Kandidát na viceprezidenta Ekonomicky je J. D. Vance ľavý okraj republikánov, politicky je viac trumpovský ako Trump

Presne pred mesiacom, 27. júna, sa konala oná pre prezidenta Bidena katastrofálna debata s exprezidentom Trumpom, ktorá spôsobila – či presnejšie chabý Bidenov výkon v nej spôsobil –, že bol na Bidena vyvinutý taký tlak zo strany ťažkých váh v jeho strane, že aj keď mu odolával zubami-nechtami, nakoniec pred týždňom hodil svoj uterák do ringu.

A pred dvoma týždňami bol spáchaný na Trumpa atentát, ktorý – a hrdinská Trumpova reakcia naň so zdvihnutou zaťatou päsťou vzdoru a jeho fotografia s americkou zástavou v pozadí – urobil z Trumpa národnú ikonu a z tej fotografie jednu z ikonických fotografií v americkej histórii.

Keď sa už Biden rozhodol nekandidovať opäť, demokrati budú mať tendenciu nielen sa zjednotiť okolo Kamaly Harrisovej, ale aj entuziasticky tvrdiť, aká je skvelá.

Lenže ona nie je skvelá; bola zvolená za senátorku v Kalifornii, jednom z politicky najľavicovejších štátov v Amerike. To neznamená, že by uspela aj inde. Za ňou ako viceprezidentkou nie je žiadny výsledok, žiadna práca. A nezabúdajme na to, že ona už v roku 2020 kandidovala za prezidentku v primárkach a úplne v nich pohorela.

Harrisová bola zvolená za senátorku v Kalifornii, jednom z politicky najľavicovejších štátov v Amerike. To neznamená, že by uspela aj inde.

Dokonca ani černošskí voliči ju nevolili, neidentifikovali sa s ňou, pretože jej pôvod nie je americký černošský: jej otec je černoch z Jamajky, teda z Karibiku, a matka je z Indie. Biden si ju vybral za viceprezidentku iba preto, že je (a) žena a (b) tmavšej farby pleti; nie pre jej politické kvality (žiadne neboli).

Ale teraz sa primárne venujme republikánskemu kandidátovi na viceprezidenta, ktorým je senátor J. D. (Džejdý) Vance. Konkrétne jeho knihe bestselleru, ktorá v roku 2016 vyšla v USA pod názvom Hillbilly Elegy, v češtine v roku 2018 pod miernejším názvom Americká elégia, preklad by však mohol byť Vidiecka elégia či Elégia tých z totálneho zapadákova.

Vance je ročník 1984, ešte nemal štyridsať rokov; bude ich mať tento týždeň 2. augusta. V knihe opísal svoje hororové detstvo v chudobnej a rozvrátenej belošskej rodine a svoju nepravdepodobnú cestu k absolvovaniu Právnickej fakulty Yalovej univerzity, k prosperite (a bohatstvu).

Zamyslel sa v nej nad príčinami chudoby v dnešnej Amerike, nešetril demokratov ani republikánov a naznačoval cestu, ako sa z chudoby vymaniť.

Odchovaný armádou a univerzitouVidlákova cesta do Washingtonu

Marian Kechlibar

Kniha spôsobila v lete 2016 v Amerike šok. A svoj druhý vrchol zažila o pár mesiacov neskôr, keď ju čítali novinári, šéfredaktori, politickí konzultanti, sociológovia i kultúrni antropológovia ako zdroj informácií i vysvetlenia, prečo chudobní belosi, ktorí celý život volili Demokratickú stranu – vrátane toho, že dvakrát dali hlas Barackovi Obamovi –, v roku 2016 prvýkrát volili republikána, a to nie republikána typického, ale naopak, toho najviac atypického, totiž Donalda Trumpa.

Inými slovami, tá kniha je štúdiou toho, prečo Trump v roku 2016 vyhral.

Džejdýho rodina pochádza z Kentucky z regiónu Apalačských hôr, zo subkultúry škótskych Írov. Oblasť Apalačov a subkultúra tamojších horalov bola vždy a dodnes je veľmi chudobná. Dobre ju opisuje film Baníkova dcéra (1980) o speváčke Lorette Lynn. Pretože sú chudobní, bieli a málo vzdelaní, hovorí sa im hillbillies, čo znamená „hlúpi vidiečania zo zapadákova“. Je to jediná americká etnicko-rasová skupina, ktorou progresívni, osvietení, bohatí a vzdelaní bieli ľavicoví liberáli otvorene pohŕdajú a nehanbia sa za to.

Po druhej svetovej vojne sa Džejdýho starí rodičia (vtedy iba násťročná babička už bola tehotná) rovnako ako ďalší horali sťahovali za prácou do tovární vtedajšieho priemyslového, dnes hrdzavého pásu Ameriky: územia na severovýchode a stredovýchode USA okolo Veľkých jazier, do priemyslových miest v štátoch, kde v roku 2016 prekvapivo vyhral Trump a tým aj vyhral voľby. 

Džejdý vyrastal v meste v Ohiu, kde dedko pracoval v oceliarni. Na prácu bol hrdý; potom sa z neho stal alkoholik a s babičkou sa rozišli. V starobe s pitím prestal, kúpil si domček v ulici naproti tomu babičkinmu a mal s ňou i s Džejdým dobré vzťahy.

Babička bola ústrednou postavou Džejdýho rodiny. Hrdá horalka, ktorá fajčila mentolky, nadávala ako pohan a nemala ďaleko k strieľaniu z pušky. Prvého človeka takmer zastrelila, keď mala dvanásť rokov: videla, ako sa dvaja chlapi snažia jej rodine ukradnúť kravu. Vzala pušku, vystrelila na nich, jedného trafila do nohy, druhý utiekol. K tomu na zemi prišla, priložila mu pušku k hlave a chcela ho doraziť. V poslednej chvíli k nej priskočil starší brat a zabránil jej v tom.

Keď niekomu povedala: „Nerob to, lebo ťa zastrelím,“ každý jej to veril. Táto babička – a námorná pechota – Džejdýho zachránili. (Na republikánskom zjazde sa J. D. Vance vo svojom prejave zmienil, že keď babička zomrela, našli v jej zásuvkách 19 – slovom devätnásť – nabitých zbraní.)

Jeho matka (ešte žije) otehotnela ako násťročná a mala dve deti: dcéru Lindsey a o päť rokov mladšieho Džejdýho. V jej živote sa chlapi striedali ako na turnikete (Džejdýho slová). Celkom päťkrát formálne vydatá, medzitým tucet vzťahov s inými. Žiadny nevydržal dlho: buď muži opustili ju, alebo ona ich. Tie rozchody boli búrlivé; hádky a hádzanie tanierov.

Bola z toho nešťastná a snažila sa svojim deťom zaistiť stálosť a rodinu. Nešlo to. Džejdý a sestra Lindsey vyrastali bez otca – či presnejšie so seriálovo (v krátkych dieloch) sa striedajúcim množstvom „otcov“, čo je to isté. Deti boli nešťastné, Lindsey bola Džejdýho najlepšou kamarátkou.

To však nebolo to najhoršie: matka si časom vytvorila závislosť od opioidov – najprv od návykových liekov, potom od heroínu. Raz sa pokúsila v aute zabiť seba aj Džejdýho, niekoľkokrát ju zadržala a zatkla polícia. Opakovane podstupovala liečbu.

Oveľa pekelnejšie prostredie na dospievanie sa asi nájsť nedá.

Voľby v USAKto je J. D. Vance, Trumpov kandidát na viceprezidenta?

Ján Cipár 

Deti zachránili a poskytli im zázemie dedko a predovšetkým babička. Lindsey sa ako mladá vydala, ale na rozdiel od matky mala stabilné, šťastné a spokojné manželstvo. Keď Džejdý žil s matkou, mal veľmi zlé známky a strednú školu takmer nedokončil. Presťahoval sa k babičke – a to ho zachránilo.

Dávala mu peniaze, ale trvala na tom, aby jej pomáhal v domácnosti. Dobre sa učil a cez prázdniny si zarábal pri pokladnici v supermarkete. Tam si všimol, že s vládnou sociálnou politikou je niečo v neporiadku: on, ktorý pracoval a sociálnu podporu nepoberal, si nemohol dovoliť mobilný telefón, zatiaľ čo zákazníci pri pokladnici, ktorí žili zo sociálnej podpory, mobily mali.

Po skončení strednej školy urobil druhé najlepšie rozhodnutie svojho života (prvým bolo presťahovanie sa od mamy k babičke): nastúpil k námornej pechote. Výcvik bol tvrdý, ale naučil ho zmyslu pre zodpovednosť. Služba v Iraku, nejaké nasporené peniaze – a taktiež dobré rady od veliteľov: aký typ auta si má kúpiť, kde si na to požičať (najprv si chcel požičať s úrokom 21 %, ale veliteľ ho poslal do vojenskej poisťovne, ktorá požičiavala s úrokom tretinovým). Dovtedy vôbec nevedel, čo je a čo nie je primeraná úroková sadzba, nepoznal skutočnú hodnotu peňazí.

Potom štátna vysoká škola v Ohiu, po ktorej sa rozhodol vyštudovať právo. Prečo právo? Len preto, lebo vedel, že právnici a lekári majú veľa peňazí. Dal si prihlášku na právnické fakulty Harvardu a Yalu a nečakal, že bude prijatý. Potom telefonát z Yalovej univerzity, že je nielen prijatý, ale pretože je chudobný, dostane aj štipendium.

Yale bol úplne iný svet, než aký Džejdý doposiaľ zažil. Nielenže sa naučil, ktorý príbor patrí pri večeri s mnohými chodmi ku ktorému jedlu, ale spoznal aj to, čo je zdravá výživa. A zdravý životný štýl. Stretol tam svoju životnú lásku, dnes manželku Ushu (s ktorou má tri deti), dcéru imigrantov z Indie. Bol šokovaný, že v jej rodine sú ľudia na seba dobrí a nekričia.

Naučil sa potláčať svoj horalský hnev. V čase vydania knihy žil s Ushou v San Franciscu a pracoval ako právnik pre investičnú firmu Petra Thiela v Silicon Valley. Usha, elitná právnička, potom pracovala pre predsedu Najvyššieho súdu USA a následne pre prestížnu právnu firmu.

 J. D. Vance ekonomicky stojí na ľavicovom okraji Republikánskej strany.

Džejdý zažil život z oboch strán, a preto sú na knihe najcennejšie jeho úvahy o príčinách chudoby; o tom, čo v nej ľudí udržuje a ako sa z nej vymaniť. Dochádzal k záveru, že rozhodujúce sú kultúra komunity, životný štýl a rodina. Vládna politika môže sociálne postavenie človeka ovplyvniť len veľmi málo, niekedy ho dokonca zhorší, ale najviac o ňom rozhoduje to, ako ľudia žijú.

J. D. Vance uvádzal, že ľudia, ktorí sa narodia do vyššej strednej triedy, sú odmalička vedení k vzdelaniu a zdravému životnému štýlu. Nenapadne im jesť vo fastfoodoch, kupujú si zdravé potraviny.

Ľudia z jeho prostredia, chudobní belosi z Apalačov, nič než fastfood nepoznajú. Všade vidia rozbité a hádajúce sa rodiny, rodičov bez práce a epidémiu opioidov. Ich životný štýl ich udržuje v chudobe. Uviedol príklady: mladý muž má tehotnú priateľku, do práce chodí opakovane neskoro (ak vôbec), až ho z nej prepustia. Sťažuje sa, že za to môže „obamovská ekonomika“. Mladá žena, slobodná matka, trávi celý deň pred televíziou. Jej synček chodí k Džejdýho babičke, ktorá si ho obľúbila, aby mu vymenila plienku či dala najesť…

Za chudobu týchto ľudí nemôžu Obama, kapitalizmus, demokrati, republikáni či Číňania („ktorí nám berú prácu…“). Môžu si za ňu oni sami, môže za ňu ich deštruktívny životný štýl.

Problém chudoby nie je primárne ekonomický, sociálny ani politický. Je kultúrny. Chudoba, to nie je stav konta, ale stav ducha. Podľa vtedajších skúseností J. D. Vancea – a empirických štatistík – je najväčšou prevenciou spoločenských patológií vyrastať v stabilnej úplnej rodine, s matkou a otcom.

Deti, ktorým sa to pošťastilo, vyhrali v lotérii života – bez ohľadu na rasu, etnický pôvod či sociálne postavenie. Úspešný boj proti chudobe musí v prvom rade obsahovať úsilie o vytvorenie a udržanie stabilných rodín, v druhom rade dôraz na vzdelanie a v rade treťom vedenie mládeže k pracovitosti.

Toľko kniha. Podľa nej bol v roku 2020 dokonca natočený film s rovnakým názvom; babičku hrá Glenn Close a matku Amy Adams.

Debata v redakciiAmerické médiá zásadne zlyhali, keď to s Bidenom nechali zájsť tak ďaleko

Adam Takáč

Džejdý sa odvtedy zmenil. V roku 2016 bol veľmi kritický voči Trumpovi, považoval ho za šarlatána, potenciálneho amerického Hitlera a ópium chudobných.

Od roku 2018 sa však stal trumpistom. V roku 2019 konvertoval, dal sa pokrstiť a stal sa katolíkom (manželka Usha je hinduistka). V roku 2022 kandidoval – s Trumpovou podporou – za senátora a bol zvolený v štáte Ohio. Politicky je viac trumpovský ako Trump.

Ekonomicky stojí na ľavicovom okraji Republikánskej strany; je to ekonomický populista, nacionalista a protekcionista (proti voľnému, slobodnému obchodu). V knihe ako príčinu chudoby videl deštruktívny životný štýl chudobných (nielen) belochov, teraz ako politik za jeho príčinu považuje liberálny ekonomický a politický systém Ameriky. Požaduje viac štátu, štátnych intervencií a regulácií; a často znie ako socialista.

Ako politik je však mladý a neskúsený (senátorom je len rok a pol), preto nie je možné vylúčiť, že sa bude ešte politicky vyvíjať. Či už ako viceprezident USA, alebo „len“ senátor.