Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
22. august 2016

Kto vyhral nemecký spor o Hitlera

Pred pár dňami zomrel vo veku 93 rokov Ernst Nolte. Veľký nemecký historik, ktorý zmenil pohľad na fašizmus aj komunizmus, no v posledných desaťročiach čelil najskôr opovrhnutiu, potom izolácii a napokon ignorácii.
Kto vyhral nemecký spor o Hitlera

Foto: Flickr.com

Je tomu 30 rokov, čo vtedy 63-ročný vážený a rešpektovaný historik zaslal do Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) text, ktorý mal pôvodne pripravený ako prednášku, určenú pre jedno intelektuálne podujatie vo Frankfurte. Tam mu ju však zamietli, a tak ju s gustom zverejnil FAZ ako „prednášku, ktorá bola napísaná, ale nemohla byť prezentovaná“.

Mnohí historici z ľavicového tábora, ktorí si Nolteho vážili, si pri jej čítaní pretierali oči. O pár týždňov si v ich mene nabrúsil pero filozof Jürgen Habermas a v týždenníku Die Zeit uverejnil svoju „výzvu do boja“.

Habermas obvinil Nolteho aj niektorých ďalších konzervatívnych historikov z revizionizmu, z toho, že relativizujú nacistické zločiny a opäť budujú mýtus veľkých národných dejín. Teda dejín, ktoré nezvratne smerovali k holokaustu.

Vraj nová osvienčimská lož

Od leta roku 1986 až do konca roka boli nemecké noviny plné polemík historikov aj novinárov. Vypukol takzvaný Historikerstreit, spor historikov, jedna z najväčších a najvášnivejších debát povojnového Nemecka.

Legendárny zakladateľ týždenníka Der Spiegel Rudolf Augstein sa do vyšponovanej atmosféry zapojil textom „Nová osvienčimská lož“, Nolte bol pre neho hriešnikom, ktorý sa pokúša začlenením nemeckých hitlerovských zločinov do „zločinov, aké sa diali po celé tisícročia“, vyrobiť z Nemeckej spolkovej republiky opäť normálny štát.

Od konca 80. rokov panoval názor, že Nolte debatu prehral, jednak preto, že sa na jeho stranu priklonila len menšina kolegov, no najmä preto, že sa ocitol v rastúcej izolácii. Kým Habermas či Augstein boli naďalej hviezdami intelektuálnych debát.

Čo také vlastne v júni 1986 Nolte povedal (teda nepovedal, pretože povedať nemohol), respektíve napísal?

Aj Helmut Kohl bol podozrivý

Na chvíľu sa však prenesme do polovice 80. rokov. V tom čase už pár rokov vládla Kohlova CDU, ešte to vôbec nevyzeralo, že by sa sovietska ríša mala onedlho rozsypať, takže v západnom Nemecku zúril boj dvoch svetov, aký bol možný len počas studenej vojny.

Jeden svet reprezentovala ľavicová elita. Tá od 60. rokov udávala tón v mnohých debatách, aj v tých historických. Fritz Fischer, bývalý člen NSDAP, sa presadil s tézou, že Nemecko nieslo hlavnú vinu na rozpútaní prvej svetovej vojny, pretože cieľavedome prahlo po hegemónii. Druhá svetová vojna bola tak vlastne pokračovaním tej prvej.

Podľa jeho interpretácie bol teda problémom nacionalizmus naviazaný na ideu národného štátu 19. storočia.

Voči tejto schéme sčasti namietali konzervatívci, ktorí síce prehrávali na intelektuálnom poli, ale na začiatku 80. rokov prebrali politickú moc po dlhšom období ľavicových vlád.

Nový kancelár Helmut Kohl bol už trochu z inej generácie než jeho predchodcovia, v čase nástupu nacistov mal tri roky, na konci vojny mal 15 rokov. Kolaps Hitlerovho Nemecka mal síce vrytý do pamäti, no už sa nepokladal za súčasť generácie páchateľov, takže v gestách aj vo vyjadreniach sa cítil slobodnejší.

Dnes sa to už ťažko predstavuje, ale keď Kohl 5. mája roku 1985 spolu s americkým prezidentom Ronaldom Reaganom položili vence v bývalom koncentračnom tábore Bergen-Belsen a následne na nemeckom vojenskom cintoríne v Bitburgu, bol z toho prvotriedny škandál. Obaja štátnici to mysleli ako gesto zmierenia, nie ako relativizáciu zločinov, ale vykladalo sa to opačne.

Spätne je len iróniou, že v prvej línii kritikov bol spisovateľ Günter Grass, ktorý sa až o 20 rokov neskôr priznal, že bol ako mladík príslušníkom Waffen-SS a jeho viacerí spolubojovníci ležali s padlými vojakmi Wehrmachtu práve v Bitburgu.

Podobnú kritiku zažil Kohl už predtým počas návštevy Izraela, kde hovoril o „milosti neskorého narodenia“ (Gnade der späten Geburt), čím chcel vyjadriť, že sa vzhľadom na svoj vek nemohol za Hitlera ničím previniť, a preto prichádza do židovského štátu ako zástupca „nového Nemecka“.

Doma ho však čakali hysterické reakcie, výčitka znela, že Kohl mladšie generácie zbavuje zodpovednosti za vojnu aj holokaust.

Kohl nič také nepovedal ani nenaznačil, cítil len, že je menej zaťažený než generácie pred ním a že Nemci by sa mali 40 rokov po vojne pozerať na vlastné dejiny aj z väčšej perspektívy než iba cez zločiny Hitlera.

Napokon, k tomu smerovalo aj jeho politické úsilie: silne pociťoval nacistické bremeno, preto chcel krajinu hlboko ukotviť v EÚ, ale súčasne chcel Nemcom vrátiť dejiny a nechať ich nanovo nadýchnuť, preto sa usiloval o znovuzjednotenie Nemecka.

Pre mnohých intelektuálov to však bolo vyvolávanie starých duchov nacionalizmu a myšlienka zjednoteného Nemecka ich desila.

Bol by Osvienčim bez Gulagu?

V tejto atmosfére uverejňuje FAZ 6. júna prednášku Ernsta Nolteho s názvom „Minulosť, ktorá nechce odísť“. Už od začiatku bolo zjavné, že Nolte sa chystá provokovať. V texte najskôr tvrdí, že Nemci nemôžu urobiť za najväčšími zločinmi nacizmu hrubú čiaru, ale ani by nemali byť na ne tak jednostranne upnutí. Podľa neho prehnaná koncentrácia na holokaust odvádza pozornosť od ďalších zločinov nacizmu, od eutanázie, zaobchádzania s ruskými zajatcami, ale aj od tém 80. rokov, ako potraty. Nolte tiež odmietol tézu o „kolektívnej vine Nemcov“, tá sa podľa neho podobá nacistickej propagande o „židovskej vine“.

Inzercia

Nolte si ďalej kládol otázku, či nacistov neinšpirovala k holokaustu turecká genocída Arménov z roku 1915, toto „ničenie na ázijský spôsob“.

A potom prišla kľúčová pasáž Nolteho textu: „Nevykonali nacisti, nevykonal Hitler tento ´ázijský´ čin azda len preto, že seba a sebe blízkych pokladal za potenciálne či skutočné obete takéhoto ´ázijského´ činu? Nebolo súostrovie Gulag predchodcom Osvienčimu? Nebolo triedne vraždenie boľševikov logickým a faktickým predchodcom rasového vraždenia nacistov?“

Aby Nolte umocnil celkový efekt, ďalej dodal, že sú to otázky, ktorých sa sám dlho bál, ale teraz ich musí položiť kvôli pravde. Nolte uvádza, že biologické metódy vraždenia nacistov sa kvalitatívne nedajú porovnávať so zločinmi boľševikov, no vzápätí vystrelí ďalší šíp: „Ale tak ako vraždu, dokonca masovú vraždu, nemožno ´obhájiť´ inou vraždou, rovnako tak vedie do bludného kruhu názor, ktorý si všíma len jednu vraždu a jednu masovú vraždu a ktorý nechce vziať na vedomie tú druhú, hoci je pravdepodobné, že medzi nimi je príčinná súvislosť“.

Neporovnávaj fašistov s komunistami!

Z reakcie, ktorá nasledovala a z Nolteho textu urobila azda najdiskutovanejší text povojnového Nemecka, bolo jasné, že historik zaťal do živého. Ľavicových oponentov obžaloval z toho, že kým zločiny nacizmu vo verejnej debate neustále sprítomňujú, o zločinoch komunizmu mlčia.

Túto obžalobu potvrdili onedlho aj sami Nolteho kritici. Hansa Mommsena, ďalšieho kľúčového účastníka tohto sporu, ktorý zomrel minulý rok, pohoršilo práve to, že Nolte kladie „principiálne znamienko rovnosti medzi nacionalistickú diktatúru a komunistickú vládu“. Mommsen v tom videl len šikovný trik, ako chce Nolte spraviť z konzervatívcov antifašistov a súčasne kriminalizovať ľavičiarov.

Dnes by už takáto polemika nemohla prebehnúť, keďže odvtedy vyšlo až príliš veľa kníh, ktoré porovnávajú komunizmus a nacizmus, ich ideológie aj brutalitu industriálneho vraždenia. V tom čase to však bola od Nolteho nepatričnosť.

Samozrejme, Nolte vstúpil do debaty aj s viacerými spornými tézami – je síce isté, že Hitlera inšpirovali masové zločiny, ktoré holokaustu časovo predchádzali, ale naozaj by Osvienčim nebol bez Gulagu?

Nolteho argumentácia mala ďalšie slabé miesta: s odstupom sa zdá, že príliš preceňoval vplyv komunizmu na fašistickú aj nacistickú ideológiu. Fašizmus pokladal za obrannú a radikálnu reakciu na komunizmus, čím však nevedel vysvetliť rolu Hitlerovho antisemitizmu. Nolte sa ho pokúšal racionalizovať tým, že Židia boli v očiach nacistov zodpovední za kapitalizmus, ale aj za komunizmus (vzhľadom na vysoké percento Židov na boľševickom prevrate v Rusku), tým však zatláčal do úzadia aj skoršiu nemeckú antisemitskú tradíciu.

Príčinnú súvislosť medzi komunizmom a nacizmom posilňoval až natoľko, že o pár rokov v tvrdom polemickom rozhovore pre Spiegel povedal: „Je scestné tvrdiť, že Nemecko by sa stalo nacistickým štátom v duchu Hitlera aj v prípade, keby sa v Rusku roku 1917 neuskutočnila boľševistická revolúcia.“

Pád, za ktorý si mohol trochu aj sám

Po polemike z roku 1986 sa začína osobná Nolteho tragédia. Sčasti ju spôsobili nevraživé reakcie, ktoré vykazovali Nolteho mimo salónov. Aj napriek tomu, že mal v mnohom pravdu, a aj to, v čom sa mýlil, boli provokácie, ktoré zdravá diskusná kultúra musí zniesť.

Lenže problém bol aj na strane starnúceho Nolteho, ktorý niesol svoju novú situáciu ťažko.

Pritom až do roku 1986 ho všetci považovali za veľkého historika 20. storočia.

Nolte bol doslova zjavom. Nebol profesionálnym historikom, ale filozofom, ktorý študoval u Heideggera. Až do svojej štyridsiatky sa živil ako gymnaziálny učiteľ, ktorý po večeroch písal svoje prvé a najväčšie dielo Fašizmus vo svojej epoche. Keď mu v roku 1963 vyšlo, nemeckí historici žasli, ešte nikto z nich dovtedy nenapísal knihu, ktorá by nemecký fašizmus uviedla do takých širokých európskych súvislostí, aj s jeho talianskou či francúzskou odrodou.

A možno to bolo práve vďaka jeho profesnému outsiderstvu, že si kládol otázky, aké jeho kolegom nenapadali, nachádzal súvislosti, ktoré iní nevideli, a to všetko zvládal s intelektuálnou bravúrou. Sám Nolte sa ani nepokladal za historika, ale za filozofa, ktorý premýšľa o histórii.

Nacizmus sa tak Nemci vďaka Noltemu učili vnímať širšie, nie ako izolované zlo, ktoré padlo na Nemecko sčista-jasna.

Táto jeho kniha mala veľký ohlas aj v zahraničí, neskôr zaujal aj dielami o marxizme.

A zrazu stál tento velikán v ústraní, keďže kritici na čele s Habermasom ho vytlačili do kúta ako nebezpečného revizionistu. Nolte zatrpkol a začal postupne potvrdzovať predsudky svojich oponentov až do tej miery, že strácal spojencov aj medzi konzervatívcami.

Nikdy sa nestal popieračom holokaustu, naopak, tvrdil, že sám našiel najranejší dokument, ktorý potvrdzoval Hitlerove vražedné úmysly, ale súčasne sa odvolával na tvrdenia niektorých revizionistov, akoby zo solidarity, že aj oni sú rovnako mimo debaty ako on. Alebo tvrdil, že Hitler by Poľsko neprepadol, keby mu vyšlo v ústrety, lebo radšej by s ním uzavrel protisovietske spojenectvo.

Nolte sa stále hájil tým, že mu ide o pravdu, ktorej hľadanie je pri historickom bádaní to najdôležitejšie, ale čoraz viac bolo z neho cítiť ani nie tak túžbu po pravde, ale trpkosť velikána, ktorého väčšina zavrhla. Ba čo viac, aj keď sa snaží upútať provokáciami, tie si už nikto nevšíma ani neberie vážne. Na rozdiel od tých, čo pred pádom komunizmu pokladali ideu znovuzjednoteného Nemecka za konzervatívne blúznenie a po zjednotení sa pokladali za jeho hlas a svedomie.

Nový obraz tak mohol Nolte nadobudnúť až po smrti. V posledných dňoch o ňom vyšlo niekoľko zaujímavých textov. Napokon aj liberálne noviny ho zbavovali nespravodlivých nálepiek, aké mu prischli a pripomínali jeho diela ako príklady toho najlepšieho, čo bolo napísané o fašizme a marxizme.

Odporúčame