Zmeškaný hovor – volal Adrián. Adrián sa ozýva, iba keď je na obzore nejaká učiteľská spolupráca. Keď volám späť, dozvedám sa, že som pozvaný na diskusiu do RCPU na tému, prečo je dôležité, aby mali školy zadefinovanú svoju víziu.
„Vieš, vy ste si tým takisto prešli. Okrem toho sa vieš vyjadrovať a aj píšeš pre Postoj,“ kladie na stôl jeden argument za druhým, keď vníma, že váham pozvanie prijať.
„Dobre, prídem rád,“ odpoviem napokon skôr zdvorilo ako úprimne.
Diskusia prebiehala v podzemnej klubovni študentského domu. Ako spoludiskutujúce boli vybrané dve skúsené manažérky – jedna riaditeľka modernej súkromnej školy a druhá zástupkyňa veľkej spádovej „zéešky“. Adrián sa očividne usiloval o reprezentatívne obsadenie, v rámci ktorého mi pripadlo zastupovať archetyp cirkevných škôl. Na moje šťastie sa pred začiatkom diskusie nepodarilo spustiť streamovanie. S vedomím, že sa vyhnem inkvizícii aj verejnému grilovaniu som si preložil nôžku cez nôžku a vypol diplomatický protokol.
Moderátor začal tvrdením, že téma je mimoriadne aktuálna. Všetci súhlasíme. Kým pred niekoľkými rokmi mal víziu nastavenú spravidla skôr korporátny svet, časom sa pridali školy, najmä zo súkromného sektora, dnes by chcel mať víziu nejeden zapálený riaditeľ. Čo to teda tá vízia je?
Vízia rámcuje jednotné smerovanie školy. Popri nej je definovaná misia, hodnoty, profil absolventa a niekoľko ďalších dôležitých dokumentov. Pri kodifikácií týchto kapitol sa musíte postaviť pred niekoľko kľúčových otázok: Čo chceme, aby naša škola prinášala pre spoločnosť, a ako sa v tom líšime od iných škôl? Akým spôsobom sa budeme o to denne usilovať? Aké kľúčové hodnoty budú tvoriť kostru nášho programu?
Optikou definitívnych odpovedí na tieto otázky následne reflektujete všetky procesy v škole a, ruku na srdce, to, koľko z nich sa robí tak, ako sa robí, iba preto, lebo sa tak robili vždy. Nikomu zväčša nenapadne, že by sa mohli robiť inak. Od toho, ako máte usporiadané lavice, ako vyzerá vaša vrátnica, aké školské kluby otvoríte, ako hodnotíte študentov, až po to, ako vyzerá váš web.
Ak napríklad na dni otvorených dverí proklamujete, že ste modernou školou, a vaše pani učiteľky neohrozene šúpu výklad z powerpointov, máte problém. Ak sa prezentujete ako komunitná škola, ale dostať sa do priestoru školy sa dá iba cez mŕtvolu zavalitého údržbára, nie ste na tom omnoho lepšie.
Povedzme však, že patríte medzi tých osvietených riaditeľov, ktorí chcú začať hýbať vecami a vniesť pritom do tejto transformácie trochu systematickosti. Chcete vychádzať z jednotnej vízie. Na čo si dať pozor?
Prvý veľký balík problémov sa vám rozbalí pri uvedomení, že bežný pedagóg (ktorým riaditeľ väčšinou je) vie o princípoch change-managementu približne toľko, koľko vie o fiškálnej politike stredoafrických krajín. Niečo mu napovedá sedliacky rozum, niečo intuícia, ale na sebaisté riadenie zmeny vo veľkej organizácii to nebude. Vziať si do tímu externého konzultanta pre riadenie zmeny je teda radou nad zlato pre každého z nich.
Jedným dychom dodám, že ak sa vám podarí nájsť takéhoto mentorského filantropa, treba ho dôsledne pripraviť na stret so svetom iracionality, stereotypov, zvykového práva, paradoxov a anomálií, ktorým školstvo viac-menej je. Ak vám začne mierne hyperventilovať pri tom, že nerozumie logike vašej organizačnej štruktúry, nikde nevidí fungujúci stredný manažment či plánovací kalendár, uvarte mu kávičku, lebo skutočné zavzdušnenie príde, až keď sa začne vypytovať na rozpočet.
Pri dobrej vôli a veľkej odhodlanosti sa vám podarí po čase nájsť spoločnú reč a pomyselnú zlatú strednú cestu spolupráce. Znamená to, že sa môžete pustiť do tvorby vízie.
Múdre učebnice vám povedia, že vízia organizácie by sa mala tvoriť naprieč všetkými úrovňami, a na škodu tento postup určite nebude. Pocit spoluvlastníctva, ktorý vyviera z toho, že niekto bol pri zrode a mal možnosť prispieť k zásadnému nastaveniu kormidla, je na nezaplatenie. Prosím, nečakajte, že z predstáv pani upratovačiek, učiteľov všetkých stupňov, tých pred dôchodkom aj tých čerstvo spromovaných sa vám bez námahy podarí spraviť celistvú a veľkolepú syntézu.
Za celou víziou preto musí stáť myšlienkový vodca či skupina, ktorá dokáže z množstva rôznorodých predstáv citlivo utkávať jednoliaty a zmysluplný výstup. V najlepšom prípade by v tomto okruhu mal byť niekto, kto je hlavným akcionárom školy. Kto to v jednotlivom prípade je, je ďalšou zo série dobrých otázok, na ktorú si odpovedzte sami.
Práve títo hlavní akcionári by mali trvať na nemennosti smerovania, keď príde čas na prvé vážnejšie rozhodnutia, po ktorých vás trafí prvá vlna odporu. O tom, že príde, nemusíte mať žiadne pochybnosti. Otázkou je skôr, z ktorej strany príde prvá, o aký veľký odpor pôjde a ako s ním budete pracovať. Čo určite pomáha, je transparentná a konzistentná komunikácia, vytvorenie pocitu naliehavosti, pomenovanie základných očakávaní, súdržnosť a odhodlanosť core-teamu.
Za celou víziou musí stáť myšlienkový vodca či skupina, ktorá dokáže z množstva rôznorodých predstáv citlivo utkávať jednoliaty a zmysluplný výstup.
Na týchto a mnohých iných základných princípoch riadenia zmeny sme sa v diskusii zhodli všetci. Prirodzene, trochu inak je na tom spádová sídlisková škola, ktorá nebude mať bezprostrednú núdzu o žiakov, inak súkromná škola, ktorá dokáže vybrané školné napumpovať naspäť do systému a udržateľne financovať kľúčové projekty, a inak cirkevná škola, ktorá musí rekonštruovať a aktualizovať svoju prastarú tradíciu a žiť v mindsete, že medzi veriacimi by malo byť všetko zadarmo.
Pri čom však všetkým aktérom vystúpil pocit spolupatričnosti do stratosféry, bola otázka práce s učiteľmi. V korporátnom svete totiž principiálne platí, že jednotné smerovanie je samozrejmosťou, o ktorej sa nediskutuje. Ak niekto vesluje iným či nebodaj opačným smerom, prestáva byť členom posádky. Bodka.
V školstve toto možné nie je. Zákonník práce bude v deväťdesiatich deviatich prípadoch zo sto stáť na strane učiteľa. Hoc by učiteľ šiel svoje metodické kamikadze, priečil by sa elementárnym hodnotám organizácie, ak by pri tom zásadným spôsobom neporušil pracovný poriadok, riaditeľ nemá efektívny nástroj, ktorým by ho pritlačil. Prirodzene, v školách nájdeme aj tvárnejších zamestnancov, ale aj tu spoľahlivo platí, že mnohých starších členov kolektívu novým kúskom nenaučíte.
Ako na potvoru práve títo zamestnanci sa budú držať svojho miesta, aj keď musia znášať príkoria okolia. Niekedy si pomôžu tým, že sa obklopia ľuďmi v podobných „nesnázích“, a v skupine sa kabinetné partizánske vojny bojujú o poznanie veselšie.
Jednotná vízia sa v týchto prípadoch presadzuje veľmi ťažko. Najmä ak bojovať proti niečomu je o toľko ľahšie ako bojovať za niečo. Ale to je už, žiaľ, vlna, na ktorej sa úspešne nesie celá naša spoločnosť.
Oplatí sa teda začať pichať do osieho hniezda nejakou víziou? Vecí, ktoré si treba pri definovaní vízie prerátať, aby ste sa neprerátali, je naozaj dosť. S diskutujúcimi som sa však zhodol na tom, že mať na škole jasnú víziu je cesta vpred. Je to možno bolestný maratón, ale komu by sa chcelo točiť sa stále dookola?
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.