Odovzdať nepočujúcim vieru je umenie (rozhovor)

Volá sa Felix Mária, no s úsmevom dodáva, že nie je žena. Už desať rokov je františkánom. Pred piatimi rokmi sa začal venovať nepočujúcim, tvrdí však, že je to málo na pochopenie ich sveta. Ten je odlišný od toho nášho, pretože vnímajú srdcom. Ak im necháme priestor, dokážu veľa.

Ako ste sa dostali k práci s nepočujúcimi?
U františkánov bývajú pravidelne sväté omše pre nepočujúcich. Tu bol môj prvý kontakt s nimi. Dovtedy som v podstate netušil, kto to vlastne nepočujúci je. Raz ma pozval náš brat Eliáš na detskú svätú omšu miništrovať. Odvtedy som začal spoznávať ich život a kultúru.

Aká je to kultúra?
Špecifická, originálna a veľmi obohacujúca.

V čom?
Práve v tom, že inak vnímajú život. My väčšinou prijímame informácie cez to, čo počujeme. Veľa informácií ide cez sluch. Napríklad aj počúvanie rádia. Ale oni tým, že nepočujú, vnímajú iba to, čo vidia a cítia. A niekedy ani nemusíte nič povedať a oni to vedia, vycítia to.

Akým spôsobom vycítia?
To je nonverbálna komunikácia. Napríklad ste unavený. Oni to zbadajú a hneď sa pýtajú, čo sa stalo. Ale my málokedy vnímame takéto sekundárne veci. Pre nás sú sekundárne, ale pre nich sú primárne. Niekedy my počujúci dostaneme informáciu a nepracujeme s ňou. Oni musia vyvinúť väčšiu snahu, aby pochopili. Možno aj tým, že nás viacej sledujú, sú sústredenejší a vnímajú to, čo my nevnímame. To sa dá vidieť aj v bežnom vzťahu, že človek môže hovoriť, mám ťa rád, ale pokiaľ to necíti... A oni tým, že nepočujú, tak cítia. Majú citlivejšie vnímanie toho, čo je za rečou.

Sú teda viac empatickejší?
To je ťažko povedať. Vnímajú veci očami a srdcom.

Vráťme sa ešte k tej ich kultúre. V čom je iná od tej našej?
Ťažko to v krátkosti charakterizovať. Oni sami sa pokladajú za niečo originálne. Tiež v poslednom období sa často hovorí o tom, že je treba rozlišovať nepočujúci a Nepočujúci. S malým n je nepočujúci, ktorý nepočuje – má sluchovú poruchu. S veľkým N je Nepočujúci, ktorý je členom špecifickej kultúry. Napríklad je zaujímavé vidieť divadlo Nepočujúcich. Pretože oni to všetko vyjadrujú cez posunky a gestá.

Čiže pre nás by to bolo nezrozumiteľné?
Porozumeli by sme niečo, ale nie všetko. Posunkový jazyk je ako cudzia reč. Na Slovensku od roku 1995 je štátny zákon o posunkovom jazyku. Čiže je to akceptovaný jazyk, ktorý sa treba učiť ako každý iný jazyk.

Ako dlho sa už učíte posunkový jazyk?
Už štvrtý rok.

Ťažké?
Ako každý iný jazyk. Nestačí sa naučiť jednotlivé posunky. Treba poznať aj gramatiku. Tá je úplné iná ako gramatika slovenského jazyka. Ani ja ju dokonca ešte úplne neovládam. Aj poznanie posunkového jazyka hneď neznamená, že úplne porozumieme Nepočujúcemu. S nimi treba žiť. Stále. Každý deň a viac rokov. Potom človek môže povedať, že už trošku rozumie Nepočujúcim. (smiech)

Viac rokov? Ako sa má ale zachovať človek, ktorý s nimi príde do kontaktu len občas?
Nepočujúci sú takou zabudnutou skupinkou od nás počujúcich. To aj spôsobuje, že sú zo začiatku menej dôverčiví voči nám počujúcim. Ťažšie si nás púšťajú do svojho života. Možno aj kvôli jazykovej bariére. Ale keď vidia, že človek má záujem a snaží sa naučiť posunkový jazyk, komunikovať s nimi, príjmu ho ako svojho. Dá sa s nimi žiť normálne ako my žijeme (smiech). Len treba prelomiť bariéru a to je úloha aj nás počujúcich, aj nepočujúcich. A o to sa snažíme v súčasnej dobe aj v Cirkvi. Dostať ich z okraja do centra.

Ako?
Myslím, že je v Cirkvi akési prelomové obdobie. Už dvadsať rokov na Slovensku funguje duchovná starostlivosť o nepočujúcich. Ale aktívni sme iba traja kňazi. Na Slovensko je to málo. Aj to sme väčšinou len na západnom a strednom Slovensku. Na východe nie je žiaden kňaz, ktorý by sa im venoval systematickejšie. Chceli by sme, aby bol v každej diecéze. V súčasnosti nám vyšiel v ústrety otec biskup Sečka, ktorý je predsedom Rady pre pastoráciu v zdravotníctve a Slovenskej katolíckej charite, pod ktorého patríme. Veľmi nás podporuje.

Rozvíjajú sa nejaké aktivity v rámci celej Cirkvi?
Vo Vatikáne bola v novembri 2009 medzinárodná konferencia. Bol na nej prítomný pápež Benedikt XVI. s posolstvom uvedomiť si, že nepočujúci patria do Cirkvi. A nie na okraj. Patria do stredu. Aj keď svojím spôsobom, ale patria. A dať príležitosť samotným nepočujúcim, aby oni boli ohlasovateľmi vo svojom prostredí, vo svojej kultúre. Je skvelé, že vo svete je už trinásť nepočujúcich kňazov. Je to veľký pokrok, lebo hluchota bola v minulosti prekážkou vo svätení. Dokonca na Slovensku bol pred pol rokom na návšteve hlucho-slepý kňaz Cyril Axelrod. Je veľkým svedectvom. Aj pre nás počujúcich. Človek, ktorý by bol pre nás odpísaný na obývačku a teplú izbu, chodí po celom svete – Hongkong, Čína, Anglicko, južná, severná Amerika,.. On cestuje viac ako my, počujúci a vidiaci.

Kde sa u vás vzala túžba spolupracovať s nepočujúcimi?
Bolo to dlhé rozhodovanie. Dal som si rok na rozmyslenie. Lebo pri tejto práci treba poznať aj špeciálne pedagogické vedy, niečo z medicíny, trocha zo psychológie. Človek potrebuje vnímať aj celok osoby, čiže niečo z filozofickej antropológie. Všetko to slúži pre lepšie pochopenie. Je to rovnaké, ako keď ideme do Nemecka alebo do Anglicka. Síce tam žijeme, ale nepoznáte tých ľudí. Možno sa naučíme jazyk, ale nepochopíme ich kultúru a reakcie.


"Mám ťa rád" v znaku posunkovej reči

V čom spočíva vaša práca? Máte nejakú skupinku s ktorou sa stretávate, alebo chodíte do nejakého centra?
Väčšina nepočujúcich sa centralizuje do väčších miest. A Bratislava, kde pôsobím, je pre nich prioritné mesto. Pretože tu je pre nich veľa možností. Mojím snom je dostať sa ku všetkým nepočujúcim, lebo sa stretám väčšinou so staršími a s deťmi. Chýba mi stredná generácia. Ale to chce čas. Chodím učiť náboženstvo na základnú školu a so staršími máme klub a sväté omše.

Nemajú nepočujúci problém napríklad, keď idú k lekárovi? Asi nie všetci lekári ovládajú posunkovú reč.
Áno, mnohokrát je problém, že lekár neporozumie, prípadne oni jemu a potom to môže spôsobiť problémy – zlé dávkovanie a tak. V Nemocnici milosrdných bratov majú tlmočníčku - asistentku. Raz tam prišiel pacient až z Kežmarku a lekári zistili, že lieky, čo berie, vôbec nepotrebuje.

A ako je to s lekármi a malými deťmi?
Stáva sa, že pri predpôrodných vyšetreniach lekári podávajú informácie aj o prípadných komplikáciách. Rodičia sa prirodzene naľakajú. Viackrát som počul o prípadoch, keď lekár rodičom odporučí, nech si radšej nechajú „zobrať“ choré dieťa, aby nemali problémy. Je smutné, že aj toto sa stáva. A mnohí, predovšetkým mladí rodičia, sú z toho v šoku. Nedostane sa im informácia, že toto všetko sa dá riešiť. Dá sa tým prejsť a dá sa s tým žiť. A preto je dobré nahlas hovoriť o tom, že nepočujúci nie sú stratení. Keď im dáme pomocnú roku, oni dokážu veľa.

Akou formou podať pomocnú ruku?
V prvom rade, že im dáme našu dôveru a pozornosť. Že sa im budeme venovať, aby chápali, rozumeli veciam, slovám. Nepočujúci má problém pochopiť abstraktné pojmy. Napríklad Boh. On pokiaľ Boha nevidí, nechápe. A ako teraz ukázať Boha, slovo Boh? Lebo keď poviem auto a ukážem na auto, tak pochopí. Ale Boh – kto je Boh?

A ako im to teda vysvetlíte?
Predstavím im Ježiša. A keď pochopia, že Ježiš je Boh, musím im vysvetliť, že Boh nie je iba Ježiš. A už sme v ďalšom probléme. A toto chce trpezlivosť. Aj čo sa týka bežnej výchovy a starostlivosti. Naučiť ich rozprávať. Aspoň ako tak. Niektorí sú schopní naučiť sa rozprávať. No aj keď sú niektorí úplne hluchí, dokážu rozprávať.

Mnohokrát nepočujúcich označujú ako hluchonemých.
Nie pre všetkých je pojem hluchonemý vhodný. Je to len veľmi malá skupina nepočujúcich. A navyše je treba rozlišovať. Sú rôzne kategórie nepočujúcich. Môže byť nepočujúci od narodenia. Môže byť taký, ktorý sa stal nepočujúci kvôli chorobe. Potom taký, ktorý ohluchol na starobu. A každý to vníma inak. Záleží na tom, kedy bola hluchota získaná. Všeobecne zaužívaný je pojem sluchovo postihnutý. A v rámci neho sa hovorí o nepočujúcich, nedoslýchavých, hluchých, a aj o skupinách ako hlucho-slepí. Čiže ja ako kňaz musím spolupracovať s medicínou, aby som vedel rozlíšiť, do akej miery je to sluchové postihnutie a aký má vplyv na vývoj človeka. Tiež musím poznať niečo z pedagogiky, a zároveň vedieť teológiu podať jednoducho. Ich jazykom, nie mojím. Aj to bola chyba našej Cirkvi. Nepochopili sme skôr, že nestačí preposunkovať slovenčinu od slova do slova, ale musíme slová zjednodušiť. Musíme ich povedať v posunkovej reči.

Nestráca to potom na význame?
Veď to je to umenie. Odovzdať obsah toho, čo chcem povedať. Možno že nepoužijem slová, ktoré by som mal, ale dôležité je podať obsah. A to chce spoznať ich kultúru a ich samých. Navyše tým, že nepočujú, majú menší vyjadrovací slovník. Počujúci máme slovnú zásobu okolo 3000 slov. U nich je to okolo 1000 až 2000 slov. Čiže aj obyčajný rozhovor s nepočujúcim nie je tak „pestrý“. To však tiež záleží od osoby k osobe. Viacero nepočujúcich v poslednom období začalo študovať vysokú školu.

Aj na Slovensku?
Aj na Slovensku sú už takí, čo študujú na vysokej škole. Dlho tu však bol stav, že pre nepočujúcich boli najmä stredné školy, kde sa vyučili za záhradníka, kníhviazača, krajčíra, strojára. Jednoducho zamestnania, kde netreba veľa rozmýšľať. Skôr manuálne práce. A toto ich akosi diskvalifikovalo z našej spoločnosti. Bola to chyba. Oni sa dostali na okraj a vytratili sa z bežnej spoločnosti. A my počujúci koľkokrát nevieme zareagovať. Keď sa povie nepočujúci, naša prvá reakcia je: aj tak mi nebude rozumieť, prípadne začneme na nich kričať. A pri tom je to úplne o inom. Oni majú jazyk a jazyk má iba vyvinutá kultúra.

Kedy sa systém na Slovensku zmenil tak, aby aj nepočujúci mohli študovať na vysokej škole?
On sa stále mení. Viac sa to otvorilo na prelome totality a slobody.

Na Slovensku môžu nepočujúci študovať na akejkoľvek vysokej škole?
Áno môžu. Zákon im to zaručuje. Viem, že viacero študuje na Univerzite Komenského v Bratislave pedagogiku. Je tam katedra, ktorá sa venuje pedagogike sluchovo postihnutým. Ale nepočujúci študujú aj na Katolíckej univerzite, Trnavskej univerzite a iných. Niektorí to zvládajú sami, iní potrebujú tlmočníka.

Otvárajú sa na Slovensku nejaké nové školy pre nepočujúcich?
Čo sa týka vzdelávania, tak školy sú v dostatočnom množstve. Skôr je tu tendencia integrovať sluchovo postihnuté deti do bežných škôl. Na jednej strane to má výhodu, že sa dokážu pohybovať v našom prostredí a dokážu sa prebiť životom. Mínusom tejto integrácie je, že deti strácajú kontakt so svojou kultúrou. A ako nepočujúci sa cítia byť stratené medzi nami počujúcimi. Pretože nepočujúci osobnú komunikáciu z tváre do tváre pochopí. Ale príde do kostola, kde nevidí kňazovi z tváre do tváre. To by musel sedieť veľmi blízko oltára. A už stráca celú líniu svätej omše. Mnohí nepočujúci hovoria, že aj chcú chodiť do kostola, ale tomu nerozumejú a pomodliť sa môžu aj mimo omše.

Ako ich teda integrovať do spoločnosti?
Ako? Tak, že sa naučíme ich reč. Nemusíme sa ju všetci učiť, ale naučme sa ju aspoň tí, ktorí sme pri nich a pre nich. Napríklad viem, že teraz sa urobil aj taký krok, aby aspoň jeden, dvaja štátni úradníci v rámci VÚC poznali túto reč. Napríklad v Európskom parlamente je jeden maďarský nepočujúci poslanec. Preto mu zabezpečili tlmočníka, ako každému inému poslancovi. Tiež telekomunikačné spoločnosti zaškoľujú ľudí. Pretože napríklad mobilné telefóny sú pre nepočujúcich veľmi dôležité – smsky, internet – oni potrebujú tento kontakt. Nemôžu si zavolať, oni potrebujú smsku, e-mail. Tento týždeň som naživo videl, ako sa cez videohovor dvaja nepočujúci dohodli. Posunkovali si. Čiže aj toto má pre nich význam. Alebo takisto webkamery. Toto sú kroky, keď je už vidno, že ich spoločnosť začína akceptovať.

Máte nejaký silný osobný zážitok s nepočujúcimi?
Tých je veľa. Na jednom stretnutí, neviem už či to bola svätá omša, alebo pobožnosť krížovej cesty, celé som to vtedy tlmočil. A neviem, čo presne také som urobil, ale prišla jedna pani za mnou, chytila mi hlavu a pobozkala ma na čelo. A ja pozerám, že čo je, čo sa stalo? A ona, že nič, ďakujeme ti. Oni si veľmi vážia. Vedia byť vďační za to, keď im človek venuje svoj čas.

Všetci?
Isteže všetci. Nestretol som sa s tým, že by mi nejaký nepočujúci povedal, vieš čo, mne je jedno, že si tu. Práveže, keď k nim človek pristupuje ako k seberovným, dokážu ho prijať.
Preto je dobré s nimi spolupracovať. Byť spoločníkmi. Je potrebné rozlíšiť, čo je pomoc a čo je spolunažívanie. Komunita, spoločenstvo to je to, čo nás robí rovnými. Veď sme jeden svet, jedna planéta.

Marek Mačica, Andrea Šalková
Foto: autori (2x), Flickr.com

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo