Huliak verzus Danko Koaličný zlepenec visí na vlásku, no opozícia aj tak nemá na škodoradosť dôvod

Počas minulého volebného obdobia tvrdili, že chcú ukončiť „chaos“ vtedy vládnuceho „zlepenca“ pod vedením hnutia OĽaNO. Teraz sú pri moci, a kto včera sledoval parlament, ľahko mohol podľahnúť dojmu, že chaos sa vrátil. Akurát už nie v dôsledku hádok Igora Matoviča a Richarda Sulíka, ale Andreja Danka s Rudolfom Huliakom.

Predsedovi vlády a lídrovi najsilnejšej koaličnej strany sa spory medzi jeho politickými partnermi veľmi riešiť nechce. Či už tie medzi SNS a Hlasom, alebo medzi SNS a huliakovcami. No to sa mu môže vypomstiť.

Vládna koalícia si nateraz trúfa vládnuť s tesnou 76-člennou parlamentnou väčšinou. To znamená vyhnúť sa zmätkom – ako keď sa včera pomýlil pri prezentovaní poslanec Smeru Ľubomír Vážny – a radšej nezaľahnúť náhle s chrípkou alebo kovidom... Je práve také ročné obdobie. Šéfovia koaličných poslaneckých klubov by svojim zákonodarcom mali preventívne rozdať balenia so šumivým multivitamínom.

Ako funguje koalícia bez huliakovcovSme si vedomí tesnej väčšiny, hovoril v parlamente Fico. Odvolávanie Šutaja Eštoka presunuli na február

Juraj BrezániMarek Holka

Ak koalícia „nenakúpi“ nejakých „nezávislých“ prebehlíkov z radov opozície, ktorí by jej zabezpečili komfortnejšiu väčšinu, vládnutie sa môže stať veľmi náročným. Krehká väčšina jediného poslanca bude totiž ohrozovaná nielen náhlymi „péenkami“ či pracovnými cestami, ale zo sivej masy koaličných poslancov môžu postupne vystúpiť ďalšie nespokojné dvojice či trojice zákonodarcov so svojimi osobitnými požiadavkami.

Predstavitelia opozičných strán by po včerajšku mohli dokonca cítiť istú škodoradosť. No ich problém je, že aj keby nás v novom roku čakali v dôsledku koaličných sporov predčasné voľby, dôveryhodná alternatíva, ktorá by zajtra mohla prevziať moc, chýba.

Najsilnejšou opozičnou silou a aj víťazom niekoľkých nedávnych prieskumov je strana riadiaca sa uletenou ideológiou, ktorej postupne po neblahých skúsenostiach dávajú zbohom Nemci i Američania. Nás asi progresívny vrchol ešte len čaká – neschopní poučiť sa z chýb iných budeme nútení prežiť ich aj na vlastnej koži.

Napriek enormnej snahe Michala Šimečku maskovať radikalizmus Progresívneho Slovenska stredovo pôsobiacimi osobnosťami, tá podstata vždy niekde vyskočí. Takto napríklad pred týždňom oznámila poslankyňa PS Lucia Plaváková, že jej strana pripravuje novelu, ktorá by rodičom zakázala telesné tresty svojich detí.

Téme telesných trestov sme sa venovali na Postoji vo viacerých textoch. Kto sa ňou chce zaoberať bližšie a z rôznych strán, pozri pár článkov nižšie.

Deti a trestyKým sme riešili, či do výchovy patria, tak pre rodičov mileniálov už nie sú ani témou

Alena Potocká

Zaveďte disciplínu a trestajte

Jordan Peterson

Ako správne biť deti

Slávka Kubíková

Natíska sa otázka, či práve túto rozdeľujúcu tému chce najsilnejšia opozičná strana riešiť práve v čase, keď celá spoločnosť ide čeliť bezprecedentnému zvyšovaniu daní, koaliční politici chodia Slovensku robiť hanbu do moskovských propagandistických relácií a v rezortoch spravodlivosti i vnútra došlo k legislatívnym i personálnym zmenám, ktoré môžu vyústiť do všeobecného nárastu kriminality.

Ak raz kresťanskí demokrati vstúpia s takýmto PS do vládnej koalície, bude to pre nich ako viezť sa vo výťahu s jedovatou kobrou. Nikdy neviete, kedy sa rozhodne uštipnúť.

No rozpory medzi konzervatívcami a progresívcami nebudú jedinou výzvou pre strany prípadnej koalície, ktoré by chceli nahradiť Smer, Hlas a SNS.

Je možné, že v takejto zostave budú musieť byť aj SaS a hnutie Slovensko Igora Matoviča. To so sebou prinesie úplne iný druh výziev.

Najmenší spoločný menovateľ

Pokiaľ má alternatívna zostava vôbec fungovať, musia si všetci zúčastnení od začiatku zadefinovať, že budú „vládou najmenšieho spoločného menovateľa“, sústrediť sa na ekonomicko-sociálne témy či obnovu spravodlivosti a vedome upustiť od všetkých ďalších ambícií. Napokon, nejeden čitateľ si na tomto mieste povie, že naštartovanie ekonomiky, záchrana zdravotníctva a školstva či obnova spravodlivosti sú už samy osebe dosť náročné ciele na štyri roky.

Najskôr by však museli spomínané strany prejsť voľbami a získať väčšinu. Ak by boli predčasné voľby budúci rok, nemusí k tomu dôjsť.

Verejnosť síce už začne pociťovať dôsledky konsolidačného balíčka (rozumej masívneho zvyšovania daní), no voliči koaličných strán si už zrejme zvnútornili vysvetlenie, že ide o dedičstvo vlád Matoviča, Hegera a Ódora, nie o dôsledok neschopnosti vlád pod vedením Smeru za 14 rokov pri moci dosiahnuť prebytkový alebo aspoň vyrovnaný rozpočet.

Robert Fico bol vždy veľmi dobrý, pokiaľ išlo o vyhováranie sa na druhých. Kedysi za všetko mohli vlády Mikuláša Dzurindu či neskôr Iveta Radičová. Teraz je na vine vyššie spomenutá trojica expremiérov z rokov 2020 – 2023.

A keby mu prebiehajúce spory Andreja Danka s Rudolfom Huliakom a Matúšom Šutajom Eštokom nedovolili dovládnuť do roku 2027, proste by predčasný koniec súčasnej vládnej koalície zvalil na nich. On veľmi chcel, ale koaliční partneri mu nedovolili dokončiť rozrobenú prácu...

V KDH teraz rýchlo poopravili svojho poslanca Jozefa Hajka, ktorý chcel nechať koalíciu riadne dovládnuť. Mimoparlamentní Demokrati zase zbierajú podpisy pod petíciu za referendum o predčasných voľbách. Obom politickým subjektom by pritom pomohlo, keby mali viac času na opozičnú profiláciu.

Kresťanskí demokrati otvorili dôležitú tému reformy verejnej správy, prišli s vlastnými návrhmi na konsolidáciu a v poslednom čase badať istý nárast ich prítomnosti aj na sociálnych sieťach. No taktiež vidieť, že na plné rozvinutie týchto iniciatív by sa ešte hnutiu zišlo trocha času.

Pokiaľ ide o mimoparlamentných Demokratov, im paradoxne môže najviac pomôcť snaha vládnej koalície o kriminalizovanie ich predsedu Jaroslava Naďa za urobenie správnej veci – dodanie zbraní nášmu napadnutému susedovi, Ukrajine.

V súčasnosti existuje istá skupina voličov, ktorí v prieskumoch možno hovoria, že by volili PS, lebo ide o najsilnejšieho vyzývateľa Smeru, no nie sú úplne stotožnení s ľavicovoprogresívnou agendou tejto značky. Na druhej strane, KDH sa im zdá príliš „klerikálne“ a najradšej by volili niečo umiernene stredopravé na spôsob niekdajšej SDKÚ. Zároveň ide o prozápadných voličov, ktorí nechcú vidieť ruské tanky pri Užhorode.

Účelové kriminalizovanie Jaroslava Naďa súčasnou vládnou koalíciou, aj keď bude pre neho osobne nepochybne nepríjemné, by tento segment voličov mohlo presvedčiť, aby Demokratom dali šancu. No k tomu nedôjde, pokiaľ sa súčasná koalícia niekedy na začiatku budúceho roka rozpadne.

Zároveň by menšie stredopravé opozičné strany ako KDH, SaS či Demokrati mali jasne odmietať premenu slovenskej politickej scény na duopol národných socialistov na jednej strane a progresívnej ľavice na strane druhej. „Ešte sme tu my,“ mali by kričať. „Ak sa vám protivia Smer i PS, sme tu práve pre vás.“

Záver však je, že ak sa súčasná koalícia rozpadne a my sa ocitneme na ceste k predčasným voľbám, opozičné strany ani zďaleka nie sú v stave prevziať moc v krajine. K zlomu v spoločenských náladách ešte nedošlo. A veľmi na sebe musia popracovať aj opozičné strany.

Ak nás majú čakať predčasné voľby, tak radšej v roku 2026 než 2025.