Bubeník Jany Kirschner a Simy Magušinovej Dobieham všetko, čo som zanedbal, keď som bol lajdák

„Až posledných asi 15 rokov mám pocit, že sa hudbe venujem naozaj intenzívne. Predtým som sa hľadal a hudbe dával málo. Fungoval som, ale cítil som, že to vnútorne podvádzam,“ hovorí bubeník Igor Ajdži Sabo.

Na hudobnej scéne sa pohybuje od roku 1990, funguje v pestrej škále projektov najrôznejších štýlov. Hrával s Richardom Müllerom, IMT Smile, Janou Kirschner či v kapele Banda, ktorá vychádza z folklóru. Je aj členom zoskupenia Sitra Achra bluesového hráča na fúkaciu harmoniku Ericha Boboša Procházku. Nedávno vydal svoj prvý sólový album Fluidet.

Ajdži Sabo nám porozprával, aké je vydať si CD bez podpory inštitúcií či veľkých firiem. Dal nám nahliadnuť do toho, ako vyzerajú vzťahy na slovenskej hudobnej scéne aj ako niesol odchod od Jany Kirschner, ktorá dlho spolutvorila jeho „hudobný domov“. Vysvetľuje, kto sú „jazzoví fašisti“ a prečo je dôležitá svalová pamäť.

Ako sa mu hrá so Simou Magušinovou, ktorá sa hlási ku kresťanstvu, zatiaľ čo jeho ovplyvnil budhizmus? Prečo o sebe hovorí, že je „nebubenícky bubeník“?

Po dlhých rokoch, ktoré ste strávili ako sprievodný hudobník, ste vydali prvý sólový album. Chceli ste vystúpiť z tieňa?

Do autorskej tvorby som sa prvýkrát odvážil s gitaristom Maťkom Zajkom, mali sme skupinu Slide and Udu a urobili sme tri CD, no nebola to sólová tvorba. Bolo to fajn, ale potom nastala dlhšia pauza.

Hneď po rozchode Slide and Udu som mal ideu, že niekedy treba skúsiť prezentovať svoje predstavy o hudbe. Pomaly som zbieral nápady, trvalo to šestnásť rokov.

Keď som mal skúšobňu v rozhlase, bol tam klavír a v pauzách som si vždy niečo hral. Vracal som sa k tomu a dotváral som to.

Kedy ste sa pustili do sólového spevu?

Vokály ako sidemani spievame bežne, sólovo menej. Jana Kirschner ma už dávno nútila, aby som kde-tu niečo zaspieval.

Ľudia ma na to občas vyzvú, no nejako extra sa tomu nevenujem. Na bubnoch sa snažím byť aj remeselník, aj tvorivý, aj všestranný. Keď viem občas použiť spev, tak ho použijem.

V čom spočíva tvorivosť na bicích?

Bubeník, hlavne keď už je starší, si hľadá svoje vyjadrovacie prostriedky, aj zvukomalebné, farebné, aj technické – ako pristupuje k pesničkám, k jednotlivým štýlom. Keď ich už pozná, snaží sa ich vypĺňať trošku ináč, než je tradičné.

Nie vždy sa to stretne, vtedy sa to uprace k niečomu viac straight, jednoduchšiemu. Ale keď sa dá, podsuniem tam aj niečo iné, rád experimentujem.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pohybujete sa v rôznych hudobných štýloch – od IMT Smile a Simy Magušinovej po blues a jazz. Čím vás tá rôznorodosť priťahuje?

V každom štýle som sa niečo naučil. Každý štýl je svet sám osebe, aj každá kapela má svoje hudobné myslenie.

Vždy ma nejakým spôsobom obohatilo, keď som sa do toho vtesnal. Chvíľu to trvá, ale potom to človeku veľa dá. Niečo v sebe objavíte – ďalšie možnosti vypĺňania hudby, farebnosti.

Ťažko sa o tom hovorí, to sú nuansy remesla.

Ide vám len o dobre zvládnuté remeslo?

Nie, ale o tvorivosti sa hovorí ešte ťažšie než o remesle. Snažím sa byť tvorivý – a aby to nebolo banálne.

Aj keď cvičím mechanicky, tak mnou pretekajú veci, ktoré som zažil, počul, hovoril. Usporadúva sa to vo mne.

V čom spočíva rozdiel medzi banálnosťou a tvorivosťou?

Dnes sú na všetko schémy a hudobné školy. Veľa ľudí sa vydá touto cestou. Aj tak môžu byť kreatívni, nachádzať svoje výrazové prostriedky a vykročiť ďalej, ale na všetko sú schémy – toto sa hrá takto, toto takto.

Každý hudobný žáner je zmapovaný – títo to hrali takto, tento bubeník priniesol v 50. rokoch toto. Hudobníci sa naučia, ako jednotliví členovia tej-ktorej kapely vypĺňali hudobný priestor v takom štýle, v inom štýle, čo prichádzalo, aké prvky. Všetko sa dá študovať, ale kreativita je ešte niekde inde.

Kde?

Niečo zo seba dolovať, vykračovať smerom, ktorý je aj pre samého umelca nepoznaný, možno aj nekomfortný, lebo sa môže stretnúť s nepochopením.

Jedna vec je remeslo, to sa dá naučiť. Ale stále hľadať ďalej, rozmýšľať nad tým. Niečo také.

Akú rolu hrá popri kreativite disciplína, keď sa človek chce stať hudobníkom?

Disciplína a sebadisciplína sú všeobecne v živote dobré. V mojom prípade – sadať za bubny a stále sa pokúšať otvárať svet hudby.

Mám svoj spôsob cvičenia, snažím sa byť kreatívny aj v ňom. Začnem si voľne hrať, len tak, možno mi niečo príde pod ruky, objavím niečo nové, čo som u seba ešte nepočul. Potom s tým pracujem. Môže to byť nejaký technický prvok, zaujme ma a rozvíjam ho.

Disciplína je dôležitá. Zbierať veci, nápady, stále ten svet otvárať. Keď je muzikant stále v ňom, tak je to vnútorne upokojujúce. Pre mňa je cvičenie aj terapiou, skoro meditáciou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako to myslíte?

Aj keď cvičím mechanicky, tak mnou pretekajú veci, ktoré som zažil, počul, hovoril. Usporadúva sa to vo mne. Je to, ako keď človek kontempluje. Všetko sa preosieva, ukladá, človek sa s tým vyrovnáva, trávi to, čo zažil.

Niekedy sú také mechanické chvíle, keď sa o niečo snažím, napríklad zostať v tempe, a po chvíli zistím, že ruky to už robia. Ešte ich to chvíľu nechám robiť, lebo svalová pamäť je dôležitá, tú si budujeme všetci hudobníci. Prebieha tam nejaký tok, je to očistné a terapeutické.

Spätne som si uvedomil, koľko som toho premrhal, že som mohol byť niekde inde a v momentoch, keď sa hudba diala, jej odovzdať viac.

Svalová pamäť znamená, že ruka ide na hmatníku gitary, klávesoch či s paličkou na bubne sama tam, kde má?

Áno. Je to dôležité, lebo potom človek vie byť rýchly a kreatívny priamo v čase.

Teraz hrám trošku viac jazzu a improvizovanej hudby, kde sa nič nehovorí a hneď sa začne hrať. Jedna vec je rytmus, napojiť sa na spoluhráčov, tvoriť tak, aby to malo nejakú formu, aby sme si rozumeli. Musíme sa vnímať.

Vďaka svalovej pamäti je človek promptný, rýchly, zároveň uvoľnený a spontánny. Niečo mu napadne a vie to urobiť. Keby nemal svalovú pamäť, tak to drhne, zasekáva sa, nejde to hneď.

Hudba sa deje v čase. Ten je neúprosný, treba v tom byť úplne ponorený.

Čakáte s manželkou druhé dieťa. Prvá dcéra sa vám narodila po dlhých rokoch hudobníckej kariéry. V čom vás rodičovstvo zmenilo?

Rodina prináša veľa radostných chvíľ. Aj iných, je to taká škola a je to fajn. Pri dieťati som si ešte viac začal vážiť čas a mám dojem, že ho na staré kolená čoraz lepšie využívam.

Až posledných asi pätnásť rokov mám pocit, že sa hudbe venujem naozaj intenzívne. Predtým som sa hľadal, dosť som mrhal časom. Z niečoho som len ťažil, neviem presne z čoho, a hudbe som podľa mňa dával málo.

Fungoval som, ale cítil som, že to vnútorne podvádzam. Spätne som si uvedomil, koľko som toho premrhal, že som mohol byť niekde inde a v momentoch, keď sa hudba diala, jej odovzdať viac. Už to nenapravím, čo sa dá robiť.

V akom zmysle ste hudbu podvádzali?

Necvičil som pravidelne. Veď áno, človek si potrebuje utriasť aj vnútorné veci, no dlho som sa venoval všeličomu inému, ale nie až tak hudbe.

DJ, pankáč a organizátor porevolučného turné Karla Kryla„Hele, vole, tady je revoluce, kde ležíš?“

Miro Pastorek

Tej sa venujete celý dospelý život, nie?

To áno, od sedemnástich rokov som začal naozaj cvičiť na bubnoch. Potom to bolo také nič moc a teraz tých posledných pätnásť rokov sa im venujem viac.

Hudbe sa v podstate venujem už odmala. Mama ma dala na husle, potom som chodil na kontrabas. Stále som sa toho nejako dotýkal, no veľmi sa mi nechcelo. Nemal som disciplínu, všetko som skúšal len tak po dva roky. Potom som sa nakopol na tie bubny a nejako mi to zostalo.

Postupne ma k tomu pritiahli všelijaké projekty a hudobné štýly, ktoré vo mne zarezonovali. Kapely, v ktorých som fungoval, ma postupne viac a viac vťahovali do sveta hudby.

Od roku 1990 som začal tak naozajstnejšie. A od roku 1999 som sa tým začal živiť.

Viete spätne povedať, čo by vám ako dieťaťu bolo pomohlo, aby vás hudba vtiahla už vtedy?

Obávam sa, že nič. Ešte som na to nebol pripravený, vtedy ma to ešte nechytilo.

Dieťa to musí chytiť. Možno funguje, že ho rodičia tvrdo prinútia, a po rokoch sa to nejako preklopí, ale neviem si to predstaviť. Aby pri tom dieťa ostalo, niečo ho musí na hudbe, na nástroji fascinovať.

Ja som to vtedy ešte nemal. S kontrabasom už skoro áno, ale ešte nie, potom až tie bubny.

Prečo ste si vybrali práve tie?

Boli mi najbližšie. Mohlo sa to stať aj s iným nástrojom, ale nestalo sa.

Videl som bubeníka Emila Frátrika hrať jazzový koncert – skupina TUTU, tam hral aj Andrej Šeban a Boris Urbánek z Ostravy –, to ma fascinovalo. Vtedy som si povedal, že chcem.

Bol som za kamarátom, ktorý trošku hrával, dnes je ladič a opravár klavírov. Ukázal mi, ako sa držia paličky a tak, a odvtedy som vlastne samouk.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kedy vám došlo, že sa v živote chcete venovať hudbe a živiť sa ňou?

Chcel som to už na konci strednej školy. Ešte som šiel na vysokú, to človek urobí aj kvôli rodičom, ale štúdium som flákal a stále som myslel len na hudbu.

Počas profesionálneho hudobníckeho života som mal nejaké krízy, no pomohla mi kreativita, tvorenie piesní, autorstvo skladieb. Vrátilo ma to k hudbe.

V kapelách ste hrávali od roku 1990. Ale až v roku 1999 ste nastúpili na profesionálnu dráhu a za jeden rok ste mali niekoľko koncertných šnúr. Čo sa vtedy stalo?

Bubeník Marcel Buntaj, ktorý bol slávny už v 90. rokoch, ma často za seba dohadzoval ako záskok.

Hovoril som mu, že chcem niečo robiť pri muzike, aby som mal čas na hudbu. Poslal ma za manažérom Jožkom Šebom, že on mi niečo dohodí.

Šebo chcel vtedy postaviť Janke Kirschnerovej stálu kapelu, tak ma rovno stiahol k nej. Práve sa dával dokopy aj s IMT Smile, prišli k nemu po rozumy, čo a ako majú robiť v biznise. A že nemajú bubeníka, no chcú hrať unplugged šnúru. On im povedal – tento Ajdži hrá perkusie. Aj k tým som sa v druhej polovici 90. rokov dostal, niektoré kapely ma k tomu donútili.

Donútili?

Fungoval som v kapele s Marcelom Buntajom. Plus Ľubo Priehradník, Stano Počaji, Maťko Gašpar a Peter Prieložník, volala sa Bosá Noha. Bubnoval Marcel a chceli aj perkusie, tak mi povedali, aby som skúsil. Odvtedy som bol trochu aj perkusionista.

Teraz mám pocit, že na bubnoch hrám perkusívnejšie, trošku inak. Nie som taký bubenícky bubeník.

Líder ako Sima alebo Janka Kirschner dostane obrovskú podporu, ale aj obrovský hejt. Je to drsné.

Nebubenícky bubeník – čo to znamená?

Vždy som bol skôr minimalista a celé to ponímam inak. Keď som pričuchol k perkusiám, tak som si aj bicie súpravy robil iné, nebola to klasika.

Bicia súprava je štandardizovaná, ale ja som to väčšinou nerešpektoval. Buď som toho mal menej, alebo som to mal kombinované s niečím zvláštnym. Veľa som potom hral aj na cajonoch alebo na udu drum. Jednoducho nehrám ako klasický bubeník.

Od roku 1999 ste profesionálnym hudobníkom. Kedy ste si sám priznali, že ste profesionál?

Najprv som to bral tak, že to celé nejako plynie, uživí ma to, fajn. Ako profesionál som si začal pripadať možno pred desiatimi rokmi.

Čiže najprv ste sa hudbou začali živiť, potom ste sa jej začali poriadne venovať a až oveľa neskôr ste si pripustili, že ste profesionál?

Áno. Prišlo to až s tým, že som sa hudbe začal odznova a naozaj do hĺbky venovať.

Ako to myslíte?

Pred tými asi pätnástimi rokmi som v sebe začal zbierať predstavu, že v hudbe chcem niečo vytvoriť. Pár rokov to trvalo, tvoril som si systém a začal som techniku cvičiť od základov.

Povedal som si, že idem dobehnúť všetko, čo som zanedbal, keď som bol lajdák. Je to normálne, skoro každý muzikant sa vracia k základom, rudimentom techniky. Stále ich prekopáva, aby bol spôsobilý a zručný.

Nikdy vás neotravovalo, že ste si zvolili taký objemný nástroj?

Áno, balenie ma dakedy štvalo a bol som z toho unavený, ale potom som si vsugeroval, že ma to vlastne baví. Rozkladanie a balenie je taký rituál, vovádza ma to do situácie, že idem hrať.

Aj mi to pomáha – keď som zničený po nejakej ceste, tak nosením a rozkladaním sa rozhýbem a nakopnem.

Dlho ste hrávali s Janou Kirschner, potom ste celá zostava prešli k Sime Martausovej, teraz Magušinovej. Prečo?

S Jankou sa to začalo akosi lámať. Urobili sme Krajinu rovinu, ale potom bolo koncertov málo. Ona už žila s terajším manželom Eddiem, čakali prvé dieťa. Ešte sme napoly fungovali, ale už kapelu nechcela. Mali spory aj s manažérom, celé sa to rozpadávalo.

Asi vtedy prišla za Jožkom Šebom Sima, že by chcela hrávať a možno sa tým živiť. Siahol po kapele od Janky, že ideme robiť toto. Postupne sme so Simou začali hrávať viac, lebo sa to chytilo.

Bol to pre vás veľký zlom?

Pamätám si, že mi to bolo veľmi ľúto. Janku som vnímal ako taký svoj domov, spolu sme kráčali hudobnou cestou. Predstavoval som si, že to budem robiť ešte dlho, že sa budeme spolu vyvíjať a tvoriť spolu, no zrazu to nebolo. Ona už bola niekde inde.

Má nás rada, občas sa k nám vráti. Niekedy nás prizve na nahrávanie, občas sa ozve, keď má nejaké jednorazové džoby alebo menšie hranie. Ale v zásade s ňou nefungujeme. Tvorí hlavne s Eddiem, kuchtenie sa udeje v Anglicku a sem sa to príde len zahrať.

Dramaturg Ježiša z MontrealuŠkandál by bol až vtedy, keby sme doslovne inscenovali Bibliu

Miro Pastorek

So Simou hrávate stále?

Áno. S Jožkom Šebom sa to rozpadlo aj tam, odišli od seba. Asi ani ona celkom necítila tú starú kapelu – bol tam Pišta Lengyel, Maťko Zajko na gitary, Martin Wittgruber klávesy, Maťko Gašpar basa. Možno sme na ňu boli príliš bluesová kapela, asi to nebola farba, ktorú si ona predstavuje.

Mňa s Maťkom Zajkom si v kapele nechala. Máme sa radi. Doplnila nás inými muzikantmi, postupne sa to stabilizovalo v zostave s Danom Špinerom a Miškom Šelepom na basu. Teraz to celkom pekne funguje. Myslím si, že jej to svedčí a pozdáva sa jej to.

Vám tiež?

Áno, dobré to je.

Sima sa hlási ku kresťanstvu, vy nie. Ako vyzerajú vzťahy v kapele?

Ona to cíti veľmi kresťansky, má s tým spätú aj svoju tvorbu. Pre mňa to nie je problém, rád zahrám aj pre väčšinovo kresťanské publikum. Nie som nepriateľ, aj keď som skôr povedzme budhisticky ladený.

Čo vás na budhizme oslovilo?

Určite nenásilie aj taká služba svetu. Uvedomil som si, že chcem hľadať pokoj a šťastie, potom ma začalo napĺňať aj to, že chcem žiť pre tú víziu a slúžiť niečomu, čo považujem za dobré vo svete. Našiel som to v budhizme aj v hudbe.

Nesnaží sa vás Sima evanjelizovať?

Nie, ona je v tomto veľmi nenásilná. V kapele sú veľmi veriaci chalani, basista Miško Šelep je praktizujúci kresťan aj Dano Špiner je veriaci, aj keď on to má možno viac po svojom. Manažér je tiež z kresťanského sveta.

Niekedy sa o viere spolu bavia, ja si to vypočujem. Je zaujímavé a inšpirujúce, ako vnímajú niektoré veci, čo prežívajú a vnútorne riešia.

Pred pár rokmi Simu Magušinovú dourážali na Twitteri. Ako ste to vtedy vnímali?

Každý umelec, ktorý je líder a ktorého vidieť, znáša strašný tlak. Žiaľbohu, to je ich osud.

Ja som od toho ušetrený. Vnímam to, ale isto nie tak silno ako Sima. Prinášate ľuďom svoju hudbu, no oni to vedia prijať všelijako. Líder ako Sima alebo Janka Kirschner dostane obrovskú podporu, ale aj obrovský hejt. Je to drsné.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Profesionálnych hudobníkov na Slovensku nie je zas tak veľa, asi sa všetci poznáte. Aké sú medzi vami medziľudské vzťahy?

Sme v takých tlupách, ale väčšinou sa rešpektujeme. Fungujem v skupinke ľudí, kde si spolu rozumieme, ale akceptujem aj iných. Porozprávame sa spolu – čo robíte, ako sa vám žije.

Sú niektoré bytosti, ktoré sú nejakým spôsobom extrémne, ale nechcem ich menovať. Občas je niekto arogantný.

Niektorí extrémni jazzmani boli arogantní voči iným muzikantom a štýlom, ale už je extrémistov je menej.

Extrémni jazzmani?

Hovorí sa im „jazzoví fašisti“. Uznávajú len jazz, to je to jediné pravé, iná hudba by pomaly ani nemala existovať. 

Ale zdá sa mi, že to už nie je také hrozné. Žijeme asi komunitnejšie ako kedysi, klíma sa obrátila k lepšiemu.

Len málo muzikantov prepadlo konšpiráciám a sú nenávistní.

Čo sa stalo, že sa to zmenilo?

Vstupujú do toho mladšie generácie, zdá sa mi, že sú chápavejšie, vnímavejšie. Kedysi to bolo horšie – delenie na tábory, napätie, antipatie. Teraz okolo seba vnímam, že je to dobré.

Nehádate sa o politike?

Nie. Väčšina muzikantov je približne v stredovom prúde. Ostali otvorení, vedia sa porozprávať. Len málo muzikantov prepadlo konšpiráciám a sú nenávistní. Iste, sú aj takí jedinci, ktorí v tom idú, a je tam nenávisť, rozdeľovanie. Pár mi ich napadá, ale nebudem ich menovať.

Nikdy vás nelákalo ísť do zahraničia?

Dakedy veľmi dávno som to zvažoval. Možno keby som bol šiel zamladi, tak by sa bolo dalo niekde vybudovať si okruh ľudí a hrať.

No vtedy, medzi dvadsiatkou-tridsiatkou, som to neurobil a potom som už mal vzťahy a väzby tu. Už som to nechcel opúšťať, bolo mi vzácne to, čo tu vzniklo, ľudia, s ktorými som tvoril. Za tým si stojím stále.

Máme tu dobré partičky, keď je na to priestor a peniaze, vznikajú dobré veci. Baví ma to tu.

Sú tie peniaze?

Niečo je. Keď nie nahrávanie, tak koncerty.

Baví ma to. Vďaka tej škále, v akej pôsobím, je tam pestrosť. Banda, Sima, blues, Valér Miko. Občas, keď na to príde, aj moja hudba, občas úplne iné veci, napríklad s Petrom Lipom. Zatiaľ je to fajn.

Hudobne aj finančne?

Netrpím. Kiežby to tak ostalo.

Ako veľmi zamával hudobným priemyslom nástup streamingu a iné technologické zmeny?

Viem o tom len trochu, lebo mám kamarátov vo vydavateľstve Slnko Records. Doteraz sa tomu prispôsobujú, ale už na to nejako nabehli.

Z cédečiek sa stali už iba také hudobné vizitky na rozdávanie. Vinou streamingu ubudlo veľa peňazí pre autorov. Tisícina centu za desať prehratí autorskej veci.

Pomenilo sa to. Práve v tomto bol dobrý Fond na podporu umenia, každý sa obracia, ako môže. Keď viac koncertuje, tak má prostriedky nahrať si dačo za svoje. Stal sa z toho taký drsnejší chlebík.

Najväčší zdroj príjmov pre muzikanta sú koncerty?

Živé hranie, určite. Väčšie koncerty, eventy. Potom nahrávanie pre niekoho, kto je solventnejší a vie to zaplatiť. Keď máte viac projektov a kapiel, tak niečo dáte dokopy.

Niečo dostanem aj zo Slovgramu a SOZA za interpretačné. 

SNS vyhralaFond na podporu umenia ovládnu nominanti ministerstva kultúry

Miro Pastorek

Koľko stojí nahrať si CD?

Kedysi, keď fungovali vydavateľstvá, tak zaplatili nahrávanie, takže človek mal komfort. Šiel do štúdia a tam si v pokoji tvoril, väčšinou na to bol čas. Dnes je to s odretými ušami, najmä alternatívne veci.

Keby som to chcel spraviť normálne, tak by ma to stálo niekoľko tisíc. Musel som to robiť tak pokútne – to, čo som potreboval s muzikantmi, som musel v štúdiu nahrať za jeden deň. Stálo to nejakých tristo eur, niektorým muzikantom ešte dlhujem.

Slnko Records ma prinútilo, že na vydanie potrebujeme podporu. SOZA dala šesťsto eur na vytlačenie bookletu a lisovanie CD, pokrylo to vydanie približne dvesto kusov. Samozrejme, platil som aj mixáž.

Pre súkromníka nie je len tak dotiahnuť to do víťazného konca a vydať album bez podpory. Zarobiť sa na tom nedá. Je to taký koníček aj klubové hranie.

To, ako fungujete vy, je štandardný spôsob? Nie jedna kapela, kde sú spoluhráči pomaly ako pokrvní bratia, hrajú len spolu a s nikým iným?

Stále sú aj také kapely, napríklad No Name, Desmod. Sú jedna partička a fungujú len spolu. Väčšinou tam ani nie sú muzikanti, ktorí by sa vedeli vtesnať do iných hudobných súvislostí. Fungujú len tam, no úplne im to vystačí.

Ale my, čo sme takí pobehaji sidemani, to musíme vykrývať z viacerých zdrojov, hrať so všelikým.

Spomenuli ste Fond na podporu umenia. Teraz zmenili spôsob jeho fungovania. Ako to vnímate vy hudobníci?

Počas covidu som dostal takú tú generálnu podporu, čo z FPU dostali skoro všetci. Vydanie môjho CD nepodporili, takže by som mohol povedať, že mi je to jedno, ale nie je. Určite sa vďaka fondu urobilo veľa dobrého. Má tam byť snaha o nezávislú organizáciu, ktorá podporuje aj menšinové žánre.

Teraz je to zlé. Musíme počkať asi tie štyri roky alebo koľko.