Tisíc dní vojny Vďaka obetavosti Ukrajincov je Putinov Mordor stále dosť ďaleko od Slovenska

V utorok uplynulo tisíc dní od začiatku ruského vpádu na Ukrajinu – ak nerátame protiprávnu anexiu Krymu Ruskom už v roku 2014 a dlhoročný Moskvou rozdúchavaný konflikt v Donbase.

Zároveň presne o dva mesiace (teda 20. januára 2025) je naplánovaná inaugurácia novozvoleného amerického prezidenta Donalda Trumpa. Keďže ten chce rusko-ukrajinskú vojnu ukončiť alebo aspoň zmraziť a šikovne si vďaka svojej nevyspytateľnosti ponecháva otvorené všetky možnosti, nasledujúce dva mesiace ešte môže byť horúco.

Prečo? Nový prezident ešte nevládne a legitimitu administratívy na odchode oslabuje zdravotný stav Joea Bidena i otázka, kto vlastne za neho rozhoduje. Niektorí ľudia v Bidenovej administratíve môžu podľahnúť pokušeniu eskalovať medzinárodnú situáciu – či už aby si na poslednú chvíľu vyslúžili imidž „ostrých chlapcov“, alebo aby Trumpov kabinet postavili pred hotovú vec a obmedzili jeho budúci manévrovací priestor.

Treba si vyššie napísané vykladať ako kritiku Bidenovho povolenia Ukrajincom zasahovať raketami ciele v Rusku? Nie nevyhnutne. Ak dnes totiž niekto eskaluje situáciu, tak Rusi, ktorí do Európy podľa všetkého priviedli tisíce severokórejských vojakov. Tento ťah potreboval nejakú odpoveď.

V každom prípade skôr ako Trump zloží prezidentskú prísahu, Rusi i Ukrajinci sa zrejme budú snažiť vybojovať pre seba čo najlepšie podmienky v teréne. Ak sa totiž niečo bude pod Trumpovým patronátom zmrazovať, tak aktuálna frontová línia po 20. januári 2025.

Nastávajúce dva mesiace teda môžu byť kritické. No zmysel má aj obzretie za tou tisíckou dní, ktoré sú za nami.

Môžete povedať, že situácia sa v súčasnosti pre Ukrajinu nevyvíja dobre. Ukrajinci zrejme nebudú schopní vyhnať ruských okupantov zo svojho územia. Okupovaná je asi pätina teritória nášho východného suseda a vo vojne podľa odhadov, ktoré v októbri zverejnil americký denník New York Times, už padlo asi 58-tisíc Ukrajincov a ďalších 250-tisíc bolo zranených.

No vyzerá takto ruské víťazstvo? Rusom sa nepodarilo Ukrajinu ovládnuť, zmeniť jej vládu, politický režim ani znovu z nej spraviť svojho vazala.

Odrezali síce Ukrajinu od Azovského mora a ovládli súvislý pás územia od Donbasu až ku Krymu, no nepodarilo sa im získať Kyjev, Charkov ani Odesu, ani odrezať nášho východného suseda od Čierneho mora.

Podľa vyššie citovaného zdroja už zrejme padlo okolo 115-tisíc ruských vojakov a ďalších 500-tisíc bolo zranených. Ruské ozbrojené sily stratili na Ukrajine kvantá vojenskej techniky. Najnovšie im musia už nie iba dodávkami munície, ale aj vojakmi vypomáhať Severokórejčania.

Rusko možno získalo 20 percent Ukrajiny, ale zvyšných 80 percent nadobro stratilo. Ak pred touto vojnou bola nejaká pochybnosť o tom, či sú Ukrajinci vôbec národ, teraz nie je žiadna.

Treba to stále opakovať: Putin svojou agresiou dotvoril ukrajinský národ a tvrdo ho vymedzil voči Rusom. Príbuzní padlých a ľudia, ktorí sa cez noc musia chodiť ukrývať pred bombardovaním do kyjevského metra, budú k Rusku do budúcnosti sotva cítiť niečo iné ako nenávisť.

Niektorí rusko-ukrajinskú vojnu označujú za zástupný konflikt medzi Ruskom a NATO. No týmto ľuďom treba pripomenúť, že štáty NATO ani len nenastúpili na bojisko a nestratili ani nohu (ak nerátame dobrovoľníkov zo Západu, ktorí sa pripojili k ukrajinskej armáde).

Naopak, Severoatlantická aliancia získala dvoch nových členov so slušným vojenským i hospodárskym potenciálom – Fínsko a Švédsko. Baltské more sa fakticky premenilo na „naťácke“ jazero, do ktorého môže Rusko tak akurát nakúkať cez Petrohrad a Kaliningrad.

Môžete tvrdiť, že Američania to tak mali celé diabolsky premyslené od začiatku, no spomeňte si: v prvých hodinách ruského vpádu si Západ myslel, že Ukrajina sa zosype a Američania ponúkli Zelenskému, že ho evakuujú. Všelikto u nás ho okydáva, no aj vďaka Zelenského líderstvu sa doteraz Ukrajina drží.

Čo druhá strana? O Vladimirovi Putinovi sa hovorí, že jediní ľudia, s ktorými sa skutočne radí, sú Ivan Hrozný, Peter Veľký a Katarína Veľká. No na rozdiel od týchto vladárov, ktorí prispeli k veľkosti Ruska, Putinova ríša sa stáva jednostranne závislou od Indie a Číny. Ak sa tu núkajú nejaké historické analógie, tak skôr s obdobím, keď boli predkovia dnešných Rusov vazalmi ázijských Tatárov.

Slovensko aj vďaka obetavosti Ukrajincov, ktorí v tomto konflikte padli za nezávislosť svojej vlasti, našťastie nesusedí s Ruskom ani s ruským satelitom. Iste, nemálo ľudí u nás je preto nešťastných. Ľudí, ktorí si nepokryte želajú ruské víťazstvo a ukrajinskú porážku. Ľudí, ktorí si ani neuvedomujú, že sú v tomto konflikte na rovnakej strane ako iránski ajatolláhovia dodávajúci Kremľu drony či severokórejskí stalinisti – v oboch prípadoch režimy, v ktorých by sa sotva nejaký Slovák cítil dobre.

Našincom, ktorí sa obracajú s akýmisi nádejami k Rusku, lebo sa im nepáčia niektoré javy na Západe, má zmysel pripomenúť: Vážení, drogy, korupcia, podsvetie, násilná kriminalita, potraty, islamistický terorizmus, prechmaty mocných... Všetko to zlé, čo existuje na Západe, existuje aj v Rusku, často v ešte vypuklejšej miere. Naopak, toho dobrého, čo existuje na Západe, ako možnosti politickej angažovanosti, slobody, osobnej sebarealizácie a prosperity aj pre obyčajného človeka, je v Rusku žalostne málo.