O filme Miki Buduje sa tu Černákov kult či nie?

Nemá zmysel robiť film o Lališovi, Žaluďovi, Diničovi či Sýkorovi, zažiarili na mafiánskom nebi a skončili. Ale je tu jeden, ktorý to dotiahol až na mafiánsky vrchol a prežil to.

Černákova mafiánska kariéra ani netrvala dlho. Začal „podnikať“ po roku 1989 a v decembri 1997 sa už sám hlásil polícii. Koľko to trvalo? Sedem-osem rokov? A sám sa prihlásil na polícii, možno aj preto, aby prežil, lebo mafiáni už vraždili najmä medzi sebou.

Černák teda prežil, hoci do väzenia isto nešiel s tým, že dostane doživotie. Možno počítal s tým, že dostane za vydieranie pár rokov, prepustia ho predčasne, veď v base sa bude dobre správať a zatiaľ sa mafiánska vojna upokojí a on pôjde ďalej, možno už ako vážený podnikateľ.

Lenže napokon Černák dostal doživotie. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že je to naozaj, ale potom začal spolupracovať. Fascinujúce bolo, že na súdy nechodil zlomený väzeň, ale muž s hlavou vždy hrdo vztýčenou, ktorý si aj v base udržiaval kondíciu, zjavne aj veľa vecí mu prešlo hlavou. Nevyzeral ako tupý mafián, a tak si dokázal získavať priazeň i obdiv.

Dokonca naňho aj psychológovia a psychiatri začali písať dobré posudky, pripúšťali, že po odsedení 25 rokov je uňho šanca na návrat z výkonu trestu. Černák si pripísal aj výnimočné prvenstvo, žiadnemu na doživotie odsúdenému väzňovi predtým u nás nenapísal odporučenie na prepustenie z väzenia aj riaditeľ väznice. 

Černák sa za tie roky stal aj hrdinom bulváru, na pojednávaniach, kam chodil často už aj ako svedok, pôsobil vcelku impozantne. Dokonca sa doňho zamilovala mladá žena, zasnúbili sa a čakajú na Černákovo prepustenie, aby mohli viesť „pokojný rodinný život“. A vôbec to už nevyzerá na utópiu.

Toto je námet na film. 

V úlohe Mikiho brata Michal Kubovčík. Foto: Joseph Marčinský

Ale nejde len o Černákov príbeh, ale aj o obraz toho, ako to na Slovensku vyzeralo v deväťdesiatych rokoch. Na jednej strane radosť zo slobody, z možnosti podnikať, cestovať, na druhej strane slabučké štátne ustanovizne, dezorientovaná polícia, úplatné súdy – a tak sa popri opojení zo slobody objavili mafiánske partičky, ktoré robili svoj primitívny biznis a neštítili sa vraždiť.

Mnoho ľudí s nimi na Slovensku zažilo hrozné veci, ale milosrdný čas tieto hrozné spomienky vytláča. Akoby to patrilo ku koloritu tých čias. 

Tvorcovia filmu mali aj šťastie. Práve keď do kín chystali vypustiť prvú časť svojho dvojdielneho filmu, objavili sa informácie, že Černák už absolvoval program Šanca na návrat, je teda vraj schopný viesť riadny život a môže sa dostať čoskoro na slobodu. 

O tom, že Černák úprimne ľutuje svoje zločiny, svedčili mnohí znalci, nevylučoval to ani prokurátor. Černák sa naučil ospravedlňovať a kajať. „Bolo to moje osobné zlyhanie, ktoré ma bude prenasledovať celý môj život, teda zbytok môjho života,“ povedal na súde, ktorý mal rozhodnúť o jeho predčasnom prepustení na slobodu.

Taký marketing filmu sa ani nedá vymyslieť. Špekulovalo sa, že bude osobne prítomný na premiére filmu, ktorý o ňom natočili. 

Ale zatiaľ sa o Černákovom prepustení nerozhodlo. Zato je tu film.

Film o mužovi, ktorý nemá zábrany vraždiť, mučiť či dať ľudí zavraždiť. Ale aby to nebolo len také jednoduché – teraz zavraždím toho, teraz tamtoho, teraz vytlčiem prachy z tohto a potom sa pôjdeme opiť do baru s polonahými dievčatami –, tak tvorcovia sa pozerali aj na Černákove rodinné vzťahy, aj na prostredie Horehronia, kde Černák vyrastal a žil.

A tak je tu dvojaký Černák, na jednej strane krutý mafián, ktorý podvádza, vraždí bez veľkého citového pohnutia (možno s jednou výnimkou, keď vidí ženu a deti svojej budúcej obete). A potom je tu starostlivý manžel, ktorý neopustí svoju ženu, ani keď nemôžu mať deti, nekonečne tolerantný a veľkorysý brat a najmä milujúci syn. 

Silnou líniou filmu nie sú len zločiny, rodinné pozadie Černáka, tvorcovia nadhadzujú aj otázku viery v tomto kúte Slovenska, ktorá vyzerá živá, autentická, a pritom sa tu dejú tie hrozné veci.

Dôležitá je aj osoba miestneho farára, ktorý pôsobí ako dobrotivý, ale naivný kňaz. Akoby už rozumel len tým starším ženám a nevnímal, čo sa deje na Horehroní, kde niektorí muži rýchlo zbohatli a súvisí to so zločinmi všade naokolo. Farár pochová aj obete, aj zločincov, aj keď sa na cintoríne zíde celý výkvet mafiánskeho sveta, väčšina s veľkými krížmi na krku.

Mafiáni majú zväčša vo svojich drahých autách zavesený na zrkadle ruženec. 

Ale nielen kňaz nerozumel, čo sa to v jeho farnosti deje. Nechceli si to pripustiť ani miestni ľudia. V jednej reportáži Pravdy z roku 2009 bol novinár naozaj zaskočený, keď mu ľudia v Telgárte o Černákovi hovorili:

„Bol milý. Dobrý a čestný chlap. Robil takého šoféra, vozil ľudí po dedine. Pomáhal, dokonca aj Rómom.“ Alebo spomínali na jeho detstvo, že sa nebil, nevláčil sa kade-tade, nerobil zle, vôbec nebýval krutý.

Ale aj potom, keď sa dostal do zvláštnej partie a v Telgárte už nebýval, chodieval pozrieť mamu. 

Známe je aj to, že keď Černáka zavreli, miestny gréckokatolícky farár inicioval list s vyše 200 podpismi miestnych ľudí. Cirkev chcela prevziať záruku za Černáka a za jeho nápravu. To prekvapilo aj sudcu, ale bolo to v čase, keď ešte Černákovi hrozil iba osemapolročný trest za vydieranie či krátenie dane.

Ešte sa nehovorilo o vraždách. Obvinenia z vrážd prišli až neskôr a ešte neskôr sa Černák k niektorým vraždám aj sám začal priznávať.

Téma viery je teda vo filme prítomná dosť výrazne, aj keď len tak povrchovo. Cirkevné svadby, pohreby, pátričky, kríže a kostol, to všetko tu je, ale pre tých mladších už len ako dekorácia. Dokonca Černák vezie mamu a miestnych ľudí do Vatikánu za Svätým Otcom. Lebo je to dobrý syn. 

Ale žáner filmu zase nie je vhodný na to, aby hľadal otázku, prečo sa tu v tomto regióne, kde ešte bolo veľa veriacich ľudí, zrodilo takéto zlo. Až takéto ambície tu nie sú.

Anna Javorková so svojím filmovým synom v podaní Milana Ondríka. Foto: Joseph Marčinský

Režisér Jakub Króner a scenárista Miro Šifra vytvorili film, ktorý má tempo, je to akoby veľa dobre vypointovaných a svižných klipov za sebou. Drámu to ani veľmi nepripomína, lebo veď je to často vtipné.

Dôležitá je postava matky a vďaka za ňu. Ako vdova vychovala dvoch synov, isto to bolo ťažké, ale dúfala, že napriek biede vychovala dobrých ľudí. To bola jej ambícia. Aby slušne žili, aby mali rodinu, aby si ich ľudia vážili. 

Černák preto chce pred matkou zachovávať dekórum, chce, aby v ňom matka videla úspešného muža, ktorý sa stará o svojich blízkych. Ani matka, ani žena nesmeli vedieť o jeho zločinoch, pre nich mal byť šikovným podnikateľom a milujúcim synom aj manželom.

Ale matku sa ťažko klame, ona tuší tragédiu v pozadí. V závere prvého filmu vidíme jej zdesenie, keď si obzerá ľudí, ktorí akože prišli na pohreb jej syna, ale vlastne sa prišli pokloniť bosovi Mikimu. A potom je tu rozhovor s osobou, ktorá jej povie pravdu. Je to impozantná scéna. 

Anna Javorková v úlohe matky sa podieľa na tom, že to je naozaj dráma a že ten príbeh je tragický. Nie pre tých zabitých, okradnutých, podvedených ľudí, ktorých má Černák na svedomí, ale pre to precitnutie matky.

A ešte je tu ten smutný úsmev Černákovej ženy (v podaní Rebeky Polákovej), ktorá akoby ani nevnímala, čo jej muž robí, lebo ju valcuje najmä smútok z toho, že nemôže mať dieťa. Žiadne bohatstvo jej tento smútok nedokáže vyliečiť. 

Tieto dve ženy budú vlastne tiež Černákovými obeťami, hoci to celé prežijú a zažijú aj jeho pád.

Mafiánska partička. Foto: Joseph Marčinský

Najväčšie riziko toho filmu je, či – nechtiac – nebuduje kult Mikuláša Černáka. Tvorcovia si toto riziko sami uvedomovali. Ale ťažko sa tomu dalo vyhnúť.

Napríklad o Černákovi aj jeho nepriatelia hovorili, že mal „mafiánsku česť“, a toto sa šírilo intenzívne, aj preto má Černák svoj fanklub a zamilovávali sa doňho mladé ženy.

Milan Ondrík, ktorý skvelo zahral Mikuláša Černáka, chápal, v čom je riziko. On sám sa totiž vo väzení s Černákom stretol a vnímal, že tento muž naozaj dokáže zapôsobiť. „Nemal som vôbec pocit, že som sa rozprával s niekým zlým, a určite som sa nerozprával s Mikulášom Černákom z obdobia deväťdesiatych rokov,“ priznával Milan Ondrík.

To, že aj film môže pomôcť pri budovaní Černákovho kultu, si tvorcovia uvedomovali, vyhlasovali, že toto naozaj nechcú a nechcú ani jeho činy ospravedlňovať.  

Ale je tu jedna vec.

Už len to, ako Ondrík toho Černáka hrá. On je prosto bos, všetci sú slabosi, primitívi, ale Miki je ten muž, ktorý nikdy nezaváha, vždy vie, čo urobiť, a každý ho na slovo počúva.

Dokonca on, chlapec z Telgártu, vodič autobusu, si získa aj rešpekt vzdelanejších mafiánov z Bratislavy, prídu sa mu pokloniť tam na Horehronie a uznať, že on je naozaj veľký bos.

Niekedy má divák pocit, že obeťami sú najmä slabosi, zradcovia, odporné typy ľudí, takže vlastne ani nie je sa čo diviť, že ich Miki vraždil. Len jedna vražda – čestného krčmára, ktorý odmietol stiahnuť výpoveď pri Mikiho bratovi – je desivá. Tam je to aj Mikimu nepríjemné, ale brat je brat. Krv nie je voda.

Ale potom zase dá strážiť vdovu popraveného krčmára aj jeho deti a bez milosti zastrelí svojho človeka, ktorý ju mal strážiť a zlyhal. Mafiánska česť v plnej paráde.

Policajti pôsobia zväčša ako bezmocní muži, ktorých je divákovi až ľúto. Nevedia celkom pochopiť, s čím sa to potýkajú. Ale asi to tak naozaj v prvej polovici deväťdesiatych rokov bolo. Na organizovaný zločin, vydieranie, zabíjanie a brutálne vybavovanie si účtov medzi mafiánmi nebola spoločnosť pripravená. Chvíľku kadekto uveril, že taký Miki Černák je ctihodný podnikateľ. Aj preto si užil ovácie aj v najsledovanejšej televízii.

Akurát ten výzor ho prezrádzal, lebo mafiánsky vkus sa nedal prehliadnuť.

Ten film je urobený filmársky veľmi atraktívne, vidíme desiatky dobových áut, autentické sú interiéry, móda, exteriéry – to všetko veľmi presvedčivo evokuje deväťdesiate roky. Nie je to lacný film, je to filmársky veľkorysé, nehovoriac o dobrých hercoch, ako je Milan Ondrík, Anna Javorková, Gregor Hološka, Rebeka Poláková, Michal Kubovčík.

Má to aj svoje úskalia. Áno, dôsledne sa tu ukazuje aj nevkus začiatku deväťdesiatych rokov, keď mafiáni zarobili peniaze, ale stavali si za to hrozne škaredé domy, chodili smiešne oblečení, ovešaní zlatom a jedinou zábavou bol alkohol a prostitútky.

Keď vidíte Ondríka v tých gýčových šatách ovešaného zlatom a tie polonahé ženy, ako ho uháňajú, je to smiešne. Černákov život v kulisách tohto nevkusného retra zvádza k filmovej groteske. Fakt je to často veľmi smiešne, asi častejšie je to smiešne ako hrozné.

A potom sú scény, keď nás až teší úspech mafiánov, ani si to neuvedomujeme. Napríklad keď chce Miki dostať z väzenia svojho brata. Zvyčajne nie je problém podplatiť sudcov, sú lační po peniazoch, ale narazia aj na jednu poctivú sudkyňu.

Je to taká moletná pani, ktorá asi nemá príliš šťastie v láske, a tak Miki na ňu nasadí svojho mafiánskeho kamoša. Ten ju na pokyn šéfa v bare balamutí dovtedy, kým Miki nezíska fotky nahej sudkyne v milostnom opojení.

Vlastne je to hrozná scéna, ale natočené je to tak, že ju vnímame ako podarený žart a bavíme sa na tom, ako Miki vypiekol s touto nesympatickou ženskou, ktorá sa mu postavila do cesty.

Alebo keď Mikiho ľudia nesú skriňu s mŕtvolou po schodoch kdesi v centre Brezna, naokolo je trh, ľudia. Mafiáni držia dekórum, sťahujú naoko fitko a je to vlastne veľmi smiešna scéna, keď sa Miki baví s nejakou úradníčkou, ktorá naňho pozerá obdivne, a zo skrine pritom kvapká krv. Zase raz dobre vypointované.

Groteskná je aj scénka, ako Miki vezie matku a iné veriace ženy z Telgártu do Vatikánu. Ženy spievajú nábožné piesne, pán farár sa usmieva a Miki sa za volantom autobusu baví.

A tiež keď je Mikiho brat z basy doma a dostane od veľkého brata ako odškodné luxusné auto (také má len Mečiar) aj bývanie, jednému by aj slza vytiekla.

Alebo vidíme, ako Miki ide odpáliť do Bratislavy Žaluďa, má to dobre pripravené, ale Žaluď vyjde z paneláka s mladučkou milenkou a Miki zaváha. Neodpáli tú dvojicu. Nebude predsa vraždiť mladú ženu. Citlivý človek, ktorý má mafiánsku česť. Ženy a deti sa nevraždia, bodka.

To je ten problém filmov, keď nechcete urobiť z mafiána iba plochého zločinca, ale ukazujete aj jeho dobré stránky, napríklad silný vzťah k matke, bratovi či žene, a ono sa vám z toho pomaličky rodí hrdina.

Rebeka Poláková ako Mikiho manželka, Anna Javorková ako jeho matka. Foto: Joseph Marčinský

Neviem si predstaviť, ako film budú vnímať povedzme mladí muži, ktorí trpia neistotou, sú ubití životom, nevedia, čo so sebou, a zrazu vidia toho charizmatického Černáka či skôr Ondríka. Má rešpekt, ženy sa mu ponúkajú, chlapi ho obdivujú a počúvajú, na dedine je kráľom, ktorého aj farár oceňuje.

Nuž, nevideli sme ešte druhú časť. Videli sme len tú, kde sa z drevorubača v Nemecku a šoféra autobusu na Horehroní zrodí mafiánsky „podnikateľ“, ktorému sa všetko korí. 

Isto, nie je to len film o mafiánovi, zavanie na nás (pamätníkov) aj tá atmosféra deväťdesiatych rokov, keď sa aj vydieranie či podvody vnímali ako úspešné „podnikanie“ a keď vlastníctvo tigra ako domáceho zvieratka vzbudzovalo obdiv. A keď sa mafiánove narodeniny oslavovali v bare Národného domu a reportáž o tom priniesla najsledovanejšia televízia.

Záver je pôsobivý, ani Miki nemá všetko v rukách – a jeho matka začína pomaly chápať, že cena za to synovo zbohatnutie bude veľká. 

Až v druhej časti, ktorá príde dakedy v zime, budeme vidieť, ako Mikiho mafiánska kariéra vrcholila.

Je to možno zvláštne, že práve Černák si vyslúžil takýto veľkorysý, dokonca dvojdielny film.

Ale zase – zlo je fascinujúce. Veď jeden z najlepších diel filmovej histórie je film o mafiánovi. Krstný otec.

Zatiaľ sme v prvej časti videli zrodenie mafiánskeho bosa. 

Ale možno čoskoro budeme nielen vo filme, ale aj v realite vidieť mafiánskeho kajúcnika. Na premiére druhej časti bude možno Černák aj osobne prítomný. 

Možno si užije aj veľký potlesk. Nielen zlo, ale aj polepšený hriešnik ľudí fascinuje.