Odborník na predtlačovú prípravu kníh Pavel Kordoš Pekných a dobrých kníh je čoraz viac. Urobiť veci poriadne si často nevyžaduje veľa práce navyše

„Pri vzniku dobrej knihy by podľa mňa mali byť štyri kľúčové zložky, štyria ľudia: autor, vydavateľ, dizajnér a človek, ktorý to technicky dá dokopy. Keď sa títo dokážu stretnúť a nájdu sa peniaze na zaplatenie všetkých, vznikne kniha, ktorá môže ašpirovať na to, že bude zo všetkých stránok fajn,“ vraví v rozhovore Pavel Kordoš, odborník na predtlačovú prípravu tlačových materiálov.

Okolo tvorby kníh sa pohybuje viac ako 35 rokov, považujú ho za najväčšieho odborníka na reprodukcie umeleckých diel v tlači. Bol porotcom súťaže Najkrajšia kniha Slovenska.

Pavel Kordoš nám porozprával o tom, ako vzniká kniha a aké atribúty má spĺňať kvalitná publikácia. Pozreli sme sa spolu aj na to, ako vyzerala situácia v slovenskej typografii v deväťdesiatych rokoch a ako sa odvtedy vyvinula.

Prečo si myslí, že s knihami je to na Slovensku čoraz lepšie? Zaslúžila si podľa neho publikácia Hovorme o sebe s rešpektom ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska? Ako sa človek z kultúrne evanjelickej rodiny stal členom bahájskeho spoločenstva?

Ste expert na prípravu kníh do tlače. Aká bola vaša cesta k tejto profesii?

Začnem troška zoširoka. Mám technické polygrafické vzdelanie. Orientujem sa pomerne slušne v polygrafickej technológii a mal som šťastie, že s tým, ako sa dnes pripravujú podklady do tlače, som mal možnosť stretnúť sa už v roku 1988. Na katedre polygrafie sme mali úplne prvý DTP systém (DTP, desktop publishing – proces od spracovania grafického návrhu na počítači po export súboru na tlač, pozn. red.) na Slovensku.

Z „vojny“ som sa vrátil v podstate do revolúcie a namiesto štúdia sme sa začali venovať tlači revolučných plagátov. Vlastne vzápätí sme ako katedra začali robiť DTP komerčne.

Katedra podnikala?

Vtedy sa to dalo. Začali sme zalamovať odborný časopis Chemické listy a postupne sa robilo viac a viac vecí.

Mňa nakoniec zlákali peniaze, lebo na katedre sa nedalo dobre zarobiť. Nachvíľu som šiel do veľkej tlačiarne, Danubiaprintu. Po pár mesiacoch som pochopil, že vedeniu nejde o rozvoj firmy, ale o jej vytunelovanie a predaj lukratívnej budovy v centre mesta.

Povedal som si, že na tomto sa podieľať nemusím. Asi v roku 1991 som si kúpil počítač a odvtedy sa živím sám.

Odvtedy pripravujete knihy do tlače?

Nielen knihy, akékoľvek tlačoviny. Primárne sa zaoberám printovou produkciou, prípravou do tlače. Súvisí s tým aj príprava obrazových dát na veľkoplošnú tlač na výstavy a tak ďalej.

Vtedy bola taká doba, že to robil vlastne každý, kto vedel. Musel si robiť aj dizajn.

Ako písal Hrabal v jednej knižke – „30 let lisuju starý papír a jsem proti své vůli vzdělán“. Vlastne 35 rokov robím aj dizajn a niečo sa na mňa nalepilo, čiže občas robím zákazky kompletne, aj s dizajnovým návrhom. Ale nie je to moja hlavná parketa.

Venujem sa predovšetkým predtlačovej príprave obrazových dát a mám pod palcom aj typografiu. V deväťdesiatych rokoch ju začali robiť ľudia, ktorí o tom nemali žiadne vedomosti, nastal strašný úpadok typografie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako vlastne vzniká kniha?

Pri vzniku dobrej knihy by podľa mňa mali byť štyri kľúčové zložky, štyria ľudia: autor – medzi nich radím aj ilustrátorov alebo fotografov –, vydavateľ, dizajnér a človek, ktorý to technicky dá dokopy – odborník na predtlačovú prípravu. Keď sa títo dokážu dať dokopy a nájdu sa peniaze na zaplatenie všetkých, vznikne kniha, ktorá môže ašpirovať na to, že bude zo všetkých stránok fajn.

Je veľa pekných a dobrých kníh, ktoré vzniknú aj v inej konštelácii, napríklad pretože na to nie je toľko peňazí a dizajnér robí aj technickú stránku alebo odborník na predtlačovú prípravu robí aj dizajn. Niekedy to vypáli celkom dobre, ale vždy tvrdím, že každý by mal robiť to, čo vie najlepšie.

Ideálne je, keď sa stretne dobrý dizajnér, ktorý má fajn nápady a pochopí zadanie vydavateľa a autora, navrhnú nejakú koncepciu knihy a ja nad nimi stojím a hovorím – chlapci, toto na takýto papier nemôžete tlačiť, lebo to nebude dobré, toto nemôžete robiť takto, lebo technologicky je v tom zádrh. Potom na základe skíc od dizajnéra a zadania od vydavateľa dám knihu dokopy. Celé spracovanie obrazovej a textovej časti cez korektúry až po prípravu tlačových dát robím ja.

Väčšinou takto vzniká kniha.

Ako písal Hrabal v jednej knižke – „30 let lisuju starý papír a jsem proti své vůli vzdělán“.

Opísali ste ideálnu situáciu. Nakoľko je častá?

Vďakabohu, čoraz častejšia.

Voľakedy sa u nás dizajn nepovažoval za niečo, za čo sa platí. Dizajnéri museli robiť „špinavú“ predtlačovú robotu, aby prežili. Robili ju, ako vedeli.

Dnes už je situácia lepšia. Hlavne veľké vydavateľstvá pochopili, že potrebujú dobrých dizajnérov. Tí zase zadávajú mne trebárs spracovanie obrazovej časti, lebo pochopili, že výsledok potom vyzerá úplne ináč.

Roky som sledoval, ako sa pripravuje publikácia k Cene Tatrabanky pre dizajnérov, fotografov a tak ďalej. Zhodou okolností sa to tlačilo u kamaráta v tlačiarni, kde si strašne spotili tričká, lebo to nevedeli vytlačiť. Tlačilo sa na nenatieraný papier, aby to vyzeralo také rough, a strašne zle im vychádzali obrázky. Stalo sa, že niečo nevedeli vytlačiť, tak som im len tak odboku upravil nejaké obrázky, aby vôbec niečo vyšlo.

Bubeník Jany Kirschner a Simy MagušinovejDobieham všetko, čo som zanedbal, keď som bol lajdák

Miro Pastorek

Upravovali ste ich v počítači alebo priamo na tlačiarenskom stroji?

V počítači. Upravovať niečo na stroji je nezmysel.

Na základe toho zadávateľ pochopil, že treba niekoho, kto upraví obrázky. Tento ročník som už upravoval všetky.

Často je to o takejto agitácii – zákazník si neuvedomuje, že treba urobiť niektoré veci. Tak ako si neuvedomovali, že sú nejaké typografické pravidlá, tak si neuvedomujú, že sa nedá všetko vytlačiť na každý papier a z hocijakých dát.

Máme šťastie, že žijeme v dobe, keď je skoro všetko veľmi dobre štandardizované. Existuje súbor presných pokynov v normách na predtlačovú prípravu, na tlač, na knihárske spracovanie, pre výrobcov tlačových papierov, tlačových materiálov, strojov a tak ďalej.

Štátne normy?

Sú to európske ISO normy.

Keď si všetky zložky, ktoré pracujú na vydaní knihy – výrobca papiera, tlačových farieb, strojov, offsetových poťahov, predtlačová príprava a tak ďalej –, tieto normy naštudujú, pochopia ich a správajú sa podľa nich, výsledok môže byť v najhoršom prípade dobrý. Keď sa na to vykašlú, potom sa improvizuje a všetci sú sklamaní.

Dnes máme fakt veľmi dobrú možnosť robiť veci dobre a bez problémov. Ale stále sa stretávam s tým, že klient ma presviedča, že pôjdeme k tlači a tam to doladíme. Nie. My to pripravíme a oni nemajú na starosti nič iné, len to, že tlač nastavia podľa normy a bude to dobré. Nechodievam k tlači, odmietam to. Načo?

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hovorili ste, že v deväťdesiatych rokoch to bolo s knihami zlé a že je to čoraz lepšie. Čo sa stalo?

Jednak zo škôl vychádzajú vzdelanejší ľudia, trebárs VŠVU produkuje veľa kvalitných dizajnérov, ilustrátorov či fotografov. Sú aj stredné školy, ktoré sa venujú tejto problematike. Vychádzajú z nich ľudia, ktorí už majú o týchto veciach šajn, plus je veľa dostupných materiálov na YouTube či existujú kurzy. V teréne sa pohybuje veľa ľudí, ktorí množstvo vecí vedia robiť dobre.

To je jedna vec. Zmenili sa aj očakávania publika, trhu?

Áno. Myslím si, že sa to zlepšilo hlavne u vydavateľov. Začali tieto veci vnímať, je to čoraz lepšie a lepšie. Takisto už je dnes veľa ľudí, ktorí sú schopní pripravovať dáta, tlačové podklady.

Už to nie je ani o peniazoch, lebo voľakedy, napríklad v roku 1991, vás obyčajné vybavenie – počítač a monitor bez nejakých špeciálnych periférií – vyšlo na 120-tisíc korún. To bola cena Škody Favorit, možno sa za to dal kúpiť aj byt. Poriadny skener, na ktorom sa dali robiť kvalitné skeny z filmových podkladov, to boli miliónové investície.

Grafické štúdio muselo mať kvalitný skener, ktorý stál milión a viac, osvitku na filmy, ktorá stála milión a viac, plus vybavenie – tri-štyri počítače, skalibrovateľné monitory a tak ďalej, čo bol ďalší milión a viac. Čiže to mohli prevádzkovať ľudia, ktorí niekde získali peniaze alebo ich mali z inej činnosti a zistili, že toto vynáša.

V deväťdesiatych rokoch na počítač už nejako naskrblil každý, softvér sa dal ukradnúť a už ste robili knižky. Podľa toho to aj vyzeralo.

Dialo sa tak?

Vtedy to naozaj vynášalo. Štúdiá robili externe aj skeny a osvit pre množstvo grafikov, ktorí ani vo sne nemali peniaze na potrebné periférne zariadenia. Na tom sa vtedy dalo celkom zarobiť.

Dnes už do tlačiarne dodávate len dáta, nepotrebujete žiadne výstupné zariadenie. V podstate nepotrebujete ani obyčajnú tlačiareň, lebo korektúry sa dodávajú v pédeefkách. V zásade stačí notebook a teoreticky môžete robiť knihu. Na malom monitore je to trochu nepohodlné, ale spravíte to. Kúpite si publikačný balík od Adobe a pracujete.

V deväťdesiatych rokoch na počítač už nejako naskrblil každý, softvér sa dal ukradnúť a už ste robili knižky. Do brandže sa dostali informatici, inžinieri, ktorí mali v robote počítač, ukradli si softvér a robili publikačnú činnosť. Aj grafický dizajn, aj predtlačovú prípravu. Podľa toho to aj vyzeralo, nedalo sa očakávať, že by na tom bolo čokoľvek dobré.

No odvtedy uplynulo už tridsať rokov. Počítač si môže kúpiť každý, no musí si už kúpiť aj ten softvér. Je oveľa problematickejšie ukradnúť ho, nehovoriac o tom, že je to úplne neetické. Už sa k tomu dostali široké masy aj ľudia, ktorí majú s tým súvisiace vzdelanie v grafickom dizajne alebo polygrafii.

Vďaka tomu sa podarilo kultivovať vkus verejnosti?

Áno. Všetko ide ruka v ruke – typografia, vkus, všeobecné povedomie o potrebe kvalitného dizajnu.

To bolo zaujímavé aj teraz pri súťaži Najkrajšia kniha Slovenska. Predtým tam mal veľké slovo odborový Zväz polygrafie na Slovensku. To sú ľudia, ktorí vedia veľmi dobre posúdiť remeselnú kvalitu, náročnosť, kvalitu tlače, predtlačovej prípravy, väzby, technickú stránku veci. Ale tento rok už boli za zväz prizvaní len dvaja ľudia. Tí mohli vybrať iba knihu, ktorá dostala ocenenie zväzu.

Odrazilo sa to na úplne inom výbere kníh, pretože polygrafický zväz nie sú dizajnéri. Predtým sa oceňovali knihy, ktoré boli čačané, pekne vytlačené, plné všelijakých lakov, razieb a neviem čoho ešte. Zvládnuté remeslo, bolo to pekné, farebné a všetkého priveľa.

Tento rok sa na knihy kládli úplne iné požiadavky. Ja som tam bol v podstate jediný, kto nebol profesiou dizajnér. Podľa mňa ma odporučili, aby tam bol niekto, kto vie zhodnotiť technickú stránku.

Teraz sa vybrali knihy, ktoré boli niečím zaujímavé, dobre spracované nápady a dizajn. Nemuseli byť úplne špičkové z remeselnej stránky, ale boli jednoducho dobré.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Boli dobré ako estetické objekty?

Ako objekty aj ako počiny. Lebo čo je kniha? Je to niečo, čo vám má podať nejaké spektrum informácií a niečo vo vás vyvolať.

Základné poslanie knihy je, že nesie text. Musí spĺňať niekoľko atribútov – byť dobre čitateľný, zrozumiteľný. Musí to byť spravené tak, aby ste vedeli text absorbovať.

Ale to je len jedna zložka. Dnes už to je trošku širšie – kniha vás môže osloviť aj ako výtvarný objekt alebo ako niečo, čo vám komplexnými prostriedkami sprostredkuje myšlienku, výzvu alebo vyvolá nejaké otázky.

Akými prostriedkami?

Napríklad výberom materiálu či cez hmatový prežitok – ako kniha vonia, ako je dizajnovo spravená. Milión vecí. Ilustrácie, grafické spracovanie, výber písma či veci, ktoré nie sú úplne bežné, napríklad vlepky, výseky, objekty.

Súvisí toto rozšírenie spektra prostriedkov, akými kniha pôsobí na čitateľa, s tým, že ľudia už dnes väčšinou čítajú z mobilu?

Myslím si, že je to skôr celkovým rozvojom populácie. Niekam sa posúvame. Kebyže nie, dodnes máme vytlačenú Bibliu, ako ju robil Gutenberg, a sme spokojní.

Spoločnosť aj ľudia, všetko sa rozvíja. Chceme iné vnemy, chceme poznávať, upozorňovať na niektoré veci a hľadáme na to rôzne cesty.

Aj v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska bolo pomerne veľa kníh, ktoré sa zaoberali aktuálnymi témami v spoločnosti. Napríklad pretriasaným, sprofanovaným LGBTI+. Boli tam výborne spravené knihy, ktoré sa zaoberali násilím, výchovou detí, sexuálnou výchovou a tak ďalej.

V našej spoločnosti treba stále hovoriť, čo vlastne je rasizmus, xenofóbia, predsudky. Stále si veľa ľudí myslí, že keď sa neupaľujú černosi, rasová problematika už je odstránená. Ale v pohode si kopnú do „Cigánov“, nadávajú na Ukrajincov, nepáčia sa im ľudia, ktorí sú z Blízkeho východu. A všetci sa boja.

Toto vnímam ako najväčšiu pliagu v našej spoločnosti, že ľudia sú zadubení a chcú zostať zadubení. Nič nechcú a nepotrebujú vedieť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Spomínate súťaž Najkrajšia kniha Slovenska. Jedna z ocenených kníh, Hovorme o sebe s rešpektom, vyvolala kontroverzie a pobúrenie. Kolega Jakub Lipták jej venoval kritický článok. Čo je na nej podľa vás hodné ocenenia?

Má dobre spravený dizajn, je technicky dobre zvládnutá. Reprodukcie sú pomerne slušné na to, že sú na nenatieranom papieri. Väzba sa nerozpadáva. To je technická stránka, no podľa mňa je dôležitá tá téma.

Čo je kniha? Je to niečo, čo vám má podať nejaké spektrum informácií a niečo vo vás vyvolať.

Súťaž mala hodnotiť knihy ako estetický objekt, nie?

Obsah je predsa jej nedeliteľnou súčasťou. Nevidím veľký význam knihy, keď ju berieme len z vizuálnej stránky. Kniha je komplexný objekt, je to vlastne správa, ktorá je podaná nejakým spôsobom.

Takže aj keď v názve súťaže je slovo „najkrajšia“, vnímate ju nielen esteticky?

Áno. Boli tam knihy, ktoré stáli z väčšej časti na estetike, ale to boli skôr študentské práce. Nevidím veľký zmysel v tom, aby vydavateľstvo dnes vydávalo knihu len z estetických dôvodov.

Čítali ste knihu Hovorme o sebe s rešpektom?

Nie, len som ju preletel.

V komisii nás bolo päť. Bola to dvojdňová akcia, pol dňa trvalo len zoznámiť sa s knihami.

Koľko ich v súťaži bolo?

Strašne veľa, možno tisíc.

Každý z porotcov spravil výber svojich dvadsiatich kníh. Zopár publikácií bolo takých, že ich do svojho výberu dala nadpolovičná väčšina porotcov, tie šli do spoločného predvýberu dvadsiatich kníh. O ostatných sme diskutovali, hovorili svoje dôvody a postrehy, prehodnocovali sme to. V prvý deň sme vybrali dvadsať kníh a druhý deň sme sa venovali výberu desiatich ocenených.

Porota na knihe Hovorme o sebe s rešpektom ocenila aj fotografie. Veľa z nich je z fotobánk. Nie je to faux pas?

Nemusí byť. To je vec dizajnéra. Fotky z fotobánk sa používajú často. Dôležitá je harmonická výpoveď, aby do seba zapadli všetky zložky knihy – obsahová a obrazová časť, dizajn, výber materiálu –, aby to tvorilo harmonický celok. Alebo disharmonický, ak je to zámer.

Podľa vás si teda tá kniha zaslúžila ocenenie?

Pokiaľ sa na tom zhodla nadpolovičná väčšina porotcov, tak áno. Nepretláčali sme sa, veľa sa diskutovalo. Nešlo o to niekomu vnútiť svoj názor.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vy ste člen bahájskeho spoločenstva. Bahájske učenie je v oblasti LGBTI dosť prísne, však?

Áno, je.

Nemali ste z tohto hľadiska problém so spomínanou knihou?

Nie. U nás neexistuje násilné presadzovanie niečoho. Bahájske zákony nie sú násilne vymožiteľné, ich dodržiavanie je len na nás. Keď chcete a máte vôľu, dodržiavate ich.

Môže sa stať, že baháj povedzme fajčí alebo pije, aj keď to máme zakázané. Pokiaľ to robí v súkromí a nikoho tým neovplyvňuje, môžeme ho len upozorniť, že podľa písem sa to nemá.

Zakročilo by sa len vtedy, keby všetkým hovoril, že je baháj, ale pritom by ho každý deň videli v krčme. Poškodzoval by spoločenstvo a vtedy by sme mali snahu to s ním konzultovať. Sú to pomerne dlhé procesy, ktoré môžu vyústiť až do vylúčenia.

Vás niekto napomenul, že ste v rámci poroty ocenili knihu, ktorá propaguje niečo, čo nie je v súlade s bahájskym učením? Nevyvolalo to pohoršenie v rámci spoločenstva?

Prečo by malo? Tú knihu nenapísal baháj a neoslovuje ňou bahájov. Nemôžeme vtláčať svoj spôsob života a zákony nebahájom.

Pokiaľ by sa vyskytol baháj, ktorý je homosexuálne orientovaný, máme len jedno odporúčanie. Neodporúčame mimomanželský sex. A u nás nie je možné uzavrieť manželstvo s človekom rovnakého pohlavia.

Teda pokiaľ je baháj homosexuál, je to nepríjemné, ale bude musieť žiť v sexuálnej abstinencii. Ale nikto ho nebude považovať za menejcenného, prerábať ho ani mu otrieskavať o hlavu, že je homosexuál.

Výtvarník so sklerózou multiplexKeby som nemaľoval, už som asi pod zemou

Miro Pastorek

Ako ste sa ako človek zo západnej kultúry stali bahájom?

Som z evanjelickej rodiny, ale nepraktizujúcej. Nikto u nás nezavrhoval vieru, ale ani netlačil na pílu. Vyrastal som v tom, že Boh asi je, ale nechodili sme do kostola.

Od tínedžerského veku ma však priťahovali sväté texty rôznych náboženstiev. Stretol som sa s Bhagavadgítou, Rámájanou, Dhammapadam. Čítal som Bibliu, Upanišády. Ako šestnásť-sedemnásťročnému tínedžerovi mi to celé pripadalo ako zaujímavý sociologický experiment, lebo vždy som vnímal vieru v Boha ako kontinuálnu vec, nie ako izolované náboženstvá.

Hinduizmus považujem za prvý monoteizmus s osobným vzťahom k Bohu. So všetkými nasledujúcimi náboženstvami – zoroastrizmom, judaizmom, budhizmom, kresťanstvom, islamom, bábizmom a bahájskou vierou – v zhruba 500-600-ročných odstupoch prichádza ďalší Boží prejav, v bahájskej viere na to máme termín – postupné zjavovanie Božej pravdy.

V každom období rozvoja ľudského spoločenstva sa ten predošlý manuál do značnej miery vyčerpal a zlepšil sa. Bahájska viera je podľa mňa kolekcia Božích inštrukcií pre dnešný vek.

Špičková reprodukcia je umenie ísť úplne dôsledne po hrane možného.

Ako ste sa k nej dostali?

Som človek, ktorý nemal rád akékoľvek spolky. Morálne koncepty a zákony, ktoré má aj kresťanstvo, sú v poriadku a nemienil som ich porušovať. Vždy som vnímal autoritu Boha, mal som vieru, ale povedal som si, že sa nemusím zúčastňovať na spoločenskom živote.

Potom moja dcéra začala chodiť do montessori škôlky v Lamači. Zoznámil som sa s rodinou jej spolužiačky, ktorá býva tu oproti cez ulicu. Stali sme sa kamarátmi, sú Peržania, tretia generácia bahájov.

Cez nich som zistil, že existuje niečo ako bahájska viera, a dostali sa mi cez nich do ruky nejaké texty, občas nás pozývali na návštevu, oslavu bahájskeho nového roka alebo akcie, na ktoré môže prísť ktokoľvek.

Trvalo to viac ako desať rokov. Ako som sa zoznamoval s bahájskou vierou, trklo mi, že to, čo mi došlo v sedemnástich, je v nej ako základný koncept. Tých je tam málo, prvotný z nich je jednota, čo tiež brnklo na moju strunu.

Vždy som bol veľmi liberálne založený, absolútne proti akýmkoľvek rozdeľovaniam ľudí, aj národnosť považujem za politický výplod niekde z prelomu 18. a 19. storočia. Bahájske učenie tvrdí, že ľudstvo je jeden národ. Sme obyvatelia zeme, nie národných štátikov.

Tieto koncepty oslovili všetko, čo som si vždy myslel. Povedal som si, že sem má zmysel vstúpiť a niečo pre to urobiť.

Čo na to vaša kultúrne luteránska rodina?

Otec už bol dávno mŕtvy, mama bola skôr „ezo“ a už je tiež dávno mŕtva. Manželka je z ateistickej rodiny. Bahájkou sa stala ešte asi o rok skôr ako ja.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Naspäť ku knihám. Bavil som sa s niekoľkými ľuďmi z vašej brandže a zistil som, že máte povesť puntičkára až za hranu potreby. Čo vy na to?

Keď chcete vytvoriť dokonalú vec, tá je zložená z dokonalých detailov. Často si nevyžaduje veľa práce navyše urobiť veci poriadne.

Čo je vlastne puntičkárstvo? Pre niekoho to môže byť už to, že sa chytím za hlavu, keď niekto upravuje obrázky a nevie, na aký papier ide tlačiť. To je pritom úplne základná vec. Dochádza tam k rozdielnym dejom, celé sa to správa rôznym spôsobom a vy musíte s nejakým zámerom pripraviť dáta. Musíte vedieť, na aký papier budete tlačiť, ináč neviete pripraviť tlačové dáta. Nejako to vyjde, ale nie tak, ako chcete.

To nie je puntičkárstvo. Alfa a omega je správa farieb. Color management musí byť konzistentný a dôsledne dodržaný v celom procese od úpravy obrázkov cez zalamovací program po export do .pdf. Toto nepovažujem za puntičkárstvo, ale za úplný základ.

Takže podľa vás nie ste puntičkár, ale robíte veci tak, ako sa majú.

Presne tak. Aj pri úprave obrázkov je veľa vecí, ktoré keď urobíte, tak to vyzerá lepšie. To, čo urobíte, je trochu aj vec skúsenosti. Špičková reprodukcia je umenie ísť úplne dôsledne po hrane možného.

Živíte sa prácou len pre Slovensko alebo musíte mať zákazky z celého sveta, aby ste sa uživili?

Samozrejme, zo sveta nie je toľko zákaziek ako zo Slovenska, ale robil som pre českých, nemeckých, rakúskych klientov. Robím všetko, čo sa týka printu, aj obalové veci, časopisy, čo treba.

Čo vás z toho najviac baví?

Knihy. Najviac fotografické. Robievam napríklad katalógy k výstavám galérie Nedbalka. To ma baví, lebo tie veci musíte zreprodukovať fakt dobre.

Väčšinou to fotograf nafotí zodpovedne, ale aj tak tie obrázky upravujem. Finálne idem do galérie s počítačom, dám si dielo pod poriadne osvetlenie, pozriem sa, či je dobre zreprodukované, a dotiahnem to. Keď to vyzerá dobre, som rád.

Sú na Slovensku dobré tlačiarne?

Jasné, že sú. Všade, kde majú dobré stroje a majú ISO certifikát, tak by mali vedieť dobre vytlačiť. No dosť to závisí od technologickej disciplíny, stavu strojov, od toho, ako sa vyspí strojmajster.

Bohužiaľ, stále platí, že keď chcete mať niečo vytlačené na istotu, za lepšie peniaze a v dohodnutom čase, tak treba ísť tlačiť do Česka.

Prečo sú podľa vás dôležité pekné knihy?

Mne to pripadá ako hlúpa otázka. Prečo sú dôležité pekné domy, pekné autá, pekné ženy?

Čím som starší, tým viac všade okolo seba vnímam krásu. Stále a kamkoľvek sa pozriem. Je veľmi dôležité k tomu prispievať. Dať si do poriadku záhradu, pekne sa obliecť, urobiť peknú knihu.