Odchovaný armádou a univerzitou Vidlákova cesta do Washingtonu

Vidlákova cesta do Washingtonu
Republikánsky kandidát na viceprezidenta, senátor J. D. Vance na predvolebnom zhromaždení na Radfordskej univerzite v pondelok 22. júla 2024 vo Virgínii, USA. Foto: TASR/AP
Ak sa Vance stane viceprezidentom, bude sa zaujímať skôr o vnútornú politiku a povedie ju tak, aby súčasné elity oslabil alebo aspoň nariedil prílivom ľudí odinakiaľ, outsiderov, ako je on.
7 minút čítania 7 min
Vypočuť článok
Odchovaný armádou a univerzitou / Vidlákova cesta do Washingtonu
0:00
0:00
0:00 0:00
Marian Kechlibar
Marian Kechlibar
Český publicista, píše pre týždenník Echo.
Ďalšie autorove články:

Tanec medzi atómovými vajcami Indicko-pakistanské vzťahy ako hysterická, nikdy sa nekončiaca telenovela

Manhattan na súši Bude Praha o pár desaťročí chudobným príbuzným rozvinutej Varšavy?

Americké voľby v grafoch a číslach Niekoľko najväčších prekvapení týchto volieb

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Na účely dnešného článku si musíme vystačiť so slovom „vidlák“, hoci úplne nesedí. Americký originál „hillbilly“ totiž znamená niečo málinko iné ako „vidlák“ (redneck).

Hilbilly je obyvateľom vidieckej krajiny (a to konkrétne v Apalačskom pohorí), ale v 20. storočí spájaný skôr s prácou v ťažkom priemysle než na poli, kde dreli jeho predkovia. A oblasť, v ktorej „hillbillies“ žijú, bola v posledných štyridsiatich rokoch postihnutá podobným systémovým útlmom ťažkého priemyslu ako české Ostravsko, Kladensko alebo Mostecko.

Svet apalačských „vidlákov“ teraz navštívime preto, že odtiaľto pochádza J. D. Vance, súčasný republikánsky kandidát na viceprezidenta. Jeho kniha Hillbilly Elegy sa roku 2016 stala na americkom trhu bestsellerom. To ešte Vance nemal v pláne vstupovať do politiky, takže v nej asi bol miestami úprimnejší, než by bol dnes.

Miera chudoby v apalačskom regióne – západné Kentucky patrí k najhorším regiónom, miestami aj viac než tretina obyvateľov žije v chudobe. Zdroj: arc.gov

Alkohol, násilie a hrdosť

Hillbilly Elegy sa napospol odohráva v meste Middletown v Ohiu, kde Vance vyrástol, ale často preskakuje do susedného Kentucky, odkiaľ jeho rodina do Ohia prišla a kam sa v detstve Vance občas vracal navštíviť príbuzných.

„Hillbillies“ žijú svojím vlastným spôsobom, ku ktorému patria bitky, alkohol, sociálne dávky, zástupy náhradných otcov a strýkov (každý súrodenec s iným priezviskom), tehotenstvo v trinástich a zhnité zuby v dvadsiatich. 

Na rozdiel od brnenského Cejlu alebo Ostravy-Přívozu ide napospol o etnických Škótov a Írov bledých tvárí a na rozdiel od väčšiny Európy je súčasťou celého mixu aj značné množstvo strelných zbraní. Tie hocikedy poslúžia ako účinná brzda konfliktu – aj veľmi bujný vnúčik sa razom upokojí, keď mu jeho vlastná babička namieri do ksichtu koltom – ale násilie tu kvitne aj tak, hocikedy až v absurdnej podobe.

Hneď skraja knihy opisuje Vance svojho prastrýka, majiteľa obchodu, ktorý po urážke (sonuvabitch!) zmlátil akéhosi vodiča nákladiaku do bezvedomia, a keď už jeho obeť ležala na zemi, porezal ju ešte elektrickou pílou, takže div nevykrvácala. Česť je dôležitá vec...

Keďže napadnutý nepovedal polícii ani slovo (mlčanie pred úradmi patrí k miestnemu kódexu hodnôt a navyše vedel, že provokoval), vec sa ďalej nevyšetrovala. Hillbilly justícia, obvykle rýchla, je len málokedy milosrdná.

Kým v regióne fungovali veľké továrne – oceliarne, bane –, nejako fungovala aj „vidlácka“ spoločnosť ako celok, hoci značne presiaknutá lacným alkoholom, do ktorého sa skvapalňoval rad pravidelných robotníckych príjmov. Keď zanikli, zmenila sa krajina na krajinu zúfalstva.

Pracovné miesta zmizli, optimizmus do budúcnosti tiež, ceny nehnuteľností poklesli tak, že presťahovanie do nejakej živšej časti USA sa stalo neúmerne drahým. Pribudli drogy, úmrtia na predávkovanie, narástla už aj tak vysoká trestná činnosť.

Konflikt medzi ľuďmi, ktorí sa stále snažia živiť vlastnými silami, a tými, ktorí sa rozhodli prežiť zvyšok života na dávkach, sa vyostril. Oproti naivným predstavám salónnych socialistov z hlavných miest totiž pracujúci chudobní ľudia väčšinou nenávidia „programových flákačov“, ktorých musia živiť a ktorí bokom ešte radi občas niečo ukradnú svojim vlastným susedom, kedykoľvek sa naskytne príležitosť; to platí ako v Ohiu, tak v Moravskosliezskom kraji.

Služba v armáde a univerzita ako cesta von

Jednou z mála ciest, ktorá viedla z tohto bludného kola, bola služba v ozbrojených silách a Vance presne to vo svojich devätnástich rokoch urobil – vstúpil do US Marine Corps. 

Vojsko dokázalo mladému „vidlákovi“ všeličo dať: disciplínu, pocit spolupatričnosti k väčšiemu celku, dobré rady starších vojakov a tiež pocit, že život nie je len hračka náhod a neosobných faktorov, ale že na vlastných rozhodnutiach záleží. Dokázalo by mu tiež potenciálne vziať úplne všetko, ale šesť mesiacov nasadenia v Iraku (2005) prežil Vance bez ujmy.

Veteráni majú v USA nárok na zľavnené vysokoškolské štúdium a to zaviedlo mladého Vancea do iného sveta, v ktorom sa mladí ľudia namiesto zhnitej autobusovej zastávky schádzajú v menze Yale, kde sa používa deväť druhov príborov a prípadné spory sa vybavujú na súde, bez použitia pästí a elektrických píl. Do sveta, kde pri presune medzi prednáškou a obedom stretnete Tonyho Blaira, pretože tam prišiel navštíviť svojho syna.

Bol tam anomáliou, pretože napriek všetkej povrchnej „diverzite“ – černoch, moslim, Číňan, žid – viac než 90 % jeho spolužiakov pochádzalo z vrstiev s vysokými príjmami a máloktorý z nich bol ochotný po sebe upratať špinavý tanier, respektíve mu ani nenapadlo, že by bolo treba niečo také urobiť. Boli totiž celý život zvyknutí, že to niekto robí za nich.

Zahraničnú politiku riešiť najskôr nebude

Súčasný J. D. Vance je aj bohatý človek, ale sociálnym pôvodom do americkej elity nezapadá a asi už nikdy nezapadne. 

Hoci Trump sám seba prezentuje ako antisystémového politika – a nie je to len sebaprezentácia, nepochybne v tej elitnej spoločnosti za posledných osem rokov spálil veľa mostov –, patrí ako Newyorčan a mnohoročný obchodník do radov americkej smotánky oveľa organickejšie ako Vance, ktorého detstvo sa začína spomienkou na to, ako ho jeden z tých horších strýkov naháňa s nožom a vykrikuje, že až ho chytí, odreže mu ucho.

Osobne by som čakal, že ak sa Vance stane skutočne viceprezidentom – a to nie je nijako isté, voľby sú až o sto dní –, bude sa zaujímať skôr o vnútornú politiku a povedie ju tak, aby tie súčasné elity oslabil alebo aspoň nariedil prílivom ľudí odinakiaľ, outsiderov, ako je on.

Ak by však náhodou predsa len dostal na starosť zahraničnú politiku, stálo by za úvahu starostlivo vyberať, kto s ním bude z našej (či poľskej, slovenskej, ukrajinskej...) strany komunikovať. Úplne najlepšie by bolo vybrať človeka podobného pôvodu a skúseností: rodáka z Karvinej, Gliwic alebo Donecka, ktorý slúžil v armáde a pritom má nejakú intelektuálnu kapacitu. Rozumeli by si lepšie a osobné porozumenie sa v diplomacii vždy hodí, aj keď nedokáže zariadiť zázraky.

A naopak: takzvané dieťa z dobrej rodiny, ktoré vyrástlo v byte 7+1 na Kráľovských Vinohradoch, by bolo asi šliapnutím vedľa.

Pôvodný text: Vidlákova cesta do Washingtonu. Uverejnené s dovolením autora.

Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Voľby v USA
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť