Pellegrini, Čaputová, Čarnogurský Tri novoročné príbehy dvoch generácií

Ak by sme si odmysleli osoby, až by sa zdalo, že novoročné prejavy prezidentky a predsedu parlamentu predniesli politici z rovnakého tábora.

Prvý z nich hovoril, že „jednou z najväčších bŕzd nášho rozvoja je nekultúrnosť, najmä v politike, a množstvo konfliktov v našej spoločnosti. (...) Hrubosť, vulgárnosť a klamstvo nie sú prejavom sily, ale slabosti“, ten druhý tvrdil, že „vždy mi bolo a bude ľúto, ak niekto v mene krátkodobých politických cieľov vedome a systematicky rozoštváva ľudí voči sebe. Stavať celú svoju politickú existenciu na šírení zla a nenávisti je nielen úbohé, ale pre spoločnosť aj mimoriadne nebezpečné“.

Slová odchádzajúcej prezidentky a jej možného až pravdepodobného nástupcu boli triviálne pravdivé, no v oboch prípadoch svedčili aj o vlastnej politickej slabosti, keď sa obaja stali v priebehu roka 2023 z aktérov štatistami, ktorí sa prizerali veľkému návratu Roberta Fica.

Zuzanu Čaputovú a Petra Pellegriniho pritom napriek všetkým rozdielom spájal do minulej jesene rovnaký záujem.

Pellegrini si s prezidentkou ľudsky dobre rozumel, v zákulisných rozhovoroch aj ju ubezpečoval, že po najbližších voľbách nepôjde do vlády so Smerom, pretože jeho jasnou preferenciou je zmiešaná vláda Hlasu s PS, Sme rodina, SaS, prípadne partnerom typu KDH.

A nielen prezidentka verila, že to od šarmantného Pellegriniho nie je konverzačný bluf, ale skutočné želanie a cieľ.

Napokon, Pellegrini sa roky vyhýbal osobnému kontaktu s Ficom a prinajmenej pred rokom o takomto čase, keď bol ešte Hlas preferenčným lídrom, si sám seba stále predstavoval ako premiéra novej generácie, ktorý nechá v opozičných laviciach vyhniť Fica aj spolu s Matovičom.

Posledný záblesk tohto druhu ukázal Pellegrini ešte tretí deň po voľbách: na stretnutí s prezidentkou jej dal opätovne najavo, že sa chce pokúsiť o zostavenie zmiešanej vlády s PS, KDH a SaS.

Rozhovor s prezidentkou mimo kamier ho tak povzbudil, že následne aj pred novinármi deklaroval, že „nebudem žiadny podržtaška ani nebudeme niekomu len výťahom k moci, aby si tú krajinu mohol zasa zobrať do rúk a robiť si s ňou, čo chce“.

To bolo posledné vystúpenie Petra Pellegriniho, keď sa aj z pohľadu svojich prosmeráckych spolustraníkov správal trochu neriadene a fanfarónsky, pritom bol ešte sám sebou.

Stačili však dva dni, opakované rozhovory s Robertom Ficom a všetko sa dohodlo, len trochu inak, ako premiérsky sníval Peter Pellegrini. Odvtedy je z lídra Hlasu len Ficov tieň.

Pre spravodlivosť treba dodať, že Pellegrini nemal po voľbách s daným výsledkom inú alternatívu než vstúpiť do štvrtej Ficovej vlády. Ale mal páku na to, aby sa hralo i pod jeho taktovkou.

Lenže Pellegrini nie je bojovník, ale karierista, ktorého Fico a spol. už na začiatku uvarili prísľubom, že sa aj s podporou Smeru stane na jar prezidentom.

A hoci na papieri programového vyhlásenia vlády bolo cítiť rukopis Hlasu a Pellegriniho strana má kvalitou silnejší ministerský klub než Smer, obsah aj tón vládnutia určujú Fico s Kaliňákom. Oni a ich advokátska klika nadiktovali, ako sa zruší špeciálna prokuratúra a znetvoria trestné kódexy bez akejkoľvek diskusie.

Pellegrini, ktorý sa pasívne, no s nevôľou prizerá, ako Ficova rýchlosť a brutalita mobilizujú opozičný tábor a môžu mu prekaziť zatiaľ jasný náskok v potenciálnom dueli s Ivanom Korčokom, ešte Smeru poslúžil tým, že do čela ministerstva vnútra nominoval človeka, ktorý sa od prvých dní správal voči vyšetrovateľom NAKA radikálnejšie, než by si to mohol dovoliť nominant Fica.   

Od vyhlásenia, že už nebude druhýkrát kandidovať, je Zuzana Čaputová mocensky paralyzovanou prezidentkou, čo je vidieť aj v posledných týždňoch, keď sa opozičná ulica s nečakanou silou vzbúrila proti Ficovej vláde.

Prezidentka už okrem využitia práva veta – a určite ho uplatní aj proti zrušeniu špeciálnej prokuratúry – nedokáže viac než prednášať ustarostené apely, čo preniklo aj z novoročného prejavu. Ale jej slová už nie sú politickou udalosťou ani faktorom.

Pri spätnom pohľade sa ako najväčšia chyba Čaputovej prezidentovania zapíše vajatanie z januára 2023.

Dnes je zrejmé, že desaťmesačné útrpné bezvládie posilnilo Fica (na úkor Pellegriniho) a pomohlo Andrejovi Dankovi so zbierkou národniarskych influencerov prehupnúť sa do parlamentu.

Zuzana Čaputová mohla pred rokom ďalej trvať na termíne predčasných volieb do leta s tým, že inak odoberie vo februári Hegerovi poverenie. Tým by dostala pod špeciálny tlak Sulíkovu SaS, ktorej hlasy spolu s opozíciou a Sme rodina stačili na presadenie predčasných volieb.

Čaputová sa však zľakla iného scenára: že OĽaNO aj SaS májový či júnový termín z vnútrostraníckych dôvodov odmietnu, dohoda na rýchlych predčasných voľbách padne a ona bude musieť na veľmi dlhé mesiace vymenovať úradnícku vládu s minimálnou podporou v parlamente. Pritom by už nemusela platiť ani len dohoda na predčasných voľbách v septembri.

Tieto obavy paláca boli celkom racionálne. Problémom však bola pasivita prezidentky, ktorá napriek silným kartám nedokázala pred rokom viac riskovať, vyvinúť tlak na kľúčových aktérov, najmä Sulíka, vynútiť si dlhé rokovania a zvýšiť tak pravdepodobnosť rozumnej dohody podľa prezidentského scenára.

Ochromená prezidentka napokon sama čelila najhoršiemu z možných svetov – Matovič so Sulíkom ju donútili akceptovať septembrový termín, no onedlho bola aj nútená vymenovať nechcenú úradnícku vládu a odtrpieť si tak pôsobenie chromej vlády pod paľbou každým mesiacom čoraz silnejšieho Fica.

Najmä v liberálnom prostredí platia Andrej Kiska a Čaputová za skvelých prezidentov, ktorí napokon neuspeli len z dôvodu, že im nepriala zlá doba. Takéto podanie však patrí do rozprávky, ale nie do reality politiky, ktorá má v každej dobe a každej krajine svoje drsné pravidlá.

Zuzana Čaputová mala vážne osobné dôvody, keď sa rozhodla zriecť opätovnej kandidatúry a odísť z politiky. Keby však pokračovala, Ficovi by sa oveľa ťažšie vysúvalo Pellegriniho do Prezidentského paláca. Predseda Smeru má o pár mesiacov veľkú šancu zavŕšiť svoj volebný triumf ziskom prezidentskej trofeje a ovládnutím strany, ktorú si bude udržiavať ako svoj satelit.  

Čaputová aj Pellegrini sa tak stali – každý v inom zmysle, z iných dôvodov aj s celkom inými vyhliadkami – štatistami Ficovho návratu, ktorým na začiatku nového roka neostáva veľa iného než hovoriť o politickej nekultúre a rozoštvanej krajine.

K jubileu slovenského velikána

Ale prejdime ku konzervatívnej ikone, respektíve k mužovi, ktorý ňou dnes mohol a mal byť.

Ján Čarnogurský včera oslávil 80. narodeniny a blahoželanie si nezaslúži len zo zdvorilosti.

Napokon, ide o životné jubileum jedného z najväčších slovenských štátnikov 20. storočia.

V protikomunistickom disente dokázal s náskokom rokov pred inými rozmýšľať, ako bude vyzerať demokratické usporiadanie po páde komunizmu, akú stranu raz založí, premietal nad slobodným a súčasne samostatným Slovenskom bez ľudáckej aury aj nad jeho politickým ukotvením na Západe a popritom až mysticky uvažoval nad mostom medzi západným svetom a novým demokratickým Ruskom.

Odvážny, vzdelaný a politicky neobvykle nadaný disident z 80. rokov, ktorý sa nebál ani väzenia, v nasledujúcom desaťročí zásadným spôsobom určil slovenskú politiku, vo vláde aj v opozícii.

V tej najťažšej chvíli, po prvom odvolaní Vladimíra Mečiara, prevzal úrad premiéra a získal pre Slovensko ďalší rok nevyhnutnej transformácie a bolestivých reforiem.

V ponovembrových dejinách bola od jeho vlády nepopulárnejšia azda len tá Matovičova, a tak sa stal z hrdinu Novembra 1989 po mesiacoch jeden z najnenávidenejších politikov, na ktorého v uliciach čakali pľuvance. Špeciálne odolný Čarnogurský nad tým nenariekal, bral to s chladnou hlavou a veľkorysosťou, s akou predtým odpúšťal svojim komunistickým väzniteľom. Aj vďaka svojej povahe bol najlepšie pripraveným politikom do zápasu s Vladimírom Mečiarom.

V 90. rokoch vyrástla okolo neho v KDH generácia mladých politikov, ktorých povzbudzoval do študijných zahraničných pobytov a ktorí neskôr prevzali zodpovednosť za štát. Jeho texty z tej doby o tom, ako by mala vyzerať moderná konzervatívna politika, sú aktuálne aj dnes.

Ako líder opozície vytváral strategické spojenectvá naprieč celým spektrom, a hoci už krátko po Novembri vyhlásil, že najväčším súperom pre politikov jeho tábora bude v čase slobody liberalizmus, dobre chápal, že proti Mečiarovi musí spolupracovať najmä s liberálmi.

Keď bol vo finále zápasu s mečiarizmom médiami aj okolnosťami donútený vycúvať z piedestálu, nesprával sa malicherne, ale uznal novú politickú realitu: líderstvo SDK prepustil svojmu podpredsedovi Mikulášovi Dzurindovi, ktorého predtým porazil v straníckom súboji.

Zriekol sa tiež kandidatúry v kľúčových parlamentných voľbách, aby zachoval identitu vlastného hnutia. A keď zakrátko videl, že už nemá väčšinu ani medzi vlastnými, odišiel z čela KDH a napokon aj z politiky a tesne pred svojou šesťdesiatkou tak začal svoj nový život názorového disidenta.

Životopis, jeho zásluhy na Novembri aj po ňom ho predurčovali, aby sa stal prezidentom. Ale bolo jasné, že v systéme priamych volieb sa ním nikdy nestane.

Veľký príbeh, ktorý mal pokračovať v inej podobe, formálne na periférii, ale minimálne v centre intelektuálnej pozornosti, sa potom celkom vykoľajil.

Ján Čarnogurský si zrejme ani o pár dní neprevezme najvyššie štátne vyznamenanie od prezidentky. Domáce ocenenia aj médiá sa mu vyhýbajú už dlhé roky ako akejsi obskúrnej postave na úrovni Štefana Harabina.

Pri výročiach Novembra, Sviečkovej manifestácie či založenia štátu, keď by mal formovať verejnú debatu, je mimo pozornosti, ale je lacné vyhovárať sa na nepriazeň liberálov.

Ani mladšie generácie kresťanov a konzervatívcov z politického prúdu, ktorý kedysi založil a ktorého misiu sformuloval, nechodia za ním po radu či inšpiráciu, ale sa mu vyhýbajú. Naposledy sa s ním rozišiel aj celoživotný spolupútnik František Mikloško.

Kedysi sa v týchto kruhoch riešila otázka, čo sa vlastne stalo s Jánom Čarnogurským, dnes už aj jeho najbizarnejšie – a niekedy priamo bláznivé – vyhlásenia nechávajú všetkých chladnými. A to, že nedostáva slovo ani pri príležitostiach, kde by mal stáť v prvom rade, sa neberie ako izolácia, ale ako prejav rešpektu k jeho minulosti.

Je nevďačnou úlohou špekulovať, prečo sa tento veľký príbeh končí tak slovensky, akoby uviaznutý v mŕtvom bode.

Čarnogurský bol s pohľadom na slovenské členstvo v NATO medzi svojimi v menšine už v 90. rokoch. Hoci je dnes zrejmé, akým bolo pre Slovenskom šťastím, že sa jeho postoj nepresadil, a ako veľmi sa mýlil už vtedy, keď presviedčal, že nové Rusko nie je pre Slovensko žiadnou hrozbou, Čarnogurský aspoň kládol znepokojivé otázky, o ktorých sa dalo s vášňou polemizovať.

Po roku 2014, keď privítal Putinovu anexiu Krymu – napokon, predtým aj potom vždy v predklone chválil akékoľvek iné rozhodnutie čoraz radikálnejšieho ruského prezidenta –, už nebolo možné rešpektovať nič, čo hovoril o Rusku a o mieste Slovenska v ním vysnívanej novej Európe.

Keď v roku 2017 vyhlásil, že kotlebovskí slovenskí branci (témou boli, ako inak, vojenské základne NATO) budú raz môcť „s ruskou pomocou vyhnať tých, ktorí kradmou rukou siahnu na našu slobodu“, som v Postoji napísal, že Ján Čarnogurský sa definitívne vzdal svojho dedičstva. Tiež som vtedy napísal, že jeho provokácie už nevyvolávajú žiadnu diskusiu, ale len úžas, ktorý časom vybledne a ostane len nezáujem.

To sa potvrdilo len sčasti, Čarnogurský vyvolal úžas aj po 24. februári 2022, keď otvorene podporil Putinov útok na Ukrajinu a v rozhovoroch pre tzv. alternatívne médiá zdôvodňoval, prečo je dôležité, aby Rusko vo vojne vyhralo, porazilo Západ a nastolilo nové pomery v Európe.

Až sa na pery tisne slovo zrada...

V Čarnogurského príbehu je niečo tragicky šrobárovské (hlasista, masarykovec, spoluzakladateľ Československa Vavro Šrobár sa stal po roku 1948 ako 81-ročný členom komunistickej vlády). To, že zanecháva po sebe čiernu dieru, do ktorej sa ponárajú aj niektorí z jeho žiakov, ktorí spolu s ním podriaďujú zápasu so západným liberalizmom úplne všetko, je jeho zodpovednosť.

Ale zodpovednosťou ďalších generácií je, aby jeho príbeh nescvrkli na karikatúru o akomsi ruskom agentovi, ale obsiahli ho v celistvosti – a s veľkorysosťou, aká bola kedysi pri hodnotení iných taká vlastná aj Jánovi Čarnogurskému.

Na záver posledné slová: jubilant vyzerá na svojich čerstvých 80 rokov skvele, nech sú mu dopriate ďalšie dlhé roky.