Bye bye, Donald & Elon & JD Tvrdé kšeftovanie bolo vždy súčasťou americkej bizniskultúry, ale nejaké zábrany existovali

Bojím sa totiž, že geostrategický obrat, ktorý americký prezident Donald Trump a viceprezident JD Vance oznámili v piatok prostredníctvom odpudzujúcej televíznej „shit show“ v Oválnej pracovni Bieleho domu, je dôležitejší historický míľnik ako 24. február 2022.

Nehovorím to ja, nehovorí to nejaká hysterka, hovorí to napríklad nestor nemeckej historiografie Heinrich August Winkler.

Ten včera napísal: „Niekoľko týždňov po začiatku druhého prezidentského mandátu Donalda Trumpa už takmer niet pochýb: rok 2025 bude pravdepodobne najhlbším zlomom vo svetových dejinách od pádu sovietskeho impéria v rokoch 1989 až 1991 a pravdepodobne od konca druhej svetovej vojny pred 80 rokmi.“

Rozsah otrasu ilustruje jedno číslo.

Budúci nemecký kancelár Friedrich Merz, ktorý ešte pred dvoma-troma týždňami uznával dogmu dlhovej brzdy v nemeckej ústave, teraz vraj v utajení rokuje o tom, či by nemal ešte raz zasadnúť starý Bundestag, v ktorom prozápadné strany mali ústavnú väčšinu, aby si Nemecko vzalo mimoriadny úver vo výške 900 miliárd eur.

Štátny dlh Nemecka by sa takto jedným šmahom zvýšil takmer o tretinu.

Až 400 miliárd z nového dlhu by malo ísť iba na dodatočné zbrojenie.

A to sa nám už 100 miliárd, ktoré vláda Olafa Scholza po ruskej invázii na Ukrajinu výnimočne pridelila nemeckej armáde, zdalo ako závratne vysoká suma.

No a predsedníčka Európskej komisie hovorí o 800 miliardách.

Američania, zradili ste Ukrajinu, zradili ste Európu.

Rozlišovanie je svätou povinnosťou novinára, nikdy nesmieme zabudnúť na príčiny a následky, ale Trump, Musk a Vance rozvrátili svet natoľko, že treba k tomu raz a navždy zaujať jasný postoj.

Z mojej strany to znie dnes takto.

Američania, zradili ste Ukrajinu, zradili ste Európu a nevidím proti tomu ani veľký odpor v americkej spoločnosti.

Takže prajem šťastnú cestu. Nech padnete pekne na hubu!

Normálne by som v úvode ešte rozlišoval: Bratia Nemci, rozmýšľajte ešte trochu, 400 miliárd na zbrojenie – slovami jedného nemeckého pacifistu, na „mŕtvy metal“ – nie sú to vyhodené peniaze?

Normálne by som sa asi aj rozpisoval o tom, ako sa profesionálny herec Zelenskyj počas nečakane verejných rokovaní dopustil viacerých nešikovných a nepresných vyjadrení.

Varovať Trumpa, že medzi Amerikou a európskou vojnou leží síce „nice ocean“, ale že to napokon aj Američania „budú cítiť“, nebol dobrý argument.

Nie, Američania nič nepocítia, Američania môžu na Ukrajine iba získať, táto krajina im môže byť ukradnutá. 

Normálne som ešte v piatok – zopár hodín pred rituálnym ponižovaním Zelenského vo Washingtone – v komentári čiastočne súhlasil s mníchovským prejavom JD Vancea: zrušenie rumunských prezidentských volieb z vecne neopodstatnených dôvodov a mlčanie európskych elít je naozaj maslo na našej hlave.

Takéto problémy musíme v Európe sami vyriešiť, ale po tektonickom zemetrasení v Oválnej pracovni to zrazu vyzerá už len ako regionálna záležitosť.

Ide totiž o to, že Amerika jednoducho zmenila partnera v medzinárodných vzťahoch: Trump vo svojom piatkovom „great television“ doslova ľutoval viac Putina („čím všetkým prešiel!“) ako po svojom boku sediaceho prezidenta podlo prepadnutej Ukrajiny.

Mňa to ako bývalého príležitostného trumpovca hnevá: peacemaker/dealmaker v Bielom dome svojou idiotskou vyjednávacou taktikou dosiahol, že sa motivácia agresora uzavrieť mier, po ktorom túžime, znížila a zvýšila sa pravdepodobnosť pokračovania zbytočnej vojny.

A aby svojich voličov presvedčil, že nie on môže za slabý pokrok mierových rokovaní, Trump hádže vinu na Zelenského. 

V Amerike je to náboženstvo, čo vedie k osvietenosti.

Od piatka musím často myslieť na americké dievča, na ktoré som takmer zabudol.

Spoznal som Elizabeth v horúcom lete 2001 v Odese.

Bola to hlboko veriaca protestantka, demokratka z malého mestečka na stredozápade USA, ktorá prišla na vlastné náklady na Ukrajinu, aby tam pre Peace Corps založené prezidentom JF Kennedym vykonávala humanitárnu prácu. 

Elizabeth sa asi trošku do mňa zamilovala. Z toho však nemohlo byť nič, lebo mne sa páčili Ukrajinky a práve v tomto lete sa začal môj celoživotný románik so slovanským svetom.

Elizabeth bola dobrým, takmer svätým človekom. Keď mi pri medzipristátí vo Viedni rozprávala o svojom angažmáne pre inú humanitárnu organizáciu (Habitat for Humanity), zarmútila ju jedna moja kritická protiotázka natoľko, že sa rozplakala.

Elizabeth stelesňovala americké špecifikum, na ktoré upozornil v dávnom roku 1835 už Alexis de Tocqueville: podstata americkej civilizácie bola výsledkom dvoch úplne odlišných prvkov, ktoré sa inde často dostali do konfliktu, ale v Amerike sa navzájom prelínali a úžasne spájali: duch náboženstva a duch slobody.

V Amerike na rozdiel od Európy platilo: C’est la religion, qui mène aux lumières. „V Amerike je to náboženstvo, čo vedie k osvietenosti.“

Poslušnosť božským zákonom vedie človeka k slobode.

Pre Európana, ktorý uznáva hodnoty kresťanskej demokracie, je to mimoriadne vzácna vec. 

Nepýtam sa, ako sa cíti Elizabeth dnes.

Nie sme v kontakte, ale viem s istotou, že jej bude do plaču.

Neviem však, koľko takých dobrých ľudí za veľkou mlákou ešte zostalo.

Chcem veriť, že dobro v Amerike sa ešte prejaví.

Vždy ma na Amerike odpudzovala faloš, pretvárka, tá umelosť. Bombastické great fasády a za tým osamelé chradnutie s opioidmi, psychofarmakami a zničujúca honba za šťastím.

Amerika sa v posledných dňoch a týždňoch rozhodla, že ide vystaviť svoju špinu pred svetom. Vládne tam teraz nepredstieraný chamtivý imperializmus, ktorý si rozumie lepšie s imperialistickým Ruskom než s nami.

Pritom nesedí ani tvrdenie, že Američania teraz robia „aspoň úprimne“ to, čo v minulosti páchali za zavretými dverami.

Áno, tvrdé vydieračské kšeftovanie bolo vždy súčasťou americkej bizniskultúry. Ale nejaké zábrany predsa len existovali. A piatková televízna show v Oválnej pracovni práve nebola úprimná – bola plná ohavných lží.

Novú Ameriku stelesňuje najlepšie životný partner Marjorie Taylorovej Greeneovej, ktorý sa v Oválnej pracovni so súhlasom prezidenta mohol opýtať Zelenského, prečo je taký neúctivý a nenosí oblek.

Chlapík sa vo svojom obleku podobal na umelohmotnú pokladničku v tvare prasiatka a nerozpakoval sa ponížiť vrchného veliteľa zbombardovanej krajiny.

Chcem veriť, že dobro v Amerike sa ešte prejaví.

Zatiaľ však iba toľko: šťastnú cestu, hajzli!