O filme Otec Taká tragédia sa môže stať mnohým rodičom, ale ovocie čoho to je? Film to zľahka naznačuje

Médiami už prebehli správy, že film mal úspech v Benátkach, že bola oceňovaná réžia Terézie Nvotovej, ako aj herecké výkony Milana Ondríka a Dominiky Morávkovej. A že film sa bude za Slovensko uchádzať aj o Oscara.

Dopredu už rezonovala aj hlavná idea filmu či jeho posolstvo, že toto sa môže stať dnes hádam každému. Takú dobu žijeme, máme preplnené hlavy, priveľa toho chceme stihnúť – a tak sa môže stať aj čosi také strašné, teda že milujúci otec zabudne svoje malé dieťa v rozhorúčenom aute. Nemožno ho za to odsudzovať, iba ľutovať.

Pamätám si, že keď sa ten prípad stal, aj niektorí moji kolegovia sa toho zľakli a pripustili, že sa im niečo podobné môže stať, hoci milujú svoje deti, ale žijeme v takom chaose. Často sú najmä muži nesústredení, naoko sa rozprávajú so svojou ženou či dieťaťom, ale myšlienkami sú inde.

Film sa inšpiroval konkrétnym prípadom, ktorý sa stal pred desiatimi rokmi v Nitre. A potom o ňom vznikla aj kniha, ktorú napísal Dušan Budzák, priateľ toho nešťastného muža.

Dominika Morávková a Milan Ondrík. Foto: Cinemart.sk

Príbeh nešťastného otca, ktorý sa udial pred desiatimi rokmi, je dostatočne známy. Prepracovaný otec zabudol svoje dieťa v aute v horúci letný deň, pritom je stále presvedčený, že dieťa zaniesol do jaslí, tak si to pamätá. A potom v kancelárii rieši v ten deň veľa ťažkých vecí v práci, popritom vybavuje aj rôzne veci týkajúce sa rodinného života a na parkovisku pred robotou hynie v rozhorúčenom aute jeho dcérka.

No a tá nepredstaviteľná hrôza, keď potom vyjde na parkovisko a otvorí dvere svojho auta...

Mŕtve dieťa kamsi odvezú, tušíme kam, ale zúfalý muž leží na parkovisku, potom beží ratovať svoju šokovanú manželku a potom sa treba dostať domov, nezblázniť sa, nezabiť sa, jesť, spať, riešiť praktické veci (napríklad ísť na políciu po auto, v ktorom dieťa zomrelo).

To všetko je snímané v dlhých záberoch, žiadny rýchly strih, utrpenie vo veľkom detaile, a musíme si to odžiť spolu s hlavnými hrdinami.

Potom nasledujú ďalšie hrozné veci: ako žiť ďalej, ako zachrániť manželstvo, ako prežiť policajné vyšetrovanie, súd, mediálnu pozornosť, odsudzovanie známych i neznámych ľudí...

Ako si to upratať v hlave, zabil som vlastné dieťa, aj keď nechtiac, neúmyselne.

Celé to emocionálne peklo prežívame veľmi intenzívne spolu s manželským párom. Je to vyčerpávajúce, ale vlastne sa občas aj utešíme, že je lepšie prežiť si to len na filmovom plátne.

Milana Ondríka sme už videli v rôznych filmoch, seriáloch, divadelných predstaveniach, takže tušíme, že na takúto rolu je dobre disponovaný. Možno nás preto ani tak nezaskočí, ako svoju ťažkú rolu zvláda. Už sa to tak od neho čaká. Aj Dominiku Morávkovú sme už videli napríklad v televíznom seriáli Čas nádejí, kde hrala náročnú rolu ženy s ťažkým príbehom, takže tiež sme tušili jej možnosti.

Ale aj tak je to zážitok, možno ešte trochu viac tá Dominika Morávková, ktorá nejde až do takých expresívnych polôh, ale z jej očí, smutných, bezradných, tápajúcich, mrazí. Ona prežíva svoju drámu, nielen ako sa zmieriť so smrťou dieťaťa, ale či dokáže žiť s človekom, ktorý môže za smrť ich dcéry.

Dominika Morávková. Foto: Cinemart.sk

A aby to nebolo také jednoduché, dozvieme sa aj to, že tento štyridsiatnik už bol raz ženatý, opustil svoju ženu, našiel si milenku, založil s ňou novú rodinu a možno – ako to naznačuje nová manželka – najprv ani nebol nadšený, že bude otcom.

Ale potom je z neho bezvýhradne milujúci otec. Chvíľu to vyzerá tak, že sa tu budú riešiť aj staré viny, ale táto línia sa veľmi nerozvinie, len jemne naznačí a rýchlo usekne.

Možno je to trochu paradoxné, ale mnohých nás asi najviac zasiahla tá časť príbehu, keď sa zdanlivo ešte nič hrozné nedeje. Manželia sa chystajú do práce, zvládajú robiť niekoľko vecí naraz, chystajú dcérku do jaslí, riešia pritom svoju kondíciu, starnutie, dovolenku, novú komodu, muž nevie nájsť kravatu, rýchlo si odovzdávajú pokyny, všetko je v strašnom chvate. Až z toho bolí hlava.

Koľkí sme sa v tom našli?

Obaja manželia majú v ten deň dôležité veci v práci, obaja sú na to už v mysli sústredení. Ešte odniesť dcérku do jaslí. Dnes nemôže matka, tak ide otec.

Ten potom príde do práce, je tu dôležitá persóna, vlastní regionálne vydavateľstvo, ale krachuje mu, najme si nového manažéra, práve ten deň sa prišiel predstaviť. Vidíme, že jeho pracovný život je náročný. Ale vidíme aj iné.

Keď nový šéf hovorí ľuďom z vydavateľstva plány, ako zachrániť firmu, náš hlavný hrdina ani poriadne nepočúva, stále niekam odbieha, dokonca si pozerá na počítači rodinné video z minuloročnej dovolenky, potom prezerá fotky komôd, ktoré mu manželka poslala, lebo dnes ju treba vybrať, dnes je to výhodnejšie...

Náš hrdina aj sám zrejme cíti, že potrebuje pokojnejší život, a dúfa, že keď už jeho firmu bude viesť niekto iný, on sa bude konečne viac venovať rodine. Teraz prišiel ten správny čas. A potom ide na to parkovisko k autu.

Filmový príbeh sa dosť verne drží toho reálneho.

Dominika Morávková a Milan Ondrík. Foto: Cinemart.sk

Trochu málo dôveryhodné je, že rodina vydavateľa regionálnych novín žije v závideniahodnom luxuse, dokonale dizajnové bývanie, autá, všetko tip-top, k tomu exotické dovolenky a nové veci, ktoré stále treba. Aj sídlo vydavateľstva pripomína skôr sídla amerických investorských firiem.

Slovenská realita je značne iná, vydavatelia regionálnych médií žijú z ruky do úst, nie je to už dlho lukratívny biznis, určite k nemu nepatria drahé obleky, autá ani luxusné priestory. Sú to skôr maličké zatuchnuté kancelárie, staré ojazdené autá a nízke príjmy. Možno sme chceli svet ohúriť, ako si žijú naši vydavatelia regionálnej tlače. 

Ale toto je len taká drobnosť, pre znalcov miestnych pomerov úsmevná.

Iné je tu dôležité. Napríklad je to aj veľká téma o odpúšťaní.

Hoci v tomto smere film nič veľké nepovedal. To hlavné, čo prispelo k odpusteniu a zmiereniu, bol vedecký poznatok.

Keď si utrápený muž prečíta v zahraničnej tlači, že také veci sa vo svete stávajú, že ide o známy syndróm zabudnutého dieťaťa a že na to existuje aj vedecké vysvetlenie (je to chyba našej pamäti), uľaví sa mu. Nie som vinný. To pamäť si robí, čo chce.

S týmto zistením sa mu bude žiť o trošku ľahšie. S nadšením o tomto vedeckom zistení informuje aj svoju manželku, ju jeho nadšenie najprv pobúri, ale napokon je to aj pre ňu úľava. Jej dobrý muž nemôže za to, čo sa stalo. Lebo syndróm.

Isto, pre kresťanov je celý ten koncept odpustenia iný a stojí na tom, že niekto tie viny už zobral na seba. Bez ohľadu na to, či existuje vedecké zdôvodnenie našich zlyhaní.

Ale film chcel najmä ukázať, akí krutí boli všetci tí „spravodliví“, ktorí muža hneď súdili a boli presvedčení, že im by sa nič také nemohlo stať. Aj kniha Dušana Budzáka o tragédii jeho priateľa sa volá Päť a pol milióna sudcov.

Takže podstatný odkaz je: Nesúďte.

Milan Ondrík a režisér Peter Bebjak v úlohe obhajcu. Foto: Cinemart.sk

Ale možno by sme v tom filme predsa len potrebovali ešte aj iný druh katarzie. Všetci tušíme, že ku koncu bude nové zblíženie ubolených manželov. Aj ho vidíme. Je tu dlhá scéna, keď sa manželia znovu sexuálne zblížia a túžia po novom dieťati.

Je to pekne natočené, ale je to aj také ľahko predvídateľné. Že možno začať odznova aj po takej bolestnej skúsenosti. 

Film sa však reálneho príbehu naozaj verne drží, čo je chvíľu jeho veľkou výhodou, lebo scény samotnej tragédie sú veľmi autentické, no je to aj nevýhodou, lebo skúmať celý ten príbeh hlbšie, pridať iné motívy by možno bolo neúctivé. 

Milan Ondrík. Foto: Cinemart.sk

Ale zase úplne banálny ten záver nie je.

Možno prezradím pointu, ale ten príbeh bol široko medializovaný. Lebo veď obhajcom toho nešťastného muža bol vtedy Daniel Lipšic a aj vďaka nemu sa začalo vtedy oveľa viac hovoriť o syndróme zabudnutého dieťaťa.

V médiách sa objavilo aj to, že tento muž zomrel rok a pol po smrti svojej dcéry. Zlyhalo mu srdce. Tak je to aj vo filme.

Film mal teda dvojaké finále – manželia sa opäť zblížili a túžili po ďalšom dieťati, ale srdce toho ťažko utrápeného muža nevydržalo.

Je to silné, bez debaty.

Ale predsa len sa ten príbeh dal ešte aj inak rozvinúť. Odpoveď, ktorým smerom, je práve v tej prvej časti, keď sa ešte len schyľovalo k tragédii, keď sme videli, ako tá rodina žije, ako chce veľa vecí stihnúť, chce mať dokonalý život, užiť si, nestarnúť, mať všetko pod kontrolou...

Nejde len o vinu či odpustenie. Tá tragédia bola ovocím niečoho nedobrého.

Ale možno už fabulujem viac, ako sa na recenziu patrí.