Cukrár Rudolf Wagner Do firmy som neprišiel, narodil som sa do nej

Cukráreň, ktorú dnes vedie Rudolf Wagner z Veľkého Medera, založil jeho otec v roku 1947. Prevádzku už o rok neskôr komunisti zoštátnili, po Nežnej revolúcii ju zreštituoval. Dnes vo firme pracuje aj manželka a niekoľko z ich detí.

Rozprávali sme sa spolu o tom, aké peripetie sprevádzali jeho otca za socializmu, akú rolu hrá v jeho podnikaní viera, či o tom, ako sa vyvíja zákusok. 

Váš otec bol rodák z Topoľčian. Prečo začal podnikať vo Veľkom Mederi?

On v roku 1946 ako topoľčiansky tovariš spravil majstrovské skúšky v Bratislave na Michalskej, kde sídlil cukrársky cech. Dali mu na výber – buď si otvorí živnosť v Prievidzi, alebo v Mederi. Vybral si Meder, pretože v Prievidzi už bola konkurencia.

Na základe čoho mu ponúkli práve tieto dve miesta?

Vtedy to tak fungovalo, že po úspešných majstrovských skúškach človeku ponúkli, kde môže robiť cukrára. Napríklad notári stále fungujú podobne. Cechy si držali úroveň a povoľovali kvalitných majstrov.

Vedel po maďarsky, keď začal pôsobiť vo Veľkom Mederi?

Nie, ale to sa písal rok 1946, bolo po druhej svetovej vojne. Vtedy sa asi nepýtali, či niekto vie jazyk. Poslali ho tam.

Nemal problém sa adaptovať?

Pokiaľ viem, tak sa po maďarsky naučil veľmi rýchlo. Odkedy si pamätám, hovoril týmto jazykom. 

Jeho otec žil v Budapešti, prežil tam prvé manželstvo. Žiaľ, jeho manželka zomrela. Môj otec už pochádzal z druhého manželstva, keď sa dedo vrátil do rodných Topoľčian, kde sa druhýkrát oženil. Takže dedo vedel plynule po maďarsky, ale môj otec v detstve ešte nie.

Zmrzlinári boli jediní remeselníci, ktorých za komunizmu strpeli.Zdieľať

Nehnuteľnosť, v ktorej je aj teraz cukráreň, kúpil otec od človeka, ktorý prežil koncentračný tábor a rozhodol sa, že sa presťahuje do Palestíny. Na chvíľku sa zastavil doma, kde predal dom, a z tých peňazí začal v Palestíne žiť. Otec bol asi v správny čas na správnom mieste.

Asi mu v adaptácii na novom mieste pomohlo aj to, že tam prišiel ako prvý cukrársky majster, nie?

Na našom vidieku neboli cukrárne typické. Región je známy tým, že tam vždy boli dobré gazdinky, vždy sa vyváralo, vypekalo, takže nebola potreba cukrárov. Hlavne nie po druhej svetovej vojne.

Váš otec si teda v roku 1947 otvoril prevádzku, no potom mu ju komunisti zoštátnili. Kedy sa to stalo?

Už v roku 1948. Prevrat bol vo februári a stihli to do konca roka.

Čo potom robil?

Vymysleli to tak, že cukrársku prevádzku zriadili popri mestskom národnom výbore, fungoval tam takzvaný Hospodársky dvor pri Mestskom národnom výbore Čalovo, ako sa vtedy Veľký Meder volal. Otec sa stal vedúcim zmrzlinárskej výroby. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Robili aj salónky, piekli zmrzlinové kornúty, cukrárenská výroba bola na krátky čas utlmená. Ale vždy vyrábal niečo, čo súviselo s jeho cukrárskym remeslom.

Ako sa mu podarilo dostať na vedúce miesto zoštátnenej prevádzky ako bývalému živnostníkovi?

Otec bol cez vojnu partizán, takže mal medzi komunistami kamarátov. Nebrali ho ako bývalého kulaka alebo veľkostatkára.

V rámci dubčekovskej éry v roku 1968 si obnovil živnosť a asi rok a pol alebo dva roky takto fungoval. Potom prevádzku zavreli, ale po sedemdesiatom alebo sedemdesiatom prvom zase začal.

Na základe čoho ju zavreli?

Na základe udania. Dostal som sa k tomuto spisu, mám ho odložený. Je to zaujímavé čítanie. Komunisti si vždy našli nejaký dôvod na to, aby živnosť zrušili. Myslím si, že tam úplne zakázali akékoľvek podnikanie.

Mal nejaké opletačky z toho, že sa v roku 1968 zase odvážil podnikať?

Viem, že tam nejaké opletačky boli, dokonca sa odvolával na prezidentský úrad v Prahe, kde na veľké prekvapenie uspel. Boli v tom nejaké animozity medzi miestnymi závistlivcami a ním, ale vyriešili sa a mohol ďalej fungovať.

Prezident zasiahol v prospech vášho otca?

Áno, dá sa to tak povedať. Zmrzlinári boli jediní remeselníci, ktorých za komunizmu strpeli. Síce tomu dávali dosť vymedzené mantinely, ale takto dokázali fungovať aj prišelci z vtedajšej Juhoslávie. S nimi sa zviezlo zopár takýchto cukrárov, ako bol môj otec.

Bol som mladý, potreboval som si dokazovať veci. Potom človek zistí – narodil som sa do tej cukrárne, tam sa cítim najlepšie, to ma najviac napĺňa.Zdieľať

Vtedy sa venoval zmrzline, oblátkam, salónkam, ale ešte nie zákuskom?

Robil aj zákusky, ale vždy len sezónne, na Vianoce, na Veľkú noc. Robil ich pre vybranú skupinu ľudí, nemohol to predávať vo svojom vlastnom obchode. Pamätám si, že ako mladí sme chodili po ministerstvách a rozvážali sme krabice zákuskov pre vtedajšiu elitu.

Ako sa k tomu dostal? Cez kamarátov z Povstania?

Komunisti vedeli, kde sa čo dobré robí, vedeli si vyhľadať dobré veci. Aj komunista má rád svoj žalúdok. Doteraz to tak funguje – všetci ľudia majú radi svoj žalúdok.

Váš otec prevádzku zreštituoval v roku 1990. Vtedy už otvoril plnohodnotnú cukráreň?

Áno. Do roku 1989 sa predávala len zmrzlina, od roka 1990 už aj zákusky.

Kedy ste v rodinnej firme začali robiť vy?

Ja som sa narodil do rodinnej firmy. No po reštitúcii som v nej hneď robiť nezačal. V 90. rokoch som sa otrel aj o politiku v rámci KDH, potom ma to nejako prešlo. Aj po Nežnej ste mali problémy, ak ste nevyhovovali vtedajšej garnitúre.

Bol som mladý, potreboval som si dokazovať veci. Potom človek zistí – narodil som sa do tej cukrárne, tam sa cítim najlepšie, to ma najviac napĺňa.

No skúsenosti, ktoré som získal na svojich výletoch, cukrárinu dopĺňajú. Áno, musel som robiť aj iné, aby som mohol cukrárstvo robiť na takej úrovni, na akej ho robíme teraz.

Religionista a znalec chasidských príbehov Chasidská rozprávačská tradícia je ako rieka, ktorá vystúpila z brehov

Miro Pastorek

„Aj keď život prináša sklamania a utrpenie, chasidi sa predsa prebojujú k vďačnému pritakaniu daru života, k spevu a tancu,“ hovorí Pavel Hošek.

Študoval som architektúru. Verím, že je to na našich cukrárňach vidieť. Dokonca aj na zákuskoch. V štúdiách mi pomáhala aj manželka. My sa poznáme už spred vysokoškolských čias, tak aj na ňu sa architektúra nalepila. Vývoj zákuskov je jej parketa.

Ako sa vyvíja zákusok?

Sú nejaké základné zásady, čo nás učil otec. Napríklad že jeden zákusok má zasýtiť jedného dospelého človeka. Potom, môžete tvoriť zákusky na leto, na jar, sezónne a sú zákusky, ktoré sú celoročné.

Náš recept na krémeš vymyslel môj otec, s tým už my nič nenarobíme. Ale moderné francúzske dezerty manželka vymýšľa, vyvíja a zdokonaľuje.

Sú zákusky, ktoré sa neujmú, tie sa menia. Ale za týchto posledných 15-16 rokov, čo ich manželka vyvíja, sa niekoľko z nich stalo súčasťou celoročného sortimentu.

Ako si to možno predstaviť? Má nejaké laboratórium, kde sú rôzne krémy a cestá, ktoré kombinuje?

Áno. Samozrejme, musí tiež chodiť po rôznych školeniach, po svete. Bola na školení u belgického cukrára, u ruskej cukrárky v Prahe, často chodievala do Budapešti. Bola aj u anglického cukrára, ktorý sa špecializuje na tvorbu jedlých kvetov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Je to remeslo, ktoré sa dá zdokonaľovať donekonečna. Napríklad práca s čokoládou je cukrársko-vedný odbor, ktorý môže človeka zamestnať na celý život.

Poďme naspäť do histórie. Takže ste neboli pri tom, keď otec cukráreň zreštituoval?

Bol som pri tom, samozrejme, ale nie v rámci živnosti. My s bratom sme začiatkom 90. rokov robili, nazvem to, samoobslužnú reštauráciu, ktorá nadväzovala na remeslo nášho starého otca z matkinej strany.

On bol mäsiar. Prasa by som síce nezarezal, ale len čo mi ho niekto zareže, tak ho odsrstím, rozoberiem, naporciujem, lebo do trinástich rokov to nagypapa mňa aj brata Laca naučil.

Najťažšie obdobie bolo asi vtedy, keď sme prechádzali z komunistického na kapitalistický systém práce. My sme v komunizme vykonávali manuálnu prácu a zrazu sme sa museli stať podnikateľmi, ktorí riešia daňové priznania, zamestnanecké zmluvy, odvody.

Bola pre nás dosť veľká paseka sa to naučiť, lebo jedna vec je byť dobrý remeselník, druhá vec je riadiť ľudí a odvádzať kráľovi, čo je kráľovo. To sme sa museli učiť za pochodu. K tomu, samozrejme, nejaké rodinné problémy a drámy, ktoré tiež bolo treba riešiť.

S bratom sme mali rozbehnutú aj pekáreň. Bola dokonca aj autobusová doprava. To boli veľmi krátke životné peripetie. Všade sme nadobudli nejaké skúsenosti, ktoré teraz zužitkovávame.

Aj s autobusmi?

Áno. Naučili sme sa, ako robiť logistiku a všeličo, čo s tým súvisí – poistné, šoféri. Aj keď nevozíme ľudí, ale zákusky.

Vy ste si pôvodnú otcovu firmu rozdelili s bratom, že?

Dá sa to aj tak povedať. Začiatkom 90. rokov otec fungoval pod samostatnou živnosťou, my sme s bratom mali tri-štyri spoločné eseročky.

Čokoládovňa Lyra Čokoládu vyrábajú od kakaového bôbu po hotové dielo. Bez ručnej práce to nejde

Jakub Lipták

Boli sme sa pozrieť v slovenskej čokoládovni Lyra, ako sa vyrába čokoláda, sladké nátierky či dražované oriešky.

Potom sa stalo, že brat bol na operácii, ktorá sa celkom nepodarila, a nejaký čas žil v presvedčení, že umiera. Vtedy sme sa rozhodli, že sa rozdelíme, aby delenie spoločného podnikania nepadlo na naše deti.

Rozdelili sme sa, ale chvála Bohu, brat stále žije, vylízal sa z toho. Dnes už aj on má cukráreň, pečie a predáva zákusky a zmrzlinu.

Nekonkurujete si?

Nekonkurujeme si, dopĺňame sa.

Vaša firma začínala v Mederi, teraz máte prevádzky vo viacerých miestach. Bol to postupný nárast, neprepálili ste to?

Išlo o postupný, kontrolovaný evolučný proces. Otvorenia prvej cukrárne mimo Medera, v Dunajskej Strede, sa dožil aj môj otec. To bolo v roku 2008, otecko zomrel v roku 2009.

V roku 2012 sme otvorili ďalšiu cukráreň v Dunajskej Strede, 2013 prvú cukráreň v Bratislave. Potom nasledovala Galanta a následne druhá cukráreň v Bratislave.

Takže sa nestalo, že by ste prepálili rast. 

Trošku áno. S otvorením cukrárne v bratislavskom Zuckermandeli sme asi mali chvíľku počkať. To bolo v roku 2018, o dva roky nás postihol covid, potom kríza, vojna na Ukrajine, ešte sa z toho stále lížeme. Vyzerá to tak, že ešte rok-dva sa budeme.

O vašom otcovi sa v Mederi a okolí doteraz hovorí, že bol prísny človek.

Áno. Bol prísny a autoritatívny. Skrátka – vedel, čo chce. My sme dostali silne konzervatívnu výchovu, takto to budem štylizovať.

Katolícky konzervatívnu?

Od otca nie katolícku, ale bolo to silno konzervatívne, čo sa týka pracovnej morálky. Katolícku výchovu sme skôr dostali od starého otca z matkinej strany, lebo starý otec, my sme ho volali nagypapa, bol kostolným otcom u nás v Čalove, terajšom Veľkom Mederi.

Čo to bola za funkcia?

Počas komunizmu nemohli existovať hospodárske rady, ako sú teraz. Vtedy to zosobňoval obvykle jeden laik, v Mederi ním bol starý otec.

Keď ste potom nastúpili do firmy, ako sa vám s otcom pracovalo?

Bolo to náročné. Otec sa vždy odvolával na zvyky, ktoré dostal od svojho majstra pána Diviša v Topoľčanoch. Tie historky sme si museli vypočuť nespočetne veľakrát.

Človek až neskôr zistí, prečo bolo nutné si ich vypočuť. Samozrejme, ako mladý gúľate očami a krútite hlavou, ale aj Sväté písmo človek viac spozná a pochopí, až keď je starší, lebo v mladosti chápete len povrch.

Musel som spraviť mnoho chýb a zlých rozhodnutí. Takisto ich budú musieť spraviť aj naše deti, aby prišli na to, o čom to celé je.Zdieľať

Musíte dozrieť aj na to, aby ste pochopili i tú konzervatívnu výchovu. Časom začnete byť vďačný aj za tie, tak poviem, facky. Pretože my katolíci asi vieme, čo to znamená byť vychovávaný v utrpení, kde vás to utrpenie posúva a je na vás, či sa necháte posúvať dopredu alebo dozadu.

Takže z príbehov a odvolávania sa na jeho majstra teraz ťažíte?

Do dnešného dňa určite áno.

V čom? V technologických postupoch, organizácii práce?

Nedisponujeme nejakými modernými zariadeniami. To, čo robíme, je rýdzo ručná práca.

Otec tvrdil, že keď piškótové cesto miešate drevenou varechou, bude najlepšie. Len čo sa dotkne kovu, už to nie je ono. Do dnešného dňa to fyzikálne alebo nejako inak nedokážem vysvetliť, ale je vidieť, že cesto sa správa inak, keď sa ho dotýka drevo alebo ľudská ruka alebo keď sa ho dotýka kov.

Je to empiricky overená skúsenosť, ale nepýtajte sa ma, prečo to tak je.

Takže využívate tradičné technológie.

Povedal by som až starodávne. Nikto, kto vojde do našej dielne, neuvidí tam nejakú modernú technológiu. Všetko je to tradičné.

Teraz už vo firme pracujú aj vaše deti. Prijali tradičný prístup k veci?

V dnešnom svete učiť tradičným technológiám až do tejto miery je veľmi náročné. Tak ako sme my mali tendenciu modernizovať otcove postupy, takisto aj moje deti majú tendenciu modernizovať naše, teda jeho postupy.

Mal som ďaleko po štyridsiatke, keď som si uvedomil, že ak chcem robiť kvalitné veci, modernizácia nie je vždy dobré riešenie.

Nechávate svojim deťom priestor, aby na to prišli sami?

Musel som spraviť mnoho chýb a zlých rozhodnutí. Takisto ich budú musieť spraviť aj naše deti, aby prišli na to, o čom to celé je.

Ako vlastne funguje rodinná firma?

Človek by si myslel, že podnikanie v rodinnej firme je jednoduchšie než práca s cudzími ľuďmi, ale nie je to tak. Pokiaľ cudzí človek nerobí to, čo má, môžete ho poslať preč. Keď vám však člen rodiny nerobí to, čo od neho chcete, aby robil, tak ho poslať preč nemôžete. Musíte ho presviedčať.

To je pekná robota. Síce sa párkrát pohádate, ale potom zistíte, že vás to stmelilo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Zistíte, že nie vždy máte pravdu vy – veľakrát, možno dokonca častejšie majú pravdu deti. Či sa nám to páči, alebo nie, starneme a nie vždy dokážeme ísť s dobou. Vtedy potrebujete mať to dieťa, aby vás trošku skorigovalo.

Hovorili ste, že veríte fundamentom, ktoré ste dostali.

To sme sa bavili o výrobe zákuskov. Ale na to, aby sme ich predali, sme sa museli naučiť robiť so sociálnymi sieťami, čo je pre mňa dodnes komplikovaná záležitosť.

Príbeh vašich detí, ktoré robia vo firme, bol podobný ako váš? Prišli tiež na to, že cukráreň je miesto, kam patria, alebo ste ich museli presvedčiť a pritiahnuť?

Myslím, že túto otázku by ste mali položiť našim deťom. Ale šlo to nejako prirodzene – Andrej vyštudoval ekonomickú univerzitu a teraz robí vedúceho prevádzok a HR, Alexandra je umelecky nadaná, pomáha mame zdobiť torty, začala sa venovať aj keramike. Richard vyštudoval chemicko-technologickú fakultu, teraz prišiel na nejaký čas domov, vypomôcť nám.

Ostatné naše deti ešte študujú. Dvere vo firme majú otvorené, aj keď neviem, či sa David so svojím programátorským zameraním v rámci cukrárne ujme. Barborka je umelecky nadaná, chystá sa zapodievať výtvarným umením a najmladšia je ešte len ôsmačka na základnej škole.

Ste katolík. Hrá viera rolu v tom, ako pristupujete k biznisu?

Myslím si, že viera so mnou robí to, že napriek radám právnika sme nenechali firmu plávať.

Skrachovať?

Áno. S tým, že by sme nechali nejaké naše záväzky vyšumieť do stratena.

Dramaturg Ježiša z Montrealu Škandál by bol až vtedy, keby sme doslovne inscenovali Bibliu

Miro Pastorek

„Keď som bol vysokoškolák, tak kto si neprečítal Pišťanka a z Mitanu nepoznal aspoň Viki a Kiki alebo V električke, bol trápny. Neviem, či je teraz niekto trápny, keď si neprečíta napríklad nového Ballu,“ hovorí Daniel Majling.

Pre mňa je dôležité, aby som splatil všetky svoje podlžnosti, ktoré som vytvoril z akéhokoľvek dôvodu. To je v týchto dňoch môj asi najväčší boj, aby som sa zbavil všetkých dlhov, ktoré sa nakopili, či už neskúsenosťou, alebo vonkajšími okolnosťami. Verím, že sa toho zbavíme.

S Božou pomocou.

Nerád to hovorím nahlas, len v tichosti, aby to nikto nepočul.

Prečo?

Nerád vyslovujem Božie meno nadarmo.

Ale netajíte, že ste katolík.

Nikdy som to netajil, ale ani sa tým nehrdím a neplieskam to každému o hlavu. Skôr mi ide o to, aby hlavne deti videli ten vzor. Slová sú často menej dôležité než vzor, ktorý deti vidia. 

Verím, že ani ostatné okolie nepotrebuje počúvať slová. Dôležitejšie je, aby ľudia videli reálne žitý život. Na slová máme odborníkov, ktorí sa volajú kňazi. Oni nech ich hovoria, my ich počúvajme, učme sa, pracujme a modlime sa.