Smrť Navaľného Disidentovo telo zmizlo, jeho odkaz zostáva

Ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj zomrel v piatok vo veku 47 rokov v trestaneckej kolónii FKU IK-3, prezývanej aj Polárny vlk.

Presná príčina jeho úmrtia zostáva naďalej záhadou. Úrady hovoria o „syndróme náhlej smrti“, ako však objasňuje nezávislý portál Meduza, takáto príčina smrti neexistuje. Odpoveď úradov tak viac zamotáva, než objasňuje, napokon, o „syndróme náhlej smrti“ nepochybne možno hovoriť v prípade smrti Trockého, keď mu v auguste 1940 z hlavy trčal horolezecký cepín.

Aj lekár, ktorý v minulosti Navaľného ošetroval, sa vyjadril, že mu oficiálne zdôvodnenie smrti nedáva zmysel.

V konečnom dôsledku je to však nepodstatné. V krajine, v ktorej je biela čiernou a čierna bielou, sú „zistenia“ úradov v politických prípadoch beztak bezcenné.

Jeho smrť nie je ničím iným ako politickou vraždou. Niet scenára, v ktorom by štyridsiatnik zomrel „prirodzenou“ smrťou bez toho, aby vinu zaň neniesol Kremeľ – počnúc jeho otravou v lete 2020, jeho protiprávnym uväznením po návrate do Ruska začiatkom roka 2021 cez odopieranie zdravotnej starostlivosti až nakoniec po jeho presun do trestaneckého tábora v arktickom mestečku Charp.

Kde je jeho telo?

Doposiaľ neznáme je aj to, kde sa nachádza politikovo telo. Keď si poň totiž prišla jeho matka k bránam väznice, povedali jej, že sa tam už nenachádza. Údajne ho odviezli do márnice v susednom meste, no keď tam dorazila, ani tam ho už nenašla.

Po troch dňoch tak ešte stále nie je jasné, čo presne sa s telom stalo. Jeho spolupracovníci sa preto domnievajú, že Kremeľ naschvál telo ukryl (alebo spálil), aby znemožnil vykonanie pitvy a zistenie presnej príčiny smrti (podľa ich odhadov odhalenie jedu).

Aký motív?

V princípe sa ako príčina Navaľného smrti javia dve možnosti. Buď Navaľnyj zomrel na dlhodobo zlé podmienky – proti tomu však hovorí, že ho len prednedávnom síce schudnutého, ale v dobrej nálade videla jeho matka –, alebo sa Kremeľ rozhodol jeho smrť ešte urýchliť.

Na prvý pohľad sa môže usmrtenie Navaľného javiť ako nelogické. Prečo riskovať likvidáciou populárneho aktivistu protesty zostávajúcich zvyškov opozície, obzvlášť krátko pred voľbami?

V marcových voľbách však Kremľu už nejde o simuláciu pluralitného systému, ale o demonštráciu moci, manifestáciu, že k Putinovi niet alternatívy. Nič neukazuje bezalternatívnosť tak zreteľne ako smrť najznámejšieho ruského opozičného politika. Smrť človeka, ktorý si vybral radšej ruské väzenie než slobodu v exile.

Navaľnyj totiž dobre vedel, že ak chce v ruskej politike hrať po Putinovi dôležitú, možno dokonca kľúčovú úlohu, nemôže ju robiť z berlínskych barov ani londýnskych kaviarní, ale iba z Ruska. Preto sa vrátil do Ruska – v očakávaní, že demaskuje Kremeľ a po pár rokoch vo väzení bude ešte silnejším vyzývateľom.

Tu sa však ruský disident prepočítal. Najneskôr po jeho druhom odsúdení na 19 rokov väzenia za „extrémizmus“, teda založenie Fondu na boj s korupciou (FBK), bolo už jasné, že Navaľného plán pár rokov presedieť vo väzení a pokračovať v boji proti Putinovi nevyšiel a režim svojho kritika už nikdy nepustí na slobodu.

Nedemonštrujte, lebo...

Jeho smrťou teraz režim vysiela všetkým potenciálnym demonštrantom jasný odkaz – ten, kto si ako Navaľnyj myslí, že pobudne dva roky vo väzení a potom sa vráti na slobodu, sa môže ľahko prepočítať.

Ako ukazujú protesty proti falšovaniu volieb v Bielorusku v roku 2020, voľby sú pre autokratický systém vždy háklivou otázkou. Z tejto perspektívy je pre režim bezpečnejšie vyprovokovať protesty pred voľbami a odchytiť demonštrujúcich odvážlivcov vopred než vyčkať, kým do ulíc vyjde aj väčší, pobúrený dav po sfalšovaných voľbách.

Oproti roku 2021 Putin už ani nemusí dbať na mienku v zahraničí, všetky sankcie, ktoré Západ mohol zaviesť, už sú zavedené, vysvetľuje sociologička Alexandra Prokopenko.

Smrť Navaľného je okrem toho aj plastickým varovaním všetkým ostatným odsúdeným opozičníkom, ako je napríklad Vladmir Kara-Murza, ktorí sa spoza mreží snažia pokračovať v opozičnej činnosti.

Ruský Stauffenberg?

Navaľnyj v mnohom pripomína najslávnejšieho zo sprisahancov 20. júla 1944 Clausa Schenka von Stauffenberga. Tak ako nemecký dôstojník, ani Navaľnyj nebol exemplárnym príkladom západného demokrata. Rovnako ako Stauffenberg veril, že Nemecko by si malo aj po konci vojny smieť ponechať Rakúsko i Sudety. Navaľnyj nespochybňoval anexiu Krymu ani odtrhnutie Abcházska či Južného Osetska.

A rovnako ako Stauffenberg, aj Navaľnyj vnímal morálnu dimenziu vojny, ktorú jeho krajina začala. No kritizoval ju najmä z utilitaristickej perspektívy, teda pre fakt, že je proti dlhodobým záujmom jeho štátu a jeho obyvateľov, zatiaľ čo morálna dimenzia stála až na druhom mieste.

Z tohto dôvodu mnohí Ukrajinci nevnímali Navaľného ako svojho spojenca. Naopak, videli ho ako hrozbu, pretože menej úplatný ruský prezident by nenechal štát a armádu rozkradnúť v rovnakej miere, ako sa to dialo počas vlády Putina, no ani on by fundamentálne nezmenil vystupovanie Ruska voči svojim susedom.

Táto ukrajinská obava je síce teoreticky oprávnená, ale Navaľného je potrebné súdiť podľa jeho činov, nie podľa hypotetických scenárov.

Stauffenberg aj Navaľnyj verili v úspech svojho podujatia, ale obaja si uvedomovali riziká a boli ochotní zaplatiť svojím životom. Ak si dnes pripomíname ich pamiatku, nie je to preto, že by sme bez výnimky schvaľovali všetky ich názory, ale preto, že svojou statočnosťou predstihli milióny iných.