Nehaňte brankára, ak sa ani nepohne

O penaltách toho vieme dosť. Napríklad, že priemerná rýchlosť lopty pri nich je 112 kilometrov za hodinu. Od dotyku kopajúceho hráča s loptou trvá približne pol sekundy, kým sa lopta dostane na úroveň bránkovej čiary. Preto vo vrcholových súťažiach sa končí z tých striel, ktoré neminú bránku, až 85 percent gólom. Aj po započítaní tých striel, ktoré bránku minú, platí, že až tri štvrtiny pokutových kopov končí v sieti.

Možnosti brankára zhoršiť úspešnosť hráčov pri penaltách sú veľmi obmedzené. 

Komentátori pri kopaní jedenástok považujú za základ úspechu, aby brankár vystihol smer strely. Brankár sa pritom musí rozhodnúť, na ktorú stanu sa hodí ešte predtým, ako sa lopta pohne. Aby bol  v čase, keď lopta dorazí, už roztiahnutý vo vzduchu.

Podľa výskumu anglickej Futbalovej asociácie dokážu najlepší brankári vystihnúť smer strely podľa pohybu hráča s úspešnosťou asi sedemdesiat percent, bežní brankári majú úspešnosť okolo päťdesiatich percent. Prečo teda padá tak veľa gólov?

Uhádnuť smer je veľmi málo

Možností, kam kopnúť loptu a možností, kam sa brankár môže hodiť, nie je až tak veľa, je možné z nich urobiť relatívne jednoduchú maticu. Presne to spravili vedci z izraleskej univerzity Ben-Gurion. Prezreli si takmer tri stovky penált z vrcholových súťaží, roztriedili správanie hráčov a brankárov do kategórií a zistili niekoľko zaujímavých vecí.

Napríklad, že aj v prípade, že brankár uhádne, resp. vystihne smer strely, ešte stále je oveľa pravdepodobnejšie, že gól dostane, než že strelu zneškodní. Šanca, že loptu chytí, ak sa hodí na správnu stranu, je len tretinová – ak ide o pravú stranu z  pohľadu kopajúceho hráča. Ak ide o strelu vľavo, má brankár len štvrtinovú šancu. 

Brána je jednoducho príliš veľká, hodiť sa na správnu stranu je na úspech málo, ešte stále treba mať veľa šťastia, aby gól nepadol.

Strela do ľavého dolného rohu  je najčastejšie miesto, kam hráči mieria. Sem letí až 40 percent všetkých penaltových striel. Hráči sú väčšinou praváci, je pre nich prirodzenejšie kopať do kríža. No to o hráčoch vedia aj brankári a hráči vedia, že brankári to vedia. Preto sa snažia brankárov prekvapiť a často kopú aj na opačnú stranu, než je ich obľúbená.  No v celkovej bilancii je predsa len o niečo viac striel kopnutých vľavo.

Len veľmi málo pokutových kopov (13 percent) mieri do hornej tretiny brány. Hoci práve toto sú nechytateľné strely a úspešnosť ich premenenia je skoro sto percent – ak boli presne mierené. No je tu vyššie riziko, že hráči minú. To ich odrádza od toho, aby skúsili loptu nadvihnúť.

Prečo sa brankári hádžu?

Celková bilancia smerovania jedenástok je 40 percent vľavo, 32 percent vpravo a 28 percent približne do stredu bránky. 

A práve tu sa dostávame k najväčšiemu paradoxu kopania pokutových kopov. Doteraz bola reč o hádzaní sa brankárov vpravo či vľavo. Všimnime si však percento striel, ktoré mieria plus-mínus do stredu. Je to viac ako štvrtina zo všetkých pokutových kopov. 

Šanca, že brankár zachytí takúto strelu (nohami), ak sa hodí vľavo či vpravo, je len okolo 13 percent. No ak by brankár zostal stáť v strede, šanca, že chytí loptu kopnutú na stred by bola až šesťdesiat percent. Brankár však takmer nikdy nezostane stáť v strede (iba v šiestich percentách prípadov). Ak by však brankár zostal stáť v strede, zvýšil by svoju celkovú úspešnosť zachránených gólov dvojnásobne. 

Samozrejme, ak by sa z toho stal masový jav, hráči by zmenili taktiku a do stredu by nekopali vôbec. No súčasné správanie brankárov je nelogické, vzťah medzi počtom striel kopnutých na stred a počtom zotrvaní brankára v strede bránky je veľmi nevyrovnaný.

Pozrite si výber najkrajších brankárskych zákrokov počas pokutových kopov.

Otázka znie, prečo je také zriedkavé, že brankári zostanú stáť v strede, a namiesto toho sa hádžu vľavo či vpravo. Vysvetlení môže byť niekoľko, napríklad, že sa brankári nechajú oklamať pohybom zahrávajúcich hráčov, ktorí sa ich snažia popliesť.

No najpravdepodobnejšia teória podľa izraelských vedcov sú ľudské pohnútky: snaha aspoň niečo spraviť v ťažkej chvíli. Pretože akúkoľvek stratégiu si brankár vyberie, aj tak to najčastejšie skončí jeho prehrou –  gólom. No je menšia hanba, ak pritom spraví parádnu robinsonádu, než keď zostane stáť v strede ako prikovaný. To by vyzeralo, že sa ani nepokúsil niečo spraviť. 

Hoci v skutočnosti spravil to najlepšie, čo mohol.