Postreh z Albánska Pozrel som sa na dohodu, ktorou sa Giorgia Meloniová a mnohí Európania chcú zbaviť migrantov

Predmetom diskusie sú najmä dva modely: model britskej vlády, ktorá chce premiestniť žiadateľov o azyl prichádzajúcich cez Lamanšský prieliv do ďalekej africkej krajiny Rwanda. A dohoda talianskej vlády, ktorá chce migrantov umiestniť vo veľmi blízkej európskej krajine Albánsko.

Talianska premiérka Giorgia Meloniová, ktorá ako volebná líderka konzervatívnej a pravicovopopulistickej strany ECR bude mať vplyv na voľbu budúceho predsedu Európskej komisie, vyhrala talianske voľby, lebo sľúbila vyriešiť migráciu. Počet príchodov do Talianska počas jej funkčného obdobia však prudko vzrástol: z 88 000 ľudí v roku 2022 na 145 000 v roku 2023.

Myšlienka jej dohody s Albánskom spočíva v tom, že „dospelí muži“ z „bezpečných“ krajín, ktorých talianske orgány vylovili v medzinárodných vodách, nikdy nevstúpia na taliansku pôdu. Majú sa rovno dostať do malého severoalbánskeho prístavu Shëngjin a odtiaľ po previerke identity do tábora na neďalekej leteckej základni Gjadër. Kapacita je do 3000 ľudí mesačne, takže do 36 000 ročne.

Aby Meloniová dosiahla krátko pred eurovoľbami nejaké výsledky, štart bol naplánovaný na koniec mája, potom sa však podľa talianskej vlády vyskytli malé bezvýznamné „interné technické problémy“. Teraz sa ráta s tým, že prví migranti prídu do Albánska v novembri – až na konci migračnej sezóny.

Aj tak nová kamarátka bývalej „postfašistky“ Meloniovej, predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová chváli taliansko-albánsku dohodu ako „inovatívnu“.

Dohoda má iba jeden háčik: nikto nemá jasnú predstavu, kam majú migranti po maximálne jednom mesiaci pobytu v Albánsku ísť.

Riešenie migračnej krízyV EÚ rastie vôľa presunúť azylové procesy do tretích krajín podľa vzoru Talianska a Británie

Erik Potocký

Nádejná dohoda s Rwandou

Ten detail odlišuje albánsky model od poslednej verzie rwandského modelu. Realizácia je v tejto chvíli nepravdepodobná, lebo britský premiér Rishi Sunak vyhlásil na 4. júla predčasné voľby, ktoré celkom určite prehrá, a takmer istý víťaz volieb – Labouristická strana – chce od rwandskej dohody ustúpiť.

Rwandský model si však prekvapivo obľúbil prominentný odborník na migráciu, ktorý radí viacerým európskym politikom a vládam, Rakúšan žijúci v Berlíne Gerald Knaus. Šéf think-tanku European Stability Initiative bol jedným z architektov migračnej dohody medzi EÚ a Tureckom v marci 2016, ktorá bola vnímaná ako „deal“ medzi nemeckou kancelárkou Merkelovou a tureckým prezidentom Erdoganom.

Rwandský model si prekvapivo obľúbil prominentný odborník na migráciu, ktorý radí viacerým európskym politikom a vládam, Rakúšan žijúci v Berlíne Gerald Knaus.

Knaus považuje vtedajšiu tureckú dohodu za úspešnú: „V priebehu niekoľkých dní sa na lode v Egejskom mori nalodilo menej ako sto ľudí namiesto dvetisíc denne. Podobná situácia bola v Austrálii v rokoch 2001 a 2013. To je jediný spôsob, ako ukončiť smrť tisícov ľudí v Stredozemnom mori každý rok.“

Knaus, ktorý mal aj pre históriu svojej rodiny povesť proazylového „slniečkara“, nedávno cestoval spolu s protimigračným politikom z opozičnej nemeckej CDU Jensom Spahnom do Rwandy. Stretli tam aj autoritárskeho rwandského prezidenta Paula Kagameho. Knaus sa vrátil nadšený: „Vláda v Kigali chce dokázať, že utečenci tu môžu žiť ľudsky. Dokonca aj tí, ktorí tam nedostanú azyl, dostanú povolenie na trvalý pobyt a podporu na päť rokov. Nikto nesmie byť z Rwandy deportovaný.“

Tým sa podľa Knausa odstraňuje aspoň jedna z obáv kritických európskych sudcov: že Sýrčania, ktorí potrebujú ochranu, budú z Rwandy deportovaní. Knaus dodáva, že „Rwanda prijala aj celú afganskú dievčenskú školu“.

Rwanda je pre OSN bezpečná krajina, OSN tam vedie už od roku 2019 azylové konanie, kým EÚ teraz spolupracuje s Líbyou. „Hoci vieme, že ľudia sú tam mučení, vydieraní a týraní,“ kritizuje Knaus, „napriek tomu spoluprácu s Tripolisom opakovane rozšírili všetky vlády v Ríme a EÚ a stala sa vzorom pre spoluprácu s Tuniskom a Mauritániou.“

Prípadná dohoda EÚ s Rwandou by pre Knausa znamenala „skutočnú zmenu paradigmy: nie preto, že by tam bolo prijatých veľa ľudí, ale preto, že mnohí by už nemuseli podstupovať životu nebezpečnú cestu“. Keď človek vie, že tak či tak skončí na nádherných kopcoch východnej Afriky, plavba do Európy stráca zmysel.

Migračný paktZásadný problém spočíva v tom, čo v ňom nie je

Alexandr Vondra

V albánskom Shëngjine

V zaspatom prístave Shëngjin, kde je už vybudovaná nová maličká väznica s päť až šesť metrov vysokým kovovým plotom, sa ešte žiaden migrant nevylodil.

Mestečko Shëngjin je však aj moderným letoviskom a štátni príslušníci dvoch iných krajín tu zanechali svoju stopu: na jednej strane sú to Kosovčania, ktorí si privatizovali Shëngjin ako prístup vnútrozemského Kosova k Jadranskému moru. Na druhej strane – tých treba dlhšie hľadať – sú to Afganci.

Môžem spoľahlivo vyhlásiť, že Shëngjin – „Svätý Ján“ – je jedným z najodpudivejších letovísk Európy. Kým prístavný záliv chráni úzka strmá skalná stena, hotely a apartmánové domy sa rozprestierajú cez močaristú pláň. Vládnu tam urbanistický chaos, komáre a smrad, aj keď sa uprostred toho nájdu aj čistučké päťhviezdičkové rezorty s bazénom.

Názvy mnohých hotelov a podnikov sú napísané červeným paličkovým písmom a prezradia čiastočne kosovský pôvod majiteľov. Často sa vyskytujú mená ako Priština, Prizren, Gjilani alebo Tetovo, a keďže je tam toľko kosovských objektov, sú očíslované: KOSOVA ERE 1, KOSOVA HASI/1, KOSOVA HASI/2, KOSOVA2, GRILL PRIZREN 04, KOSOVARI-A...

Migračný tábor umiestnený za sivými múrmi v prístave Shëngjin v Albánsku. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Migrantov sa tu nikto nebojí

Prišiel som v nedeľu na obed, kosovskí dovolenkári sa práve húfne vracali domov. Ich autá boli zvyčajne plné, na zadných sedadlách sedeli ich manželky a dcéry v cudných blúzkach.

Náboženské rozdiely nie sú v albánskej spoločnosti dôležité, tu sa však začína katolícky sever Albánska a takmer všetci miestni mali ružence alebo kríže demonštratívne na spätnom zrkadle a mnohí aj kríže okolo krku. Ako som už zistil na predchádzajúcich cestách, katolícka kultúra severného Albánska je archaická a patriarchálna. V horách za Shëngjinom fungovala do nedávnej minulosti krvná pomsta kanun.

Vládne tu stereotypná maskulinita, všetci chlapi majú bez ohľadu na náboženstvo ten istý sidecut účes, viac žien za volantom som videl v Saudskej Arábii než tu.

V rozhovoroch som si nevšimol žiaden významný odpor proti umiestneniu mimoeurópskych migrantov v Shëngjine a Gjadëre. Názory sa líšia, spoločné však mali to, že nikto nahlas nepovedal, že sa migrantov bojí.

Práve Albánci zo severu boli sami utečenci, sami v deväťdesiatych rokoch utekali na beznádejne preplnených lodiach do Talianska. Viac než sa Albánci boja iných národností, boja sa iné národnosti Albáncov.

Dohoda zvýši význam chudobného trojmiliónového Albánska na medzinárodnej aréne. Lebo každý, kto pomáha pri manažovaní migrácie, má v Ríme, Berlíne, Paríži a vo Viedni slovo.

Svätojánski Kosovčania vôbec nemajú problém, úradujú tu iba od mája do septembra, a to zväčša v močiari bez výhľadu na oplotený prístav. Sú všade, aj medzi personálom a medzi rybármi, hlbší vzťah k tomuto miestu však nemajú. Niektorí majú o taliansko-albánskej dohode skreslené informácie: „Migranti sa môžu voľne pohybovať po celom Albánsku.“

Rovnako ako väčšina migrantov, aj Kosovčania sú takmer výlučne moslimovia. Povedali mi, že dohoda „môže priniesť biznis“ a že „sú to dobrí ľudia“. Nie je to hlavnou témou, ale niektorí miestni katolíci sa pýtajú, prečo albánska vláda pošle takmer všetkých migrantov práve im.

Žijú tu totiž už Afganci. Po návrate Talibanu v lete 2021 využil dlhoročný sociálnodemokratický vládca Albánska, umelec Edi Rama, príležitosť a získal pekné články v západných novinách a výhodné ekonomické dohody s USA: Albánsko odvtedy prijíma najmä afganských utečencov, ktorí tu čakajú na svoje doklady do USA a Kanady.

Z pohľadu Edi Ramu ide o výborný kšeft: keďže Albánsko je možno jedinou európskou krajinou bez protimigračnej nálady, nepoškodí si u voličov, zároveň zvýši význam chudobného trojmiliónového Albánska na medzinárodnej aréne. Rama môže v budúcnosti využiť taliansku dohodu ako páku na vymáhanie ústupkov pri prístupových rokovaniach s EÚ. Lebo každý, kto pomáha pri manažovaní migrácie, má v Ríme, Berlíne, Paríži a vo Viedni slovo.

Afganci v komplexe Rafaelo

Afgancov som stretol večer pred päťhviezdičkovým komplexom, v ktorom sú ubytovaní. Rafaelo, to sú luxusné hotely a kúpele usporiadané okolo dokonale udržiavaného polotropického parku. Traja Afganci sa práve vrátili z prechádzky, v rukách mali moslimské modlitebné korálky, najstarší z nich nosil bradu v talibanskom štýle. Ženy a deti mali na izbe.

Boli spokojní: päť hviezdičiek s plnou penziou! Prišli už pred dvomi mesiacmi, legálne lietadlom cez Dubaj, americké „Special Immigration Visa“ už mali údajne garantované, lebo doma vraj pracovali pre americké okupačné úrady. Ku kolegom, ktorí tu od novembra majú bývať v jednohviezdičkovom tábore, sa nechceli vyjadrovať. 

V komplexe Rafaelo je ženský klub podporovaný Unicefom, WGSS Women and Girls Friendly Space. Program na pondelok bol takýto:

8:00 – 10:00 Príprava miesta konania, privítanie, používanie šijacieho stroja
10:00 – 11:00 Otvorená voľná diskusia. Joga – úľava od úzkosti
11:00 – 12:00 Pletenie na krosnách a háčkovanie
13:00 – 14:00 Zlepšenie angličtiny
14:00 – 15:45 Diskusia v skupine: Vplyv pozitívneho rozprávania na vzťahy
15:45 – 16:00 Záverečná aktivita, čistenie a dezinfekcia

V utorok pribudli dýchacie cvičenia AUM, v stredu diskusia na tému štýl rodičovstva a vývoj dieťaťa, šijací stroj bol k dispozícii každý deň.

Migračnú krízu sa nedá manažovať. Treba ju vyriešiť

Tony Abbott

O obmedzení rybárčenia tu nikto nepočul

Počas večernej búrky som našiel útočisko v najjednoduchšej reštaurácii Shëngjinu, za múrom prístavu na úpätí útesu. Reštaurácia bola prázdna. Staručký hostinský, ktorý takisto už mal sidecut, pochopiteľne nemal radosť z migračnej dohody: aby k nemu hostia zablúdili, budú musieť prejsť cez denné transporty migrantov autobusmi do Gjadëru. Nejedného to odstraší.

Katolícky hostinský mal najlepšie skúsenosti s inými národnosťami, „s Poliakmi a so Srbmi“. Áno, takto to povedal, Srbov má radšej ako svojich pokrvných albánskych bratov z Kosova.

Vravel, že Kosovčania k nemu nechodia: „Tí chodia do podnikov s kosovským názvom a míňajú tam dvojnásobok ako u Albánca.“ Katolícky hostinský mal najlepšie skúsenosti s inými národnosťami, „s Poliakmi a so Srbmi“. Áno, takto to povedal, Srbov má radšej ako svojich pokrvných albánskych bratov z Kosova.

Viaceré mainstreamové médiá z veľkých európskych krajín kritizovali taliansko-albánsku dohodu za to, že vraj „50 rybárov je nútene premiestnených z prístavu Shëngjin do Draču“. Išiel som preto na dlhý vlnolam chrániaci prístav a rozprával som sa s rybármi.

Nikto z nich o osídlení rybárov nepočul. Boli v tom, že môžu rybárčiť ďalej.

Repatriačné dohody zatiaľ chýbajú

Na samom konci vlnolamu sedel pekný zádumčivý rybár v stredných rokoch, ako jediný shëngjinský chlap nemal sidecut. Bol to katolícky sochár, ktorý hore v archaickokatolíckom kraji Mirdita pracoval pre albánsku nadáciu štajerskej katolíčky Marianne Grafovej. Robil prakticky výlučne pre ňu – sakrálne umenie, ukázal mi fotku svojej najnovšej práce: Matka Božia a Dieťa vytesané z pieskovca.

V plynulej taliančine, ktorú mal z pozerania televízie, chválil moju „iniciatívu“ skúmať migračnú otázku cez shëngjinský prístav. Ani on sa nebál migrantov, informácií o dohode mal vraj „príliš málo“, potom však povedal čarovnú vetu: „My Európania, nielen Albánci, my Európania sme slobodní ľudia – a migranti sa sem preto nehodia.“

Niečo mi síce hovorilo, že nemusí mať úplne pravdu, ale myšlienka, že ako Európania sme slobodní ľudia, mi pohladila dušu.

Mimochodom, už spomínaný odborník na migráciu, znovuzrodený milovník Rwandy Gerald Knaus, dohodu medzi Taliankou Meloniovou a Albáncom Ramom jednoznačne odmieta. Označuje ju za „nesprávnu cestu“ a za Meloniovej albánsky „blaf“.

Tábory v Albánsku, turistickej destinácii na Jadrane, podľa Knausa určite nezabránia ľuďom v ceste do Európy. Dohoda tak iba posúva migračné trasy. Albánsko totiž nemá repatriačné dohody s krajinami pôvodu migrantov. Z Knausovho pohľadu to ponecháva len dva scenáre: „Ak bude Albánsko držať odmietnutých žiadateľov o azyl, potom budú tábory čoskoro plné. Je však oveľa pravdepodobnejšie, že ľudia pôjdu balkánskou trasou na sever.“

V každom prípade by zostali v Európe.