Martin Kríž po prvom roku s reformou vzdelávania Pre niektorých učiteľov boli začiatky strašné, riaditelia s nimi zle komunikovali

Takmer 40 škôl má za sebou prvý rok pilotného overovania dlho pripravovanej reformy vzdelávania. Či už nastali v týchto školách reálne zmeny a ako reformu prijímajú učitelia, sme sa pýtali riaditeľa sekcie predprimárneho a základného vzdelávania na ministerstve školstva Martina Kríža, ktorý je za reformu zodpovedný.

„Hovorili sme viackrát aj s učiteľmi. Viacerí priznali, že začiatok bol pocitovo strašný a nevedeli, čo majú robiť. Ale potom uviedli, že pochopili, ako postupovať, a sú hrdí na pokrok, ktorý urobili. Nie je to stopercentné, ale vo veľkej väčšine škôl sme mali takúto odozvu,“ hovorí Kríž. 

Od roku 2026 by na nový model mali prejsť všetky školy na Slovensku.

V reforme podľa Kríža nejde len o škrtanie učiva. „Je to o zmene podoby školy, ktorá bude viesť k zmysluplnému cieľu,“ tvrdí.

V rozhovore reaguje aj na výhrady, že učenie skĺzne k príliš hravému prístupu, a hovorí o tom, prečo sa musia učitelia zmeniť z „vysvetľovačov obsahu“ na tých, ktorí žiakom vytvoria priestor uvažovať a prichádzať na riešenia. „Musíme dať učiteľom čas stotožniť sa s tým, aká zmena sa od nich očakáva, a musia najprv uveriť, že sú schopní tú zmenu urobiť. Viditeľné zmeny vo veľkom meradle sú otázkou rokov, možno desaťročia.“

Takmer 40 škôl má za sebou prvý školský rok overovania kurikulárnej reformy. Zmenilo sa už v týchto školách reálne niečo?

Zďaleka nie všetky z týchto 39 škôl začali so zmenami od septembra minulého roka. Mnohé z nich už aplikovali viaceré zmeny skôr. 

Tiež treba na úvod zdôrazniť, že reforma obsahu a cieľov vzdelávania nie je totožná s používaním nového štátneho vzdelávacieho programu (ŠVP). To je dokument, ktorý školám umožňuje, aby želané zmeny prebehli v triedach.

Neznamená to, že ak školy začnú používať nový ŠVP, tak sa deje v školách reforma. Od roku 2026 by mali ísť podľa nového ŠVP všetky základné školy. A určite medzi nimi budú aj také, v ktorých zmeny nenastanú ani bezprostredne po tom, keď ho začnú využívať. 

Ide najmä o impulz pre školy. A od septembra to na týchto školách pozorujem. Nie sú to len vybrané najlepšie školy. 

To, čo doteraz mali slovenské školy iba ako možnosť, sa teraz stane očakávaním. Učiť moderne a v súlade s 21. storočím. V najbližších rokoch to spôsobí pohyb a stane sa to realitou na takmer každej základnej škole na Slovensku.

Čo sa teda udialo na tých 39 školách za posledné mesiace?

Zmeny nastali predovšetkým v „mindsete“, teda v nastavení mysle učiteľov. Začali viac fungovať tímovo, diskutujú o školskom vzdelávacom programe spoločne. Už nie je každý učiteľ solitér, ktorý si rieši iba vlastný predmet a triedu. Poskytli sme im intenzívnu podporu cez školenia Národného inštitútu vzdelávania a mládeže (NIVAM) a regionálnych centier podpory pre učiteľov (RCPU).

Učitelia na týchto školách pochopili, že dochádza k zmene cieľov vzdelávania. To sa stalo skutočne na väčšine z nich. Niektorí s tým stále zápasia, ale väčšina porozumela podstate.

Chápu aj to, že od štátu nepríde presné zadanie, ako tieto zmeny dostať do tried, ale že štát dáva usmernenia, návody a inšpirácie, čo by sa mohlo v triedach zmeniť, aby sa ciele naplnili. A že je ich zodpovednosť, čo si z ponuky možností dokážu vybrať, aby to vyhovovalo im a ich žiakom.

A deje sa to už nielen v prváckych triedach, od ktorých sa reforma začína. Prešiel som na jar všetkých 39 základných škôl a viackrát mi hovorili aj „druhostupniari“, že cítia zmeny, hoci sa ich nový štátny vzdelávací program (ŠVP) zatiaľ nedotýka.

Všimli by si zmeny na vyučovaní aj rodičia?

Možno spozorujú, že nie je úplne jasné, od ktorej po ktorú stranu v učebnici preberalo ich dieťa v daný deň učivo. Možno ich to aj znepokojí, lebo im to berie zaužívanú istotu. Na druhej strane, bude dobré, ak si všimnú, že deti v škole nesedia iba ticho v lavici a mechanicky nasledujú inštrukcie učiteľky.

Na tej štyridsiatke škôl, ktoré som navštívil, som napríklad videl, že žiaci sedeli v triede v kruhu, aby mohli spolu diskutovať. Pani učiteľka im dala nejaký podnet a deti slobodne hľadali odpovede. Učiteľka túto diskusiu moderovala. Možno ani sama nevedela, čo debata prinesie, ale upozorňovala, že to, o čom hovoria, môže mať zmysel a vplyv na ich budúce učenie alebo na to, kým sa stanú.

Dojem týchto žiakov z takéhoto vyučovania môže byť, že škola je miesto, kde dostávame zaujímavé úlohy, nad ktorými rozmýšľame, a učiteľka nás tým sprevádza, že spolu diskutujeme, prichádzame na nové veci a hľadáme riešenia. Nie je to len o dodržiavaní pravidiel, disciplíny a presných inštrukcií. Hoci aj dodržiavanie pravidiel je a zostane dôležitou súčasťou výchovy.

Je veľmi dôležité, aby učitelia aj žiaci pochopili, že v reforme ide o spoločné dielo ministerstva, rezortných organizácií, učiteľov, rodičov a žiakov. To je tá základná zmena a podstata. Nejde o škrtanie učiva a o to, aby sme sa po novom učili iba polovicu vybraných slov. Je to o zmene podoby školy, ktorá bude viesť k zmysluplnému cieľu. Žiaci pochopia, že sú to oni, kto sa musí vedieť zorientovať, samostatne riešiť problémy a využívať zdroje poznania, ktoré majú k dispozícii.

Návrat klasiky na školáchTablety zhoršujú výsledky, švédski žiaci sa vracajú ku knihám a k písaniu rukou

Alena Potocká

Obavou kritikov je, že vyučovanie skĺzne k akejsi neurčitej forme, kde budú žiaci stále iba medzi sebou diskutovať a hrať sa.

Lenže diskutovať o ničom sa nedá. Vznikla falošná obava, že debatovaním nedôjdeme k žiadnym vedomostiam a záverom. Deti sa však v týchto diskusiách nebavia bez obsahu. Neškrtli sme témy, ktoré majú zvládnuť. Ale chceme, aby kvalita vzdelávania nebola postavená na tom, že ešte týchto desať či dvadsať vedomostí musíš mať a budeme spokojní. 

Chceme, aby pochopili jadro vedomostí, boli schopní porozumieť aj tomu, čo je okolo tohto jadra, a dokázali s tým pracovať. Preto potrebujeme, aby sa zmenšil čas, keď učitelia vedomosti „iba“ odovzdávajú, a zväčšil sa priestor, v ktorom sa žiaci budú učiť, ako s nimi pracovať. 

Žiak musí pochopiť, ako sa k nim dokáže dostať, a rozlíšiť, čo je spoľahlivé. Svet sa mení a poznatkov pribúda. Má k nim prístup každý, no je dôležité, ako a čo z nich bude vyberať.

Ak by učitelia všetok čas v škole venovali iba odovzdávaniu vedomostí, nie je to to, čo žiaci v 21. storočí potrebujú.

M. Kríž. Foto: Postoj/A. Lojan

Práve učitelia sú pre úspešnosť tejto reformy kľúčoví. Dokážu sa podľa vás novým zmenám a požiadavkám prispôsobiť? Niektorým vyhovuje vzdelávať rokmi zabehnutým systémom a nechcú na tom nič meniť.

Určite takí existujú, ale myslím, že väčšina by sa už dnes urazila, ak by sme to o nich tvrdili. Áno, pred učiteľmi stojí v súvislosti s reformou mimoriadne veľká výzva. Kým v 20. storočí bola definícia učiteľského povolania dobre vysvetliť učivo, teraz to je schopnosť vytvoriť podmienky, v ktorých si bude žiak osvojovať vedomosti, spôsobilosti či postoje.

Jeho hlavná, dominantná devíza nebude to, že vládne nad obsahom učiva. Samozrejme, stále ho musí ovládať. Dôležité bude to, že učiteľ fyziky dokáže postaviť pred žiakov problém, na ktorý oni sami nájdu riešenie. To je úplne iná schopnosť.

Potrebujeme im jasne odkomunikovať, čo od nich vyžadujeme a akú podporu im k tomu vieme poskytnúť. Pretože ich nedokážeme k zmene dostať nariadeniami.

Ďalšia vec je, že si to všetko vyžaduje čas. Lusknutím prsta nezačnú od septembra učiť úplne inak. Je to normálne, ide o proces. To, čo som videl na štyridsiatke škôl, bolo, že sa skutočne menia. Nie všade v želanej miere, ale vo väčšine áno.  

Často dostávame aj otázky o príprave budúcich učiteľov – či už sa prispôsobuje zmenám. S vysokými školami spolupracujeme, o zmenách vedia a reagujú na ne. Aktuálne sme aj vyhlásili výzvu, cez ktorú môžu získať prostriedky na úpravu alebo tvorbu nových študijných programov.

Štátna školská inšpekcia priniesla vo februári správu z monitorovania pripravenosti škôl pri zavádzaní reformy. Hodnotenie inšpektorky vyznelo tak, že učitelia z nej nie sú veľmi nadšení a o zapojení školy rozhodovali najmä riaditelia.

Treba povedať, že inšpekcia v skutočnosti nekontrolovala pripravenosť škôl. Na naše požiadanie mali urobiť hĺbkové rozhovory s kľúčovými aktérmi zmien na školách, aby sme porozumeli ich vstupnému nastaveniu. Bola to iba informatívna inšpekcia.

Nerozprávali sa s bežnými učiteľmi. Hĺbkové rozhovory robili iba s riaditeľmi a supervízormi. Nemohli teda zistiť, čo si myslia učitelia, keď sa s nimi nerozprávali. Išlo o skreslenie.

Hlavná školská inšpektorka správu komentovala s tým, že učitelia reforme nedôverujú. 

Možno bolo nejaké jej vyjadrenie. Myslím, že ak by sme sa jej znovu spýtali, z čoho vychádzala, tak by to sama skorigovala.
Inšpekcia robila tieto rozhovory niekedy na jeseň, teda na začiatku. My sme so zástupcami NIVAM-u navštívili všetky tieto školy v priebehu februára až apríla. 

Hovorili sme viackrát aj s učiteľmi. Viacerí priznali, že začiatok bol pocitovo strašný a nevedeli, čo majú robiť. Ale potom uviedli, že pochopili, ako postupovať, a sú hrdí na pokrok, ktorý urobili. Nie je to stopercentné, ale vo veľkej väčšine škôl sme mali takúto odozvu.

Je pravda, že správa inšpekcie nám ukázala, že na niektorých školách sa zmeny udiali s malou mierou komunikácie riaditeľa s učiteľmi. Na druhej strane je dobré, ak je riaditeľ lídrom a povie, že ideme do týchto zmien. Nie je dobré, ak to urobí bez vedomia učiteľov. Stalo sa aj to, nie však vo veľa prípadoch.

Čo vám z toho vyplýva do budúcna? Akých chýb sa majú školy, ktoré pribudnú, vyvarovať?

Od septembra začne s používaním nového ŠVP ďalších štyristo škôl. Prvé, čo sme urobili, bolo, že sme riaditeľom poskytli vzdelávanie manažmentu zmien.

Pripravujeme riaditeľov, učiteľov, máme viac informácií, robíme školenia a konferencie. Školy, ktoré už začali minulý rok, sa teraz delia o svoje skúsenosti s ďalšími. Nemyslím teda, že sa podobné pocity bezradnosti zopakujú. Veď preto sme v prvom roku zobrali iba niekoľko desiatok škôl, lebo sme vedeli, že môžu prísť problémy, ktoré ani nevieme predvídať.

V spomínanej správe školskej inšpekcie zaznelo, že hoci učitelia absolvovali v posledných rokoch rôzne vzdelávanie zamerané na inovatívne metódy či kritické myslenie, na ich hodinách sa to prejavuje len čiastočne. Otázne teda je, aké má vzdelávanie efekt, či ho vedia učitelia preniesť do praxe.

Je pravda, že učitelia absolvujú nejaké vzdelávania a potom z toho do tried niečo prenesú a niečo neprenesú. Aj moje pozorovania ukazujú, že viacerí učitelia vzdelávajú a učia stále rovnako. 

Treba však zopakovať, že pri inšpekcii na 39 školách inšpektori nepozorovali vyučovanie v triedach. Išlo o konštatovanie riaditeľov a koordinátorov kurikulárnych zmien v školách. Vypovedá to tom, že samotné vzdelávanie učiteľov na väčšie zmeny v triedach nestačí.

Ako potom môžeme očakávať posuny?

Keďže ideme učiteľom zásadne zmeniť definíciu povolania, že už nie sú „vysvetľovačmi obsahu“, nemôžeme chcieť vidieť výsledky rýchlo a čakať, že všetky hodiny sa zmenia hneď. Musíme im dať čas stotožniť sa s tým, aká zmena sa od nich očakáva, a musia najprv uveriť, že sú schopní tú zmenu urobiť. A k tradičnému vzdelávaniu pridávame aj nové prvky podpory – mentoring a sieťovanie škôl.  

Viditeľné zmeny vo veľkom meradle sú otázkou rokov, možno desaťročia.

Napríklad na jednej zo škôl, ktoré sa zapojili do pilotu, mi jeden pán učiteľ povedal, že hlavne piatok sa snaží urobiť v triede úplne iný. Ostatné dni ide podľa toho, čo bol zvyknutý robiť doteraz.

Ten učiteľ zmenil v prvom roku 20 percent svojho vyučovania! Keby ktokoľvek z nás zmenil za prvý rok dvadsať percent toho, na čo je naučený, asi by sme to všetci považovali za úspech.

Aké urobil tento učiteľ zmeny?

Bol hudobník a v piatok otvoril vybranú tému cez hudobné skladby a príbehy. V ten deň nemali vymedzené hodiny, celý ten deň bol jedným vyučovacím blokom. Pán učiteľ pritom mal pripravené, čomu sa chce venovať z jednotlivých predmetov, ale celé to bolo ako jeden blok.

Deti mali pocit, že to je iný deň, získavali tam obraz, že škola nemusí byť len klasická, rozdelená na hodiny, ale že môže vyzerať aj takto. Učiteľovi som odporučil, aby na konci dňa deťom ukázal, čo sa naučili, aby tak aj oni pochopili, že nie štyri dni sa učili a piaty sa hrali, ale že sa učili aj piaty deň, no iným spôsobom. Učiteľ mal aj v tento deň cieľ, ktorý so žiakmi naplnili.
 

M. Kríž. Foto: Postoj/A. Lojan

Fínsko sa dlho bralo ako vzor vo vzdelávaní. V posledných rokoch sa ich výsledky v medzinárodných testovaniach zhoršili. Šéf PISA Andreas Schleicher o Fínsku povedal: „Zašli príliš ďaleko a skončili odtrhnutí od reality. Pokúsili sa vytvoriť veľmi moderné učebné osnovy, aby boli všetky predmety prepojené, a preto boli učitelia požiadaní, aby učili cez projekty a učili predmety medziodborovým spôsobom.“ Nevyberáme sa v rámci reformy na cestu zážitkového a medzipredmetového učenia, ktorá sa neukazuje ako ideálna?

Nikdy som nepovedal, že zážitkové vyučovanie je cieľom reformy. Cieľom reformy je dosiahnuť iné ciele vo vzdelávaní. Cieľom vzdelávania už nemôže byť len odovzdať vedomosti, ale naučiť žiakov získavať vedomosti, spracovávať ich a využívať na produkciu niečoho nového. To sú kognitívne vyššie ciele než ako len mať dostatok vedomostí.

Výkladom učiteľa nedosiahnete viac ako len odovzdanie vedomostí. Preto sa musia zmeniť aj metódy, aby sa mohli dosiahnuť vyššie ciele. Ale nikde nebolo povedané, že ideme fetišizovať tieto metódy.

V niečom možno Fínsko zašlo priďaleko. Hovoríte, že „sa“ ich vzdelávací model velebil. Neviem, kto bol ten „sa“, ale ja to nie som.

Predstavte si to ako kyvadlo. Šéf PISA hovorí, že Fínsko sa vyklonilo úplne do jednej strany. My sme však výrazne bližšie k opačnému extrému. Je teraz správne povedať, že my sa nemáme posunúť ani o kúsok smerom k Fínsku, lebo oni sa musia vrátiť? Keď sa budeme báť posunúť k rovnováhe, nedôjdeme tam, kam potrebujeme.

Takže sa nemusíme báť, že sa príliš vychýlime?

Ani zďaleka nie. Ak platí, že učitelia napriek vzdelávaniu menia svoje metódy len pomaly, tak sa nemusíme báť žiadneho vychýlenia. Na Slovensku by sme našli možno nejaké tri „exotické“ školy, kde možno čiastočne rezignujú na kognitívnu náročnosť v mene falošne pochopeného wellbeingu.

V PISA testoch sa prepadol aj premiant vo vzdelávaníFíni zašli príliš ďaleko a skončili odtrhnutí od reality, tvrdí šéf testovania

Kristína Votrubová

Zaskočilo vás v rámci overovania reformy na prvých školách niečo, s čím ste nepočítali?

Nečakal a neveril som, že stohodinové vzdelávanie NIVAM-u, ktoré bolo povinné pre všetkých učiteľov a spočiatku spôsobilo nevôľu, prinesie taký efekt. Musím zložiť klobúk dole, že kolegovia z NIVAM-u to mali fakt dobre pripravené a dokázali učiteľov previesť tým, že nabrali odvahu pustiť sa do zmien a na konci mali z toho dobrý pocit. Nie je to len zásluha NIVAM-u, ale aj regionálnych centier podpory (RCPU), učitelia aj sami chceli a hľadali si aj iné zdroje, napríklad už spomenuté sieťovanie.

Na základe čoho hodnotíte, že vzdelávanie prinieslo pozitívny efekt?

Kým v hĺbkových rozhovoroch inšpekcie na jeseň a aj pri našich rozhovoroch s učiteľmi v tom čase sme počúvali, že to je „nanič vzdelávanie“ a „zbavte nás toho“, keď sme prišli na jar, počuli sme už niečo iné.

Učitelia prešli k pocitu, že sú na seba hrdí, že to zvládli, dokázali si vytvoriť vzdelávací program, aplikovať zmeny do tried. Boli prekvapení, že prváci za pol roka vedeli viac ako v minulosti. Na základe toho si myslím, že to vzdelávanie fungovalo.

Samozrejme, nie u všetkých. Pre tých pár škôl medzi pilotnými, ktoré už dávno vykročili na cestu zmien, to vzdelávanie nebolo potrebné. Ukázalo sa, že takým môžeme dať od takého vzdelávania pokoj. Oni potrebujú iný typ podpory a možno si ho vedia zabezpečiť lepšie, než ako to dokáže štát.

S čím učitelia v začiatkoch najviac zápasili?

Problémom bolo asi porozumenie tomu, čo sa od nich očakáva, a nedostatočná práca s informáciami. Viacero učiteľov čerpalo informácie o novom vzdelávacom programe nie z toho, že si ho prečítali, ale z toho, čo sa o ňom dozvedeli v médiách a na sociálnych sieťach. Potom mali aj nesprávne očakávania.

Niektorí pedagógovia si mysleli, že všetko musia mať dokonale pripravené a nikto im s tým nepomôže. Vysvetľovali sme im, že ide o proces a zmena vzdelávania sa udeje postupne. Mysleli si po skúsenostiach z minulosti, že stačí mať dokonale napísaný dokument a do tried sa im nikto nepozrie. Teraz už chápu, že v prvom rade musíme zmeniť triedy. A dokumenty sú materiálom, ktorý budú môcť upraviť či prispôsobiť svojim potrebám.

Aj my sme sa teda spolu s týmito školami učili, čo treba povedať a urobiť na úvod, aby vychádzali zo správnych východísk. Ich skúsenosť teraz môže pomôcť ďalším.

Všetci učitelia zo zapojených škôl museli absolvovať stohodinové vzdelávanie?

Bolo povinné pre všetky školy a požiadavka bola, aby sa zapojilo aspoň 40 percent učiteľov. V mnohých školách sa však naozaj zapojili všetci.

Budú ho absolvovať aj učitelia z ďalších 400 škôl, ktoré začínajú s pilotným overovaním od septembra?

Tam už narážame na kapacitné možnosti. Školy, ktoré začínajú od septembra, už nie sú rámcované zmluvou, nebudú to tak mať povinné. NIVAM vytvoril na základe doterajších skúsenosti 50-hodinové vzdelávanie, kde zahrnul ťažiskové body. Je pripravené pre tých, ktorí budú mať záujem.

Čo je obsahom tohto základného vzdelávania?

Sú tam koncepčné veci, ako pristúpiť k tvorbe školského vzdelávacieho programu či ako robiť zmeny v didaktike. Pochopil som, že toto vzdelávanie nie je o tom, že príde lektor a učiteľom prezentuje, čo majú ako robiť, ale sprevádza ich učením. Vyzerá teda tak, ako sa má zmeniť škola. Škola niekedy bola o tom, že niekto niečo žiakom prezentoval a oni sa to mali naučiť.

Z toho, čo viem, bolo vzdelávanie NIVAM-u do veľkej miery o tom, že učiteľov postavili pred úlohu, v dištančnej časti vzdelávania si s ňou skúšali poradiť a potom sa o tom rozprávali. Preto na konci mali pocit hrdosti: „Nepovedali nám, ako to máme robiť, stresovalo nás to a na konci sme hrdí na to, že sme to zvládli.“

Podľa čoho sa potom dá odmerať, či to bolo zvládnuté?

Keď ste sa učili bicyklovať, tiež vám prvý týždeň nemerali čas, ale povzbudzovali vás. Ani Saganovi prvý týždeň nemerali čas.

Ale existovali od začiatku parametre, ako bicyklovanie vyzerá.

Parametre sú, ale nikto ich nemeria hneď po prvých krokoch. Teraz je to o pozorovaní, konštatovaniach. Nemáme zatiaľ nejaké hard dáta. Zároveň hovoríme, že tie zmeny bude vidieť v meraniach PISA. Aktuálnych prvákov sa to bude týkať najskôr o osem rokov, keď budú deviataci.

M. Kríž. Foto: Postoj/A. Lojan

Aké sú po prvom roku skúsenosti s regionálnymi centrami podpory, ktoré zastrešujú mentorov pre učiteľov?

Predtým než som navštívil školy zapojené do pilotu, som poslal do škôl dotazníky, kde sme zisťovali, aká forma podpory im najviac vyhovovala. Väčšinou uvádzali kombináciu podpory NIVAM-u a RCPU, niektoré uviedli len jeden z týchto dvoch.

Dáta zo škôl tak ukazujú, že regionálne centrá poskytujú dôležitú podporu. Bez toho, aby sme sa špecificky na to pýtali, školy samy uvádzali RCPU ako formu podpory. Majú tam kolegov, ktorí môžu prísť k nim do školy, pomerne často im poskytujú presne tú podporu, akú potrebujú. Mali sme aj školu, ktorá si sťažovala na mentorku. V takom prípade buď vymeníme mentorku, alebo tam RCPU nemusí ísť.

Mentorom sa môže stať učiteľ, ktorý má päťročnú prax. Nezdá sa vám, že je to stále mladý učiteľ na to, aby sám pomáhal kolegom v rozvoji?

Päťročná prax je jedna a nie jediná podmienka na to, aby sa niekto stal mentorom. Uchádzač musí prejsť pohovorom, kde je odborník na mentoring, regionálny partner, teda niekto, kto preukázal, že rozumie, čo daný región potrebuje, a zamestnanec ministerstva, ktorý vie, aké sú očakávania kurikulárnej reformy. Títo traja musia konsenzuálne povedať, že uchádzač je vhodný typ.

Potom musí uchádzač prejsť týždňovým intenzívnym vzdelávaním v oblasti mentoringu, až potom sa môže stať mentorom.

Priebežne ešte dostáva vzdelávania v ďalších oblastiach a má aj supervíziu. Supervízor okrem toho, že mentorovi pomáha, aj vyhodnocuje, ako plní svoju funkciu. Z toho budeme mať údaje o tom, v akej kvalite je poskytovaná táto služba a v akej kvalite sú mentori. Nehovorím, že všetci sú top, ale z toho, čo nám hovoria supervízori, je to postavené na kvalite. Keď to v nejakom prípade nie je postavené na kvalite, je stále možnosť sa s takým mentorom rozlúčiť.

S čím najčastejšie sa na nich učitelia obracajú?

Podstata mentoringu je v tom, že mentor má nájsť silné stránky učiteľa, zároveň nechať ho pomenovať, s čím konkrétne daný učiteľ zápasí, a potom mu v tom pomôcť, poskytnúť mu v tom podporu. Toto je tá základná mustra. 

Výsledkom mentoringu má byť posilnený učiteľ, ktorý uverí, že v niečom je dobrý, odhalí, v čom nie je dobrý, a snaží sa to zmeniť. O čo konkrétne ide jednotlivým učiteľom, to je príliš detailná otázka, aby som na ňu vedel odpovedať.

Štát zamestnal stovky mentorovUčiteľom majú pomáhať, nie ich kritizovať

Mária Melicherová

V rámci pilotného overovania ste sa snažili nájsť pestrú vzorku, aby to neboli školy jedného typu. Do prvej štyridsiatky škôl ste zaradili aj školy so žiakmi zo sociálne ťažšieho prostredia. Akú máte spätnú väzbu od nich?

Myslím, že tri školy mali výrazný podiel žiakov z náročného prostredia. Od dvoch z nich išla hlavná spätná väzba, že sa odstránili prekážky, o ktoré sa potkýnali. Nový ŠVP je rámcovejší, dáva tak väčšiu voľnosť. Školy môžu učivo posunúť na neskôr, keď tým deťom poskytnú základ.

Tieto deti potrebujú väčšiu podporu a pani učiteľky im musia dodať to, s čím iné deti už možno prichádzajú zo škôlky alebo z rodinného prostredia. Tým, že sme im dopriali čas, deti mohli dozrieť a získať aspoň to najdôležitejšie z toho, čo iné deti dostali z materskej školy.

Čo sa stalo s tou treťou?

V tejto škole sa medzi okamihom, odkedy sa prihlásila a kým sa spustilo postupné zavádzanie, udiali turbulentné veci, takže škola potrebovala sanovať svoje základné fungovanie.

Vo chvíli, keď škola nefunguje štandardne, ale prechádza vážnymi problémami, nie je čas na to, aby sa venovala novému spôsobu vyučovania.

Ale bolo to aj poučenie pre nás, že je dobré vytvoriť prechodné obdobie a nerátať s tým, že v roku 2026 už budú všetky školy na poriadku. Niektoré školy jednoducho potrebujú čas. Som rád, že NIVAM a RCPU zareagovali citlivo a neočakávali, že táto škola splní podmienky rovnako ako ostatné školy, vzhľadom na to, že je v nestabilnom stave.

V pilotnom overovaní bolo tento rok 39 škôl, od septembra ich bude desaťnásobne viac. Bude sa to kapacitne dať zvládnuť s rovnakou intenzitou?

S rovnakou intenzitou určite nie. Preto sme limitovali počet na začiatku, lebo takúto adresnú podporu ako prvé školy už nebude mať nikto. Zároveň sme za tento rok dokázali vyprodukovať ukážkové školské vzdelávacie programy.

Takže tieto nové školy sa budú môcť inšpirovať školskými programami vytvorenými v tomto roku?

Áno, budú mať päť alebo aj viac školských vzdelávacích programov, budú môcť si prečítať a posúdiť, ktorý sa im najviac hodí a čo treba zmeniť.

Na NIVAM-e už majú vypracované mnohé ďalšie metodické materiály, ako zmeny prinášať. Bude viac podpory v podobe písaných materiálov, videí či ukážok.

Pred rokom, vo finále tvorby nového štátneho vzdelávacieho obsahu, sme sa rozprávali o zmenách v osnovách. Niektorí vyslovili výčitky, že v novom štátnom vzdelávacom programe sa redukovalo až príliš, niektorí naopak, že sa malo viac. Vy ste hovorili, že sa v ňom ešte dajú robiť zmeny. Ako to teda vyzerá, budú sa ešte robiť zmeny?

V novom ŠVP je nastavená cyklická revízia. Je tam povedané, že po ukončení každého cyklu sa môže na základe poznatkov z terénu zrevidovať vzdelávací program.

V tejto chvíli ešte nie je čas, že by sme vedeli povedať, aké máme poznatky z terénu. Revíziu predstavíme po ukončení prvého cyklu.

Zatiaľ teda nemáte konkrétne požiadavky na výraznejšie zmeny?

Ešte nemáme na to dostatok dát. Vieme, že potrebujeme zlepšiť čitateľnosť toho dokumentu, máme aj nejaké konkrétne poznatky z prvých škôl o tom, čo im nebolo celkom zrozumiteľné. Ideme sa tomu venovať najprv štrukturálne, v týchto dňoch sa stretáva pracovná skupina, ktorá by mala dať kontúry revízie.

V nejakej fáze si povieme, či potrebujeme meniť aj obsah. Máme pred sebou školský rok, keď 39 škôl bude mať lepšie uchopený prvý cyklus. Z toho získame predstavu a v treťom roku budeme pristupovať k revízii.

Aktuálny minister Tomáš Drucker je už štvrtým mužom na čele rezortu, odkedy sa rozbehli práce na reforme. Spustila sa za Branislava Gröhlinga, po ňom nastúpil Ján Horecký, neskôr Daniel Bútora. Ktorý z týchto ministrov rozumel reforme najlepšie?

Mne neprislúcha hodnotiť mojich nadriadených.

S kým sa vám najlepšie spolupracovalo?

To, s kým sa mi dobre a nedobre spolupracuje, súvisí aj s určitým osobnostným základom. S niektorými z bývalých ministrov som spolupracoval aj v minulosti. To však neznamená, že išlo o lepšieho či horšieho ministra alebo že by s niektorým z ministrov nebola dobrá spolupráca.

Super však je, že máme kontinuitu. Napriek tomu, že išlo o ministrov z rôznych častí politického spektra, všetci sa zhodujú v tom, že je to smer, ktorým máme ísť. Takže asi tu skutočne existuje spoločenská zhoda, že týmto smerom sa potrebujeme vybrať, a nie je ani tak dôležité, ako presne bude napísaný dokument, ale ako dokážeme podporiť učiteľov, aby ho preniesli do tried.

Politici často – najmä pred voľbami – deklarujú, že vzdelávanie je kľúčová priorita, na ktorú treba zamerať pozornosť. Teraz sa tu už niekoľko rokov pripravuje a postupne realizuje najväčšia reforma vzdelávania, na ktorú sú vyčlenené veľké peniaze z plánu obnovy. Nemáte pocit, že napriek tomu, o aké dôležité zmeny ide, sa o reforme hovorí málo?

Každý politik mal pred voľbami vzdelávanie ako top prioritu a potom sa to nie úplne pretavilo do reality. No myslím, že za posledné dva roky vidíme zmeny. Predvlani bol po dvadsiatich rokoch napríklad viditeľne navýšený finančný normatív na žiaka. Aj aktuálny rozpočet na školstvo nie je taký reštriktívny, ako by mohol byť vzhľadom na celkovú ekonomickú situáciu.

Mám teda pocit, že aj s plánom obnovy došlo k tomu, že deklarácie sa viac približujú ku skutkom. Netvrdím, že slová o školstve spred volieb sa naplno prejavujú aj v konkrétnych rozhodnutiach vlády, ale je to lepšie, než sme boli zvyknutí predtým.

V súvislosti s debatou o reforme asi nemám objektívny pohľad. Cítim neustály záujem o zmeny a plány, ktoré pripravujeme. Aj menšie kroky vyvolávajú väčší záujem, než to bolo pred piatimi či desiatimi rokmi. Je tu okno príležitostí a spoločnosť vníma potrebu zmien vo vzdelávaní. Prejavuje sa to aj na zvýšenom záujme médií. A nediskutujeme iba o povrchných otázkach ako chýbajúce učebnice – hoci, samozrejme, aj to je dôležité, ale je to len základ –, ale tie debaty idú hlbšie.

Zdá sa vám, že aj bežní rodičia, ktorí majú alebo onedlho budú mať svoje deti v školách, vedia, čo môžu od tejto reformy očakávať?

Aj tento rozhovor je dôkazom, že záujem verejnosti tu je a zároveň je to príležitosť im podstatu reformy priblížiť. Zámery aktuálnej reformy obsahu vzdelávania nie sú zásadne odlišné od reforiem, ktoré tu boli v posledných rokoch, ako Milénium alebo Učiace sa Slovensko. Tie však zostali pod prahom vnímania médií a širšej verejnosti. 

Teraz prichádzame s podobnými plánmi, mierne aktualizovanými, a vidíme, že pozornosť je oveľa väčšia. A to je šanca, aby tomu aj bežní rodičia žiakov rozumeli lepšie.

Samozrejme, budeme radi, ak sa nám naše ciele podarí komunikovať ešte viac smerom k učiteľom aj rodičom. Umožňuje to, aby reformu lepšie prijali.