V rodisku filmovej hviezdy Mikiho Černáka Hrôza i krása východného človeka v horehronských enklávach starej viery

Rozprával mi, že rodná dedina Mikuláša Černáka a dve blízke dediny tvoria na strednom Slovensku enklávy, v ktorých sa zachovala „stará viera“, v Telgárte a na Šumiaci je to gréckokatolícka viera, v značne menšom Vernári dokonca pravoslávna.

Grécke a ruské ostrovy v inak rímskokatolíckom mori Horehronia? Imro ma nemusel dlho presviedčať, išli sme.

Pozrel som si najprv film, ktorý už v prvom mesiaci prilákal do kina 300-tisíc divákov. Rozumel som výčitkám, ktorým filmári čelia: už len tým, že Černáka stvárnil veľmi sympatický herec Milan Ondrík, vzniklo riziko glorifikácie odpudivého masového vraha.

Rozumiem preto aj faktu, že málokto z rodného kraja si chce filmového Mikiho pozrieť. Černákovci vraždili aj v rodnom Telgárte: navždy zmizol telgártsky krčmár Miroslav Vlček, ktorý chcel svedčiť proti Černákovmu bratovi Vladimírovi po tom, čo tento vo Vlčekovej krčme zabil iného Telgárťana.

Pre miestnych to nie je vtipné. Obľúbenou pomstou mafiánskeho bosa s najlepšími politickými kontaktmi bola totiž veta: „Vykopeš si vlastný hrob.“ Je možné, že v lesoch okolo Telgártu dodnes ležia neobjavené obete.

Matka bratov Černákovcov je hlboko veriaca gréckokatolíčka. Vídavajú ju v nedeľu na liturgiách v Banskej Bystrici aj v Telgárte, kde striedavo žije. Počujem, že bola aj na poslednom odpuste.

Rodný dom Černákovcov bol bežný socialistický barak, sivý a škaredý, nedávno ho však stará pani Černáková dala prerobiť na zrub. Odvtedy vládne obava, že štát by mohol jej syna po 25 alebo viac odsedených rokoch prepustiť – prerobené hniezdo u mamy už má pripravené.

Pseudozrub stojí dole na začiatku dediny medzi dvoma pôvodnými sivými barakmi. Na jednom sa už iba pasú kozy alebo ovce, druhý slúži len ako opora pre obrovskú slovenskú vlajku. Poniže je neveľká lúčka a potom už iba rómska osada. Pestrá a živá osada, ktorú tvorí zopár veľkých moderných domov a množstvo biednych chatrčí.

Ich jazyk, rumunská rusínčina, síce vymizol, ale viera sa zachovala.

V čase, keď černákovci dobyli Slovensko, a to od Brezna cez Banskú Bystricu až po Bratislavu, sťahoval sa do Telgártu jeden Róm, dnes sa tu jeho priezvisko vyskytuje už stokrát.

Rómovia už tvoria podľa neoficiálnych odhadov samosprávy dve tretiny obyvateľstva, škola v Telgárte aj na Šumiaci je už „rómska“, donedávna mali v Telgárte aj svojho starostu. Vďaka Rómom sa tu robia rozličné projekty, z ktorých profitujú často aj gadžovia.

Jedným z implementovaných projektov je wifina v osade – takto majú Rómovia o dôvod menej, aby chodili hore do dediny.

Jedna z kľúčových scén filmu Miki – pohreb vraha Vladimíra Černáka – bola natočená pred telgártskym gréckokatolíckym kostolom, ale takmer nikto z rodnej dediny asi najprominentnejšieho slovenského mafiána v nej nechcel robiť komparz.

Komparz robili najmä ľudia z Vernára. Aj mladý scenárista filmu je z Vernára. To sa hodilo. Vernárčania majú perfektné vyžarovanie. Sami o sebe hovoria, že sú „tvrdí ľudia“.

Telgártsky obecný úrad s pamätníkom SNP. Foto: Postoj/Imrich Gazda

Vernár leží 765 metrov nad morom, Šumiac 880, Telgárt 886. Život je vo Vernári drahý. Už len preto, že náklady na kúrenie sú v neplynofikovanej odľahlej dedine vysoké.

Pravoslávny vernársky pop, ktorý toto oslovenie, ako aj nosenie dlhej brady označuje za „blbosť“ („nie sme v Rusku“), je zemitý nebojácny priamočiary chlap. Príležitostne si privyrába v dodávke a vôbec nie je ťažké predstaviť si ho, ako v teplákoch brigáduje.

Pýtame sa ho: Ako sa tu pravoslávni ocitli? Odpovedá: „Kolonizáciou z Rumunska... Lemkovia, Rusíni.“ Ich jazyk – rumunská rusínčina – síce vymizol, ale viera sa aj vďaka izolácii tohto územia zachovala.

„Pravoslavizácia“ sa odohráva paradoxne aj v slovenskej Pravoslávnej cirkvi. Miestny kostol je novostavba z deväťdesiatych rokov a má lavice na sedenie ako kostoly na Západe. Novšie pravoslávne kostoly ich už toľko nemajú.

S gréckokatolíkmi dnes spolupracuje, hovorí farár, hoci im zazlieva, že založenie Gréckokatolíckej cirkvi „bolo násilne urobené“ a že „oni nie sú gréckokatolíci, oni sú rímskokatolíci východného obradu“.

Horší názor má na novú Pravoslávnu cirkev Ukrajiny, ktorej hovorí iba „Zelenského cirkev“. Vyštudovaný teológ vraví: „Sme v prvom rade Slováci, nie Európania.“

Je za orientáciu na východ, za „východné hodnoty“. Pýtam sa: „Môžete niektoré pomenovať?“ „Rodina.“ Priznáva, že ani v Rusku to nie je ideálne, lebo aj tam ide „infiltrácia zo Západu“. Čo si myslí o tom, že ruský patriarcha Kirill tak vehemente podporuje ruskú inváziu na Ukrajinu? „Je to Rus.“

Z Vernára nebolo iba množstvo komparzistov, vo filme vraj použili aj vernársku krčmu. Najsmutnejšia správa z našej cesty je totiž táto: všetky echtovné krčmy v Telgárte a na Šumiaci už navždy skončili – kým pôvodný pajzel v maličkom Vernári žije.

Aj keď z piatich vernárskych alkoholikov už podľa popa dvaja pijú len kofolu, vernárska krčma je stále rajom na zemi. Pri bare stojí megaslovanský obor z proruského hnutia Brat za brata.

Cirkevná hierarchia vyvíja istý tlak na to, aby sa obrazy zo západnej tradície vytratili z kostola a aby bol väčší dôraz na ikony.

Nosí bundu za 250 eur s nápisom „Brat za brata“ v azbuke, s ruskou aj so slovenskou vlajkou. Rozpráva mi, že ho v Nemecku, kde robí na stavbách, pre proruskú bundu už dvakrát opľuli. Potom však ukázal xenofóbnemu Nemcovi, ktorý ho tak znevážil, blízke ihrisko, kde sa to hemžilo prisťahovaleckou moslimskou mládežou – a začali sa vraj kamarátiť.

Vernársky rusofil priznáva, že rovnako ako pop, ani on nikdy nebol v Rusku. Poviem mu, že našinec sa teraz ľahšie ako kedysi dostane do Ruska, veď Putin pred rokom zaviedol možnosť elektronických víz. Vidím na ustarostenom výraze jeho tváre, že problém nevidí na ruskej, ale na slovenskej strane. Obáva sa, že bezpečnostné zložky by ich mohli odchytiť, „ak by sme dvadsiati z Brat za brata spolu cestovali do Ruska“.

Je to zvláštne: geopolitické názory, ktoré zaznievajú vo Vernári, rozhodne nezastávam. Ale ten východný – aby som nepovedal –, ten ruský človek sa mi tam strašne páči. Hneď by som sa vo vernárskej krčme s tými rovnými chlapmi ožieral až do rána.

Medzi troma enklávami starej viery sú značné rozdiely: pravoslávny Vernár je verný cirkevnej slovienčine, na Šumiaci je prvá nedeľná liturgia v staroslovienčine a druhá v slovenčine s pomerom návštevnosti 40 : 60. Telgárt už prešiel úplne na slovenčinu.

Telgárt je asi najrímskejšia z troch enkláv. Gréckokatolícka cirkevná hierarchia však vyvíja istý tlak na to, aby sa obrazy zo západnej tradície postupne vytratili z kostola a aby bol väčší dôraz na ikony.

Miestni sa však držia svojich rímskych obrazov. Je tam svätý Dominik s ružencom, na fare dokonca socha s Ježišovým srdcom.

Telgárťania majú svoju cirkev radi. Polovica veriacich v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch – počas zákazu Gréckokatolíckej cirkvi – chodievala autobusom do rímskokatolíckeho chrámu do Červenej Skaly, druhá polovica do vtedy pravoslávneho dedinského chrámu, no našli sa aj takí, ktorí sa modlili doma.

Telgárťania sú veľkorysí, dávajú mesačne 1800 eur na obnovu kostola a okrem toho ešte prispieva aj miestny vlekár.

Gréckokatolícky chrám v Telgárte, ktorý navštevoval Mikuláš Černák a pred ktorým sa nakrúcal film Miki. Foto: Postoj/Imrich Gazda

Trvá mi, kým zistím, prečo má Gréckokatolícka cirkev, ktorá je príliš chudobná na to, aby všetkým správcom svojich farností na Slovensku financovala bývanie, v Telgárte takú obrovskú faru.

Vo filme irituje postava vtedajšieho farára, ktorý matke vraždiacich mafiánov povie: „Dobrých synov ste vychovali.“ Je to pravdepodobne ten istý farár, ktorý spísal v roku 2004 petíciu 240 veriacich za prepustenie mafiánskeho bosa z väzenia a ktorý ponúkol záruku za dovŕšenie nápravy Černáka doma v Telgárte.

Jednu z možných odpovedí dostanem z dôveryhodného zdroja od miestnej elity: na obrovskú novú faru svojho času vraj štedro prispieval samotný Černák.

Vedľa fary sú hneď dva domy, ktoré oplakávali černákovskú obeť. No aj tak sú, ako hovorí nový farár, Bratislavčan s mladou rodinou, „z tých troch dedín na Telgárte najmenej tvrdí“.

Akurát na bohoslužbách absentujú mladí aj muži a ani na Vianoce do chrámu nechodia.

O Šumiaci sa dá povedať, že tam to naozaj šumí. 

Všetky tri enklávy boli povstalecké, na Šumiaci sa údajne až 400 chlapov zapojilo do Povstania, ale v samotnej dedine sa neodohrali ťažké boje. Aj preto očaruje návštevníka Šumiac množstvom vzorne zachovaných dreveníc. Mnohé z nich sú citlivo adaptované pre turistov. Nepamätám si, že by som bol mal na Slovensku krajšie ubytovanie.

Pred cintorínom je pomník dvanástim miestnym obyvateľom, ktorí „nás v r. 2020 – 2022 v následku nákazy kovidu-19 nečakane opustili“. Medzi obeťami bola aj 50-ročná manželka vtedajšieho gréckokatolíckeho farára.

Ideme s jeho nasledovníkom na nedeľný obed. Je to pokojný, takisto nebojácny mudrc, farár z hnutia Svetlo-Život, od roku 2000 abstinent, ktorý „sa obetuje za alkoholikov“.

Keď sa mu posťažujem, že posledná šumiacka krčma, ktorú som v predminulom lete ešte zažil ako funkčnú, je už tiež zavretá, odpovedá s jemným humorom: „Taká biedna situácia, že nemá kto piť?“

Tento miestny farár je celibátny mešťan a prišiel sem „s malou dušičkou“, lebo v minulosti slúžil vo „vzťahovo rozbitej dedine“ na východe. Vraj sa tam časť veriacich vyhrážala odchodom k pravoslávnym.

Teraz je príjemne prekvapený. Akurát na bohoslužbách „absentujú mladí a aj muži, ani na Vianoce nechodia“. Zato si Šumiačania potrpia na spev, folklór, na tradície.

Farár si myslí, že spätosť s chrámom súvisí aj s tým, že dedinčania sa v minulosti pravidelne sťahovali do desať kilometrov vzdialených „stodolov“.

Prečo sa tu zachovala „stará viera“? „Gréckokatolíkom pomáhala valaská kolonizácia zo Sedmohradska – Rumunska – a je to tu mimo hlavného ťahu.“

Všímam si v reštaurácii veľkú partiu troch-štyroch rodín s vyžarovaním svetobežcov. Na okraji stola, ale takmer stále naklonený k ostatným sedí prominentný politik – mladý župan Banskobystrického samosprávneho kraja.

Dve veci sú nápadné. Po prvé: okrem mňa sa nikto z hostí nepozerá na župana – taký rakúsky hajtman by v dedinskej reštaurácii vzbudil pozornosť. Po druhé: partia župana pôsobí nezvyčajne progresívne – jeden z chlapcov má dokonca dúhové tričko s nápisom „LOVE MORE“.

Nachádzam sa na hornom konci Horehronia. Približne kilometer nad Telgártom, iba zopár metrov od slovenskej „Route 66“, pramení Hron. Nad prameňom je drevená konštrukcia, kúsok od toho novootvorená kadibúdka.

Samotný Telgárt je menej pekný ako Šumiac, drevenice boli počas Povstania rozbombardované. Telgárt sa však rovnako ako Šumiac pýši faktom, že leží pod druhou najvýznamnejšou svätyňou rodu slovenského: pod Kráľovou hoľou. Ústredná rozhľadňa strednej Európy ponúka podľa miestnych výhľad do všetkých susedných krajín Slovenska a podľa sugestívneho článku v denníku SME dokonca až na rumunské Karpaty – cez celé Maďarsko.

A vrch Kráľovej hole je, ako spievate, „naklonený do slovenskej zemi“.

Ako jediný Telgárťan mi hovorí, že Mikuláš Černák, ktorého ako dieťa ešte zažil, bol sympatický.

Je tu teda turizmus. Kvôli blízkosti Kráľovej hole si aspoň chatári kupujú prázdne domy. Sú tu aj nejaké vleky, no pre globálne otepľovanie už „nie je možné udržať sneh“.

Pod telgártskymi vlekmi stojí vagón, ktorý pripomína gigantický železničný projekt z prvej republiky známy ako Telgártska slučka. Pracovalo na ňom 9700 robotníkov, najmä v rokoch 1934 – 1936. Vo vagóne je dnes vychýrená kaviareň, v ktorej sa vyskytuje najväčšia hustota fešánd s kačacími perami mimo predsedníctva politickej strany Sme rodina.

Šumiacke drevenice. Foto: Postoj/Imrich Gazda

Tragicky známu telgártsku krčmu medzitým prevzal syn zavraždeného krčmára. Telo jeho otca, ktorému miestny černákovec Lojzo podľa jednej nepotvrdenej medializovanej správy puškou vystrelil mozog priamo na brucho, doteraz nebolo nájdené. Už to nie je krčma, je to štandardná reštaurácia s novým názvom a veľmi slušnou turistickou klientelou. Nemali by sme sa tam pýtať na film, vyvolali by sme hrôzu a des.

V sobotu večer potom funguje už len reštaurácia s bowlingom. Majiteľ nosí sveter od Karla Lagerfelda (podľa svedectva neprajných hostí vraj falšovaný), pýši sa štyrmi vysokoškolskými titulmi a nik nevie, načo mu je tento podnik. Mladá čašníčka je zo Šumiaca a oznamuje s až neslušným predstihom, že po záverečnej určite nenalieva.

Všímam si dvoch chalanov, ku ktorým sa čašníčka od začiatku správa nepriateľsky. Chalani sú už školení, pijú dve deci červeného s dvoma deci koly, takto môžu ostať sedieť dlhšie.

Jeden z nich má 34, druhý 22. Sú mimoriadne húževnatí a pracovití, starší má až štyri fleky. Mladší v krehkom veku 22 rokov už cíti nostalgiu za starými dobrými časmi: keď mal trinásť, ochranári odinakadiaľ im ešte neznepríjemňovali život. A ani šoférovanie bez vodičáka ešte nebol taký problém.

Ale 34-ročný ma potom šokuje: ako jediný Telgárťan mi hovorí, že Mikuláš Černák, ktorého ako dieťa ešte zažil, bol sympatický. Rovnako ako herec Ondrík, s ktorým si chalan vraj už vypil.

Celkom odľahčene rozpráva, že jeho vlastný otec patril k černákovcom. Vraždy vraj nevidel, ale vozil ich. A syn robil ako jeden z mála Telgárťanov komparz vo filme – vodiča. Peniaze za to nechcel, urobil to za lístok na filmovú premiéru.

A to ešte neporozprával všetko. Ukazuje sa, že Telgárťan, ktorého Vladimír Černák zabil v krčme Miroslava Vlčeka, neskôr takisto zabitého, bol sám telgártskym krčmárom – a bratrancom otca môjho 34-ročného besedníka.

Nejde mi to do hlavy: černákovci im zabili príbuzného – a otec ich aj tak vozieval. Mladý muž mi to vysvetlí s potmehúdskym úsmevom: „Preto otec aj prestal pre nich robiť, dostal ultimátum od mamy.“

Súhlasí, že mama mu tým zachránila život. Inak by už bol mŕtvy alebo sedel v base.

Starostov sen je lanovka na Kráľovu hoľu, taká, akú kedysi videl v južnom Tirolsku.

Nedeľná liturgia v Telgárte je pekná, tetušky spievajú z plných pľúc. Na rozdiel od Šumiaca tu chodia do chrámu aj nejakí chlapi. Na cintoríne sú tucty hrobov s tými istými priezviskami. Priezviská Lunter a Černák patria medzi ne. Sú to veľké rozvetvené klany.

Všímam si, že aj novozvolený starosta nesie priezvisko Černák, a navštívim ho v úrade. Na moje veľké prekvapenie sa nemusím predstaviť, Vasil Černák ma pozná.

Je veriaci gréckokatolík a číta Postoj. S masovými vrahmi, o ktorých aj on nerád rozpráva, je vzdialená rodina. Ich dedkovia boli bratia. Film ani nechce vidieť.

Starosta má 66 rokov a je nezávislý nestraník odkázaný na spoluprácu s Ficovou vládou. Má na to dobré predpoklady: už ako 28-ročný bol predsedom telgártskeho družstva. Vtedy musel aj vstúpiť do strany, lebo „moje videnie sveta je jedna vec“, ale bez straníckej knižky by to nebolo šlo.

Od roku 1993 vykonával ako zverolekár inšpekcie, „mal som chovy od Telgárta po Brezno“. Neskôr chodil robiť týždňovky do Bystrice, naposledy bol riaditeľom regionálnej veterinárnej potravinovej správy.

Zbehlý rurálny manažér mi ukazuje množstvo projektov, ktoré už naštartoval, jeden z nich má so Svetovou bankou. 

Jeho sen je lanovka na Kráľovu hoľu, taká, akú kedysi videl v južnom Tirolsku, keď tam chodil zbierať jablká: „Aby obec napredovala, potrebuje lanovku na Kráľovu skalu, tam je sneh dlhšie ako dva mesiace.“ Niekto by musel investovať 15-20 miliónov eur, zatiaľ „tu nie je nič“.

Kým sa nenájde investor, nevidí budúcnosť Telgártu ružovo: „Bez toho cestovného ruchu bude ešte väčší odliv.“ Starosta Černák rozpráva, že Horehronie bolo za Rakúsko-Uhorska „jednou z najpriemyselnejších častí krajiny“, no potom „sa Horehronie a Gemer stali za 30 rokov budovania demokracie najzaostalejšie kraje“.

Prečo sa, pán starosta, zachovala v Telgárte „stará viera“? „Lebo sem prišli Rusíni – Valasi.“ Otec piatich synov, z ktorých ani jeden nie je doma v Telgárte, vidí aj náboženský život „na úpadku“.

Ešteže je tu vrch Kráľovej hole, naklonený do slovenskej zemi.