Charles de Foucauld a moslimská otázka

Charles de Foucauld a moslimská otázka

Charles de Foucauld (1858 – 1916). Foto: catho-aixarles.fr

„Môžu byť moslimovia skutočne Francúzmi? Výnimočne áno. Vo všeobecnosti nie.“

Podobnú otázku, či už s odpoveďou, alebo bez, si po nedávnych teroristických činoch kladú mnohí s narastajúcou naliehavosťou. Je možné, aby sa islam prispôsobil európskej civilizácii a prijal hodnoty hlásané republikou? Sú takí, ktorí sú presvedčení, že áno. Nádej vidia v posilnení laicistických programov v školstve, ktoré majú formovať nové generácie odolné voči náboru džihádistov. Sú potom aj takí, ktorí neveria v modernizáciu islamu a vidia v ňom niečo úplne cudzie, čo do Európy nepatrí.

Citovaná otázka a odpoveď však nie je reakciou na nedávne útoky. Pochádza z listu, ktorý presne pred sto rokmi, v júli 1916, poslal Charles de Foucauld členovi Francúzskej akadémie Renému Bazinovi. Pre presnosť treba povedať, že pôvodná Bazinova otázka bola iná: Ako „francizovať“ ľudí v našom africkom impériu? Vychádzala z vtedajšieho kontextu, ktorý bol výrazne odlišný od dneška. Vo Francúzsku sa nachádzalo len okolo 5 000 kabylských rodín, o ktorých sa predpokladalo, že po niekoľkých rokoch sa vrátia domov. Krajina však spravovala svoje severoafrické kolónie, kde žilo niekoľko miliónov moslimov. Teda porovnateľná populácia ako dnes vo Francúzsku, kde sa ich počet odhaduje na štyri milióny.

Foucauld bol silne sklamaný zo spôsobu, akým sa realizovala francúzska kolonizácia a zhrozený z podmienok, v ktorých žili obyčajní ľudia v Alžírsku. Zdieľať

Foucauld nebol vtedy ani zďaleka taký známy ako je dnes. Mal už ale za sebou viac ako tridsať rokov putovania po severnej Afrike, najskôr ako bádateľ, neskôr ako kňaz pustovník. Saharské oázy a život v nich poznal lepšie ako hocikto iný. Svoje jednoznačné pochybnosti o pofrancúzštení moslimov zdôvodňuje v uvedenom liste takto: „Viacero základných dogiem moslimov tomu bráni. Niektoré je možné zmierniť, iné, akou je tá o medhim, nie. Každý moslim verí (nehovorím tu o voľnomyšlienkaroch, ktorí stratili vieru), že s príchodom posledného súdu sa objaví medhi, vyhlási svätú vojnu a nastolí islam na celej zemi po tom, ako vyhladí alebo si podmaní nemoslimov. Podľa tejto viery moslim vníma islam ako svoju opravdivú vlasť a nemoslimov ako odsúdených na skoršie či neskoršie podmanenie moslimami alebo ich potomkami. Ak sa moslim podriadi nemoslimskému národu, je to len prechodná skúška. Jeho viera ho ubezpečuje, že sa z toho dostane a on bude triumfovať nad tými, ktorým je teraz podriadený... vo všeobecnosti, až na výnimky, pokiaľ budú moslimami, nebudú Francúzmi, budú čakať viac alebo menej trpezlivo na deň medhiho, kedy si podriadia Francúzsko.“

Na tento výňatok z listu sa dnes s obľubou odvoláva extrémna pravica vo svojej proti-islamskej argumentácii. Samotný Foucauld je zase na druhej strane politického spektra obviňovaný z rasizmu. Jedno aj druhé je však ďaleko od pravdy. V skutočnosti bol pustovník silne sklamaný zo spôsobu, akým sa realizovala francúzska kolonizácia a zhrozený z podmienok, v ktorých žili miestni obyčajní ľudia. Svedčí o tom korešpondencia, ktorá predchádzala uvedenému listu. Už v roku 1901, teda v čase, keď sa Francúzsko na vlastnom území pýšilo školskou reformou pre všetkých a bezplatne, je Foucauld ohromený z podpory otrokárstva v afrických kolóniách a píše: „Tu, nanešťastie, otroctvo prekvitá ako pred dvetisíc rokmi, na dennom svetle, pred zrakom a s povolením francúzskej vlády.“

„Máme tu viac ako tri milióny moslimov, pre ktorých morálny pokrok sme za viac ako 70 rokov neurobili skoro nič. (...) Udržujeme ich v područí a nič viac.“ Zdieľať

Neskôr v roku 1907 píše svojmu duchovného otcovi: „Máme tu viac ako tri milióny moslimov, pre ktorých morálny pokrok sme za viac ako 70 rokov neurobili skoro nič, od ktorých tých milión Európanov žije úplne oddelene, nezaujímajúc sa o ich problémy, bez akéhokoľvek kontaktu s nimi, pozerajúc na nich ako na cudzincov a poväčšinou ako na nepriateľov.“ Svoje obavy opakuje v inom liste v roku 1912: „Udržujeme ich v područí a nič viac. Ak Francúzsko nezačne spravovať lepšie domorodcov vo svojich kolóniách, stratí ich, a to bude znamenať úpadok týchto ľudí do barbarstva a stratu nádeje na ich pokresťančenie na dlhý čas.“

Charles de Foucauld s malým Abd Jesusom a Paulom Embarekom, ktorého oslobodil z otroctva. Foto: jesuscaritas.info

Nespokojnosť s koloniálnym systémom u Foucaulda stále rástla, a preto hľadal spôsob, ako by mohol svoju kritiku a hlavne návody na zlepšenie predstaviť vo Francúzsku. To bol ten dôvod, prečo sa kontaktoval s Bazinom, v ktorom videl osobnosť dostatočne známu a vplyvnú na realizáciu svojho zámeru. Po prvom korešpondenčnom kontakte mu Bazin položil viaceré otázky, z ktorých jedna bola práve tá o spôsobe francizácii kolónií. Ako vidieť z odpovede, Foucauld neveril, že vtedajšie metódy praktizované na spravovaných územiach by mohli fungovať. Boli to typické republikánske metódy, založené na pohŕdaní, utláčaní a vykorisťovaní miestnych. Boli len odrazom toho, čo sa v tom čase dialo aj v samotnom Francúzsku, kde si všetci boli rovní, niektorí si však boli rovnejší.

Prečítajte si:
A čo ak odpoveďou na islamizáciu je evanjelizácia?
Nenaplnené túžby, ktoré zrodili teroristov Zdieľať

Aby však Bazinovi nezobral všetku nádej, pokiaľ ide o domorodcov, Foucauld mu podáva svoj návod na ich pofrancúzštenie a robí to na pozadí možných dôsledkov tragickej kolonizácie. V tom istom liste pokračuje: „Severozápadné africké impérium Francúzska má 30 miliónov obyvateľov. Ak sa udrží mier, tak za 50 rokov ich bude mať dvojnásobok. Bude potom v plnom materiálnom rozkvete, bohaté, popretkávané železničnými traťami, obývané ľuďmi, ktorí odmietnu nosiť naše zbrane, ktorých elita vyjde z našich škôl. Ak nedokážeme z týchto ľudí urobiť Francúzov, vyženú nás. Jediný spôsob, ako sa môžu stať Francúzmi, je, že sa stanú kresťanmi.“ Pokiaľ ide o odhad populácie, tak možno povedať, že sa Foucauld trochu zmýlil. Je však až neuveriteľné, ako presne trafil v jednej veci. V roku 1954 vypukla Alžírska vojna, ktorá priniesla masaker francúzskych, ale aj miestnych civilov a v roku 1962 vyvrcholila masívnym útekom asi milióna Francúzov do Francúzska. Posledná francúzska kolónia padla krvavým spôsobom.

Socha Charlesa de Foucaulda v Štrasburgu. Foto: wikimedia.org (Rabanus Flavus)

Čo však mal Foucauld na mysli, keď navrhoval pokresťančenie moslimov ako prvý krok k ich pofrancúzšteniu? Bol to presne ten spôsob evanjelizácie, ktorú praktizoval on sám, keď s miestnymi žil a delil sa s nimi  o ich dennodenné starosti a radosti. Kňazi v kolóniách mali francúzskou vládou zakázané robiť akúkoľvek náboženskú propagandu. Foucauld však prišiel so svojím modelom „jemnej propagandy“, ktorá odmietala násilné konvertovanie a spoliehala sa na jemnosť, diskrétnosť, dobrý príklad, vzdelanie. Život po boku miestnych bol pre neho nevyhnutnou podmienkou úspechu evanjelizácie, hoci dobre vedel, že ovocie príde oveľa neskôr. Prial si, aby po skončení vojny nabrala kolonizácia nový rozmer s dôrazom na intelektuálny, morálny a materiálny pokrok domorodcov. Videl v tom úžasnú misiu, ktorú mali naplniť francúzski kadeti. Kolonizovať africké územia nie pre obohatenie sa, ale naučiť miestnych milovať Francúzsko a hlavne im sprostredkovať večnú spásu.

Foucauld odmietal násilné konvertovanie a spoliehal sa na jemnosť, diskrétnosť, dobrý príklad a vzdelanie. Zdieľať

Štyri mesiace po napísaní listu Bazinovi bol Foucauld zavraždený alžírskymi rebelmi. Niekto by povedal, že ním praktizovaný spôsob „jemnej propagandy“ úplne zlyhal. Francúzsko si ju, pochopiteľne, nikdy neosvojilo a dnes vidieť výsledok republikánskej kolonizácie, ktorá duchovný rozmer nikdy neuznávala. Výsledok, ktorý do veľkej miery zodpovedá obavám Foucaulda o budúcnosť severoafrického regiónu.

„Myslím si, že ak postupne a pomaly moslimovia našich kolónií nekonvertujú, sformuje sa nacionalistické hnutie podobné tomu v Turecku: vo veľkých mestách sa vytvorí intelektuálna elita s francúzskym vzdelaním, ale bez francúzskeho ducha a srdca. Elita, ktorá stratí islamskú vieru a ponechá si len jej nálepku, aby mohla ovládať masy. Na druhej strane masa nomádov a vidiečanov zostane nevzdelaná, nám vzdialená, neoblomne mohamedánska, povzbudzovaná k nenávisti a pohŕdaniu Francúzmi svojím náboženstvom, svojimi duchovnými vodcami, cez kontakty s Francúzmi (úradmi, obchodníkmi, kolonizátormi), kontakty, ktoré často nie sú bezúhonné, aby nás mohli mať radi. Národné alebo barbarské povedomie sa roznieti u vzdelanej elity, ktorá, keď nastane príležitosť, napríklad keď Francúzsko bude mať vnútorné alebo vonkajšie problémy, si poslúži islamom ako nástrojom, aby podnietila nevzdelanú masu a vytvorila nezávislé moslimské africké impérium.“

Blahoslavený Charles de Foucauld nebol ani prorok ani prognostik, ale niekedy nezaškodí si ho zase prečítať.

Zdroje: Rene Bazin: Charles de Foucauld, explorateur du Maroc, ermite au Sahara, 1921; Jean-François Six: Charles de Foucauld, les chrétiens et le musulmans, 2012

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo