Pohľad z Moskvy Čo mi povedal opitý ruský armádny chirurg

Náš pravidelný autor a novinár žijúci v Moskve Jiří Just vydáva svoju druhú knihu o živote v Rusku. Kniha nesie lakonický názov Stále v Rusku. Zápisník spravodajcu. Just v knihe plasticky zobrazuje krajinu Vladimira Putina, ktorú prestupuje vojna. Minulá aj tá súčasná.

V knihe okrem iného nájdete aj výpoveď spolupracovníka bývalého šéfa Vagnerovej skupiny Jevgenija Prigožina, mobilizovaného novinára či ľudskoprávnej aktivistky v exile.

Čitateľom Konzervatívneho denníka Postoj ponúkame úryvok z knihy o náhodnom stretnutí autora s vojnovým veteránom.

Návšteva českého veľvyslanectva bola príjemná a rýchla. Odovzdal som papiere, pokecal si s pani úradníčkou a do polhodinky som bol vonku. Máj 2024 bol v Moskve neobvykle mrazivý. V úvode mesiaca bola zima ako v ruskom filme. Počas vojenskej prehliadky dokonca padal sneh a usilovne bombardoval vojenskú techniku, ktorá Kremľu na fronte nechýbala.

Povedal som si, že keď to papierovanie na ambasáde tak pekne prebehlo, zaslúžim si príjemný brunch. A zamieril som do svojej obľúbenej kaviarne blízko stanice metra Belorusskaja, ktorá susedí – ako aj názov naznačuje – s Bieloruskou železničnou stanicou.

Holohlavého chlapíka v zelenej uniforme som si všimol, až keď som si sadol a čašník mi priniesol menu. A za nepozornosť sa platí.

„Do toho americana si daj citrón. To ťa poriadne vzpruží,“ vyhlási smerom ku mne holohlavec, keď sa objaví hrnček s kávou. Na nevyžiadanú radu len kývnem hlavou a usmejem sa.

Na okrúhlom stolíku mu vedľa mobilu stojí prázdna šálka so stopami temnej tekutiny na dne. Dopoly plný panák vodky, podľa načervenalej tváre vojaka nie prvý, čaká, naopak, na finálny hlt.

„Prepáč, že vyrušujem, ale nemám sa s kým rozprávať. Nevadí? Čo? Ako sa voláš?“ spýta sa bez toho, aby sa dočkal mojej odpovede.

Opáčim, že Georgij. To je moje alter ego pre opitých Rusov. Georgij je predavač alebo učiteľ cudzieho jazyka. To závisí od toho, kedy naliaty spoločník podľa prízvuku odhalí, že nie som tuzemec. Nikdy však nepriznávam, že som novinár a Čech. Nie že by som sa za to hanbil. Ale vzťahy medzi našimi krajinami sú na bode mrazu a ruská propaganda štve proti Česku. Priznať farbu by sa mi nemuselo vyplatiť. A tak som najčastejšie braček Srb. Obchodník Georgij z Balkánu.

„Goša, ja som bol teraz odprevadiť kamarátov späť na front. Pred odchodom mi dali túto malú vec,“ hovorí a z vrecka na rukáve vytiahne vrecúško a v ňom odznak.

„Je to z pravého zlata. Je to drahá vec, asi sa na ňu zložili. Dostal som to od nich za to, že som im zachránil život.“ Drobný predmet položí predo mňa, aby som si ho mohol pozrieť. V bielom krúžku sa zlatom blýska Aeskulapova palica.

„Som armádny chirurg. Je to už moja ôsma vojna,“ priznáva a natiahne ruku. „Volám sa Valera,“ dodáva a zatrepe tou mojou.

Valera je Moskovčan. Alkohol mu už značne stúpol do hlavy. Ale agresívny nie je. V detstve vraj chcel byť klavírnym virtuózom. Nakoniec skončil v uniforme.

V ruskej armáde pôsobí posledné dve dekády. Počas ostatného nasadenia na ukrajinskom fronte jeho obväzisko dostalo zásah. Možno raketou, možno delostreleckým granátom. „Letel som asi dvadsať metrov. Skončil som v zákope pod hlinou. Našiel ma náš sanitár. To zranenie bolo naozaj škaredé. Bolo to moje štvrté a najhoršie. Ten chlap mi zachránil život. A v nemocnici ma dali dokopy, ale zle chodím a občas koktám. Mojich dvoch zdravotníkov výbuch roztrhal,“ opisuje s horkosťou. Vraj mi to musel povedať.

Valera o vojne hovorí bez pátosu, bez propagandistických floskúl. Hovorí o nej tak, ako ju skutočne na vlastnej koži zažil. Armáda je jeho život, ale vojny sa štíti. Na operačnom stole priamo za prvou líniou bojuje s jej následkami. Vojna pre neho nie je falošná reportáž propagandistického kanála, ale odtrhnuté končatiny, krvácanie, šok a smrť.

„Vojna je hrozná vec. Bol by som najradšej, keby žiadne vojny neboli. Keď bola na jeseň 2022 mobilizácia, poprosili ma, aby som pred frontom zachránil jedného chlapca. Vraj aby som z neho urobil aspoň ošetrovateľa. Nebol som proti. Bol z bohatej rodiny. A tak som za to dostal dekorovanú tácku z pravého striebra a obálku. Super chlapec. Mal problém s vyslovením môjho mena a mena po otcovi, tak mi hovoril strýko Valera. Počas operácií mi pomáhal, tak som ho navrhol na vyznamenanie.“

Dopil vodku a nechal si objednať ďalšieho panáka. „Začal som piť po smrti mojej ženy. Pod jej autom vybuchla nálož. Stalo sa to práve, keď som mal voľno,“ rozpráva so slzami v očiach.

Zoznámili sa vraj počas misie v Iraku. Slúžila tam ako tlmočníčka. „Keď som ju prvýkrát videl vo výťahu, vedel som, že bude moja. Bola to láska na prvý pohľad. Stačilo mi 26 sekúnd a vedel som, že bude moja manželka,“ tvrdí.

„To je hrozné. Úprimnú sústrasť,“ hovorím s nádejou, že pretnem jeho monológ. Valera však do seba hodil 50 mililitrov chľastu a chystal sa pokračovať.

Vojna pre neho nie je falošná reportáž propagandistického kanála, ale odtrhnuté končatiny, krvácanie, šok a smrť.

„Pred vojnou som hrozne rád jazdil na motorke. Teraz už nemôžem. V dôsledku zranenia ju neudržím. Na prvej križovatke by som to položil. No kedysi, kedysi som precestoval celú Európu. Navštívil som každú metropolu. A zo všetkého najradšej mám Taliansko,“ zaspomínal na minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti, armádny chirurg.

„Bol si niekedy pri Comskom jazere? Ja si tam prenajímam vilku. Len som tam tak sedel na terase, pil domáce víno a nič nerobil. Iba som si čítal Remarqua alebo Prousta,“ zasnil sa Valera.

„A zo všetkého najradšej mám Florenciu. Vieš, že strechu katedrály Santa Maria del Fiore stavali sto rokov? Než prišiel geniálny Brunelleschi,“ prepol sa do opileckého bľabotania. A potom sa hotoval recitovať poéziu. Mne i celej kaviarni.

Hodil som do seba šakšuku. Studenú, ktorá čakala na zjedenie, až Valera skončí alebo svoju pozornosť zameria na niekoho iného. Len boh vie, koľko toho vypil. Keď dorazil ďalšieho panáka, začal rozprávať, že sa mal stretnúť s moskovským starostom Sobianinom. A preto sa vraj aj oholil a vzal si čistú uniformu.

Svojej fantázii pod ťarchou etanolu v krvi popustil opraty. Brunátnel. A premenil sa na poeta s nášivkou Účastník SVO (* SVO je skratka pre zvláštnu vojenskú operáciu, ako sa v Rusku oficiálne nazýva vojna proti Ukrajine).

Mal som toho dosť. Valerovi som sa vyhovoril, že musím ísť na polikliniku, a poprosil som o účet.

Čašník mi priniesol kožený obal s účtom a platobný terminál. Vari dvadsaťpäťročnému chlapcovi sa v očiach zračila neistota. Kto bude baviť opitého dôstojníka? Vyhodiť ho nemôže. Na to by mohol pekne doplatiť.

Napríklad koncom februára 2024 vyhodili z reštaurácie v Ľuberciach neďaleko Moskvy bojovníka tzv. špeciálnej vojenskej operácie pre nevhodné správanie. Majiteľka podniku najskôr dostala pokutu 45-tisíc rubľov za diskreditáciu ruskej armády a neskôr ruský Vyšetrovací výbor proti nej začal trestné stíhanie za podnecovanie na nenávisť alebo nepriateľstvo. Žena navyše musela svoju reštauráciu zavrieť.

„Tak veľa šťastia. Ak Boh dá, o rok sa tu uvidíme,“ rozlúčil som sa s mrzutým Valerom.

Obaja sme vedeli, že to je lož.

Potriasli sme si rukou a objali sa ako starí kamaráti. A ja som sa opäť ocitol na májovom mraze. Moskovské slnko sa schovávalo za olovenými mrakmi. Na červenej zastavil modrý autobus. Nechal som sa pohltiť prúdom ľudí mieriacich k metru. A vojna bola zase preč. Zostala kdesi tam vnútri.