Ako správne biť deti

Ako správne biť deti

A keď niekto koná proti rozumným pravidlám, tak dôsledky sú poväčšine negatívne. Tie by malo každé dieťa spoznať. Ale nie každý spôsob je užitočný.

 Aj keď sa mnohí zamestnanci v open-spaceoch veľkých korporácií či za pokladňami reťazcov cítia ako otroci, nikto nepoužíva bič a palicu na zlepšenie ich výkonov. Pästné súboje sa bežne nevyužívajú ani v susedských sporoch o sliepky a ploty, ani manželky sa už dávno otĺkať nesmú. Ba aj uvalenie niekomu v krčme je vlastne trestné. Buchnúť si už nesmú ani učitelia, vychovávatelia v štátnych zariadeniach či zamestnanci detských domovov. Biť sa nesmú ani väzni či kriminálnici pri policajnom výsluchu. Preto ak chce bežný človek oprášiť svoje hmaty a chmaty v medziach zákona, neostáva mu nič iné, len sa realizovať na poslednom ostrovčeku – vlastných deťoch.

„On sa bez facky ani neoblečie,“ konštatuje v rozhovore o úskaliach výchovy mamina sedemročného chlapca. A tak si Maťko spolu so školskou taškou každé ráno berie do školy odtlačok jej ruky na líci. Nie je sám, odtlačky ruky na rôznych častiach tela pozná väčšina slovenských detí. Štandardy sa však uvoľňujú a v dnešnej dobe už ani bitie detí nie je to, čo bývalo. Kde sú trstenice, kde bitka pravítkom po zovretých prstoch pri nesprávnej odpovedi pri tabuli? Už ani ten remeň sa príliš nepoužíva, maximálne tak nejaká vareška. 

Iste, nie všetko moderné je automaticky lepšie ako to, čo bolo pred tým. Avšak pravda je aj to, že z času na čas sa stane, že niektoré novoty nie sú tak úplne mimo. A to zďaleka neplatí len pre vynález kníhtlače či žiarovky, platí to občas aj pri niektorých menej hmatateľných oblastiach. Napríklad výchovných trendoch. Je veľa dobrých argumentov, prečo je na otázku, ako správne biť deti, len jedna odpoveď: ničím a nikdy.

Postupne sa k tomuto názoru prikláňajú aj zákonodarcovia rôznych krajín, už v päťdesiatich dvoch krajinách preto zakázali telesné tresty. Naposledy ho pred pár týždňami zaviedli vo Francúzsku. Či je vhodné nariaďovať výlučne mierumilovné výchovné metódy priamo zákonom, je síce zaujímavá otázka, ale tú nechajme teraz bokom. A poďme sa pozrieť na merito veci – prečo biť deti nie je až taký dobrý nápad.

Poslušní z donútenia

Jeden z hlavných argumentov je, že bitka dôvernému vzťahu medzi rodičom a dieťaťom veľmi neprospieva, čiže pri pravidelnom otĺkaní synáčika sa ľahko môže stať, že sa časom pred rodičom uzavrie. Byť bitý, hoci aj pre zdanlivo spravodlivý dôvod, je totiž pre dieťa zraňujúce a ponižujúce. (Malá odbočka pre filozoficky mysliacich čitateľov: ako to je s tými zlými prostriedkami, ktoré neospravedlňujú ani tie najlepšie úmysly?) 

Možné je všetko, aj to, že niektoré deti sa z bitky otrasú ako voda z kačkinho peria (ako vravia priatelia Angličania), iné však si to v podvedomí nesú celý život. Kto odhadne, ako to vypáli? Veľa bitky a málo lásky v útlom veku zvykne zamiesiť na veľkú rebéliu v období puberty. Deti sa uzatvoria do svojho vlastného sveta, k partiám podľa vlastného výberu, smartphonu a svojim vlastným problémom, na ktoré nebude mať rodič pre veľkú priepasť dôvery dosah. A vo veku, keď už bude trápne riešiť veci remeňom, s nimi nepohne vôbec nič. 

Platí to pri odmenách aj pochvalách, aj pri trestoch a bitkách. Sú neúčinné práve preto, že je to len vonkajšia motivácia. Zdieľať

Vôbec, samotná myšlienka používania fyzického násilia, či už väčšieho, alebo menšieho, na to, aby sme niekoho motivovali k dobrému správaniu, je dosť zvláštna. Vyhrážka typu „okamžite sa teraz rozdeľ s bratom, inak dostaneš“, možno dieťa v danom momente prinúti odlomiť polovicu čokolády. Ale asi ťažko ho naučí ozajstnej štedrosti, keďže vedieť sa podeliť znamená v prvom rade chcieť sa podeliť. Práve to „chcenie“ sa hrozbami a násilím vynútiť nedá. Odbornejšie povedané: podobne, ako sme napísali aj pri odmenách a pochvalách, sú aj tresty a bitky neúčinné práve preto, že je to len vonkajšia motivácia. Vtĺkanie poslušnosti a iných cností do detí doma je v podstate z tej istej kategórie ako vtĺkanie násobilky v škole. A to už nepresadzujú ani najzúrivejší zástancovia palicovej abecedy, minimálne nie verejne a vo veľkom.

Ešte taký jeden malý argumentík. Rodič je modelom správania pre dieťa, dieťa síce počuje len to, čo chce, vidí ale všetko. Bitkou sa teda odovzdáva deťom posolstvo, že problémové situácie je vhodné riešiť hrubým násilím. 

Však aj mňa bili

Najčastejší protiargument zástancov tvrdších výchovných metód je „veď aj mňa rodičia bili a som úplne v pohode“. No. Nechcem teraz všetko zvaľovať len na bitie, keďže výsledok – to, aký človek je – je mix daností, rodinnej výchovy, kamarátov a rôznych životných okolností. Ale je to naozaj tak, že dospelí, čo si prešli palicovou školou, sú „úplne v pohode“? 

Tak, že už viac v pohode sa ani byť nedá? Prekypujú empatiou, schopnosťou prijať a konštruktívne zvládať negatívne emócie, životným optimizmom, zdravým sebavedomím a asertivitou? Majú schopnosť vytvárať úžasné láskyplné vzťahy v rodinách aj mimo nich a s pokojom a prehľadom zvládajú výchovu svojich detí? Netvrdím, že sa to za žiadnych okolností nemôže vyvŕbiť práve takto, avšak aj keď si človek jedno oko zavrie a druhé prižmúri, pre väčšiu toleranciu vypije dve pivá a potom sa obzrie okolo seba, reálny svet sa takýmito vyrovnanými osobnosťami nehemží. 

Pozitíva žiadne, negatív celá hŕba

Aby sme to ale mohli posúdiť objektívnejšie, zišlo by sa túto vec preskúmať za triezva a to nielen na sebe a susedovi. Našťastie, americkí vedci zase raz nelenili a spravili to úplne podrobne. Skúmať otázku vhodnosti telesných trestov napadlo viacerým z nich, výsledkom je obrovská kopa štúdií.

No jedna výskumníčka z Chicagskej univerzity a jej kolega z Michiganskej univerzity sa vyznajú, keďže sa kopou do detailov prehrýzli. Elizabeth Gershoff a Andrew Grogan-Kaylor celý výskum podrobne preštudovali a zhrnuli do meta-štúdie, ktorá sumarizuje to, ako bitky ovplyvnili vyše 160 000 detí, a to počas piatich desaťročí. Výsledok bol úplne jednoznačný: nepotvrdil sa ani jeden jediný dobrý efekt bitky na deti. Ešte raz. Ani jeden jediný pozitívny dosah.

Nepotvrdil sa ani jeden jediný dobrý efekt bitky na deti. Ešte raz. Ani jeden jediný pozitívny dosah. Zdieľať

Naopak, tých negatívnych vplyvov bolo veľa. Agresia, antisociálne správanie, problémy so správaním, väčšie sklony k problémom s duševným zdravím, negatívny vzťah medzi deťmi a rodičmi, zhoršené intelektové schopnosti, menšie sebavedomie a mnohé iné. Ten výsledok tak kričí, že už ani pri najväčšom skepticizme voči sociálnym vedám a metodológii výskumu sa nedá úplne ignorovať. Pokiaľ je známe, v tomto prípade sa to ani nedá zvaliť na žiadnu antivarechovú loby, ktorá by vybavila, že to má vyjsť práve takto.

Bitka s mierou?

Samozrejme, ako pri všetkom, dôležitá je miera. Keď sa niekomu ruka pošmykne len z času na čas, či už omylom, alebo premyslene, jeho dieťa je v radikálne inej situácii ako také, v ktorého dennom režime sú bitky pravidelnejšou súčasťou ako umývanie zubov. Praxou ošľahaní rodičia však často tvrdia, že sem-tam jedna výchovná nezaškodí. Vcelku rozšírený názor je aj ten, že najvhodnejším cieľom na bitku sú najmenšie deti. Jeho zástancovia radia, že čím sú staršie, tým varechu treba používať zriedkavejšie. Že keď sa dá batoľaťu jedna cez plienku, ktorá vlastne ani nebolí, tak je to v poriadku, lebo s nimi sa ešte nedá diskutovať, vysvetľovať či apelovať na ich rozum.

Výskumníci však hudú zase len to svoje: že ak boli trojročné deti bité čo len dvakrát za mesiac, vo veku päť rokov boli o sedemnásť percent agresívnejšie oproti ich kamošom, čo bitku nepoznali. Ak to bolo častejšie, miera agresivity stúpla. Podľa vedcov to teda neškodné nie je nikdy. 

Podstatným faktom je však aj to, že rodič batoľaťa zďaleka nie je odkázaný na fyzické násilie. Deti v tomto veku zvyknú byť o dosť menšie ako rodičia, podstatne menej vážia a väčšinou aj o dosť pomalšie bežia. Čo znamená, že sa dajú celkom ľahko chytiť a premiestniť z miesta, kde stvárajú neprístojnosti. Čiže celému nevhodnému správaniu sa dá zabrániť fyzickou prevahou, avšak bez varechy. To je presne to, čo na testovanie hraníc odporúčajú výchovní experti.

V hneve nie, bez hnevu tiež

To, že výskumníci nenašli ani jeden dobrý efekt, je spôsobené hlavne tým, že autori skúmali efekty na deti, ale nie na rodičov. Inak by prišli na to, že najlepším pozitívnym efektom je ten úžasný pocit úľavy, akú pri jednej či dvoch dobre mierených pocítia rodičia v stave svojej frustrácie. Keď už naozaj, ale naozaj nevedia, čo s tým vyvádzajúcim všetko sabotujúcim odvrávajúcim spratkom robiť. Pocit, že predsa len majú prevahu, že ho dokážu ukontrolovať a doslova „vydobiť“ si rešpekt. 

Asi ale mnohí poznajú aj to, že úľavu pri vyriešení vyhrotenej situácie dosť rýchlo vystriedajú výčitky svedomia a pocit rodičovského zlyhania. Celkom v súlade s výrokom Williama Searsa (čo je jeden z najväčších výchovných guru, ktorého knihy sa predávajú v miliónových nákladoch). „Jednou z vecí, ktorú sa snažíte naučiť svoje deti, je, ako zvládať výbuchy zlosti. Bitka túto lekciu sabotuje. Pri bití detí sa väčšinou odporúča nikdy ich nebiť v hneve. Ak by sa to naozaj dôsledne dodržalo, 99 percent bitia by nevzniklo, pretože keď sa rodič upokojí, dokáže prísť na nejakú vhodnejšiu metódu nápravy.“ 

Čo namiesto zaucha

Vzhľadom na to, že výsledky sú neisté a riziká jasné, zdá sa byť celkom múdre neriskovať pre istotu ani to jedno percento bitky s chladnou hlavou a bez hnevu. Čo ale robiť? Ako si má rodič pomôcť tvárou v tvár tým malým neposlušným a lenivým potvorám? Odpoveď je jednoduchá a zložitá zároveň. Jednoduchá preto, lebo to nie je nič iné, len poctivo deň za dňom pracovať na dobrom a láskyplnom vzťahu. Ak dieťa rodičovi bezhranične dôveruje a má k nemu vrúcny vzťah, je spravidla kooperatívne samo od seba, bez vyhrážok a bitiek. 

Zložitá odpoveď je to ale preto, lebo vedieť, ako sa zachovať v konkrétnych komplikovaných rodičovských situáciách, to je zručnosť, ktorá hraničí s umením. Je však veľa tipov a trikov, ako na to. Jednou vetou by sa ich podstata dala zhrnúť: venovať im čas, hrať sa s nimi, počúvať ich, poznať ich svet. Vtedy sú šance, že si zvnútornia rodičovské lekcie a hodnoty, najväčšie. Kto sa chce podučiť podrobnejšie, je naporúdzi niekoľko dobrých kníh, kde to rozoberajú zhora-zdola. Napríklad Ako hovoriť, aby nás deti počúvali od autorskej dvojice Adele Faber a Elaine Mazlish. Alebo Peaceful parent, Happy kids od Laury Markham (vyšlo už aj v čestine pod názvom AHA! Rodičovství).

Jeden trik však môžeme prezradiť rovno aj tu. Spomínajú ho viacerí autori, napríklad aj českí manželia Kopřivovci v knihe Respektovat a být respektován. Je to koncept prirodzených dôsledkov založený na princípe akcie a reakcie. Nie je to nič zložitejšie ako fakt, že konanie má vždy svoje prirodzené dôsledky. A keď niekto koná proti rozumným pravidlám, tak dôsledky sú poväčšine negatívne. Tie by malo dieťa spoznať a znášať na vlastnej koži. 

Typický príklad je situácia, keď krpec napriek upozorneniu rozleje džús. Vtedy si mnohí myslia, že to, čo treba robiť, je toto: prevrátiť oči, nakričať naňho, čo to zase vyviedol a že veď sme mu už stokrát hovorili, že nemá behať okolo stola, jednu mu vyťať a poslať ho do kúta. Následne s veľkou zúrivosťou mláčku odstrániť. 

Nie, jasné, že nie. Prirodzené dôsledky hovoria o tom, že dieťatku dáme pekne do ručičky handričku, usmejeme sa naňho a vyžadujeme, nech to poutiera (samozrejme v rámci obmedzení svojho veku a schopností). Ak sa toto robí úplne odmala a dôsledne, tak si to dieťa zautomatizuje a verte, bude tú handričku po čase automaticky hľadať samo. 

Podobne to funguje aj v iných situáciách. Ak sa nechce obliekať, pôjde do škôlky v pyžame, ak nechce jesť večeru, bude hladné. Nie vždy je možné, aby dieťa znášalo dôsledky samo v ich plnej váhe. Je však dôležité, aby sa na náprave podieľalo aspoň čiastočne. Je v tom veľká cenná lekcia o tom, čo je za pravidlami, ktoré rodičia presadzujú. Deti sa naučia, že to nie sú samoúčelné rodičovské výmysly, ale sú za nimi dobré dôvody. Minimálne také dobré, ako za praxou riešiť výchovu viac láskou ako násilím.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo