Po krachu antipopulistického zlepenca Od rakúskych volieb prešlo 99 dní a antisystémový víťaz zostavuje vládu

Spolkový prezident Alexander Van der Bellen – bývalý predseda Zelených a konzistentný odporca pravicového populizmu – porušil zvyklosť a nedal víťazovi volieb mandát na zostavovanie vlády.

Víťaz sa volá Herbert Kickl, je to predseda Slobodnej strany Rakúska FPÖ, ktorá 29. septembra získala 28,85 percenta voličských hlasov.

Je to tradične protimigračná a euroskeptická strana, ktorú nezaočkovaný Kickl počas pandémie vyprofiloval výrazne protisystémovo, čím si získal veľkú časť rakúskych antivaxerov a konšpiračnej scény.

FPÖ je úzkym spojencom maďarského premiéra Viktora Orbána, s ktorým založila európsku frakciu Patrioti. Pre svoju bývalú spoluprácu s Putinovou stranou Jednotné Rusko, pre svoj odpor proti sankciám a vyzbrojovaniu Ukrajiny je Kicklova strana podozrivá z putinofilstva.

Časy, keď FPÖ priťahovala karieristov, prospechárov, bývalých lyžiarov a ľahkovážnych fešákov („fešistov“), sú pod Kicklovým vedením preč. Keďže takmer všetci jej politici sú šermujúci šuhaji z germanofilných študentských spolkov z 19. storočia, strana je dnes pozoruhodne disciplinovanou a jednoliatou štruktúrou.

Osemdesiatročný prezident, ktorého Kickl v jednom predvolebnom prejave označil za „múmiu“, disponoval na začiatku aspoň jedným pádnym argumentom, prečo víťazného Kickla nepoveriť zostavením vlády: všetky politické strany v novozvolenom parlamente vylúčili koalíciu so Slobodnými.

Tentokrát to vylúčila aj strana, ktorá v tomto storočí už dvakrát vládla v koalícii s FPÖ, teda Rakúska ľudová strana ÖVP. Ostrými slovami spoluprácu vylúčil predseda ľudovcov, spolkový kancelár Karl Nehammer, ako aj generálny tajomník strany Christian Stocker.

Stocker sa tejto línie držal aj po voľbách. Označil Kickla za „bezpečnostné riziko“ a štýl Kicklovej politiky za „jed pre demokraciu“.  Ešte 11. decembra vykrikoval v parlamente: „Nikto vás v tomto parlamente nechce, pán Kickl! A nikto vás v tomto parlamente ani nepotrebuje!“

Ľavicovoliberálny mainstream natešene tlieskal takémuto boju proti fašizmu.

Poniektorí sa čudovali, ako to ide dokopy so skutočnosťou, že už v piatich z deviatich spolkových krajín vládne koalícia ľudovcov so Slobodnými, no zrejme dúfali, že aspoň na celoštátnej úrovní vznikne „hrádza proti extrémizmu“.

Neos sú v hospodárskej politike príčetní probiznisoví liberáli, ale inak elitárski progresívni eurofederalisti.

Pomaly, veľmi pomaly sa začali najbombastickejšie koaličné rokovania, aké Rakúsko kedy zažilo. Keďže štátostrany, ktoré v Rakúsku desaťročia vládli vo „Veľkej koalícii“ – postkresťanskodemokratická ÖVP a neosocialistická SPÖ – spolu disponujú už len najtesnejšou možnou väčšinou (92 zo 183 mandátov), vzali do partie ambicióznych mladých reformátorov, deväťpercentných liberálov z NEOS.

Tí sú v hospodárskej politike príčetní nepopulistickí probiznisoví liberáli, ale inak elitárski progresívni eurofederalisti.

Rokovania vyzerali dlhé týždne veľmi harmonicky. Dvakrát sa dovolenkovalo, predsedovia troch strán sa pripájali iba príležitostne. Rokovalo 300 (slovami tristo) vyjednávačov, ktorí boli zaradení do siedmich „clusterov“ a 33 podskupín. Nad tým všetkým trónila v nebeských výšinách „majáková skupina“. Tá mala vymyslieť „majákové projekty“, nejakú peknú srdcovku pre každú stranu, aby každá mala z vládnutia trošku radosti.

O výsledkoch práce tejto majákovej skupiny nevieme zhola nič.

Vieme už, prečo v 33 podskupinách vládol mier a pokoj – lebo húfy vyjednávačov nemali mandát na rokovania o finančnom krytí svojich nápadov. Keďže verejnosť bola kŕmená iba všeobecnými frázami, nemáme prehľad o činnosti „clusterov“ a podskupín. Až po stroskotaní sme sa dozvedeli, že každá strana – ÖVP, SPÖ aj NEOS – viedla na rokovaniach svoj vlastný protokol.

Hoci sa rozhodovalo o smerovaní krajiny na päť rokov, verejná politika bola vypnutá. Téma, ktorej Slobodní vďačili za svoje prvé víťazstvo v celonárodných voľbách – masový nával približne štvrť milióna mimoeurópskych migrantov počas ľudovecko-zelenej vlády v rokoch 2020 – 2024 –, už nebola zaujímavá. 

To bolo pre politický a mediálny mainstream príjemné.

V obyvateľstve to medzitým vrelo. Opovrhovaný víťaz volieb Kickl stúpol v prieskumoch popularity na nevídaných 35-37 percent a dokonca si Slobodní vďaka volebnému zisku 35 percent vydobyli úrad hajtmana v Štajersku.

Keď autor tohto článku cez sviatky stretol svoju dolnorakúsku a čiastočne hornorakúsku rodinu, neboli tam žiadni sympatizanti Kickla. Všetci sa však zhodovali na tom, že spolkový prezident sa ignorovaním Kickla dopustil ťažkej, možno osudovej chyby.

Príbuzný, ktorý v posledných rokoch obhajoval každý prešľap ľudoveckých kancelárov, bol odrazu nahnevaný na ÖVP. Dôvod: až dávno po voľbách vysvitlo, že financmajstri ÖVP zanechali štátny rozpočet v značne horšom stave, ako si to bežný volič myslel.

Zadlžovanie štátu zostalo takmer bez povšimnutia, lebo mainstreamové médiá podporovali „koronapolitiku“ aj „klimapolitiku“.

Oheň je už na streche: Európska komisia konštatovala vo svojej jesennej správe, že Rakúsko prekročí v roku 2024 aj 2025 povolený limit deficitu (odhad komisie je 3,6, respektíve 3,7 percenta). Ak Rakúsko v januári nepredloží presvedčivý plán úsporných opatrení, hrozí ponižujúci postup pri nadmernom deficite zo strany Európskej komisie.

Kým sa 300 vyjednávačov pomaly začalo zaoberať štátnymi financiami, štátny dlh sa prehupol cez 400 miliárd eur. To predstavuje približne 83 percent rakúskeho HDP, o 20 percent viac než v susednej krajine – Nemecku.

Sklamaní Rakúšania až v neskorom advente pochopili, ako mohla nesúrodá koalícia tvorená stredopravou ÖVP a progresívnymi Zelenými vydržať plných päť rokov: kým nemecká trojkoalícia známa ako „semafor“ narazila na dlhovú brzdu v nemeckej ústave, v Rakúsku sa nič také nestalo. Každá vládna strana dostala miliardy na svoje majáky – ibaže na dlh.

Odkedy vtedajší kancelár Sebastian Kurz vyhlásil pandemické heslo „nech to stojí, čo to stojí“, ľudovecké ministerstvá poskytli spoločnostiam nadmerné kompenzácie za lockdowny, no a Zelení mohli zaviesť svoju daň z emisií oxidu uhličitého a k tomu každá domácnosť dostala veľkorysú peňažnú kompenzáciu.

Na rozdiel od nemeckých Zelených, ktorí to skúsili so zákazmi a nátlakom, štedrá „klimapolitika“ rakúskych Zelených nevzbudila odpor ako v Nemecku.

Spoločné zadlžovanie rakúskeho štátu zostalo takmer bez povšimnutia aj preto, lebo mainstreamové médiá podporovali „koronapolitiku“ aj „klimapolitiku“ odchádzajúcej vlády. Kritika obrovských nákladov na tieto účely sa vyskytla iba výnimočne.

Prebudenie v decembri bolo kruté.

Keďže nepriznaný berlínsky vzor plánovanej antikicklovskej koalície presne v deň víťazstva Donalda Trumpa padol, nádejní koaličníci premenovali svoj projekt z „rakúskeho semafora“ („Austro-Ampel“) na „cukríkovú koalíciu“ („Zuckerlkoalition“).

Ale nutnosť konsolidovať financie, a to vo výške asi 18 miliárd eur, z toho do šesť miliárd už v tomto roku, im pokazila chuť na vládnutie.

Bystrejší pochopili, že peňazí na majáky široko-ďaleko niet.

Kolovali divoké fámy, napríklad že sa padlý mesiáš ľudovcov exkancelár Kurz bleskovo vráti na bielom koni.

Po vianočnej dovolenke sa rokovania urýchlili. Vznikajúci cukrík avizoval, že nová vláda bude možno už na Troch kráľov.

V piatok ráno však predsedníčka najmenšej koaličnej strany NEOS nečakane ohlásila tlačovku – a počas nasledujúcich 72 hodín sa toho udialo viac ako za celý minulý rok.

Liberálka Beate Meinl-Reisinger totiž ukončila rokovania o trojkoalícii ÖVP-SPÖ-NEOS.

Líderka strany, ktorá ako jediná bojuje za zvýšenie neudržateľne nízkeho dôchodkového veku, sa bez konkrétnych príkladov posťažovala, že partneri cúvajú z už dohodnutých reforiem. 

Sebavedomá reformátorka nikoho konkrétneho neobvinila, bolo však nápadné, že menovite sa poďakovala predsedovi ÖVP Nehammerovi za konštruktívny prístup, a predsedu SPÖ, tradičného marxistu Andreasa Bablera, nespomenula.

Obe bývalé štátostrany boli v šoku.

Generálny tajomník ÖVP Stocker písomne obvinil „spiatočnícke sily“ v SPÖ. No a kancelár Nehammer natočil nič nehovoriace video na sieti X.

Napokon padlo rozhodnutie, že ÖVP a SPÖ pokračujú ako dvojica v rokovaniach o vtedy už takmer menšinovej vláde. Tá mohla v parlamente počítať s poslancami NEOS aspoň pri hlasovaní o už dohodnutých projektoch.

Takto sa rokovalo v sobotu popoludní. Kolovali divoké fámy, napríklad že sa padlý mesiáš ľudovcov, dnes už nie taký obľúbený exkancelár Kurz, bleskovo vráti na bielom koni, tak ako v roku 2017 prevezme aj teraz živoriacu ÖVP a povedie ju do predčasných volieb. V ÖVP platilo informačné embargo, ich ľudia mali zákaz zdvihnúť novinárom telefón.

V sobotu večer, krátko pred večernými správami ORF, však ľudovci ukončili rokovania so sociálnymi demokratmi. Nehammer neskôr vyčítal predsedovi SPÖ Bablerovi „taký návrat rétoriky triedneho boja, retro-sociálnodemokratickej politiky“, „ktorá je podľa môjho názoru nevhodná na riešenie hlavných problémov budúcnosti“.

Nehammer, ktorý svoj politický osud spájal s cukríkovou trojkoalíciou, odstúpil z postu šéfa ľudovcov a v piatok odstúpi aj z úradu kancelára.

Je možné, že ťažkopádny vojak, ktorý počas troch rokov na vrchole rakúskej politiky prehral všetky voľby, teraz útočí iba zo straníckej lojality na Bablera.

V noci zo soboty na nedeľu hľadala Rakúska ľudová strana nového predsedu.

Pôvodne to totiž bolo tak, že aj Babler po stroskotaní rokovaní vyslovene poďakoval Nehammerovi.

Bývalý starosta provinčného mestečka Traiskirchen Babler je neskúsený nováčik vo vrcholnej politike a vo svojej neúspešnej predvolebnej kampani bojoval za zavedenie nových daní pre najbohatších. Kadiaľ chodí, tam teraz hovorí, že na rokovaniach cúvol zo svojej požiadavky zaviesť daň na majetok alebo na dedičstvo – a že sa Nehammer osobne snažil nájsť kompromis, ale nemal už od ÖVP žiadnu vyjednávaciu právomoc.

Tento detail by mohol byť pravdivý: Nehammer vmanévroval jedinú stranu, bez ktorej v Rakúsku nemôže vzniknúť vláda, do strategicky bezvýchodiskovej situácie.

Keďže práve vplyvné bizniskruhy v ÖVP preferujú koalíciu so Slobodnými, (z ich perspektívy) nemotorný babrák Nehammer stál v ceste.

To je slovo proti slovu: ľudovci a po novom explicitne už aj NEOS obviňujú Bablera z krachu rokovaní. Pravdu sa dozvieme iba vtedy, ak sa tri protokoly z rokovaní zverejnia – a ak každá strana vnímala udalosti rovnako.

V noci zo soboty na nedeľu hľadala Rakúska ľudová strana nového predsedu.

Mal to byť skúsený politik, ktorý zvládne rokovania so Slobodnými a ktorý vie vysvetliť, prečo dnes platí opak toho, čo včera.

Kurz, ktorý podľa svojich fanúšikov zvlášť so svojou izraelskou firmou Dream Security zarobil toľko, že by mohol už aj založiť vlastnú stranu, zrazu nebol k dispozícii. Ani ostatní možní kandidáti nejavili naoko záujem.

Hľadanie preto v nedeľu pokračovalo – s bizarným výsledkom.

ÖVP je strana s ťažko pochopiteľnými štruktúrami. Rakúsky ľudovec je primárne členom jedného z troch straníckych „zväzov“: zväzu roľníkov (Bauernbund), zväzu robotníkov a zamestnancov (ÖAAB) alebo zväzu podnikateľov (Wirtschaftsbund). Okrem toho je členom svojej krajinskej ÖVP a až potom je aj celorakúsky ľudovec.

S týmto „jedom pre demokraciu“ teraz Stocker rokuje o skladaní spoločnej vlády. 

Vyváženie týchto 27 podstrán bolo tradične veľkým kumštom, v posledných postpandemických rokoch – ktoré patrili k najčernejším rokom v existencii ÖVP – sa však etablovala neobvyklá dominancia dolnorakúskeho zväzu zamestnancov.

Išlo to tak ďaleko, že dvaja z troch ústavných činiteľov – kancelár Nehammer a predseda parlamentu Wolfgang Sobotka – boli Dolnorakúšania z ÖAAB.

Líder Slobodných Kickl šíril pred voľbami, že dominancia dolnorakúskeho ÖAAB už vyvoláva v iných sekciách štátostrany nevôľu. Chcel zrejme rýpať do konkurencie.

Možno to povedal aj s nádejou, že jeho Slobodní by získali so zmenou pomerov vnútri ľudovej strany jednoduchšieho koaličného partnera.

Vyriešenie ľudoveckej dilemy prekvapilo napokon všetkých. Van der Bellen musel v pondelok, na Troch kráľov, poveriť zostavením vlády Kickla, šéfa Slobodných.

Keďže sa rysuje nová vládna väčšina, nemal už inú možnosť.

No a ešte v nedeľu predsedníctvo ÖVP nominovalo nového predsedu, s ktorým nikto nerátal. V marci bude mať 65 rokov a až do veku 59 rokov to bol politik druhého rangu, no ako syn a otec ľudoveckého politika má v sebe DNA strany – a je to Dolnorakúšan z ÖAAB!

Áno, novým predsedom rakúskych ľudovcov je generálny tajomník strany, bytostný „nesympaťák“ Christian Stocker. Áno, presne ten, ktorý ani nie pred mesiacom na Kickla kričal, že „vás v tomto parlamente nikto nepotrebuje“.

S týmto „jedom pre demokraciu“ teraz Stocker rokuje o skladaní spoločnej vlády. A tomuto „bezpečnostnému riziku“ možno bude robiť vicekancelára.

Sú na to dve vysvetlenia: buď im v dolnorakúskom zväze robotníkov a zamestnancov úplne preplo.

Alebo ide o ťah, ktorého genialitu raz ocenia až historici.

Nový predseda však už zvládol prvú skúšku: obrat o 180 stupňov oznámil bez začervenania.