Zásahové tímy pre medveďa hnedého Po zmene zákonov pracujú pružnejšie a efektívnejšie, pochvaľujú si spoluprácu s poľovníkmi

Vláda v utorok schválila návrh ministra životného prostredia Tomáša Tarabu na to, aby v každom národnom parku bol zriadený samostatný Zásahový tím pre medveďa hnedého.

Prvými majú byť tímy v Tatranskom národnom parku a Národnom parku Nízke Tatry. Minister Taraba tým reaguje aj na nedávnu udalosť z katastra obce Hybe, kde medveď napadol staršieho muža, ktorý bol v lese na hubách. Spôsobil mu fatálne zranenia, ktorým muž na mieste podľahol.

V tejto súvislosti sme sa zaujímali o to, ako reálne fungujú zásahové tímy, a najmä o rozdiely, ktoré priniesla zmena legislatívy s cieľom zjednodušiť proces eliminácie problémových jedincov medveďa hnedého.

Keďže na papieri môže byť každá legislatíva dokonalá, no dôležitejšia je prax, oslovili sme ľudí z terénu.

Bežný deň zásahového tímu sa v ničom nelíši od obdobia pred schválením legislatívy, ktorá vďaka možnosti vyhlásiť mimoriadnu situáciu na úrovni okresov pri výskyte problémových medveďov umožňuje ich rýchlejšiu elimináciu.

Pracovníci zásahových tímov prijímajú hlásenia, robia výjazdy na miesta pozorovaní, monitorujú lokality, identifikujú možné lákadlá.

Zásadný rozdiel nastal v tom, že dnes môžu zásahové tímy spolupracovať s poľovnými združeniami. Nedostatočné personálne kapacity totiž v minulosti znemožňovali ich efektívnejšiu činnosť, zvlášť ak sa v krátkom čase vyskytlo niekoľko hlásení. To zároveň v očiach dotknutej verejnosti robilo zo zásahového tímu zbytočnú inštitúciu, ktorá si neplní svoje úlohy.

Značnú časť problémových medveďom eliminovali poľovníci na základe dohody so Štátnou ochranou prírody SR.

Štátna ochrana prírody SR (ŠOP), pod ktorú zásahové tímy patria, podpísala dohody s užívateľmi poľovných revírov. To zároveň znamená, že značnú časť zhruba 70 problémových jedincov v tomto roku eliminovali práve poľovníci na základe tejto dohody.

V lokalitách, kde takáto dohoda existuje, je úloha zásahového tímu viac administratívna. Proces totiž vyžaduje vypracovanie tzv. identifikačného protokolu. Zásahový tím zozbiera údaje, hlásenia, fotografie z fotopascí, mapy lokality s potvrdeným výskytom, na základe čoho pripraví identifikačný protokol, ten odošle na podpis štatutárovi ŠOP a ešte v ten deň ho môže odoslať príslušnému poľovnému združeniu.

Užívateľ poľovného revíru v zmysle usmernení ministerstva životného prostredia vyberie členov poľovného združenia s dostatočnými skúsenosťami a vybavením (napr. lovecká zbraň, poľovne upotrebiteľný pes, zariadenie na nočné videnie a podobne) a lov problémového medveďa sa môže začať.

Na územiach, kde takéto dohody neexistujú – pretože napríklad Štátne lesy dohody s poľovnými združeniami nepodpísali –, elimináciu naďalej vykonávajú členovia zásahových tímov.

Expresná administratíva

Úplne inak oproti minulosti vyzerá aj samotná administratíva, ktorá zásahu v teréne predchádza. Kým predtým získanie povolenia, ktoré schvaľovali úradníci ministerstva, trvalo týždne až mesiace, ak bolo vôbec úspešné, dnes sa dá administratíva zvládnuť v priebehu pracovného času jedného dňa. O čosi dlhšie to môže trvať, ak sa vyskytne niekoľko prípadov naraz, stále sa to však ráta na dni.

Kým predtým získanie povolenia, ktoré schvaľovali úradníci ministerstva, trvalo týždne až mesiace, ak bolo vôbec úspešné, dnes sa dá administratíva zvládnuť v priebehu pracovného času jedného dňa.

Samozrejme, nestačí, že niekto niekde zahliadne medveďa a už sa ide loviť. Identifikačný protokol sa nepíše po jednom hlásení. Obyčajné pozorovanie bez toho, aby medveď spôsoboval škody na hospodárstve či ohrozoval život a zdravie človeka, na zásah nestačí. Zvlášť ak sa takéto pozorovanie udeje vo voľnej prírode.

Pozorovaní musí byť z rovnakej lokality viac, medveď musí javiť známky problémového správania, opakovane sa vracať. Najprv ide o monitoring, nočné hliadky s pokusmi medveďa odplašiť a zabrániť mu v spôsobovaní škôd.

Ak tento postup zlyhá a medveď sa aj napriek plašeniu naďalej vracia, pristúpi zásahový tím k spracovaniu identifikačného protokolu. A podľa skúseností ľudí z terénu plašenie väčšinou zlyhá, pretože medveď navyknutý chodiť k ľudským obydliam sa tohto zvyku len ťažko zbaví.

Tam, kde sa odstránili problémové medvede, hlásenia ustali

Skúsenosti z terénu rovnako hovoria o tom, že z obcí, kde medveďa, ktorý robil škodu, eliminovali, už hlásenia o výskyte ďalej neprichádzali.

Medvede si totiž takpovediac odovzdajú túto informáciu, že konkrétna lokalita už pre ne nie je bezpečná a ľahký prístup k potrave napríklad na poliach už nestojí za to riziko.

Problémové medvede, ktoré v minulosti opakovane spôsobovali škody, už boli podľa našich informácií zväčša eliminované. Zásahové tímy totiž dokážu na základe vzoriek DNA identifikovať výskyty konkrétnych jedincov a tie problematické, na ktoré v minulom období nedostali z ministerstva životného prostredia výnimku na odstrel, už odstránili.

Ani zo stôp výskytu problematických jedincov nevyplýva, že by sa ešte vo väčšej miere vyskytovali tie, ktoré boli v minulosti identifikované.

Šéf južného zásahového tímu Jaroslav SlašťanZmenil som názor. Ani kvóty na odstrel nie sú extrém, nemôžeme chrániť len medvede

Michal Magušin

Už sa nepytliači pre trofeje, likviduje sa problém

Pripisuje sa to aj rozšíreniu pytliactva. Konzervatívne odhady hovoria o stovke medveďov, ktoré takto ročne zmiznú z lesov. Iné zdroje zas hovoria dokonca o tristo či štyristo kusoch, ktoré sú eliminované nelegálnym spôsobom.

Podľa skúseností sa však fenomén pytliactva zmenil. Vo veľkej miere už nejde o trofejový lov, ale vyslovene o odstránenie problému, ktorý konkrétny jedinec v nejakej oblasti spôsobuje.

To znamená, že časť ľudí na vidieku takpovediac berie spravodlivosť do vlastných rúk. Najrozšírenejšie je takéto pytliactvo podľa našich informácií na Horehroní a na Poľane, ktorá patrí hustotou medvedej populácie k najzasiahnutejším regiónom Slovenska.

Najrozšírenejšie je takéto pytliactvo podľa našich informácií na Horehroní a na Poľane, ktorá patrí hustotou medvedej populácie k najzasiahnutejším regiónom Slovenska.

Mohlo by sa zdať, že pytliactvo tohto typu s jednoduchšími pravidlami lovu problémových medveďom ustúpi. Istá miera pytliactva však existuje aj v krajinách, ktoré majú aj oficiálnu loveckú sezónu pre túto šelmu, napríklad vo Švédsku. 

Viac prípadov pytliactva je podľa skúseností našich respondentov tam, kde sú konkrétne živočíchy striktne a celoročne chránené, ba existujú aj administratívne prekážky pre elimináciu tých, ktorí spôsobujú škody a ohrozujú ľudí.

Pre populáciu medveďa ako takú je tak, paradoxne, škodlivejšia prísna ochrana bez výnimiek ako istá miera regulačného lovu, pretože ľudia si väčšinou nájdu cestu, ako nebezpečnú zver aj nelegálnym spôsobom odstrániť.

A takúto nelegálnu činnosť majú problém odhaliť aj príslušné orgány. Keďže sa neloví pre trofej, neexistuje fyzický dôkaz a v prostredí ohrozenom nebezpečnou šelmou sa zriedka nájde niekto, kto by to úradom nahlásil.

Mnohé vnadiská sú len na papieri, na mieste nie je ani seno

V prípade výskytu problémových medveďov sa často – najmä z prostredia rôznych ochranárskych združení – objavujú upozornenia na to, že ich príčinou je aj priveľké rozšírenie poľovníckych vnadísk, pôvodne určených napríklad pre lákanie diviakov či vysokej zveri.

Zásahové tímy v rámci preverovania situácie v teréne monitorujú aj stav registrovaných vnadísk a zisťujú aj prítomnosť tých nelegálnych.

Ako sme sa dozvedeli, v prípade tých registrovaných je však mapa Národného lesníckeho centra, ktorá tieto vnadiská obsahuje, čisto registračná. Poľovné združenia totiž musia na výmeru svojho revíru nahlásiť aj príslušný počet vnadísk.

V reálnom stave v teréne je však zhruba 80 percent týchto vnadísk neaktívnych, inak povedané, nie je tam nič, ani suché seno, nieto ešte nejaká kukurica či iné plodiny, ktoré by mohli medvede lákať.

Z radov štátnych ochranárov tak často zaznieva výhrada voči ochranárskym združeniam či laickej verejnosti, ktorá si od stola pozrie takúto mapu a bez znalosti veci automaticky konštatuje nájdenú príčinu stretu s medveďom.

V prípade nelegálnych vnadísk, ktoré pri monitoringu zásahové tímy neraz objavia, je situácia iná. Hoci sa po objavení zlikvidujú, je ťažké nájsť ich pôvodcu a nasmerovať sankciu na konkrétnu osobu. Miestne poľovné združenie totiž spravidla dáva od takéhoto konania ruky preč, konkrétneho páchateľa nepozná či v niektorých prípadoch zatají.

Elektrické ohradníky sú viac na škodu ako pomoc

Ďalším problémom, na ktorý rôzni ochranári upozorňujú, je nedostatočné zabezpečenie polí elektrickými ohradníkmi, najmä tých kukuričných, ktoré lákajú medvede v podhorských oblastiach. 

Po zabezpečených kontajneroch s komunálnym odpadom ide o ďalšie opatrenie, ktoré niektorí prezentujú ako zaručene účinné, a ak sa aplikuje, medvede sa z oblasti vytratia.

Tí, ktorí s tým majú konkrétnu skúsenosť, však namietajú.

Medveď ako pomerne inteligentné zviera sa dokáže pod drôty s elektrinou podhrabať, v niektorých prípadoch celú konštrukciu aj zvaliť. Zopár zásahov elektrickým prúdom mu stojí za trochu bolesti, ak je odmenou pole plné energeticky výživnej kukurice. Napokon, medvede sú bežne ochotné zniesť aj bodanie včelami, aby sa dostali k ich medu. 

Keďže prúd v ohradníku nesmie byť pre zviera smrtiaci, bolesť z niekoľkých zásahov nie je taká veľká, aby medveďa dokázala dostatočne odradiť.

Keďže prúd v ohradníku nesmie byť pre zviera smrtiaci, bolesť z niekoľkých zásahov nie je taká veľká, aby medveďa dokázala dostatočne odradiť.

Slavomír Šimko, predseda Poľnohospodárskeho družstva Hrochoť, má skúsenosti s „pôsobením“ medveďov na poliach aj s pokusom chrániť úrodu elektrickým ohradníkom. Pre Postoj hovorí: „Mali sme oplotených 80 hektárov kukurice. Z pohľadu finančných možností družstva sme do toho investovali dosť peňazí.“

Po čase oplotenie prerobili na päťdrôtové do výšky zhruba dvoch metrov, spodný drôt bol vo výške 20 až 30 centimetrov.

„Prvé dva roky to fungovalo. Neskôr si však na to zver zvykla a medvede sa začali pod spodný drôt podhrabávať. Najhoršie na tom bolo, že z oploteného poľa nevedeli vyjsť. Horko-ťažko sa dostali dovnútra a boli tam zavreté aj mesiac. Boli nervózne, chodili okolo plotu, mrnčali, popri plote dokonca vyšliapali chodník,“ vysvetľuje Šimko.

K elektrickým ohradníkom by sa už nevrátil. „Ďalšie roky boli pomaly väčšie škody v oplôtku ako v neoplotenej kukurici. Lebo ako tam boli zavreté, kŕmili sa kukuricou rovnako, ako by vôbec nebola oplotená,“ dodáva.

Ľudia z terénu upozorňujú aj na ďalší problém, ktorý môžu ohradníky vyvolať. Ak by sa aj medveďom cez ne alebo pod ne nepodarilo dostať, aký najbližší zdroj ľahkej potravy majú k dispozícii? Najbližšie sú ovocné sady, úle, humná a dvory v blízkej dedine. Problém sa tak nevyrieši, len sa presunie ešte bližšie k ľuďom.