Europoslanec Alexandr Vondra Ak Európa nebude robiť realistickú politiku, zle skončí. Zákaz spaľovákov treba zrušiť

Alexandr Vondra je český poslanec za Občiansku demokratickú stranu (ODS), ktorý pôsobil ako minister zahraničných vecí, minister pre európske záležitosti a minister obrany. Od roku 2019 je poslancom Európskeho parlamentu, kde patrí do skupiny Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR).

Tvrdí, že súčasne platná legislatíva upravujúca emisie CO₂ bude mať devastačné účinky na európske automobilky, čo pocítia najmä krajiny, ktorých ekonomiky sú od automobilového priemyslu závislé. Preto aj spolu s europoslancom Ondřejom Krutílkom adresoval predsedníčke Ursule von der Leyenovej list, v ktorom žiadajú prijatie okamžitých opatrení.

List podpísalo vyše 120 europoslancov, zo slovenských ide o Miriam Lexmann (KDH; EPP), Erika Kaliňáka, Ľuboša Blahu, Katarínu Roth Neveďalovú (všetci Smer; v rámci EP nezaradení), Milana Uhríka (Republika; ESN) a Milana Mazureka (Republika; v rámci EP nezaradený).

S Alexandrom Vondrom sme sa rozprávali nielen o automobilovom priemysle a budúcnosti európskej ekonomiky, ale aj o novom zložení europarlamentu a atmosfére v ňom, o navrhovanom zložení Európskej komisie i o Európskom parlamente ako takom – či je to vôbec zmysluplná a funkčná inštitúcia.

Predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej ste adresovali list podpísaný viac ako 120 europoslancami, v ktorom žiadate revíziu Nariadenia Európskeho parlamentu stanovujúcu emisné normy CO₂ pre nové vozidlá. Čo presne žiadate?

Na schválenej legislatíve, ktorá upravuje emisie CO₂, sú dve veci, na ktoré musíme bezodkladne reagovať. Po prvé, od prvého januára budúceho roka majú začať platiť sprísnené limity, a keď ich automobilky nebudú spĺňať, budú platiť šialené pokuty s devastačnými účinkami na svoj biznis. Aby prežili, museli by asi dramaticky zdražovať autá so spaľovacími motormi.

Celý problém je v tom, že automobilky oproti predpokladom zďaleka nie sú v Európe schopné predávať elektromobily tak, ako sa nádejali. Chvíľu to fungovalo, keď boli štátne dotácie, ale tie sa zastavili. Vo Francúzsku a v Nemecku už na to nikto nemá peniaze, navyše pri voľnom jednotnom trhu sa nesmie diskriminovať. Nedávno to trochu skúsila česká vláda pre podnikateľov a oni si teraz kupujú tesly. Takže zo štátneho eráru sa podporuje americký biznis, keďže sú bohatí a chcú mať frajerské auto. Tí chudobnejší na to nemajú ani s dotáciou.

Tým, že automobilky nepredali to, čo predpokladali, hladina emisií CO₂ na celú flotilu je nad rámec limitu, ktorý bude od budúceho roka platiť, a znamená to veľké pokuty. Tieto pokuty chceme odložiť.

Na kedy?

O rok-dva? To bude predmetom rokovaní. Zatiaľ nehovoríme o koľko, ale odložiť. Považujeme to teraz za jednoduchšie ako tie limity meniť.

Druhá vec je, že celá legislatíva má v roku 2026 prejsť revíziou, a to vrátane zákazu spaľovacích motorov od roku 2035. Tu chceme, aby sa revízia začala už v budúcom roku, k tomu urobiť bug assessment, dosahovú štúdiu. Predpokladáme, že by to viedlo k prehodnoteniu zákazu od roku 2035 vo vzťahu k nejakej väčšej miere technologickej neutrality, proste by sa nechalo v hre viac riešení. Nech sa automobilky skutočne môžu pripraviť na riešenie, ktoré preferujú, a následne nech si používateľ môže vybrať, čo chce.

Alexandr Vondra a Ondřej Krutílek oznamujú odovzdanie listu pre Ursulu von der Leyenovú. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo by bol pre vás ideálny scenár?

Keby sa pred dvomi rokmi neschválilo to, čo sa schválilo. Ale to bolo v minulom parlamente, kde prevažoval zelený radikalizmus a kde to rapportoval holandský spravodajca, ktorému bolo úplne šumafuk, aký to bude mať vplyv na automobilový priemysel, keďže v Holandsku prakticky žiadny nie je.

Nadobudol som z toho dojem, že vôbec nešlo ani tak o klímu, pretože vplyv osobnej dopravy na ňu nie je až taký zásadný. Šlo o prerozdelenie vplyvu ekonomiky a bohatstva v Európe. Sú krajiny, ktoré na tejto klimatickej politike zarobia, lebo majú lacnú energiu – Dánsko vietor, Švédsko vodu, Španielsko slnko –, a také, ktoré na tom brutálne prerobia – ako Nemecko, Česko, Poľsko, ktoré majú silný tradičný energeticky náročný priemysel a pre ktoré to vyžaduje enormné transformačné náklady.

Teraz máme trochu iné zloženie parlamentu, hoci to nie je žiadna revolučná zmena. V utorok bola v pléne debata o automobilovom priemysle. S radosťou som videl, že prvýkrát za to obdobie, čo som v parlamente, väčšina poslancov, ktorí vystúpili, zastávala v zásade rovnaký názor ako ja. Vždy som bol v menšine. A tentoraz to isté, čo tu hovorím päť rokov, naraz opakovali tí, čo buď mlčali, alebo hovorili niečo iné.

Chceme to nejakým spôsobom využiť. Green Deal vyžaduje korekcie, toto je prvá lastovička.

Europoslanec Alexandr VondraEurópska komisia presadzuje klimatické šialenstvo, zaplatí to stredná trieda

Martin Hanus

Chcete teda odloženie pokút a skoršie prehodnotenie spomínaného zákazu. Akú by to malo mať podobu?

To uvidíme, teraz chcem začať prehodnotenie rýchlejšie, než bolo plánované. Aby automobilky, pokiaľ dôjde k nejakej zmene, mali čas sa na ňu pripraviť. A zmenou myslím zrušiť zákaz spaľovacích motorov.

Váš list podľa vašich slov z tlačovej konferencie podporili poslanci zo všetkých frakcií okrem socialistov, ľavice a zelených. Čiže sa pridali aj poslanci z Renew?

Jednotlivci. Ale to isté platí zatiaľ aj o Európskej ľudovej strane.

Oslovili ste aj slovenských europoslancov z Progresívneho Slovenska?

To je, myslím si, beznádejné. Strata času. Oni sami by si mali uvedomovať, aký je to problém pre Slovensko. Podiel automobilového priemyslu na celkovej slovenskej ekonomike je zruba rovnaký ako u nás. Akýkoľvek kolaps automobiliek dopadne na slovenskú ekonomiku devastačným spôsobom. Myslím, že chlapci a dievčatá z Progresívneho Slovenska by sa mali sami zamyslieť, a nie aby som za nimi ja chodil na kolenách.

Odporcovia prehodnotenia zákazu spaľovacích motorov od roku 2035 argumentujú tým, že automobilky sú už pripravené na v súčasnosti platný stav a zmena im spôsobí komplikácie.

Ja od automobiliek počúvam niečo úplne iné. Rozprávam sa s organizáciou ACEA, ktorá združuje všetky automobilové firmy v Európe. Hovoria niečo celkom iné. Možno Volkswagen toto tvrdil pred rokom, ale situácia sa dramaticky zmenila.

Nezáujem o elektroautá a čínska konkurenciaAko sa Volkswagen dostal do hlbokej krízy

Kristína Votrubová

Hovoríte, že sa vám prvýkrát stalo, že ste v pléne Európskeho parlamentu neboli v menšine a väčšina mala podobný pohľad ako vy. Zmenila sa atmosféra v parlamente po tohtoročných voľbách, keď pravicové frakcie získali tesnú väčšinu, až tak výrazne?

Je to cítiť ako možnosť. Zatiaľ veľa závisí od Európskej ľudovej strany (EPP), keďže je to najväčšia skupina. Keď sa ona rozhodne spolupracovať s nami (ECR) a s Patriotmi, tak tú väčšinu môže mať – keď si do toho prirátame aj nejakých ľudí, ktorí sú v Renew a sú realisti. Občas sa to už ukazuje na niektorých poľnohospodárskych otázkach.

Pokiaľ ide o priemysel, tam EPP potrebuje prejsť nejakou reflexiou. Čakajú, keď sa schváli Komisia, nechcú si to skomplikovať. Ale k tomu dôjde asi v novembri a potom ideme ďalej.

Je to na nich, aby sa prebudili, a obzvlášť nemecká CDU. Myslím, že sa to už deje. Ich hlavný človek na automobilový priemysel Jens Gieseke vystupoval v utorok úplne rovnako ako ja. Pred rokom by sa ešte nebol odvážil.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ste európskym poslancom šiesty rok. Aký ste za to obdobie nadobudli pocit z Európskeho parlamentu?

Tých päť rokov bolo strašne ťažkých, pretože dominovala socialisticko-zelená väčšina, ktorej stredopravé strany ako EPP ustupovali. Z desiatich zápasov to bolo osem porážok a dve čiastočné víťazstvá. Ale v poslednom roku, ako sa blížili voľby, sa to začalo meniť. Obzvlášť strany pravého stredu – ako CDU, španielski ľudovci, francúzska pravica a podobne – cítili odpor predovšetkým zo strany svojho kľúčového voličstva, čo je vidiek.

Česi sú ešte stále anomália, my ako ODS máme stále hlavné bázy vo veľkých mestách. Ale všade inde má pravica základne na vidieku a veľkomestá sú červené alebo zelené.

No v momente, keď sa Green Deal začal dostávať do týchto segmentov, naraz predsa len začali mať zelení s presadzovaním svojej agendy problémy. Mali obrovský problém pretlačiť zákon o obnove prírody, zhodená bola pesticídová legislatíva a mne sa v tejto atmosfére podarilo najväčšie víťazstvo. Bol som spravodajcom normy Euro 7, čo nie je o emisiách CO₂, ale o ostatných emisiách. Keby prešlo to, čo Komisia navrhla, fakticky by to znamenalo likvidáciu spaľovacích motorov oveľa skôr ako v roku 2035. Automobilky by totiž už neinvestovali do inovácií, aby splnili nové požiadavky, keď na konci mali mať zákaz, proste by sa im to neoplatilo.

Prvýkrát som dal dokopy inú koalíciu – pravicovú, bez socialistov a bez zelených. Tým sme pretlačili oklieštenú verziu, ktorá v zásade pre osobné automobily so spaľovacími motormi neznamenala žiadne výrazne nové požiadavky. Jediné, čo priniesla – a to sa týka tak áut so spaľovacími motormi, ako elektromobilov –, boli nároky na obmedzenie emisií plastov z pneumatík a ťažkých kovov z bŕzd, čo dáva zmysel, pretože to znečisťuje životné prostredie omnoho viac ako CO₂.

Čo si myslíte o schválení ciel na čínske elektromobily?

Tu je väčšina za, ale ja som voči tomu skeptický. Jasné, Čína nepoužíva férové metódy, štát tam má obrovskú rolu, o tom niet pochýb. Ale jednak si myslím, že to isté tak trochu robí Európska únia, takže keď to Číňania budú žalovať a bude sa to bude posudzovať Svetovou obchodnou organizáciou, som zvedavý, ako to prejde.

Po druhé, Číňania spravia odvetu tam, kde to bude zase bolieť nás. Priemysel s elektromobilmi závisí od čínskych dodávok, komponentov do batérií, softvéru. Môže nás to veľmi bolieť. Vyústi to do obchodnej vojny, ktorá nakoniec bude mať jediný efekt, a to že všetko aj tak zdražie.

Česko nakoniec zaujalo pozíciu, že sa zdržalo hlasovania, ja by som sa asi nebál hlasovať proti, lebo fakt neverím, že to povedie k želaným výsledkom, teda že by to nakoplo tunajšiu výrobu. Protekcionizmus vždy skôr škodí, než pomáha, a vedie ku konfliktom.

Na druhej strane, je to realita dnešného sveta, v ktorom sa skončila éra globálnej kooperácie podľa jednotných pravidiel a bude to tvrdý boj medzi pólmi moci. Bude omnoho viac reálpolitiky, omnoho viac politiky sily, rôznych odvetných akcií v ekonomike.

Doplatia na to krajiny, ktorým ekonomická otvorenosť najviac pomohla, teda exportne orientovaným, ako sú Nemecko, Česko, Slovensko. Tí na to doplatia najviac a predovšetkým Nemecko, preto tiež bolo proti clám. Naše ekonomiky sú s ním také previazané, že keď bude kašľať, my dostaneme chrípku.

Sľuby o tom, ako zelená politika nakopne ekonomiky, sú tézy ľudí, ktorí sami nikdy nevytvárali žiadne hodnoty a peniaze. Sú to teoretici platení z eráru, z mimovládok. A to je aj problém Komisie.

Kríza európskeho automobilového priemysluPomôžu mu clá na čínske elektroautá alebo situáciu ešte zhoršia?

Erik Potocký

Myslíte návrh na zloženie novej Komisie?

Ursula von der Leyenová hovorí, že to bude tentoraz „Industrial Deal“. No ani jeden z tých komisárov nemá background z biznisu. Sú tam dvaja, ktorí majú korene vo finančnom sektore, ale že by niekto mal background v priemysle, niekto, kto bol nútený vytvárať zisk – nie. To sú všetko politruci alebo profesori, ktorí žili z verejných peňazí.

V minulej Komisii bol za Francúzsko aspoň Thierry Breton, ktorý síce bol starý francúzsky protekcionista, s ktorým by som mal sto polemík, ale on za ten priemysel dýchal. Teraz je tam človek, ktorý sa politikou živí odvtedy, čo odišiel zo školy.

Sú tu proste chybné predpoklady ľudí, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s tým, ako sa financujú investície. Štáty na to nemajú, aj Francúzsko, aj Nemecko už dávno prekračujú limity Maastrichtského paktu stability.

Jedine že by to platilo Nemecko ako najbohatšia krajina, ale keď doplatí na tie obchodné vojny, bude mu kolabovať energeticky náročný priemysel a všetci budú odchádzať do Ameriky, čo to urobí s ich politikou? Do piatich rokov tam neostane kameň na kameni.

Buď si to Európa uvedomí a bude robiť realistickú politiku, alebo bude ďalej žiť v týchto ilúziách a skončí zle.

Ako plánujete hlasovať o novom zložení Európskej komisie?

Uvidím, čakajú nás ešte vypočúvania a budem od nich chcieť počuť konkrétne záväzky, čo sú ochotní učiniť a čo nie. Potom sa rozhodnem. Niektorí k tomu pristupujú tak, že urobia nejaký demonštratívny protest, natočia to a zavesia na Facebook, ale to je nanič. Mňa zaujímajú výsledky.

Do Európskeho parlamentu ste boli tento rok zvolený druhýkrát. Máte pocit, že je to funkčná a zmysluplná inštitúcia?

Vždy som bol viac prívrženec medzivládnej spolupráce. Tradičné rozdelenie síl spočívalo v tom, aby sa štáty dohodli na tom, čo chcú. Európsky parlament niečo z toho, čo je v jeho kompetencii, schváli a Európska komisia potom kontroluje, či sa to dodržiava a hrá sa fair-play. Takto to fungovalo desaťročia a myslím si, že to bolo celkom v poriadku.

Problém nastal v poslednom čase, keď sa parlament dožadoval viac a viac zodpovedností a to automaticky posúvalo Komisiu do roly nielen strážcu pravidiel, ale akejsi európskej vlády, ktorá sa nás snaží riadiť. A to často nielen tak, že navrhuje legislatívu, ale zároveň aj veľmi nedemokraticky formou rôznych delegovaných implementačných aktov, čo je často bez demokratickej kontroly.

Keď Komisia prepne na vyšší rýchlostný stupeň, ako to bolo za Fransa Timmermansa, a v záujme takzvanej záchrany planéty systém zavalí tisíckami nových návrhov, ktoré si nikto nestíha prečítať a dokladať dosahovými štúdiami, začína sa obrovský problém. Ľudia tu schvaľujú, ani nevedia čo, iba na báze nejakých jednoduchých ideologických floskúl, potom zrazu pozerajú, keď sa to prevalí na ich ľudí doma a na firmy, a začnú kričať: Pomoc, to sme vôbec netušili.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

To poukazuje na nejaký systémový problém, nemyslíte?

Európa nie je jeden politický národ, je to veľmi rôznorodý kontinent s rôznymi kultúrami, je jazykovo diferencovaný. Politický národ musí byť schopný komunikovať a premýšľať v jednom jazyku.

Sledujem tu presný opak. Keď odišli Briti, angličtina často stráca dorozumievaciu úlohu a každý hovorí vlastným jazykom. Všetci si nasadzujú slúchadlá, potia sa im v tom uši a prestávajú sa počúvať. Každý si len papagájuje to svoje, je to taký babylon.

Vôbec nás to nespája dohromady. V tejto situácii si centrum uchvacuje čoraz viac kompetencií s tým, že často sú schvaľované nedemokraticky, keďže sa to do národných parlamentov ani nedostáva. V dôsledku toho sa vzdialenosť medzi perifériou a centrom zväčšuje.

To sa dá prekonávať vtedy, keď existuje jeden politický národ a ľudia v tom majú vlasteneckú emóciu. Ale Únia je skôr ako akciovka: keď sa darí, všetci nakupujú akcie a sú spokojní, ale keď sa prestane dariť, parník vojde na plytčinu. A to sa teraz deje, Európa začína brutálne zaostávať za Čínou a Amerikou a je uregulovaná na smrť. Nie je tu pozitívna emócia, ktorá by to držala pohromade.

Kto pôjde nasadiť život za európsku vlajku? Ako keď Američania idú za americkou alebo Poliaci sú schopní krvácať za poľskú či Ukrajinci za ukrajinskú.

Aká je potom alternatíva voči súčasnému usporiadaniu?

Kedykoľvek sa niekto v Európe pokúsil postaviť jednu centralizovanú ríšu, napríklad Napoleon, tak mu to príliš dlho nefungovalo. Naopak, Európa sršala inováciami, pokrokom za renesančného Talianska – počas konkurencie a súťaživosti mestských štátov. Keď mali vonkajšie ohrozenie, spojili sa. Ale inak medzi sebou súťažili. Nikto to neriadil z centra. Toto prinieslo inovácie a mozgy, ako boli Machiavelli, Michelangelo, Galilei... Inšpiroval by som sa viac renesančným Talianskom než napoleonským Francúzskom.

Dokážeme sa spojiť aj teraz, keď cítime hrozbu z Ruska?

Viktor Orbán mal v stredu vystúpenie v europarlamente. V migrácii a konkurencieschopnosti mal úplnú pravdu, tam mu tlieskam. Ale vo vzťahu k Rusku a Ukrajine je podrazák, to sa inak nazvať nedá.

Tu sa nehrá na to, kto raz bude mať nejakú pravdu, lebo samozrejme, že nikdy sa to neskončí 10 : 0, ale nejakým kompromisom. No to, čo robí on, nahráva Putinovi a narúša jednotu a solidaritu so slabším. Je to súboj Dávida s Goliášom. Cítim, že nejde o mravnú povinnosť, ale je naším záujmom, aby Ukrajina nepadla. Lebo ak padne, tak s jedlom rastie chuť – to je logika každého imperialistu.

Niekto o Rusku hovorí, že to je konzervatívny pilier, ale jeho konzervativizmus je iba návnada. Keď sa chytíte, zatiahne a uloví vás. To je jasný ruský inštinkt.