Ťažká úvaha o sile preliatej krvi Keď zistíš, že tvoji bývalí budúci ukrajinskí svokrovci chcú žiť pod ruskou okupáciou

Nielen preto, že sa nikdy nemala začať, no pretože už ani čisto vojensky nemôže nikam viesť.

Bratom a sestrám, ktorí budú kričať „aha, teraz chce mier, keď Rusi postupujú!“, ponúknem dve čísla: ruské pozemné zisky predstavovali v celom roku 2023 584 štvorcových kilometrov – teda menej ako jedno promile územia Ukrajiny.

Na jeseň tohto roka, keď Rusi na pomery tejto opotrebovávacej vojny naozaj urýchlili postup, dobyli takúto plochu v každom mesiaci. V roku 2024 – od 1. januára do predposledného októbrového týždňa – išlo o 2660 štvorcových kilometrov.

To je stále menej ako pol percenta Ukrajiny.

Aj pri takom zrýchlenom tempe by to trvalo skôr roky ako mesiace, kým agresor dosiahne svoj absolútne minimálny cieľ – celý Donbas.

Tu každý normálny človek povie: To nestojí za to.

Ja však chcem dnes písať o téme, ktorá ma už nejaký ten čas desí.

Pracovne to nazývam „faktor uznania preliatej krvi“.

Obaja b. b. svokrovci rozprávali po rusky, mali však hlboký vzťah k ukrajinskej zemi.

Vkladám pomerne veľkú nádej do „mierového plánu“ Donalda Trumpa. Nevidel som ten plán a obávam sa, že ani samotný Trump ho nevidel, ale došiel som k záveru, že pre dnešnú Ukrajinu je takmer všetko lepšie ako tá perfektná predvídateľnosť západného frontu na podporu Ukrajiny.

Tá sa dá zhrnúť do kréda: Dávame Ukrajine presne toľko, aby nemusela zomrieť, ale ani nemohla žiť.

To je recept na večnú vojnu.

K mojej úvahe o faktore preliatej krvi pri prípadných mierových rokovaniach ma viedla aj jedna osobná skúsenosť.

Nebude veľmi signifikantná, skôr anekdotická, hoci som podobné trendy už spozoroval v „ľudových republikách“, ktoré sa v roku 2014 odštiepili od Ukrajiny.

Tamojšie režimy separatistov sa pôvodne nemohli spoliehať na sympatie väčšiny obyvateľov, ktorí neutiekli z Donbasu. Ale počas tých rokov, keď im Ukrajina nevyplatila dôchodky ani platy, zato však bombardovala ich mestá, sa postupne Ukrajine odcudzili a identifikovali sa čoraz viac s Ruskom.

Moja aktuálna skúsenosť sa týka toho, že som kedysi mal v blízkosti najväčšej atómky Európy na okupovanom juhu Ukrajiny „bývalých budúcich svokrovcov“.

Za tým nebol partnerský vzťah, bolo to iba priateľstvo s tromi generáciami jednej rodiny, no a starého pána a starú paniu som si tak obľúbil, že som im zo žartu hovoril „bývalý budúci svokor“ a „bývalá budúca svokra“.

Bolo to tam veľmi ukrajinské, v niečom aj ruské. Keď som ich navštívil, prestreli na dvore veľký stôl, pozerali sme sa na veľkú záhradu z čiernozeme, spočiatku tam ešte bola aj babka z centra sedliacko-anarchistickej republiky Nestora Machna, no a potom sme hlboko do noci pili a rehotali sa.

Obaja b. b. svokrovci rozprávali po rusky, mali však hlboký vzťah k ukrajinskej zemi: svokor sa narodil ako príslušník už vymretej ázijskej národnosti na ďalekom východe Sibíri. Ako chlapec by tam však nebol prežil surovú klímu, a tak bol adoptovaný bezdetným ukrajinským párom – majiteľmi tejto megaplodnej záhrady.

B. b. svokor preukázal už počas Majdanu proruské inštinkty, b. b. svokra bola šalamúnsky múdra a v konečnom dôsledku proukrajinská.

Keď ich v marci obsadila ruská armáda, dostal som esemesku od ich dcéry, ktorá je vydatá v Taliansku: „Mám ešte do júna robotu, potom poďme vytiahnuť rodičov z okupácie!“

Ja som zdvorilo odvetil: „Jasné, detaily si povieme v júni.“

Potom som viac ako dva roky o nich nič nepočul. Kým mi nedošli fotografie z návštevy b. b. svokrovcov u dcéry a vnúčat v Taliansku.

Obaja podstúpili obrovské riziko, cestovali do Soči a Gruzínska s ruskými pasmi, potom do Düsseldorfu a Amsterdamu s dobre ukrytými ukrajinskými pasmi a späť cez Turecko, kde prešli znova na ruské pasy.

Ich dcéra sa tak hanbí, že pravdu spočiatku priznala iba v taliančine. O niekoľko týždňov neskôr mi po rusky napísala: „Je to veľmi smutné. Je to hlavne smutné a pre mňa nepochopiteľné a možno sa za to aj hanbím – oni sú za Rusov.“

Najviac ma prekvapilo to, ako dobre na tých fotografiách vyzerali. B. b. svokor bol pred vojnou už na dôchodku, ale zase začal pracovať, lebo odborníkov pod okupáciou niet. Teší sa z toho a viditeľne ožil.

Zrejme si zvykli na prítomnosť Ruska a neutiekli, hoci mohli.

Ide o jednu z najneúspešnejších dobyvateľských kampaní, akú kedy obyvatelia Kremľa začali.

Myslím si, že nebudú jediní. Ak vojna potrvá ešte dlho, Ukrajina môže prehrať boj o srdcia tej polovice obyvateľov, ktorí na okupovanom území zostali.

Ťažko sa viem vciťovať do tejto mentality, veď práve okolo najväčšej atómky Európy úradovali počas prvých mesiacov okupácie mimoriadne drsní aj kriminálni vojaci z Dagestanu.

Ale musím to brať ako fakt.

Rovnako musíme brať ako fakt, že obrovské more krvi, ktorú Ruská federácia preliala za dobytie aktuálne 18,2 percenta či v skutočnosti iba 13,7 percenta Ukrajiny – lebo Krym prešiel bez boja –, predstavuje hrôzostrašnú silu.

Ruskému režimu to stálo za to a ruský národ tomu nezabránil.

Alebo vie si niekto predstaviť, že Rusi vrátia Bachmut, ktorý je presiaknutý krvou množstvom ruských väzníc?

Nie, práve preto, že ide o jednu z najneúspešnejších dobyvateľských kampaní, akú kedy obyvatelia Kremľa začali, budú sa Rusi držať každého dobytého metra.

Je to hnusné, šialené, zločinecké a nespravodlivé, ale Rusi majú na svojej strane jeden silný argument.

Sú pripravení preliať ešte oveľa viac krvi.

Ukrajinci už asi nie toľko.

A to je rozhodujúce.