmenili sa za tie roky viac deti či rodičia?

Primerane spoločnosti. Rodičia zmenili deti a deti menia rodičov, prebieha tu celospoločenský posun. No najväčší rozdiel je v tom, že rodičia dnes všetko preberajú za deti. Nenecháme ich nudiť sa, byť samostatné ani sa rozhodnúť, či im je teplo alebo zima. Len čo príde september, rodičia deťom oblečú všetko, čo doma majú. Mamička príde s krátkym rukávom, ale dieťaťu oblečie hrubú kombinézu, aby mu náhodou nebolo zima.

Mám pocit, že dnešné deti sú uvarené. Rodičia im už ani nedávajú možnosť prispôsobiť sa na mierny chlad. A to je len vec obliekania. Akoby tých racionálnych rodičov bolo dnes strašne málo. Sami si deti tak trochu demolujeme a robíme ich menej samostatnými.