Sebapoškodzujú sa čoraz mladšie deti Odborníci varujú pred online komunitami, v ktorých si deti fotia a ukazujú svoje rany

Odborníci v prípade sebapoškodzovania detí hovoria o epidémii, pritom upozorňujú, že vidíme len vrchol ľadovca. Do štatistík sa totiž tieto prípady väčšinou dostanú, až keď prerastú do takej miery, že si stav dieťaťa vyžiada jeho hospitalizáciu. Nikto tak nevie, koľko takýchto prípadov nie je zachytených vôbec, o mnohých netušia ani samotní rodičia.

Tento problém je o to hrozivejší, že podľa najnovších dát až polovica z detí, ktoré sa rozhodli ukončiť svoj život samovraždou, sa pred týmto pokusom sebapoškodzovala.

Podľa medzinárodných výskumov tínedžeri začnú so sebapoškodzovaním najčastejšie vo veku okolo dvanásť rokov, pričom sa objavuje viac u dievčat ako chlapcov.

V najnovšej metaanalýze, ktorú viedla kanadská psychologička a docentka psychiatrie Marie-Claude Geoffroy, sa odborníci zamerali na mladšie deti vo veku od šesť do dvanásť rokov. Pri tejto vekovej skupine totiž odborníci nepredpokladali výraznejšiu prevalenciu sebapoškodzovania či myšlienok na samovraždu.

Výsledky štúdie, ktorá zahrňovala dáta z viacerých krajín v Severnej Amerike, Ázii a Európe, vlani zverejnil vedecký časopis The Lancet. Ich zistenia otriasli aj odbornou verejnosťou. Autori totiž zistili, že výskyt samovražedných myšlienok a sebapoškodzujúceho správania u detí vo veku od šesť do dvanásť rokov je oveľa vyšší, ako sa doteraz predpokladalo. 

Podľa najnovších zistení približne jedno z trinástich detí do dvanásť rokov premýšľa o možnosti ukončiť svoj život a viac ako tri percentá vykazovalo sebapoškodzovacie správanie.

„Tento výskum slúži ako odrazový mostík, aby sme konečne začali skúmať skúsenosti mladších detí so sebapoškodzovaním a samovražednými myšlienkami,“ píšu autori v závere svojej štúdie.

„Miera prevalencie u detí sa zvyšuje, keď prechádzajú pubertou, pričom vrchol dosahuje v adolescencii, čo znamená, že včasná intervencia medzi deťmi vo veku, keď navštevujú prvé ročníky základnej školy, by mohli pomôcť znížiť pravdepodobnosť sebapoškodzovania,“ dodávajú.

Autori analýzy poukázali na skutočnosť, že podľa ich dát u mladších detí sa sebapoškodzuje približne rovnaký počet chlapcov ako dievčat. Táto vyrovnanosť pohlaví sa približne po desiatom roku veku začne preklápať a medzi tínedžermi už vysoko prevládajú dievčatá.

Britský týždenník The Economist v tejto súvislosti upozornil, že v prípade jedenástich krajín, ktoré disponujú relevantnými údajmi, sa miera hospitalizácií dospievajúcich dievčat z dôvodu sebapoškodzovania od roku 2010 zvýšila v priemere o 143 percent. Priemerný nárast u chlapcov bol 49 percent. Najvýraznejší nárast zaznamenali Nový Zéland, USA, z európskych krajín napríklad Rakúsko. Viaceré, aj európske krajiny však tieto dáta vôbec nezbierajú.

Slovenské odhady hovoria až o 40 percentách

Odborníci, ktorí sa témou sebapoškodzovania profesne zaoberajú, sa zhodujú v tom, že sebapoškodzovanie je závislostné správanie. A kým v minulosti korene tohto správania u detí spočívali v nefunkčnej rodine, šikanovaní či pohlavnom zneužívaní, dnes už tínedžeri, ktorí si ubližujú, hovoria často o pocitoch prázdnoty a strate zmyslu existencie.

„Deti si ubližujú, keď sa trápia, keď si nevedia poradiť, pomôcť, trpia emocionálne. Ich bolesť sa pre ne stáva taká neznesiteľná a psychický tlak je taký silný, až si fyzicky ublížia,“ hovorí psychologička Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Mgr. Beáta Sedláčková v podcaste na webovej stránke ústavu. 

„Tým sa v nich znižuje napätie a uľaví sa im. Ide o začarovaný kruh, po sebapoškodzovaní siahnu ako po prvej voľbe v problémoch. Problémy sa nenaučia potom riešiť efektívne, cítia sa zle a opäť sa sebapoškodzujú,“ vysvetľuje psychologička. 

Tvrdí, že na Slovensku si v období spred pandémie ubližovalo asi desať percent mladých ľudí, aktuálne počty detí v ambulanciách prudko stúpajú a odborníci odhadujú, že u nás môže byť až štyridsať percent mladých ľudí, ktorí majú so sebapoškodzovaním skúsenosť.

Hrozivá štatistikaPočet pokusov detí o samovraždu výrazne stúpa, v skutočnosti ich je ešte viac

Alena Potocká

Neustály nárast detí a mladých ľudí so sklonmi k sebapoškodzovaniu potvrdzujú aj dáta krízových liniek. Napríklad internetová poradňa IPčko eviduje za minulý rok 31,7 % nárast volaní v porovnaní s rokom 2022, v ktorých mladí volali pre problém sebapoškodzovania. V reálnych číslach zaznamenali minulý rok viac ako 12-tisíc takýchto telefonátov. 

Slovensko je jednou z krajín, ktorá nemá relevantné dáta o sebapoškodzovaní detí. Odborníci pracujú skôr s odhadmi vyplývajúcimi z praxe ambulantných detských psychiatrov či práve z dát krízových liniek.

„Na Slovensku existuje málo výskumov zameraných na problematiku sebapoškodzovania, z klinického prostredia nám nie je známy aktuálne žiaden výskum,“ upozorňujú klinické psychologičky Nina Linderová a Zuzana Hradečná z Kliniky detskej psychiatrie Lekárskej fakulty UK a NÚDCH v Bratislave. 

Obe spolupracovali na najnovšej štúdii zo slovenského prostredia, ktorej cieľom bolo zistiť najčastejšie metódy sebapoškodzovania mladých ľudí. Výsledky práce boli minulý rok zverejnené na stránke ceskoslovenskapsychologie.cz.

Ako sami píšu, ich štúdia bola limitovaná nízkym počtom účastníkov. Psychologičky skúmali motívy 52 detí a mladých vo veku od 11 do 18 rokov (pričom najčastejší vek bol 14 a 15 rokov), z toho 49 dievčat a traja chlapci.

Väčšina z nich bola hospitalizovaná na klinike detskej psychiatrie v Bratislave a aktívne sa sebapoškodzovali. Ich práca bola limitovaná nízkym počtom lôžok na tomto detskom oddelení.

„Nevyrovnanosť pohlaví je v tomto prípade logická, keďže sebapoškodzovanie sa vyskytuje výrazne viac u dievčat oproti chlapcom v pomere 3 : 1,“ vysvetľujú autorky výskumu.

Najčastejším sebapoškodzujúcim správaním týchto mladých ľudí bolo sebarezanie, ktoré bolo prítomné u všetkých účastníkov výskumu. Nasledovalo sebabitie, ktoré bolo prítomné u 86,5 % z nich, ďalej závažnejšie škriabanie (80,8 %) a zabraňovanie hojeniu rán. 

Z výsledkov vyplýva, že deti a mladí, ktorí sa sebapoškodzujú, zvyčajne nekončia pri jednom type ubližovania, u všetkých boli prítomné dva a viac spôsobov. Ďalšími spôsobmi boli vytrhávanie vlasov, sebapálenie, štípanie či dokonca bodanie sa. 

Autorky výskumu skúmali aj motívy, prečo si títo mladí ľudia ubližovali, pričom zistili, že najčastejšou funkciou pociťovania fyzickej bolesti mala byť regulácia emócií a sebatrestanie. Zároveň upozornili, že deti a mladí, ktorí sa sebapoškodzujú, hľadajú fyzickým ubližovaním spôsob, ktorý im pomôže uniknúť pred nepríjemným vnútorným prežívaním alebo vyhnúť sa mu. 

Ďalej zistili, že 40 percent účastníkov pri sebapoškodzovaní cíti bolesť, ďalších 40 percent ju cíti niekedy. Odborníčky upozornili, aby psychiatri vo svojich ambulanciách zamerali svoju pozornosť najmä na tie deti, ktoré pri sebapoškodzovaní bolesť necítia alebo ju už nevnímajú, pretože je u nich väčšie riziko samovražedného pokusu v budúcnosti.

Prečo si chcú deti ubližovať?

Aj keď sa už dlhodobejšie dáva do pozornosti, že k dramatického zhoršeniu duševného zdravia detí došlo po pandémii, odborníci ju už nepovažujú za hlavného vinníka. Dnes sa zhodujú, že pandémia len zvýraznila fakt, aké nebezpečné sú pre deti sociálne siete.

Svetoví odborníci venujúci sa duševnému zdraviu detí s istotou hovoria, že sociálne siete bezprecedentne ohrozujú zdravie detí a mladých ľudí. „Je to fakt a ako spoločnosť máme obrovský problém,“ vyhlásil hlavný lekár zdravotníckej služby USA Vivek Murthy a apeloval na amerických zákonodarcov, že je ich úlohou deti ochrániť. 

Sociálne siete v mobileVedci už nehovoria o pravidlách používania, žiadajú zákaz. Detský mozog sa im nevie brániť

Alena Potocká

Alarmujúco znejú aj vyjadrenia známeho amerického sociálneho psychológa a spisovateľa Jonathana Haidta, ktorý pôsobí ako profesor na New York University Stern School of Business. Vo svojej najnovšej knihe The Anxious Generation Haidt publikoval závery svojho skúmania duševného zdravia generácie Z, teda mladých, ktorí sa narodili medzi rokmi 1995 až 2010.

Závery znejú dramaticky. Medzi mladými Američanmi došlo po roku 2010 k prudkému nárastu ťažkých depresií a úzkostných porúch približne o 150 percent, medzi dievčatami došlo k strojnásobeniu miery sebapoškodzovania. Zaznamenal súčasne až 188-percentný nárast samovrážd mladých ľudí.

Na rok 2010 sa zameral preto, že do sveta sociálnych sietí pribudol predný fotoaparát na smartfónoch, ktorý umožnil vznik nového fenoménu – selfie. Toto obdobie je spojené najmä s radikálnym zhoršením duševného zdravia u dievčat.

Aj ďalší odborníci sa pridávajú k jeho zisteniam, keď vidia súvislosť medzi sebapoškodzovaním a sociálnymi sieťami. Ako už bolo povedané, kým u mladších detí je sebapoškodzovanie prítomné medzi pohlaviami približne rovnako, v adolescentnom veku sa to preklopí a výraznú prevahu majú dievčatá. Dávajú to do súvislosti s tým, že v prípade závislostného správania sú chlapci tínedžeri závislí skôr od počítačových hier, kým dievčatá od sociálnych sietí. Tento fakt sa odráža aj v sklone k sebapoškodzovaniu.

Kým spomínané dáta pochádzajú z amerického prostredia, najnovšie štúdie z Británie či Nórska potvrdzujú, že vplyv sociálnych sietí na duševné zdravie detí nepozná geografické hranice. 

Inštitút psychiatrie, psychológie a neurovedy na King’s College v Londýne zverejnil svoje závery z najnovšieho výskumu, ktoré potvrdzujú súvislosť medzi dĺžkou času detí na sociálnych sieťach so sebapoškodzovaním. 

Skúmali stav detí a mladých od 13 do 25 rokov, ktorí sa ambulantne liečia. Štúdia odhalila, že viac ako 80 percent z nich sa aspoň raz sebapoškodilo a prevládali u nich silné depresie, úzkosti a narušený spánok. Až polovica z nich uviedla, že trávi čas na sociálnych sieťach aj po polnoci, a štvrtina z nich priznala, že sociálne médiá využíva viac ako päť hodín denne.

Sociálne siete vytvárajú sebapoškodzujúcim sa deťom zázemie

Odborníci však upozorňujú, že svet sociálnych médií nemusí u detí vyvolávať emočný zmätok, v ktorom východisko vidia v sebapoškodzovaní, ale deťom poskytujú podporné prostredie, v ktorom si potvrdzujú toto správanie.

V online prostredí totiž tieto deti vytvárajú komunitné prostredie, v ktorom sa podporujú či dokonca predháňajú, kto ako ďaleko dokáže zájsť.

„Dnešná mládež žije v ére sociálnych médií s jednoduchým prístupom k širokej škále stránok sociálnych sietí. Konkrétne, obavy z obsahu online sebapoškodzovania a jeho vplyvu na mladých ľudí narastajú, pričom odborníci vyzývajú vplyvné online platformy, aby odstránili príspevky sebapoškodzovania,“ tvrdí autorka najnovšej britskej štúdie docentka lekárskej antropológie Anna Lavis. 

Vo svojej etnografickej štúdii sa snažila pochopiť, prečo ľudia vyhľadávajú na internete sebapoškodzujúci obsah. Došla k pre ňu prekvapujúcemu záveru, že tento obsah vyhľadávajú mladí, ktorí sa už sebapoškodzujú a hľadajú podporu a porozumenie. Znamená to, že tieto deti, ktoré majú problém vyrovnávať sa s emóciami zdravým spôsobom, namiesto vyhľadania pomoci dospelého hľadajú vrstovníkov s rovnakým problémom. 

Takýto postoj detí a tínedžerov je však veľmi nebezpečný, pretože v online priestore nenachádzajú len „prijímajúce prostredie“, ale naopak, tlak na výkon prichádza aj odtiaľ. Deti sa porovnávajú, kto má viac a väčšie jazvy a kto až kam dokáže zájsť.

Algoritmy vyhľadávajú mladé dievčatá 

Britský konzervatívny poslanec Damian Collins je jedným z hlasov, ktoré sa snažia tlačiť na sociálne platformy, aby stiahli obsah so sebapoškodzujúcim obsahom. K angažovaniu v tejto veci ho podnietila jeho štrnásťročná dcéra, ktorá mu ukázala množstvo obsahu doslova propagujúceho sebapoškodzovanie.

Zistil, že technologické giganty nespravili nič pre redukciu tohto obsahu, aj keď sa pred štyrmi rokmi pripravovali viaceré legislatívne úpravy. Práve pred štyrmi rokmi bol totiž silno medializovaný prípad vtedy štrnásťročnej Molly Russel, ktorá si vzala život po tom, čo bola silno ovplyvnená sebapoškodzovacím a samovražedným obsahom na Instagrame.

Collins zostal pohoršený z toho, že po štyroch rokoch sa nič nezmenilo, a jeho dcéra, ktorá je momentálne vo veku, keď si Molly siahla na život, čelí na Instagrame a TikToku rovnakému obsahu. 

„Algoritmus rozpoznáva nárast propagačných príspevkov o sebapoškodzovaní a namiesto toho, aby ich zachytával a mazal, ešte ich ďalej odporúča mladým dievčatám,“ cituje pobúreného politika The Telegraph, ktorý by sa najradšej priklonil k trestnej zodpovednosti pre šéfov sociálnych médií. 

Takýto obsah je však dlhodobo prítomný aj v slovenskom online priestore. Ešte pred ôsmimi rokmi urobili psychológovia a sociálni pracovníci z IPčka terénny prieskum, pričom objavili osem uzatvorených komunít. Na jednej zo sociálnych sietí našli okolo 30 skupín s voľným prístupom, ktoré mali až patologický obsah.

„Tieto skupiny sú plné fotiek dorezaných rúk, nôh či brucha, ktoré často pochádzajú od fanúšikov týchto stránok, a dokonca obsahujú návody, ako si čo najefektívnejšie ublížiť,“ upozorňovali v médiách.

Odvtedy počet takýchto skupín narástol do veľkých rozmerov, pričom odborníci z internetovej poradne na svojej stránke upozorňujú, že tieto komunity si udržiavajú nepomenovanú, no pevnú hierarchiu svojich členov, každá takáto skupina má svoje pravidlá, s ktorými sa jej členovia z jadra komunity identifikujú.

Rodič sa zrejme právom z tohto prostredia, ktoré bezprecedentne ovplyvňuje jeho dieťa, cíti až bezradne. Detská psychiatrička Terézia Rosenbergerová však vidí problém aj na strane rodičov. Podľa nej sa s deťmi málo rozprávajú, neučia ich riešiť konflikty, ustúpiť, hľadať kompromis a riešiť bežné situácie. 

„Všeobecne si myslím, že veľa detí nevie riešiť problémy. Nevedia si rady, aj bezvýznamné problémy považujú za životné tragédie,“ povedala pre Postoj. 

„Možno je potrebné zaviesť v živote detí zase systém, riadne fungovanie, poznať svoje deti, ich priateľov, záujmy, podporovať ich vo vytváraní pracovných návykov, rozvoji záujmov, záľub, hovoriť s nimi. Krik, tresty sú prejavom našej rodičovskej neschopnosti, zlyhania, nie výchovným postupom, ktorý pomôže vychovať zdravé dieťa,“ dodáva detská psychiatrička.