Religionista a znalec chasidských príbehov Chasidská rozprávačská tradícia je ako rieka, ktorá vystúpila z brehov

Pavel Hošek je český religionista, vysokoškolský profesor a kazateľ Cirkvi bratskej. Vlani na jeseň mu vyšla kniha Chasidské příběhy. Mezi židovskou mystikou a krásnou literaturou, v ktorej zhrnul tridsať rokov svojej fascinácie touto svojráznou literatúrou.

Rozprávali sme sa o tom, v čom spočíva sila chasidských príbehov, o histórii a inšpiratívnej spiritualite tohto židovského hnutia, aj o jeho temných stránkach.

Ste z Cirkvi bratskej. Ako ste sa dostali k chasidským príbehom?

Vyrastal som v rodine s veľmi silným vzťahom ku krásnej literatúre, z rodinného prostredia si tak so sebou nesiem lásku ku knihám. Obaja moji rodičia nám vždy predstavovali knihu ako bránu do iného sveta.

Knižnica, teda skriňa plná svetovej beletrie, bola ten najposvätnejší predmet u nás doma. 

Naša rodina nebola veriaca. Mňa ku kresťanskej viere priviedli na prahu dospelosti kresťanskí priatelia. Už ako kresťan som sa započúval do príbehov svojho dedka, ktorý bol židovského pôvodu. Ani on nebol praktizujúci v náboženskom zmysle slova a k židovstvu sa vzťahoval tiež predovšetkým prostredníctvom krásnej literatúry. Rád čítal židovských spisovateľov. 

Toto sa v určitom okamihu v mojom životnom príbehu zvláštne, nečakane a úžasne prepojilo. Už s duchovným očakávaním kresťana som raz otvoril zbierku chasidských príbehov, kde som rozoznával mnoho motívov, ktoré mi veľmi pripomínali novozákonné evanjeliá.

Zároveň mi to pripomínalo tých židovských spisovateľov, ktorých som čítal v období dospievania, no a tiež také plaché židovstvo môjho dedka, ktoré bolo v našej rodine akosi neprehliadnuteľne prítomné. 

Odtiaľ teda pred nejakými tridsiatimi rokmi vzišlo moje vzplanutie pre duchovné poklady obsiahnuté v chasidských príbehoch. 

Na Slovensku sa o chasidoch veľa nevie. Kto sú? Aká je ich história?

Chasidské hnutie je hnutie duchovnej obrody, ktoré vzniklo v 18. storočí vo východnej Európe medzi tamojšími židovskými obcami. Jeho legendárny zakladateľ sa volal Izrael ben Eliezer, no do dejín vstúpil pod priezviskom Baal Šem Tov, teda Pán dobrého mena. 

Počiatky tohto hnutia sú spojené s ťaživou, zložitou situáciou východoeurópskych židovských obcí. V 17. storočí čelili niekoľkým vlnám prenasledovaní a zápasili s veľkou materiálnou biedou. 

Bola pre ne príznačná vážna, smutná zbožnosť. Baal Šem Tov došiel k záveru, že to v skutočnosti skôr zhoršuje situáciu jeho spoluveriacich a súkmeňovcov, než aby im tá zbožnosť ponúkala útechu a východisko z ťaživej situácie. V priebehu niekoľkých rokov duchovného hľadania zvykol na dlhé hodiny alebo i dni zmiznúť v hlbokých karpatských lesoch, kde v modlitbách hľadal duchovnú inšpiráciu.

Foto: Postoj/Anička Guthrie

S čím sa z lesov vynoril?

Výsledkom jeho vnútorného zápasu bolo to, že našiel radostné pritakanie dobrote stvorenia, Božiu slávu, prestupujúcu všetko stvorenie. Práve v hĺbke karpatských lesov znovuobjavil to, čo poznáme od biblických žalmistov – že Hospodinova sláva prestupuje všetkým stvorením, že príroda vypovedá o múdrosti a sláve stvoriteľa. 

S týmto posolstvom vďačného pritakania životu i navzdory ťažkostiam a biede sa obrátil na svojich židovských súčasníkov. Jeho posolstvo sa veľmi rýchlo a úspešne rozšírilo v podstate v celej východnej Európe, kdekoľvek boli židovské obce.

Kde presnejšie?

Chasidské hnutie vzniklo na území dnešnej Ukrajiny. Šírilo sa hlavne do Poľska, Bieloruska, Ruska, no aj do Maďarska. Veľa chasidských obcí bolo aj na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola v prvej polovici 20. storočia súčasťou Československa. 

V súčasnosti by sme však chasidské obce na miestach, kde sa hnutie zrodilo, hľadali márne. V dramatických dejinách, najmä v období prvej svetovej vojny, medzivojnového chaosu a tiež v čase druhej svetovej vojny, boli tie prvotné centrá chasidizmu vo východnej Európe v podstate vymazané z mapy. 

Tamojší Židia boli vystavení vlnám prenasledovania. Ak sa zachránili, uchýlili sa do dvoch súčasných ohnísk chasidského hnutia – do Palestíny, teda dnešného štátu Izrael, a do Severnej Ameriky. V dnešnom svete je niekoľko stotisíc chasidov rôznych vetví, najmä v USA a v Izraeli.

 

Sekularizačná vlna Židia v Európe odolávajú jej vplyvu, záujem o judaizmus rastie

Jana Zlatohlávková

Výskumy ukazujú, že záujem o židovské náboženstvo sa prejavuje najmä v mladej generácii.

Kedy bol pôvodný chasidizmus v rozmachu?

Zlatý vek chasidského hnutia trval od druhej polovice 18. storočia. Baal Šem Tov sa narodil v roku 1700 a so svojím posolstvom verejne vystúpil, keď mal 36 rokov.

V ďalších troch desaťročiach zvestoval chasidskú náuku všade, kam prišiel. Mnohé židovské obce, aj keď nie všetky, jeho posolstvo prijali. To znamená, že doba zlatého veku chasidizmu, jeho najväčšieho rozkvetu, je od druhej polovice 18. storočia do zhruba polovice 19. storočia.

Potom sa objavili všelijaké príznaky úpadku. Sám Baal Šem Tov údajne povedal, že najväčším nebezpečím pre každé hnutie je úspech. 

Ako sa úpadok prejavoval?

To, že sa chasidizmus takto rozšíril a zasiahol toľko vtedajších židovských obcí, sa tiež stalo koreňom určitých úpadkových javov. Rabíni, ktorí stáli v čele dôležitých chasidských obcí, boli vystavení pokušeniu moci a vplyvu, ktoré im verní žiaci prepožičali. Nie všetci dokázali tomu pokušeniu odolať. 

V chasidizme sa uplatňoval dynastický princíp, vodcovstvo prechádzalo z otca na syna. Synovia alebo synovia synov často neboli takí „opravdiví“ a zbožní ako ich dedovia.

Foto: Postoj/Anička Guthrie

Počas rozmachu bola väčšina židov žijúcich vo východnej Európe chasidmi?

Áno, alebo aspoň boli pod vplyvom chasidskej zbožnosti. Chasidizmus totiž priniesol východoeurópskemu židovstvu silný inšpirujúci náboj, historici hovoria o omladzujúcom účinku Baal Šemovho učenia.

Abraham Joshua Heschel hovorí, že Baal Šem omladil židovstvo o tisíc rokov. Elie Wiesel hovorí, že Baal Šem Tov svojich židovských spoluveriacich znova naučil tancovať a spievať.

Situácia bola v skutočnosti naďalej ťaživá a životné podmienky veľmi ťažké, no tá radostná zbožnosť, ktorá sa prejavovala spevom a tancom, bola účinný nástroj boja proti rezignácii, zúfalstvu a beznádeji. Bol z nej dobrý liek na ťažkú životnú situáciu. 

To je jeden z dôvodov, prečo Baal Šemovo učenie padlo na takú úrodnú pôdu. Zvestoval presne to, čo jeho židovskí súčasníci potrebovali počuť. 

Duchovní horlivci jeho doby, teda rabíni starej školy, hlásali prísnu asketickú zbožnosť a kládli dôraz na štúdium svätých textov. To však vo výsledku bolo skôr skľučujúce.

Prečo?

Mnoho vtedajších východoeurópskych židov nemalo čas ani predpoklady, aby študovali sväté texty, to bolo pre elitu učencov. Prísna asketická zbožnosť navyše skôr prehlbovala smútok, než by ponúkala východisko.

„Abraham Joshua Heschel hovorí, že Baal Šem omladil židovstvo o tisíc rokov. Elie Wiesel hovorí, že Baal Šem Tov svojich židovských spoluveriacich znova naučil tancovať a spievať.“Zdieľať

To je podľa všetkého jeden z dôvodov, prečo Baal Šemovo učenie našlo takú srdečnú odozvu medzi väčšinou východoeurópskych židov v onej dobe. 

Napríklad židovská modlitebná kniha Sidur obsahuje typicky texty, ktoré nejakým spôsobom hovoria k srdcu a zo srdca. Tá povedzme zanietená mystická zbožnosť, príznačná pre chasidské hnutie, viac-menej presne zodpovedá dôrazom tejto knihy, kde sú texty biblických žalmov či veľkých mystikov židovského stredoveku.

No zrazu, keď tá modlitebná kniha zaiskrila o Baal Šemovo učenie, ako keby ožila novým životom. Akoby dokázala nanovo prebudiť v srdciach a mysliach ohrozených rezignáciou radosť a vďačné pritakanie životu. 

U chasidov hrala dôležitú úlohu geografia a príroda. Inšpirovala ich, reflektovali ju v príbehoch. Chasidizmus sa potom musel presunúť inam. Ako chasidi dnes pracujú s prírodou, geografiou, novými podmienkami? Stále sa to premieta do ich zbožnosti?

Baal Šem Tov ako keby nanovo objavil význam vety proroka Izaiáša „Celá zem je plná Božej slávy“. To je veta, ktorú chasidi spievajú a recitujú.

Myšlienku, že všetko stvorenie je plné Božej slávy, chasidi spresňujú výrazmi luriánskej kabaly – židovskej mystiky, ktorá predpokladá, že stvorenie je prestúpené iskierkami Božej slávy a všetko záleží na vnímavosti človeka. 

Foto: Postoj/Anička Guthrie

V akom zmysle?

Chasidská spiritualita je vlastne vystupňovaná vnímavosť voči Božej sláve prestupujúcej všetko stvorenie voči svetlu, ktoré naplňuje prírodu. To je jeden z dôvodov, prečo práve v hlbokých karpatských lesoch našiel Baal Šem Tov duchovnú inšpiráciu, ktorú potom začal šíriť. 

Ako keby sa v židovstve, ktoré bolo po stáročia obmedzené tiesnivými podmienkami štetlu, židovskej štvrti toho či oného mesta, nanovo rozoznela poézia žalmistov, ktorí už v biblických dobách ospevovali múdrosť a slávu Stvoriteľa, ktorá sa prejavuje v diele jeho rúk. 

Chasidi sú veľkí milovníci žalmov. Väčšinou ich poznajú naspamäť a recitujú ich, zvlášť miesta ako Žalm 16: „Hospodina stále pred oči si staviam.“ Myšlienka je, že keď má človek dokorán otvorené oči, keď vystupňuje svoju telesnú aj duchovnú vnímavosť, tak mu nemôže uniknúť všadeprítomná Božia sláva.

Akú rolu v tom hrá geografia?

To, pochopiteľne, možno oveľa intenzívnejšie prežívať vo východnej Európe pri typicky chasidskom spôsobe života – ľudia žili skôr v malých obciach, ktorým by sme dnes povedali dediny, a navyše sa väčšinou živili ako kupci, ktorí sprostredkovávali spojenie medzi dedinami a mestami. Takže desiatky hodín trávili na lesných a poľných cestách.

Rozjímanie o iskričkách svätého svetla, ktoré prestupuje prírodou, stromami, jazerami, riekami a lúkami, ktoré míňali na svojich dlhých cestách, sa teda ponúkalo veľmi prirodzene. Keď sa potom chasidská obec ocitá niekde v Brooklyne a pod nohami nie je piesok a tráva, ale asfalt a betón, tak to, samozrejme, nejako ovplyvňuje aj tú predstavivosť.

„Ako keby sa v židovstve nanovo rozoznela poézia žalmistov, ktorí už v biblických dobách ospevovali múdrosť a slávu Stvoriteľa, ktorá sa prejavuje v diele jeho rúk.“ Zdieľať

Chasidi si v amerických veľkomestských podmienkach – najviac chasidov v USA je v New Yorku – osvojili mestský, dokonca veľkomestský spôsob života. Aj chasidské obce vo Svätej zemi si museli adaptovať svoju predstavivosť na odlišné podmienky. 

V chasidizme však veľmi silne žije rozprávačská tradícia, ktorá vnáša tú východoeurópsku prírodu v neoslabenej, nestenčenej podobe aj do amerických a izraelských podmienok.

Chasidské príbehy rozprávajú o karpatských lesoch, trhoviskách a rínkoch ukrajinských dedín, o ľudskom hemžení vo východoeurópskych podmienkach. Predstavivosť chasidov je tak dodnes napájaná východoeurópskou prírodou – prostredníctvom príbehov, ktoré si chasidi rozprávajú o veľkých majstroch zakladateľoch svojho hnutia.

Čiže aj týmto spôsobom tie príbehy spôsobujú to, o čom rozprávajú – ako znie jedno z vysvetlení ich výnimočnosti.

Áno, aj v tomto zmysle majú tie príbehy iniciačný význam. Ich rozprávanie znovu nastoľuje situáciu, ktorá je ich obsahom. 

To je tajomstvo chasidských príbehov, ktoré je pre chasidské hnutie veľmi dôležité. Tie príbehy totiž zachytávajú zázračné udalosti, ku ktorým došlo medzi nebom a zemou v dobách vzniku a rozvoja chasidského hnutia.

Kedykoľvek sa tie príbehy znova rozprávajú, tak ono sväté svetlo, ktoré je v nich ukryté, pokračuje vo svojom prúdení. 

Foto: Postoj/Anička Guthrie

V čom je podľa vás podstata čara chasidských príbehov?

Chasidi vo svojom poňatí príbehu vychádzajú z toho, že v ňom je ukryté svetlo. Svetlo vyžarovalo zo zázračného rabína, ktorý bol svojimi slovami a skutkami nejakým spôsobom pokračovaním nebeského svetla.

To svetlo, ktoré zázračného rabína obklopovalo a vyžarovalo z jeho slov a činov, sa odieva do príbehu. Berie na seba formu rozprávania o činoch a slovách chasidského rabína. 

Kedykoľvek sa tie príbehy znova rozprávajú, pokračuje prúdenie svätého svetla a mysle a srdcia poslucháčov sa tým premieňajú. Aj to svetlo, ktoré chasidskí majstri vo východnej Európe dokázali vnímať, keď prechádzali karpatskými lesmi a vnímali spev vtákov, bzučanie hmyzu či šumenie vetra v korunách stromov, pokračuje ďalej vo svojom pôsobení, keď sa tie príbehy rozprávajú.

Takto vnímajú chasidské príbehy samotní chasidi. V čom je ich čaro podľa vás? V čom ho môže vidieť niekto z inej duchovnej tradície, z inej kultúry? Čím sú výnimočné?

Chasidov je v dnešnom svete niekoľko stotisíc. Tých, ktorí čerpajú z inšpiračného zdroja chasidského hnutia, sú však desiatky miliónov. Väčšina ľudí, ktorí s úžitkom čítajú chasidskú literatúru, ani nie je súčasťou židovského národa. 

Chasidská rozprávačská tradícia je ako rieka, ktorá vystúpila z brehov. Ovplyvnila a stále ovplyvňuje omnoho viac ľudí, než koľko patrí k chasidskému hnutiu. 

„Veľa ľudí číta krásnu literatúru inšpirovanú chasidskou rozprávačskou tradíciou bez toho, že by nutne hľadali duchovný náboj, ktorý je tam ukrytý pre všetkých, čo hľadajú aj túto rovinu.“ Zdieľať

Určite to súvisí aj s tým, že chasidské príbehy na jednej strane obsahujú prastaré poklady židovskej duchovnej kultúry, poňatie sveta a zmyslu ľudského života, ktoré sa v židovskej duchovnej tradícii utváralo od biblických dôb. Zároveň sú však zasadené do obyčajných, všedných vidieckych reálií východnej Európy. Stále znova sa v nich stretávame so štiepaním dreva, okopávaním zeleniny, varením zemiakovej polievky a tak ďalej.

V týchto obyčajných, každodenných životných situáciách, o ktorých rozprávajú chasidské príbehy, sú ukryté poklady duchovnej múdrosti. Každý poslucháč a každý čitateľ si však môže príbeh vyložiť tak, ako to zodpovedá jeho vnútornému ustrojeniu. 

Hovorí sa, že každý si naberie podľa toho, akú hlbokú má lyžicu. Veľa ľudí preto číta krásnu literatúru inšpirovanú chasidskou rozprávačskou tradíciou bez toho, že by nutne hľadali duchovný náboj, ktorý je tam ukrytý pre všetkých, čo hľadajú aj túto rovinu chasidských príbehov. 

Ktorí svetoví autori čerpajú z chasidskej tradície?

Isaac Bashevis Singer, spisovateľ, ktorý dostal Nobelovu cenu za literatúru, pochádzal z chasidskej rodiny, jeho otec bol chasidský rabín. Elie Wiesel, ďalší významný spisovateľ z rodiny s chasidskými koreňmi tiež vo svojich románoch a poviedkach hojne čerpá z chasidskej rozprávačskej tradície. Ďalej Chaim Potok, vynikajúci americký spisovateľ, Josef Šmuel Agnon, u nás menej známy židovský spisovateľ z chasidskej rodiny, tiež držiteľ Nobelovej ceny za literatúru, či Martin Buber.

Foto: Postoj/Anička Guthrie

Alebo Jiří Langer, český židovský literát, ktorý cestoval do Haliča, stretol sa tam s chasidmi a prežil ohromne silné duchovné obrátenie. Svojej skúsenosti dal literárne vyjadrenie v knihe Devět bran, tedy chasidů tajemství.

To sú len niektoré príklady spôsobov, ktorými chasidská duchovná a zvlášť rozprávačská tradícia vstúpila na pole krásnej literatúry. Pôsobí na ňom, a ak majú chasidskí majstri pravdu, tak to svetlo ukryté do príbehov vyžaruje dokonca aj prostredníctvom poviedok a románov spisovateľov, ktorých nejako ovplyvnilo chasidské prostredie.

A čo iné druhy umenia?

Niečo podobné sa dá povedať aj o hudbe, inšpirovanej chasidskou spiritualitou. Tiež o výtvarnom umení.

Jeden z úplne najvýznamnejších maliarov 20. storočia Marc Chagall pochádzal z bieloruskej židovskej rodiny a chasidská inšpirácia je v jeho výtvarnom diele veľmi zreteľne prítomná.

Spomenuli ste Jiřího Langera. Jeho brat František v jednom texte spomínal, ako sa Jiří vrátil z Haliče. Bol v kaftane, páchol cibuľou, cesnakom. Všetci sa ho stránili. Dá sa povedať, že to v skratke vysvetľuje, prečo sa chasidizmus západne od Haliče, od Karpát nepresadil?

Určite. Židovská rodina Langerových bola typická pražská asimilovaná židovská rodina, ktorá mala akúsi úctu k duchovnej tradícii židovského národa, no zároveň sa plne prispôsobila stredoeurópskemu sekulárnemu životnému štýlu.

„Ak majú chasidskí majstri pravdu, tak to svetlo ukryté do príbehov vyžaruje dokonca aj prostredníctvom poviedok a románov spisovateľov, ktorých nejako ovplyvnilo chasidské prostredie.“Zdieľať

Preto keď sa Jiří Langer vrátil z Haliča v kaftane a začal si na vlastnom variči doma variť všelijaké kaše, tak to v rodine, ako to krásne a láskavo opisuje František Langer, vyvolalo veľké rozpaky. Hanbili sa zaňho. Mysleli si, že prežil nejaký náboženský záchvat. 

Jiří nejaké obdobie tvrdošijne zotrval vo zvláštnych životných spôsoboch chasida na plný úväzok, neskôr sa však prispôsobil pražskému kultúrnemu prostrediu. Mal mnoho kultivovaných a vzdelaných priateľov, patril medzi nich napríklad Franz Kafka. Znova začal chodiť do divadla, zase sa obliekal spôsobom v tej dobe obvyklým. No tá duchovná skúsenosť preňho ostala určujúca. 

Ešte po desaťročiach, keď už dávno nosil bežné civilné šaty, hovoril, že to bola najdôležitejšia udalosť jeho života. Pre nás čitateľov je šťastie, že jej dal literárny výraz v pozoruhodnej knihe Devět bran.

Chasidizmus sa zastavil na východ od Slovenska. Nejaké obce u nás síce boli a jedno z jeho centier bolo v Stropkove, no zjavne sa širšie nepresadil. Napriek tomu, čím môžu byť pre nás chasidi, ich zbožnosť a ich príbehy inšpiráciou?

Chasidizmus sa vo svojom šírení naozaj nedostal príliš ďaleko naším smerom. Najmä preto, aspoň to hovoria židovskí historici, že židia v Čechách, na Morave a do značnej miery aj na Slovensku boli viac ovplyvnení osvietenským poňatím židovstva. Na východoeurópskych židov a ich spôsob života sa pozerali s istým odstupom.

V skutočnosti považovali svojich spoluveriacich a vzdialených bratrancov z východnej Európy za príbuzenstvo, za ktoré sa človek trocha hanbí. Zastávali názor, že chasidizmus – vrátane jeho vonkajších prejavov, ako sú kaftany, dlhé pajesy, špeciálne klobúky – je prejavom vidieckeho „sedláctva“. Spiatočníctva, tradicionálneho konzervativizmu, voči ktorému sa veľmi kriticky vymedzovali, pretože chceli ísť s dobou a prijímať podnety modernej európskej kultúry.

Takže chodili nie v kaftane, ale s kravatou. Dokonca sa s trochou zveličenia členili na kaftanových židov a kravatových židov. To je jeden z dôvodov, prečo sa chasidské židovstvo ako životná forma zastavilo vo svojom šírení neďaleko hraníc našej časti Európy. 

Foto: Postoj/Anička Guthrie

V čom môže byť ešte i dnes inšpiráciou?

Dejiny podľa všetkého dávajú za pravdu myšlienke, že to najdôležitejšie z duchovného náboja chasidského hnutia sa ukrýva v príbehoch. To znamená, že inšpirácia, ktorá je v nich obsiahnutá, prekračuje hranice kultúr a zemí oveľa účinnejšie než samotné hnutie. 

Mnoho veľmi moderne zmýšľajúcich veriacich, židovských aj kresťanských, z tej rozprávačskej tradície vďačne čerpá inšpiráciu. Tým skôr, že sa rozšírila ešte aj na oblasť krásnej literatúry. Pritom je však celé posolstvo tej duchovnej kultúry v tých príbehoch obsiahnuté. 

Človek môže zároveň brať to duchovné posolstvo medzi riadkami ako záležitosť folklóru či zaujímavého národopisu. Alebo to vnímať ako niečo, čo má v sebe estetickú krásu, je to spojené s osobitou jedinečnosťou východoeurópskej židovskej kultúry 18. a 19. storočia. Keď však človek tie príbehy číta, môže v nich postupne uzrieť „snímač“ voči ich duchovnému posolstvu. 

Zdá sa, že takýmto spôsobom to funguje dodnes. V novembri minulého roka už tretíkrát vyšli Chasidské rozprávania, veľký súbor chasidských príbehov usporiadaný Martinom Buberom. Po prvých dvoch vydaniach sa len tak zaprášilo. Dopyt hovorí jednoznačnou rečou – stále mnoho dnešných Európanov v tejto zvláštnej literatúre nachádza ohromnú inšpiráciu.

V čom z nich čerpáte inšpiráciu vy?

Mám osobnú skúsenosť s tým, ako sa vďaka chasidským príbehom premenilo moje vnímanie prírody.

„Niekoľko chasidských majstrov vyslovilo presne tú vetu, ktorú poznáme z novozákonných evanjelií, že ústredným motívom celej Biblie je dvojité prikázanie – Miluj Hospodina z celého srdca, z celej mysle a sily, a miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Zdieľať

Keď prechádzam lesom v Posázaví neďaleko Prahy, kde bývam, tak mávam vďaka chasidským príbehom dojem, že som niekde v Podkarpatskej Rusi. Všade, kam sa pozriem – v šumení vetra v korunách stromov, v speve vtákov, v konároch –, akosi vnímam tie iskričky svätého svetla prestupujúceho všetkým stvorením. 

Chasidské príbehy mi ohromne pomáhajú aj v tom, čo často spomína Elie Wiesel, židovský literát, ktorý prešiel koncentračným táborom a spolu so svojou rodinou a svojím národom prechádzal tým najhorším údolím novodobých židovských dejín. Je to zápas proti beznádeji, proti rezignácii, proti trudnomyseľnosti, ktorý je v chasidských príbehoch vyjadrený jedinečným spôsobom – aj keď je život ťažký, prináša sklamania a utrpenie, tak sa tí chasidi predsa nejako prebojujú k vďačnému pritakaniu daru života, k spevu a tancu. 

Elie Wiesel hovorí, že to mu pomohlo prežiť roky druhej svetovej vojny. Je v tom sila, keď je človek na dne, v pokušení prepadnúť zúfalstvu. 

Posledný konkrétny rozmer chasidských príbehov, ktorý je pre mňa ohromným zdrojom inšpirácie, je bytostné presvedčenie chasidských majstrov, že láska k Bohu a láska k človeku sú dve strany jednej mince. Že to úplne najdôležitejšie a najsvätejšie sú vzťahy medzi ľuďmi. Sú dôležitejšie než to, čo sa deje v synagóge, než štúdium Tóry. 

Ako to vyslovuje Martin Buber vo svojej knihe Ja a ty, ktorá je inšpirovaná chasidskou spiritualitou – línie všetkých vzťahov sa pretínajú vo večnom Ty. A každé jednotlivé Ty je priehľadom k nemu. 

Je to vlastne Buberova parafráza slávnej piesne Leviho Jicchaka z Berdičeva, ktorá sa volá Ty a ktorá znie:

Kadiaľ chodím – ty!

Kde stojím – ty!

Len ty, všade ty, zase ty!

Nebo – ty, zem – ty,

hore – ty, dole – ty,

na každej ceste, 

na každom mieste, 

len ty, zase ty, stále ty!

To je jadro chasidskej spirituality – že vzťah k nebesiam, k Pánu Bohu a vzťah k blížnemu je rub a líc jednej mince. 

Niekoľko chasidských majstrov vysloví presne tú vetu, ktorú poznáme z novozákonných evanjelií, že ústredným motívom celej Biblie je dvojité prikázanie – Miluj Hospodina z celého srdca, z celej mysle a sily, a miluj svojho blížneho ako seba samého. To je pre mňa nevyčerpateľný zdroj inšpirácie chasidskou duchovnou tradíciou.

Foto: Postoj/Anička Guthrie

Chasidská spiritualita kladie dôraz na zjednotenie duše, plné vnímanie prítomnosti. To akcentujú aj iné duchovné hnutia. V čom sú chasidi výnimoční?

Súvisí to s tým, že je to naozaj prastará múdrosť. No vďaka tomu, že je odetá v úplne neopočúvanom jazyku, že tieto tisíckrát počuté a čítané hlboké pravdy zaznievajú v reči ukrajinských dedinských reálií, tak to naraz znie úplne novo. Často dokonca akoby po prvýkrát.

To je ohromná sila tejto prastarej spirituality, ktorá však môže úžasne nanovo oslovovať. Práve preto, že je neopočúvaná, že nie sme imunizovaní tým, že by sa tie veľké duchovné tajomstvá vyjadrovali slovami, ktoré sme tisíckrát počuli. 

Toto je zrazu konkrétnosť Moše Lejba zo Sasova, Levi Jicchaka z Berdičeva, Menachema Mendela z Kotska, ale tiež Meziriča, Mezibožu, Ružinu a ďalších konkrétnych obcí a ich chovateľov dobytka, obchodníkov, kupcov a predavačov zeleniny. To je zrazu reč, ktorá prehovára úplne sviežim spôsobom, navyše oslovuje predstavivosť. 

„Ak by človek nadšený chasidskými príbehmi Martina Bubera alebo rozprávaním Jiřího Langera zašiel do Spojených štátov a ocitol sa v Brooklyne v niektorej z chasidských komunít, tak by bol pravdepodobne veľmi trpko sklamaný.“ Zdieľať

To je ohromná sila, ako hovoria rabíni, chasidských príbehov – a príbehov vôbec. Totiž že človek vidí to, čo počuje. Takto rabíni uvažujú o jednej vete v hebrejskej Biblii, kde sa hovorí, že Izraeliti videli zvuk alebo videli hlas. Jeden z rabínskych výkladov hovorí, že toto sa deje, keď niekto rozpráva príbeh. Poslucháč vlastne pred sebou vnútorným zrakom predstavivosti vidí to, čo počuje. 

Môžete to ilustrovať príbehom?

Keď mi niekto rozpráva, ako Moše Lejb zo Sasova šiel na kraj dediny, aby tam zakúril v piecke u chorej vdovy, tak zatiaľ čo počúvam, vidím ho akoby vnútorným zrakom. Potom už neznie hlas rozprávača, no ja aj tak stále Mojše Lejba vidím pred sebou. Pracuje to vo mne ďalej, aj keď už ten príbeh odznel. 

To je jedna z príčin, prečo príbeh vôbec v nás pôsobí tak silno. Človek sa vlastne ocitá v ňom, a zároveň sa príbeh ocitá v človeku, pretože je načítaný vnútorným zrakom predstavivosti.

Chasidské príbehy, to je niečo krásne, úžasné, farebné, milé, dobré. No napríklad seriál Unorthodox zobrazuje realitu súčasných chasidov úplne inak – ako sektu, z ktorej chce mladá žena utiecť. Ako to je? Zmenili sa chasidi z veselých veriacich v prísnu sektu?

Chasidská komunita prešla za tie zhruba tri storočia svojich dejín veľmi kľukatým vývojom. Úpadkové javy sa tomuto hnutiu nevyhli. Veď aj jeho zakladateľ v 18. storočí hovoril, že prídu. 

Keď sčítame všetky možné problematické prejavy ľudovej zbožnosti – od poverčivej úcty k zázračným rabínom cez možnosti všelijakého sektárstva alebo toho, čomu dnes hovoríme fundamentalizmus – s krušnými udalosťami, ktoré na chasidské obce doliehali zvonka, tak nám obrázok súčasného stavu chasidského hnutia dáva veľmi triezvu perspektívu, ktorá bráni akejkoľvek idealizácii. 

Ak by človek nadšený chasidskými príbehmi Martina Bubera alebo rozprávaním Jiřího Langera zašiel do Spojených štátov a ocitol sa v Brooklyne v niektorej z chasidských komunít, tak by bol pravdepodobne veľmi trpko sklamaný. Zistil by, že chasidi nie sú zázračné, nad zemou sa vznášajúce, takmer anjelské bytosti, ale že im nič ľudské nie je cudzie.

Foto: Postoj/Anička Guthrie

Navyše, je to komunita, ktorá sa od súčasnej väčšinovej spoločnosti v západných krajinách výrazne odlišuje. To, samozrejme, stupňuje riziko určitého sektárstva, izolacionizmu a tak ďalej.

Áno, chasidské komunity zápasia s tým, že mladí ľudia utekajú preč. Tá duchovná tradícia na človeka kladie také veľké nároky, že keď v nej mladému človeku nie je dobre, tak radšej za cenu všelijakých vzájomných zranení opustí svoju rodinu a rozhodne sa žiť slobodnejším životom niekde inde.

To je len jeden z príkladov toho, aké je to vlastne v mnohom ťažké.

Má to nejaký vplyv na chasidské príbehy?

Tradícia chasidského rozprávačstva, v ktorej je ukrytá tisícročná múdrosť židovskej duchovnej kultúry, tým nie je nijako poznamenaná alebo skompromitovaná. Tie príbehy ďalej pôsobia ako texty, ohromne inšpirujúce k rozjímaniu, ktoré je veľmi aktuálne – týka sa hľadania zmyslu ľudského života tu a teraz. Nie je to len nostalgia po tom, aké to bolo v 18. storočí niekde na Ukrajine. 

„Podľa chasidských majstrov rozprávanie príbehov dokonca približuje vykúpenie.“Zdieľať

Pravdivé sú obe veci. Veľa chasidských komunít súčasnej doby vykazuje sektárske, fundamentalistické znaky a všelijaké nešváry. V tom však tiež je sila emancipácie tej rozprávačskej tradície z hraníc komunity, pretože chasidské príbehy majú oveľa väčšiu „šírivosť“ než ten náročný životný štýl spojený s chasidizmom na plný úväzok.

Takže chasidom sa síce nedarí naplniť ich ideál vybudovať láskyplnú, spravodlivú spoločnosť, no ich príbehom to ide.

Áno, som o tom presvedčený. Azda sa dá povedať, že oboje je akýmsi nádejeplným výhľadom k prichádzajúcemu Božiemu kráľovstvu.

Niektorí chasidskí majstri to formulujú tak, že aj chasidská obec so svojím pradivom vzťahov – niekedy láskyplných a veľkorysých, inokedy úzkoprsých a problematických –, aj príbehy, v ktorých je obsiahnuté svetlo duchovnej inšpirácie, vyžarujú kvalitu Božieho kráľovstva, ktoré s nádejou vyzeráme pri pohľade do budúcna. 

Podľa chasidských majstrov rozprávanie tých príbehov dokonca približuje vykúpenie. Svetlo obsiahnuté v tých príbehoch blahodarne ovplyvňuje ľudské srdcia a mysle, a zároveň približuje kráľovstvo Božie, ktoré vyzerali hebrejskí proroci.