Ovládnutie STVR Nebojme sa orbanizácie médií, oni na to jednoducho nemajú

Pôsobenie kultúrno-politického tandemu Šimkovičová – Machala pripomína už od začiatku tragikomédiu. Niekedy prevažujú prvky tragédie, inokedy žáner zmutuje na komédiu, až teraz v lete ťažko odlíšiť, či prevažuje tragika alebo komika, alebo sme sa už prehupli do žánru, ktorý má najbližšie ku groteske.

Stačí si zobrať výmenu na čele Slovenskej národnej galérie: ministerka kultúry odvolá medzinárodne aj doma uznávanú generálnu riaditeľku Alexandru Kusú a o pár dní na jej miesto dosadí istého Antona Bittnera. Tým menším škandálom je fakt, že Bittner netuší vôbec nič o galerijnom umení, no z jeho životopisu je jasné, že nie je ani skúseným manažérom, ako ho promovalo ministerstvo.

Ide skôr o človeka, ktorému sa v pracovnom živote notoricky nedarí. Jeho firmička ponúka poradenstvo prostredníctvom akýchsi ezoterických liečiteľských metód, podľa ekonomických výsledkov však nenašla záujemcov, ktorí by uverili, že Bittnerova TAO joga im pomôže „získať absolútnu slobodu v rozhodovaní a v konaní“. 

Inak sa Bittner, odkedy pred 15 rokmi opustil prostredie Penty, už nikde neuchytil, hlásil sa na nižšie pozície v štátnej správe, ale ani to mu nevychádzalo.

V podstate blúdil životom, až kým si ho duo Šimkovičová – Machala nevybralo do čela Slovenskej národnej galérie – s rovnako neomylným inštinktom, ako keď do čela Bibiany vybrala ministerka Petru Flach, svoju susedku z Kittsee.

To, že kultúrne inštitúcie začínajú ovládať nie priemerní, ale na obraz Šimkovičovej s Machalom hlboko podpriemerní ľudia („podpriemer valcuje“, ako napísal exminister kultúry Marek Maďarič), má zaiste svoj smutný rozmer – paralýza inštitúcie, znechutenie pracovníkov, pocity poníženia a absurdna, tak ako včera, keď Bittner vydal v mene SNG vyhlásenie, ako sa zamestnanci galérie ospravedlňujú poverenému generálnemu riaditeľovi za škody, ktoré vznikli únikom informácií z prvého stretnutia Bittnera so všetkými zamestnancami.

Ale súčasne platí, že noví funkcionári typu Bittner napokon viac ublížia politickému aj kultúrnemu režimu, ktorý ich dosadil, než samotnej kultúre. Sú na smiech, neopierajú sa ani o časť kultúrnej elity, nemajú žiadnu svoju umeleckú partiu, v pre nich hostilnom prostredí budú úplne osamelí, a tak len ich podpriemernosť im zabráni pochopiť, že vo svojich inštitúciách nemajú moc, len funkciu a insígnie.

Napokon, Petra Flach z Bibiany má v dôsledku protestov problém zorganizovať obyčajný workshop o zdravej výžive s Igorom Bukovským (inou vecou je, že protesty sú prepálené, ťažko porozumieť, prečo sa má Bukovskému ako autorovi početných kníh o výžive zabrániť, aby pred pár desiatkami detí a rodičov hovoril o výžive).

STVR v réžii SNS

V danom kontexte treba vnímať aj ťaženie o ovládnutie verejnoprávnej televízie a rozhlasu.

Ako vyplýva z informácií Postoja, Lukáš Machala má nakročené k tomu, aby získal väčšinu v novo zriadenej Rade STVR.

Šimkovičová tam už okrem samotného Machalu dosadila aj ďalších dvoch lojalistov (niekdajšieho hovorcu premiéra Mečiara Jozefa Krošláka a exhovorcu Slavie Capital Petra Benčurika). Ďalšiu členku, Jarmilu Mikušovú, menovala Šimkovičová po dohode s ministrom financií Kamenickým (Smer), pričom v septembri by mal parlament zvoliť zvyšných piatich členov. Podľa našich informácií by chcela SNS na základe dohody v koalícii presadiť do rady ďalších nominantov, Machala je preto na najlepšej ceste, aby sa stal šéfom Rady STVR.

Mocenský súboj o STVR vyhráva SNSMachala chce telerozhlas riadiť ako šéf Rady STVR a po svojom

Juraj Brezáni

V koaličnom zákulisí sa predpokladá, že riaditeľom STVR ostane aj po novom Igor Slanina, ktorý je považovaný za nominanta Andreja Danka. Smer si má zas nárokovať šéfa spravodajstva televízie.

Ak sa uvedené mocenské rozloženie stane realitou, Slanina bude riaditeľom de facto zoštátneného média, ktorého hlavnou povinnosťou bude dvíhať telefóny dvom mužom: Andrejovi Dankovi a Lukášovi Machalovi.

Preto nie je ťažké si predstaviť, aká bude intelektuálna a odborná výbava novej STVR, ktorú SNS vníma ako svoju časť koaličnej koristi.

Samozrejme, telerozhlas nie je SNG ani SND, dá sa ovládnuť ľahšie, sú tam rôzne možnosti aj pre kšefty, ale pri pokuse zabrať nebiznisové územie pôjde aj tu o rovnaký problém: koaličné strany na čele s SNS nemajú svoje alternatívne kádre ani osvedčenú partiu novinárov, ktorí by od zajtra mohli nastúpiť do spravodajstva a publicistiky a robiť remeselne zručnú propagandu, aká nebude okolitému svetu hneď na smiech.

Viaceré postavy z takzvanej alternatívnej scény sú pre potreby STVR celkom nepoužiteľné (moderátori Infovojny či Daniel Bombic), Danko a Machala tak síce získajú nástroj, aby mohli aspoň v jednej veci napodobniť svoj maďarský vzor, len im na to budú chýbať schopnosti aj ľudia.

Mimochodom, ani samotný Smer, ktorý inak funguje oveľa profesionálnejšie, im v tom nemôže príliš pomôcť. Strana Roberta Fica oslávi tento rok 25 rokov existencie, no vzhľadom na jej mocenský charakter je celkom pozoruhodné, že za celý tento čas nemala vlastnú mediálnu politiku a správala sa celkom opačne ako Viktor Orbán.

Keď sa Fidesz dostal po ôsmich rokoch v opozícii v roku 2010 druhýkrát k moci, mal už isté zázemie jemu naklonených médií. Po roku 2010 však Orbán celkom pretvoril mediálnu scénu: oligarchovia blízki vláde skupovali celoštátne aj regionálne médiá, ktoré štát rôznymi cestami dotoval z verejných rozpočtov, pričom tlačil na to, aby zdroje z reklamného koláča prúdili do provládnych novín, rádií, televízií, a nie do kritických médií.

Fideszu sa pod ekonomickým tlakom podarilo zlikvidovať aj slávny ľavicový denník Népszabadság, ktorý bol pre vládu nepríjemný nielen svojím politickým zameraním, ale najmä investigatívnymi odhaleniami.

Robert Fico mal k médiám celkom iný vzťah než Orbán: dve desaťročia vychádzal z toho, že ich na volebné víťazstvá a udržanie moci nijako nepotrebuje, napokon, videl, že v roku 2006 zvíťazil napriek odporu novinárov, pričom percentá mu ďalej utešene rástli.

Fico bol veľmi dlho presvedčený, že na zápas s mediálnym mainstreamom mu stačia prestrelky s novinármi na tlačovkách a ich verbálna diskreditácia (ste hyeny a pisálkovia, ktorí píšu klamstvá a pod.). Ficovým mediálnym úsilím tak vlastne bolo len to, aby jeho voliči nebrali novinárov vážne, veril, že takto sa Smeru prepečú aj najhoršie kauzy, a do roku 2018 mu to vlastne vychádzalo.

Po tom, čo v roku 2010 kúpila denník Pravda firma Florena na čele s Karolom Biermannom, sa v novinárskych kruhoch šeptalo, že skutočným majiteľom je oligarcha Jozef Brhel, čo neskôr pri odchode Floreny z Pravdy potvrdili ďalšie okolnosti. No hoci bola Pravda odvtedy naozaj ľavicovejšia a menej kritická k Smeru ako zvyšok mediálnej scény, ani tak sa celkom nedalo povedať, že denník s utajeným oligarchom v pozadí je predzvesťou nového prístupu Fica k opovrhovaným médiám.

Napokon, jasne sa to ukázalo na príklade RTVS v čase, keď Smer po drvivom víťazstve v roku 2012 zostavil jednofarebnú vládu. Marek Maďarič s Robertom Kaliňákom vtedy zviedli vnútrostranícky súboj s Pavlom Paškom o riaditeľa RTVS, dvojica presadzovala skúseného a rešpektovaného manažéra Václava Miku, kým Paška pretláčal Jaroslava Rezníka.

Ficovi to bolo jedno, Maďarič s Kaliňákom boli silnejší, a tak sa stal na päť rokov šéfom RTVS človek, ktorý nebol žiaden smerák, ale volič pravice, nijako zvlášť sa ani nesnažil Smeru vyhovieť, do čela spravodajstva menoval Lukáša Dika, pod ktorým pracovali novinári ako Zuzana Kovačič Hanzelová či Gabriela Kajtárová.

Skrátka, Smer na vrchole svojej moci odovzdal RTVS na päť rokov do rúk partii, ktorá bola k jeho vláde patrične kritická.

Samozrejme, dnes to Robert Fico i Robert Kaliňák ľutujú, vo svojom svete to berú tak, že kým oni preukazovali svoju veľkorysosť, novinári naplnení nenávisťou robili všetko pre to, aby boli porazení a neskôr skončili vo väzení.

Aj preto dnes Fico s Dankom obdivne vzhliadajú k Orbánovmu režimu, a keby to bolo len na nich, tamojšie mediálne pomery by sem preniesli od zajtra. Len to nie je celkom možné. Viktor Orbán pracoval dlhé roky – diskrétne aj brutálne a najmä s veľkými peniazmi – na tom, aby si vytvoril mohutné súkromné aj verejnoprávne impérium so stovkami novinárov, ktorí to robia z presvedčenia alebo zo zištnosti ako súčasť tábora v hlboko polarizovanej spoločnosti, ktorý stojí vo svätej vojne proti druhému táboru. Každý z týchto táborov cíti svoju morálnu a historickú misiu a každý z nich má aj svoju vzdelanú elitu.

Ničím podobným nedisponuje nielen Andrej Danko so svojou žalostnou SNS, ktorú tak výstižne symbolizuje ezoterický liečiteľ Bittner na čele SNG.

Biedne je na tom aj politický hegemón.

Fico I., II. a III. vyše 20 rokov opovrhoval elitami a médiami do tej miery, že Fico IV. by dnes Orbána na mediálnom poli rád napodobnil, len mu na šachovnici chýbajú figúrky. A tak prenecháva prvé ťahy tragikomickým postavám typu Šimkovičová, Machala, Danko, ktorých rovnako ako jeho ženie vpred najmä pomstychtivosť.

A podľa toho všetko aj dopadne: ako smutnosmiešna karikatúra.