Žila 10 rokov v Nórsku Všetci sa síce usmievajú, ale domov vás nepozvú. Vianoce bez betlehemov boli šok

Do Nórska sa s manželom presťahovali za prácou a dobrodružstvom. V severskej krajine žili desať rokov, počas ktorých lepšie spoznala krajinu a nahliadla aj do myslenia Nórov a ich životného štýlu. V nórskom Bergene sa jej narodili dve deti, no aj napriek tomu sa vrátili na Slovensko.

Nóri sú podľa nej milí a ústretoví k cudzincom, ale bližšie vzťahy nenadväzujú.

„Naša kultúra nám chýbala, aj humor, tomu Nór nerozumie. Aj také bežné starosti, maličkosti a aj to, že so susedom sa môžem porozprávať cez plot a pozve ma na kávu, toto sa v Nórsku nestane. Na návštevu sa tam treba objednať,“ hovorí pre Postoj Zuzana Vályiková, ktorá dnes žije s rodinou pri Košiciach.

Prečo ste si pre život vybrali práve Nórsko?

S manželom sme sa brali mladí, chceli sme ešte zažiť dobrodružstvo a skúsiť niečo nové. Manžel žil už predtým v Írsku štyri roky, takže mal so zahraničím skúsenosti. Pri hľadaní práce sme oslovili niekoľko agentúr, rozhodili sme siete, ale chceli sme zostať v Európe.

Manžel získal prácu ako prvý, ponúkli mu miesto automechanika. V priebehu niekoľkých dní si zbalil kufor a vycestoval autom. Ja som zostala sama a plakala som, čo sme to spravili. (Smiech.) Ale po dvoch týždňoch mi volal, že mám prísť za ním.

Až v lietadle som si uvedomila, že o Nórsku nič neviem. Keď som prvýkrát naživo počula tú reč, až vtedy mi docvaklo, čo sa deje.

Ako to bolo s hľadaním vašej práce?

Keďže som nevedela po nórsky, išla som tam s tým, že vezmem akúkoľvek prácu, kým sa nenaučím jazyk. Prvú prácu som si našla cez agentúru. Výhodou je, že s angličtinou sa tam dá dohovoriť s úplne každým, s dieťaťom aj dospelým.

Na začiatku som teda používala angličtinu, potom som chodievala po práci na kurz a jazyk som študovala takmer dva roky.

Bolo ťažké naučiť sa po nórsky?

Bolo. V živote som ten jazyk nepočula, musela som sa naučiť správnu výslovnosť, napočúvať ho, je troška melodický a zároveň v Nórsku je veľmi veľa dialektov. Niekedy sa stáva, že si medzi sebou ani oni poriadne nerozumejú a vtedy automaticky prepnú do angličtiny. Často som to počula u kolegov.

Ale práca ma donútila rozprávať po nórsky. Všetci na mňa rozprávali po nórsky, snažili sa ma to naučiť. Až keď som veľmi nerozumela, prešli do angličtiny.

Nóri sú zvyknutí na cudzincov a na to, že na začiatku rozprávajú jednoduchou nórčinou. Sú tolerantní, trpezliví, samozrejme, nie všetci.

Keď som niečomu nerozumela, aspoň foneticky som si to napísala a večer som si pozrela v slovníku, čo to znamená. Slovíčka som sa učila aj cestou v autobuse. Môžem povedať, že za tri-štyri mesiace som sa v nórčine naučila jednoducho komunikovať.

Bolo pre vás Nórsko po príchode v niečom cudzie?

V prvé dni som sa bála ísť aj do obchodu. (Smiech.) Všetci na mňa hovorili nórsky. Všetko bolo pre mňa cudzie: jazyk, mesto, aj potraviny, mentalita.

Ako by ste opísali typického Nóra?

Sú veľmi milí, často človeka chvália a povzbudzujú slovami „si šikovný“, a to pri každej maličkosti. Ale držia si odstup, nepustia si vás tak rýchlo pod kožu. Veľmi ťažko sa tam získava dobrý kamarát. Naši najlepší priatelia boli väčšinou cudzinci.

Hoci máme doteraz dobré vzťahy s Nórmi, aj kamarátov, ale ani jeden z nich nie je najlepší kamarát. Najviac blízki nám boli Česi, Slováci alebo Litovčania, Lotyši.

To skôr ja som rozprávala o sebe a o rodine, ale oni strašne málo a len niektorí.

Veľa cudzincov si na to nevie zvyknúť. Aj v niektorých zmiešaných manželstvách, ktoré som poznala, to bolo cítiť, že na túto mentalitu narážajú.

Čím to je?

Držia sa viac svojich rodín. My sme napríklad žili v dome u Nórov na prízemí, pretože väčšina domov je tam projektovaných tak, že majú jeden byt na prenájom, a vďaka tomu splácajú hypotéku.

My sme mali vchod z jednej strany, oni z druhej, ani sme sa poriadne nevideli. Neprekáža im, že nemajú úplné súkromie.

S Nórmi, u ktorých sme bývali, sme mali super vzťah, vedeli sme sa porozprávať, majiteľ bol našim deťom ako dedko, kupoval im darčeky. Ale nikdy nás k sebe nepozval domov ani na kávu, a to sme tam bývali štyri roky. My sme ich pozývali, majiteľ prišiel, ale jeho žena nie. Ale obaja k nám boli vždy milí.

Aj napriek tomu, že sme v Európe, oni sú ostrovania a to sa odráža aj v ich mentalite. Navonok sú veľmi milí, ale nie sú takí spoločenskí, aby si k sebe volali návštevy a chystali pre nich pohostenie. Nemajú to v sebe.

Nórsko je charakteristické aj horším počasím. Ako ste znášali tento aspekt?

Ten, kto sa tam narodí, je na to zvyknutý. Mala som kolegyňu, ktorá mi povedala, že jej by dážď chýbal, a viac teplých dní jej už prekážalo. Ďalšia mi povedala, že ju upokojuje, keď prší a počuje kvapky padajúce na kapucňu.

Pre väčšinu ľudí, ktorí prídu do Nórska, je počasie po nejakom čase problém. Zo začiatku si treba nakúpiť nepremokavé veci, človek zistí, že má zlé topánky a potrebuje gumáky. Gumáky a nepremokavé bundy sa stanú neodmysliteľnou súčasťou života. (Smiech.)

Na druhej strane človek sa začne obliekať prakticky. Zistí, že nepotrebuje milión vecí. Nórky nie sú také vyparádené ako ženy u nás, pretože tam sa skôr obliekajú prakticky. Oblečú si termobielizeň, flís a na to nepremokavú bundu. Takto sme obliekali aj deti.

Tým, že tam prší, tak sa ženy ani nemaľujú. (Smiech.) Staršie ženy tam majú často sivé vlasy a nemajú potrebu si ich zafarbiť. A aj napriek tomu vyzerajú elegantne.

Počasie doľahlo po nejakom čase aj na mňa. Aj psychicky, aj fyzicky. (Úsmev.) Najviac sa to prejavilo počas pandémie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo hodnotíte na ich spôsobe fungovania pozitívne?

Nóri síce často hovoria o práci, ale uvedomujú si, že sa treba hýbať a ísť do prírody. Soboty nevenujú upratovaniu ako my, ale zbalia deti, ruksaky, stany, hojdacie siete a idú do lesa na celý deň.

Postupne sme tiež nabehli na ich spôsob. Teraz mi to strašne chýba, že nemám za domom horu, na ktorú môžem ísť a nebáť sa medveďov a diviakov. (Smiech.)

Často sa stávalo, že som uložila večer deti, a keď boli polárne noci, s kamoškou sme sa dohodli večer na ôsmu a prišli sme domov za svetla ráno o jednej.

Nórsko ma naučilo vzťahu k prírode, že aj my sme súčasťou prírody. Síce bývame vo svojich domoch, ale tie sú vybudované, umelé. Možno aj preto Nóri žijú v drevených domoch, lebo im to pripadá také prirodzenejšie. Naozaj sú zžití s prírodou.

A tiež tam skoro všetci hrajú futbal, chlapci či dievčatá a za akéhokoľvek počasia.

Severské krajiny sú však známe aj tým, že ľudia trpia psychickými problémami, aj veľkým výskytom samovrážd. Je tam ľuďom aspoň viac dostupná psychologická pomoc?

Veľa ľudí tam má psychické problémy. O svojich problémoch veľmi nerozprávajú, nie sú otvorení. Ale v každej práci som sa stretla s ľuďmi, o ktorých som vedela, že chodia k psychológovi.

V Nórsku keď človek povie, že je preťažený, vyhorený z práce, lekár ho vypíše a dostane stopercentný plat a chodí k psychológovi. Spoločnosť tomu rozumie.

Aj o matky je tam veľmi pekne postarané. Keď som bola tehotná, zažila som, že sa ma často pýtali, ako to zvládam, či nepotrebujem psychologickú pomoc pre seba alebo pomoc s výchovou. Zisťovali, či nemám popôrodnú depresiu. Toto majú veľmi dobre podchytené.

O Nóroch aj všeobecne o severanoch sa hovorí, že obľubujú alkohol. Konkrétne v Nórsku však nie je také jednoduché dostať sa k pitiu ako na Slovensku. 

Tvrdý alkohol sa tam nedá kúpiť v bežných obchodoch, len pivo a cider s obsahom alkoholu do 4,7 percenta a len do 18. hodiny. Majú svoje špecializované obchody Vinmonopolet a tie sú otvorené v určitých hodinách.

Dá sa tam kúpiť alkohol, ktorý je drahý. Takže v piatok večer si tam človek kúpi dve-tri pivká. Jedno pivo v plechovke stojí okolo troch až štyroch eur. Pivo s obsahom alkoholu nad 4,7 percenta kupujú v obchodoch vo Vinmonopolet.

Ale je pravda, že keď sa už Nóri idú zabávať, tak sa vedia riadne opiť.

Čo to znamená?

Keď sa ide do mesta „pařit“, ako hovoria Česi, predtým sa u niekoho stretnú doma, lebo doma sa „načnú“ – tak je to lacnejšie. (Úsmev.) A v meste sa to zavŕši.

Zo začiatku bol pre mňa šok, že síce ma pozvali k sebe, ale každý si musel priniesť svoj alkohol. Takže prídete so svojou fľašou a z tej pijete.

To nie ako u nás, že návšteve ukážeme celú barovú skrinku. Na prvú párty z práce sme si teda s kolegyňou doniesli každá svoje víno.

Nóri sa ešte zvyknú zabávať aj počas nočných plavieb.

Ako ste tam trávili Vianoce? Ste kresťanka, nechýbalo vám naše tradičné prežívanie sviatkov?

Prvé Vianoce sme prežili doma na Slovensku, lebo po pár mesiacoch som bola z Nórska stále v kultúrnom šoku. (Smiech.) Nevedela som si predstaviť, že tam zostaneme na sviatky. Ale na ďalší rok sme tam už zostali.

Nóri veľmi nepoužívajú náboženské symboly, keďže je to liberálna krajina. Kresťanská škôlka, v ktorej som neskôr pracovala a chodili tam aj naše deti, zvykla na Vianoce a Veľkú noc chodievať do kostola. To bolo také najviac kresťanské, čo som zaznamenala.

Inak sa tam nepoužívajú žiadne kresťanské symboly ani betlehemy.

Ako to teda v Nórsku vyzerá na Vianoce?

Vianoce milujú, zapaľujú sviečky, svetielka, radi si urobia domov útulným. Ale výzdoba je jednoduchšia, žiadne blikačky.

Nóri používajú viac svetielok aj počas roka. Bežne majú nad oknom zásuvku a zasvietené svetlo. Asi to bude tou tmou. Ulice sú s tými svetielkami útulnejšie.

Čo vianočné jedlá?

Aj to sa tam líši od regiónov. Dve hlavné jedlá sú pinnekjøtt – jahňacina – alebo svinneribbe – bravčové rebrá – a niekto jedáva aj tresku – lutefisk. Pinnekjøtt sa podáva s kalerábovou kašou a klobáskami, svinneribbe jedia s červenou kapustou, so zemiakmi a s jabĺčkami.

Dávajú si tiež ryžu v mlieku, ktorú podávajú aj počas roka, vtedy to volajú risgrøt a na Vianoce julegrøt, ale žiadny rozdiel som v tom nevidela. (Smiech.)

Čo sa týka jedla, hlavne starší Nóri majú viac zvykov. Napríklad vo štvrtok jedia raspeballer, čo sú zemiakové gule s jahňacinou, so slaninou, s kalerábovou kašou a polejú to roztopeným cukrom. Tejto kombinácii som však nerozumela.

Párok v rožku je ich obľúbeným jedlom a podáva sa takmer na každej oslave spolu s čokoládovým koláčom a so zmrzlinou. A tiež aj so saftom, čiže u nás sirupovou vodou. Nerobia si ťažkú hlavu s prípravou oslavy, ale majú aspoň jednoduchší život.

V niektorý deň zas jedia len rybu. Deti tam sladkosti nejedia celý týždeň, len v sobotu, keď si idú vyberať cukríky. Aj v škôlkach sa cukor používa minimálne, čo obdivujem. Keď pedagogička videla ráno prichádzať dieťa s donutom, rodičov upozorňovala. Ale zmrzlinu jedia celoročne.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pracovali ste aj v škôlke. Ako ste sa k tej práci dostali?

Počas pandémie som stratila svoju prácu, nemali sme vtedy pre koho robiť catering. Povedala som si, že nebudem sedieť doma, a našla som si prácu v škôlke ako asistentka pedagóga. Do tej škôlky chodili aj naše deti.

Bola kresťanská, ale nič také kresťanské sa tam nedialo. Chodili tam však aj deti rodičov, ktorí odmietali, aby išlo ich dieťa do kostola. Chceli, aby sa až samo v dospelosti rozhodlo, či bude veriace.

Inak bola škôlka podobná ako na Slovensku?

V škôlke sme napríklad nemali kuchárku. Deti celý čas jedia chlieb: ráno, na obed a až doma večer majú teplé jedlo. V našej škôlke sme varili teplé jedlo len raz do týždňa, aj to spolu s deťmi a väčšinou z polotovarov. Niektoré škôlky podávajú teplé jedlo trikrát do týždňa.

Moje deti boli z chleba večer vždy hladné, takže som musela variť deň dopredu, aby som ho už mala večer hotové.

S čím jedia toľko chleba?

Maslo, syry, saláma, šunka, kaviár a zelenina. Niekedy sme im robili celozrnnú kašu, na to si zvykli aj moje deti.

Jedli aj škoricovníky, vafle a polievky, ale len z vrecúška. Napríklad paradajkovú. Tie deti sú na to zvyknuté, u nás doma na návšteve moju varenú polievku ani nechceli.

V škôlke sme si tiež varili kakao vonku nad ohňom alebo sme si polievku uvarili v lese. Aj tam sa prejavila tá príroda.

Hocikedy sme vonku aj raňajkovali. V lete a pri dobrom počasí boli deti vonku po celý čas. Stiahli sme sa dnu, len keď boli veľké horúčavy.

Deti sú tam vonku za každého počasia, sú na to zvyknuté, základ je dobré oblečenie. Nóri hovoria, že neexistuje zlé počasie, len zlé oblečenie.

Chodia v škôlke poobede spávať tak ako u nás?

Môžu si vybrať. Ale ktoré dieťa povie, že chce spať? Spia len tie najmenšie deti, pretože tam ich veľa chodí do škôlky už od desiatich mesiacov.

V skupine sme mali pomiešanú vekovú kategóriu. Pekné na tom je, že staršie deti sa učia pomáhať mladším. Boli tam tiež deti so zdravotným znevýhodnením a fungovali všetci spolu. Náročnejšie deti mali svojich asistentov.

Deti tam spali v kočíkoch, lebo máloktoré škôlky majú postele. Keď si niekto chcel pospať dnu, spal na zemi na deke a na vankúši. S deťmi sa tam tak nemaznajú ako my.

Deti sú tam samostatnejšie. Dospelí sa s nimi rozprávajú často na úrovni dospelého. Snažia sa im veľa dohovárať a veľa sa s nimi rozprávať.  

Keď si deti môžu voliť viac vecí, znamená to, že je tam voľnejšia výchova?

Mám pocit, že dospelí ich viac počúvajú. Všimla som si to na svojich nórskych kolegyniach. Snažili sa ich vždy vypočuť, hoci sa zdalo, že ide o hlúposť.

My sme skôr náchylní k tomu, že povieme: Nehádajte sa. Čo sa hádate? Snažíme sa to čím skôr vyriešiť. Ale oni sa pýtajú, čo sa stalo, rozoberú tú situáciu a snažia sa dieťa naviesť k tomu, či konalo správne. Myslím, že sú v týchto veciach trpezlivejší.

V škôlke sa dával dôraz na hranice, na ich dodržiavanie. No kým u nás ešte počuť, že dostaneš na zadok, v Nórsku toto absolútne nie. (Úsmev.)

My sme boli vychovávaní inak, poznáme aj jednu výchovnú po zadku. Tam sa dieťa hodí na zem v obchode a rodičia mu milo dohovárajú. Výchovná po zadku neexistuje. Berie sa to ako fyzické násilie.

Ja som sa zo začiatku bála, ako mám k tomu pristupovať ako mama, aby ma náhodou niekto neosočil, neobvinil z niečoho.

Narážate na to, že v Nórsku existuje sociálna služba Barnevernet, ktorá je strašiakom, pretože niekedy svojím prístupom zachádza priďaleko. Mnohí rodičia sa obávajú, že o deti prídu. Tieto prípady už rieši aj Európsky súd pre ľudské práva.

Deti sa tam snažia chrániť, čomu rozumiem. Keď sme mali v škôlke podozrenie, že dochádza k domácemu násiliu, nie na deťoch, ale medzi rodičmi, vtedy si s dieťaťom sadla pedagogička a hravou formou sa ho pýtala, čo sa deje.

Musela by to byť pre dieťa veľmi ohrozujúca situácia, aby naozaj prišla sociálka a to dieťa vzala. Jednoznačne by musela mať nejaký dôkaz, že dieťa je týrané alebo bité.

Našim známym sa stalo, že ich syn v škole povedal, že ho otec sotil. Vtedy nabehla polícia do práce a zobrali ho, aj matku, aj dieťa a vypočúvali ich všetkých osobitne.

Bolo to stresujúce, báli sa. Ale dieťa im nevzali. Prídu domov, zisťujú, čo sa stalo, dajú tipy, čo treba robiť, ako riešiť situácie, a chodia na pravidelné návštevy. Čiže rodičia sú pod kontrolou.

Je to šokujúce. Ale možno by to aj na Slovensku vyzeralo inak, keby sme na všetky deti, najmä tie ohrozené, dávali viac pozor. Taká psychologická pomoc by rodinám určite prospela. Beriem to ako pomocnú ruku.

Vstupovať do rodín a hroziť im odobratím detí, takto si pomocnú ruku štátu nepredstavujeme.

Áno, aj mne sa stalo, že som doma pri dieťati tak normálne vybuchla a už som stresovala, či z toho niečo nebude.

Jedni sa toho zastávajú, ale cudzinci preto prichádzajú do Nórska so strachom. Spoznala som tam rodinu z Portugalska a žena to psychicky nedávala, lebo sa stále bála, že jej vezmú dieťa. Museli preto z Nórska odísť.

Je to silný nástroj. Ja som to už neskôr až tak neprežívala. Keď som pracovala v škôlke, videla som, že im nejde o to, aby len tak vzali dieťa. Iba to riešia, vyšetrujú a snažia sa pomôcť. Až keď to nefunguje, stáva sa, že ho potom aj vezmú.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako hodnotíte nórske zdravotníctvo?

Tam nie je detský lekár ani lekár pre dospelých, ale majú rodinného lekára. A ten je zároveň aj prvotným gynekológom, za ktorým ide žena, keď otehotnie.

Najväčší rozdiel bol v tom, že nesiahajú hneď po antibiotikách, snažia sa to vždy vyriešiť paralenom.

Niekedy som už nešla k lekárovi, lebo som bola zásobená slovenskými liekmi. Ani ja nie som za časté používanie antibiotík a myslím si, že aj vďaka tomu majú lepšiu imunitu.

Deti tým, že sú odmalička stále vonku v akomkoľvek počasí, neberú toľko liekov, tie sú až posledná možnosť.

Nemocnice sú tam vybavené úžasne, personál je milý, ale takisto majú problém s lekármi, ktorých je málo a sú vyťažení.

Niekedy som však mala pocit, že berú veci na ľahkú váhu. Je tam celkovo ťažšie sa dostať k lekárovi. Človek sa dovolá na recepciu a môže si objednať čas a lekár zavolá naspäť. A ten telefonát je spoplatnený. Za desaťminútovú radu sa platí aj dvadsať eur.

Zažila som tam dva pôrody. Žena si tam napríklad môže vybrať, či bude chodiť od začiatku tehotenstva k lekárovi alebo k zdravotnej sestre, ktorá sa stará aj o tehotné ženy a novorodencov.

Pri prvom pôrode bol syn otočený, hrozil mi pôrod koncom panvovým, čo som odmietala. Celý čas ma presviedčali, že to zvládnem, ale ja som do toho rizika vzhľadom na negatívnu skúsenosť nechcela ísť. Vraveli, že to bude ok, a potom ho chceli manuálne pretočiť.

Ale v 37. týždni som natrafila na lekára a on to vyriešil cisárskym rezom. Povedal, že väčšina takýchto prípadov sa aj tak končí takto. Ďalší pôrod bol prirodzený, bezproblémový.

Ako tam prebiehal samotný pôrod?

Starostlivosť počas pôrodu bola super.

Bola som na telefóne, povedali mi, že keď budem mať každých šesť minút kontrakcie, mám prísť. Odtiekla mi plodová voda, nespúšťalo sa to, tak mi radili, že sa mám ísť prechádzať von a do kopca. Tak sme sa s mužom prechádzali, kým som nemala kontrakcie každých šesť minút. (Úsmev.)

Pri pôrode som dostala vlastnú izbu, manžel bol celý čas so mnou, doniesli nám večeru a to tam bol štandard. Napustili mi vaňu, pustili hudbu a zapálili sviečky. Odrodila ma pôrodná asistentka, ktorá bola sama v siedmom či ôsmom mesiaci s veľkým bruchom. Lekár tam ani nebol.

Ženu tam nenútia rodiť na chrbte, môže si vyskúšať rôzne polohy. Všetko bolo prirodzené, nenásilné.

Aj po cisárskom reze mi hneď dali dieťa, ani som nevedela, ako ho chytiť, keďže som mala bolesti. Musela som si vyžobrať, aby mi dieťa na chvíľu zobrali, že si chcem pospať. (Smiech.) Vzali ho na dve hodiny a zas doniesli na prisatie.

Pre môjho manžela to bol tiež zážitok, pretože bol aj pri cisárskom reze a dieťa dostal do starostlivosti. Bol úplne v šoku. Otcovia sú tam od začiatku viac zapájaní do starostlivosti o dieťa.

Rodičia si potom delia aj rodičovskú dovolenku. S malými deťmi vidieť otcov všade. Je to veľmi dobré aj na budovanie vzájomného vzťahu.

Nóri musia platiť vysoké pokuty za prekročenú povolenú rýchlosť. Mali ste s tým aj osobnú skúsenosť?

Zažila som to. (Smiech.) Tam, kde som mala ísť štyridsiatkou, som šla 51. Zastavili ma policajti, ale tam vyjednávanie neprichádza do úvahy, lebo potom to môže byť ešte horšie.

Platila som 350 eur. Čím nižšia rýchlosť sa prekročí, tým vyššia pokuta. Ale mohla som si vybrať, či pôjdem na osem dní do väzenia alebo zaplatím. Keby som nemala dieťa, asi si tam pôjdem do väzenia oddýchnuť. (Smiech.)

Ale po pokute som sa rozplakala. Keďže som dobrovoľne zostala na rodičovskom príspevku, ktorý tam bol 800 eur, skoro o polovicu som tou pokutou prišla. Aj za zlé zaparkovanie sa tam platí veľa.

Ale sú tam dobre nastavené pravidlá, a buď to človek rešpektuje, alebo nie. Mne po návrate na Slovensko trvalo dva týždne, kým som sa spamätala, ako tu jazdia ľudia.

Tam sú celkovo ľudia tolerantnejší. To je ďalší rozdiel. Dajú šancu aj cudzincovi, snažia sa pomôcť. Chodcovi zastane auto vždy, vodič sa ešte aj usmeje.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

My sme tam išli za dobrodružstvom, trocha si možno finančne prilepšiť, ale chceli sme sa vždy vrátiť domov, kvôli rodine. Tá nám tam stále chýbala. Videla som mnoho kamarátov, ktorí boli v dileme, či sa vôbec vrátiť.

My sme sa vrátiť chceli, len sme nevedeli kedy. Do toho prišla pandémia, potom vojna. Na Slovensku sme začali so stavbou domu. Povedali sme si, že maximálne tam môžeme zostať dovtedy, kým náš syn skončí prvý ročník školy. Ale ani tak to nebolo také ľahké, už tam mal kamarátov a vybudované vzťahy.

Najlepšie je odísť, ešte keď sú deti v škôlke, lebo syn to znášal ťažšie ako mladšia dcéra. Ona už pozabúdala, aj po nórsky. Danko stále rozumie, aj tam má väzby. Keď sme teraz v decembri boli v Nórsku, videla som, že sa tam stále cíti ako doma.

Neľutujete teda návrat? Nebol to trochu šok?

Bol to určite šok, ale boli sme na to zároveň pripravení. Vedeli sme, že sa s niektorými vecami musíme vyrovnať, napríklad aj s politickou situáciou.

Riešili sme, či to po návrate nebudeme ľutovať. Ale povedali sme si, že to nikde nebude ideálne. V Nórsku by nám určite chýbala rodina, za tým by sme plakali. Deťom chýbali starí rodičia.

Na Slovensku to nie je finančne ideálne, ale sme doma, tam by sme boli stále cudzinci.

Na druhej strane už som bola zžitá s Nórskom, vedela som, ako to tam funguje, chápala som mentalitu jeho obyvateľov, úroveň zmýšľania. Takže po desiatich rokoch som už bola rozpoltená. Cítila som sa tam ako doma, hoci nie úplne.

Deti sa tam narodili, v tej nórskej mentalite už vyrastali.

Našej dcére Julke sa veľmi páči, ako varia v slovenskej škôlke. (Smiech.) Deti si tu napríklad museli najviac zvykať na to, že sa tu vyká. Tam sa vykanie vôbec nepoužíva.