Francúzsko-alžírska kríza Ako Francúzi potešili Maroko alebo prečo mapa Afriky môže čoskoro vyzerať inak

Francúzsky prezident Emmanuel Macron uznal koncom júla autonómiu Západnej Sahary pod marockou suverenitou ako „spravodlivý a trvalý“ spôsob riešenia konfliktu v tejto oblasti.

Doteraz bola autonómia Západnej Sahary popri nezávislosti len jednou z možností, s ktorou počítala OSN aj väčšina štátov.

Z pohľadu OSN je Západná Sahara dodnes de iure spravovaná Španielskom, hoci krajina územie nemá pod kontrolou už od roku 1975. To sa odvtedy nachádza pod marockou správou a Maroko ho považuje za svoje „južné provincie“.

Hlavný podporovateľ nezávislosti územia, susedné Alžírsko, na protest proti Macronovmu rozhodnutiu stiahlo svojho veľvyslanca z Francúzska a prerušilo diplomatické styky s Marokom.

Mapa Maroka s aj bez Západnej Sahary. Zdroj: Wikimedia

Dedičstvo španielskeho kolonializmu

Začiatok sporu siaha späť do koloniálnej éry, keď si Francúzsko a Španielsko podelili sféry vplyvu v severnej Afrike. Zatiaľ čo Francúzi získali Alžírsko, Mauretániu a centrálnu časť Maroka, Španieli si zaistili pás územia na severe aj juhu Maroka, ako aj územie dnes známe ako Západná Sahara.

V priebehu 60. rokov však väčšina afrických štátov získala nezávislosť. Podobne Španieli s nevôľou sledovali rastúci tlak zo strany OSN, aby sa z územia stiahli, ako aj vznik miestneho hnutia za nezávislosť.

V roku 1973 miestni Saharčania (v angličtine a arabčine označovaní aj ako Sahrawi, obyvatelia púšte) založili Frente Polisario (Ľudový front za oslobodenie [provincií] Saguía el Hamra a Río de Oro), ktorý mal v úmysle spustiť ozbrojený boj proti Španielom. K tomu však už nedošlo.

Zelený pochod

Situáciu totiž skomplikovalo, že na územie si robili nárok aj susedné štáty Maroko a Mauretánia. Oba preto iniciovali konanie pred Medzinárodným súdnym dvorom, v ktorom argumentovali, že územie im patrilo ešte pred obdobím kolonializmu a malo by im byť „vrátené“.

Súd im však nedal za pravdu. Uznal síce, že medzi miestnymi kmeňmi a oboma štátmi existujú historické prepojenia, podľa súdu však neboli dostatočne významné, aby sa z nich dal odvodiť teritoriálny nárok.

Rabat a Nouakchott sa však odmietli s porážkou zmieriť a sporné územie rýchlo obsadili. Obzvlášť Maroko do regiónu v novembri 1975 v „zelenom pochode“ vyslalo nielen vojakov, ale aj vyše tristotisíc civilistov, ktorí územie začali osídľovať.

Maroko takto zabralo dve tretiny územia, južnú tretinu obsadila Mauretánia. Tá sa však rýchlo stiahla, keďže časť miestnych sa postavila na odpor. Útoky Frente Polisario na kľúčovú železničnú dráhu zastavili vývoz mauretánskej železnej rudy a krajinu takmer zruinovali, v roku 1979 Mauretánia územie opustila.

Maroko následne zabralo aj južnú časť územia. Vo vnútrozemí vybudovalo zamínovaný pieskový val – takzvaný Berm – a dnes kontroluje 80 percent sporného územia, najmä v blízkosti hospodársky významného pobrežia.

Front Polisario vo svojom boji siahol aj po terorizme, napríklad v roku 1977 organizácia uniesla šiestich francúzskych banských inžinierov, ktorí pracovali v bani Zouérat v Mauretánii. Francúzske letectvo vtedy podniklo odvetné nálety a organizácia rukojemníkov prepustila.

Mapa Západnej Sahary. Zdroj: Wikimedia

Saharská arabská demokratická republika

Na východ od Bermu sa rozprestiera ľudoprázdna Sahara, len v niekoľkých drobných oázach žije niekoľko desiatok tisícov ľudí pod vládou Frente Polisario. Ten tvrdí, že územie tvorí „slobodnú zónu“ proklamovanej Saharskej arabskej demokratickej republiky, a nárokuje si celé územie Západnej Sahary.

Do roku 1991 Frente Polisario pokračoval vo vojenskom odboji proti Maroku, vojna sa skončila prímerím, podľa ktorej má príslušnosť územia určiť referendum.

K referendu však nikdy nedošlo, sčasti aj preto, že nie je jasné, kto sa na ňom smie zúčastniť. Zatiaľ čo Frente Polisario žiada, aby k nemu boli pripustení len potomkovia ľudí zaznamenaných v poslednom španielskom sčítaní obyvateľstva v roku 1970, Maroko namieta, že výsledky španielskeho sčítania boli neúplné a argumentuje, že na sčítaní by sa mali zúčastniť prinajmenšom aj potomkovia ľudí, ktorí po obsadení územia v 19. a 20. storočí Španielskom ušli do Maroka.

Pre Polisario táto podmienka nie je prijateľná, pretože by otvorila dvere k hlasovaniu početným marockým prisťahovalcom. Čas však hrá v prospech Maroka. Už dnes asi dve tretiny z dohromady asi pol milióna obyvateľov Západnej Sahary tvoria Maročania a je preto takmer isté, že by domácich Saharčanov prehlasovali.

Maroku preto vôbec neprekáža, že sa referendum odsúva, postupne začalo argumentovať, že by nemalo zahŕňať otázku, či Západná Sahara vôbec má byť súčasťou krajiny, ale len či bude autonómna.

Alžírske hry

Najvýznamnejším podporovateľom Frente Polisario sa stalo Alžírsko, ktoré je hlavným rivalom Maroka v regióne – oba štáty kvôli nejasne vyznačenej hranici v roku 1963 viedli spolu krátku vojnu – a prichýlilo desaťtisíce utečencov zo Západnej Sahary.

Tí dnes žijú prevažne v okolí západoalžírskeho mesta Tindouf a ich počet dnes narástol na pomaly dvestotisíc. V Tindoufe sídli aj exilová vláda Saharskej ľudovej republiky a Alžírsko si nenechá ujsť žiadnu príležitosť demonštrovať svoju podporu saharskej nezávislosti.

Napríklad v máji alžírske úrady zhabali futbalové dresy marockého tímu, ktoré ukazovali obrysy krajiny vrátane Západnej Sahary.

Ako argumentuje marocký analytik Samir Bennis, alžírska elita túži po pomste za porážku vo vojne 1963 a podporuje v očiach Maroka separatistické hnutie. Navyše má Alžírsko aj geopolitický záujem, keďže vznik od Alžírska závislého satelitu v Západnej Sahare by krajine zaistil prepojenie s Atlantickým oceánom, vďaka ktorému by Alžírsko vedelo obísť Gibraltársku úžinu.

Cez Alžírsko a Líbyu získalo Polisario aj veľkú časť svojej vojenskej techniky, vrátane sovietskych tankov.

Alžírsky angažmán v prospech Saharčanov je motivovaný aj ideologicky, keďže alžírsky štát aj Polisario propagujú arabský socializmus, zatiaľ čo rivalizujúca marocká monarchia je v očiach alžírskych socialistov „feudálny“ štát.

Posun EÚ aj USA

Ale napriek alžírskemu nasadeniu sa nezdá, že by nezávislosť územia ešte bola na stole. Na vrchole jej medzinárodného uznania Saharskú arabskú demokratickú republiku (SADR) uznalo 84 štátov, no takmer polovica z nich to v posledných rokoch a desaťročiach znovu stiahla, medzi nimi aj India. 

Dokonca aj štáty, ktoré bežne majú opačnú politiku ako Západ, napríklad Čína či Rusko, nemajú záujem SADR podporiť. 

Naopak, trend smeruje k tomu, že čoraz viac štátov územie ticho považuje za časť Maroka. Napríklad už pred niekoľkými rokmi Európska únia v dohode s Marokom začala nazerať na výrobky vyrobené v Západnej Sahare rovnako ako na výrobky z užšieho Maroka.

Ďalší úspech sa Maroku podaril v roku 2020, keď USA pod vedením Donalda Trumpa uznali marockú suverenitu nad územím výmenou za marocké uznanie Izraela. Ten po nadviazaní diplomatických stykov tiež uznal Západnú Saharu za súčasť Maroka.

Aj Španielsko v roku 2022 zmenilo kurz a podporilo marocký plán autonómie namiesto nezávislosti.

Hoci marockú nadvládu nad sporným územím doteraz uznáva len malý počet štátov, trend svedčí o tom, že čoraz viac ich bude Západnú Saharu aspoň de facto, ak už nie de iure, akceptovať ako časť Maroka. 

Rozhodnutie Francúzska je obzvlášť dôležité nielen preto, že Francúzsko je jadrová veľmoc a permanentný člen Bezpečnostnej rady OSN, ale aj preto, že krajina má veľký vplyv v Európskej únii. Je preto možné, že sa k francúzskemu rozhodnutiu čoskoro pridajú ďalšie európske štáty. 

Víťazstvo realizmu?

Zatiaľ čo Macronovo rozhodnutie ostro kritizovali francúzski ľavičiari, napríklad šéf komunistickej strany Fabien Roussel ho vyhlásil za „zradu“, pravica sa k jeho rozhodnutiu stavia pozitívne a hovorí o „víťazstve realizmu“ či „nevyhnutnosti“.

To je aj názor väčšiny analytikov, ktorí sa stavali skepticky k pokusu vytvoriť v Afrike ďalší (pravdepodobne nefunkčný) štát, ktorý by bol ľahkou korisťou pre miestnych islamistov.

Francúzov motivujú aj ekonomické záujmy. Odborník Pascale Boniface vysvetľuje, že „nie je náhodou, že veľké francúzske spoločnosti, ktoré sú v Maroku aktívne, boli s Macronovým rozhodnutím oboznámené. Už bolo akceptované, že tieto firmy investujú v Sahare“. 

Podľa analytika pomohla aj vojna na Ukrajine, kvôli ktorej Francúzsko chce aj v oblasti energetiky užšie spolupracovať s Marokom.