Bude Meloniová nasledovať PiS? Revolúcia „na obranu demokracie“ alebo Ako sudcovská loby bojuje proti konzervatívnym vládam

Mohli by udalosti v talianskej politike nečakane nasledovať dianie v Poľsku? V poslednom čase sa zdá, že čoraz viac vecí ide týmto smerom.

V Taliansku sa všetko začalo sporom o reakciu štátu na masové prisťahovalectvo z Afriky a arabských krajín, konfliktom, ktorý nie je špecificky poľský, ale je typický pre mnohé demokratické krajiny.

Pravicová premiérka Giorgia Meloniová investovala svoj politický kapitál vrátane značnej osobnej popularity do prísľubu Talianom, že dokáže ukončiť dlhodobú bezmocnosť štátu voči záplave migrantov prúdiacich cez Stredozemné more.

Jej vlajkovou loďou, hoci nie jediným plánom v tomto smere, sa stala dohoda s Albánskom, ktoré súhlasilo, že práve v táboroch na jeho území budú môcť talianske orgány umiestňovať nelegálnych prichádzajúcich, ktorí majú v úmysle požiadať o azyl v Taliansku.

Keď však príslušné vládne nariadenie Meloniovej vlády vstúpilo do platnosti, taliansky imigračný súd ho vyhlásil za nezákonné a nariadil, aby Arabov a černochov prevezených do Albánska odviezli späť do Talianska.

Nie je ťažké odhadnúť, že takýto zvrat udalostí musel vyvolať ostrý konflikt medzi vládou a sudcami. V prvej línii bola istá sudkyňa Silvia Albanová, o ktorej sa teraz v Taliansku hovorí.

Táto sudkyňa, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri blokovaní vládnej imigračnej politiky, je zároveň poprednou aktivistkou organizácie Demokratickí sudcovia. Organizácia má komunistické korene a jej nedávny kongres na Kapitole v Ríme sa podobal na stretnutia poľskej sudcovskej organizácie Iustitia za vlády Morawieckeho.

Sudkyňa Albanová vo svojom prejave odsúdila Meloniovej vládu za to, že sudcov brániacich právny štát považuje za komunistov, a takéto konotácie kategoricky odmietla. Následne v Taliansku vyvolalo pobavenie, keď médiá uverejnili staršiu fotografiu jednej z komunistických bojových skupín, na ktorej je Albanová videná so skupinou svojich súdruhov z Komunistickej strany (PCI), teraz ľavicových poslancov Európskeho parlamentu, stíhaných za organizovanú korupciu.

Memento pre stredoeurópskych konzervatívcovKam sa posunuli Donald Tusk a jeho strana

Jozef Majchrák

Ale všetko toto je len začiatok oveľa vážnejšej veci. Odkedy sa totiž Meloniová postavila ľavicovým sudcom, nielenže sa vrátili obvinenia (ktoré akoby sa trochu utíšili), že je v skutočnosti „fašistkou“ a že jej pravá tvár sa ukazuje až teraz, ale po talianskych ľavicových médiách sa toho chytili aj európske médiá a taliansku premiérku odsúdili ako hrozbu pre demokraciu.

V rastúcej európskej nevôli voči Meloniovej videla talianska ľavica svoju politickú príležitosť. Do čela hnutia za zosadenie premiérky sa postavil ďalší bývalý aktivista PCI a súčasný odborový predák Maurizio Landini. Vyhlásil, že „nastal čas uskutočniť sociálnu revolúciu na obranu demokracie“.

A akoby zázrakom Taliansko čelilo masívnej vlne štrajkov a nepokojov. V Ríme už prebehol štrajk lekárov a zdravotných sestier a študentské nepokoje, o niekoľko dní mali štrajkovať talianske železnice, potom zvyšok dopravy až po generálny štrajk 29. novembra.

Všetci štrajkujúci a výtržníci požadujú od vlády peniaze, čo v talianskej anarchistickej politike nie je prekvapujúce. Lenže tentoraz je jasné, že vlna protestov bola vyvolaná ideologickými motívmi a má slúžiť účelu, ktorý pozná každý Poliak s letmým záujmom o politiku – „obrane demokracie“.

V demokracii predsa nie je normálne, aby politickým kladivom na pravicové vlády boli sudcovské korporácie.

K Landinimu, ktorý je autorom výzvy na „revolúciu na obranu demokracie“, sa okamžite pridala opozícia z Demokratickej strany, ktorú teraz vedie ľavicová fanatička Elly Schleinová. V Taliansku sa hovorí, že Landiniho a Schleinovej predstava o prevzatí moci je obsiahnutá v troch slovách: sciopero, piazza, estero (t. j. štrajk, námestie a zahraničie). A Meloniová má byť odstránená, pretože mala tú drzosť dostať sa do konfliktu s demokratickými sudcami.

To všetko je veľmi zaujímavé nielen preto, že to pripomína mechanizmus odstavenia Morawieckeho vlády od moci. Hlbší problém spočíva v tom, že doteraz sa zdalo, že koniec vlády PiS v Poľsku v dôsledku prehratého konfliktu so straníckou sudcovskou loby je fenoménom, akýmsi charakteristickým znakom poľskej politiky. Veď v demokracii predsa nie je normálne, aby politickým kladivom na pravicové vlády boli sudcovské korporácie.

Ale možno sa napriek tomu takýto politický fenomén stáva znakom doby, v ktorej žijeme. Máme tu pravicovú vládu, ktorú blokujú ideologicky nepriateľskí sudcovia a ktorá s nimi z nutnosti začína bojovať, takže je vyhlásená za „totalitnú moc“ (ako Morawieckeho vláda v Poľsku) alebo za „fašistickú“ (ako Meloniová v Taliansku) a to zasa mobilizuje inštitúcie EÚ a európske médiá proti nej.

Už vieme, že toto bol mechanizmus pádu pravicových vlád v Poľsku. Bude zaujímavé sledovať, či sa Giorgia Meloniová poučila z poľského prípadu, čo by jej vláde umožnilo brániť sa proti takémuto scenáru.

Pôvodný text: Rewolucja w obronie demokracji. Uverejnené v spolupráci s týždenníkom Wszystko Co Najważniejsze, preložil Lukáš Obšitník.