Moderátor, lekár a župný politik Šimon Žďárský Na rozdiel od Tódovej a Záleskej je u mňa konflikt záujmov len v knižnej rovine

„Nemyslím si, že by ešte platilo, že si môžu politici u mňa povedať, čo chcú. Skôr si myslím, že si politici v rozhovoroch so mnou vážia, že im nevtláčam nejaký názor, ako to robia niektorí mainstreamoví novinári,“ hovorí moderátor Diskusného klubu portálu Startitup, ktorého videá majú na YouTube pravidelne desaťtisíce vzhliadnutí.

S politickými videorozhovormi na YouTube začínal na Slovensku medzi prvými. Diskusný klub založil po tom, ako spoluorganizoval opozičné protesty pred Bonaparte. Dnes tvrdí, že je nestranný profesionál, ktorý sa posunul, a ani súčasní politici mu jeho protivládny aktivizmus spred rokov nevyčítajú. „Verejná debata na obidvoch stranách barikády sa infantilizuje. Nikdy by som nikoho nenazýval dezolátom či opicou za to, že odmieta protipandemické opatrenia či očkovanie,“ hovorí Šimon Žďárský.

Okrem moderátora je aj lekárom a športovcom. Po štúdiu medicíny v Prahe sa vrátil na Slovensko, a to aj preto, aby sa stal mestským poslancom v Trenčíne. Čo ho k tomu viedlo a má ambíciu v budúcnosti kandidovať do Národnej rady? Prečo pri výkone novinára a komunálneho politika nevidí konflikt záujmov? V čom vojna na Ukrajine zmenila jeho prístup k alternatívnym médiám a kde hodnotovo stojí?

Ste športovcom, lekárom, moderátorom, aktivistom aj komunálnym politikom. Čím sa cítite byť najviac?

Najviac športovcom. Je to jediná činnosť, ktorá mi nezarába peniaze, ale odmenou mi je dobrý pocit.

Ste desaťnásobný juniorský majster Slovenska v single kanoistike, vysoko ste sa umiestňovali aj na majstrovstvách sveta. Nikdy ste neľutovali, že ste sa kanoistike nevenovali profesionálne aj neskôr?

Trochu áno, ale cítil som, že šport ma neuživí, a mal som aj zdravotné problémy. No kanoistika dala základy mojej osobnosti. Hoci som si vôbec neveril, že by som sa mohol dostať na medicínu, ale keď to vyšlo, tak som sa od výkonnostného športu odstrihol.

Aj preto ste sa rozhodli stať rehabilitačným lekárom? Nejde totiž celkom o odbor, kvôli ktorému idú ľudia študovať medicínu.

Chcel som sa vrátiť k svojim športovým koreňom, teda starostlivosti o pohybový aparát a svalovú sústavu. Žiaden odbor nie je natoľko zameraný na sval ako rehabilitačné lekárstvo. Išlo však aj o súhru okolností, lebo najskôr som sa hlásil na ortopédiu, kde nebolo miesto. Preto som vyskúšal tento odbor a celkom sa mi zapáčil, tak som pri ňom zostal.

Ľudia to často nepovažujú za relevantný medicínsky odbor, ale je to komplexný odbor s náročnou atestáciou. Ak chcete byť kvalitným rehabilitačným lekárom, musíte mať znalosti z viacerých odborov, čo taký traumatológ mať nemusí.

Ako stíhate všetky svoje profesie? Dá sa robiť každá naplno a kvalitne?

To by mali posúdiť ľudia, ktorí ma v tých profesiách vidia. Snažím sa robiť každú vec najlepšie, ako viem, hoci je niekedy náročné skĺbiť to.

Koľko dní do týždňa ambulujete, keď zvyknete mať niekedy aj dva rozhovory za deň a k tomu ešte pravidelne rokujete v trenčianskom župnom zastupiteľstve?

Je to rôzne. Niekedy sa medicíne venujem celý týždeň, inokedy len pár dní do týždňa. Momentálne sa však venujem aj písaniu atestačnej práce, čo je tiež medicínska činnosť, no robím ju mimo ambulancie.

Prečo ste išli študovať medicínu na pražskú Karlovu univerzitu a nevybrali ste si Slovensko?

Môj otec je Čech, takže ma to do Čiech vždy ťahalo a chcel som časť svojho života pobudnúť aj tam. Nie je tajomstvom, že české vysoké školy sú kvalitnejšie a rozdiel je už aj v cene prihlášky. Keď si podáte prihlášku na bratislavskú lekársku fakultu, stojí toľko ako v Česku na šesť vysokých škôl. Tak to bolo v čase, keď som sa hlásil. Odmietol som platiť nekresťanské peniaze za nižšiu kvalitu, keď po prípadnom prijatí by som aj tak uprednostnil Česko.

Ako jeden z mála slovenských medikov študujúcich v Česku ste sa po škole vrátili domov. Čo vás priviedlo späť?

Hoci som každé leto pracoval v inej krajine západnej Európy, uvedomil som si, že všade je chlieb len o dvoch kôrkach, no na tú našu som viac zvyknutý. Kebyže som chcel robiť poriadnu medicínsku prax, neostanem ani v Česku, ale idem rovno do Nemecka, keďže viem jazyk a mal som aj viacero ponúk. Bol som na Erazme aj vo Viedni a nebol problém dostať sa ani tam. Ale chcel som sa doma verejne angažovať. Ťahalo ma to odvtedy, čo sme robili protikorupčné protesty. Trápilo ma, akú sme mali na Slovensku vládu, všetky tie kauzy aj celkové fungovanie štátu.

Než sa k tomu dostaneme, čo je podľa vás hlavný dôvod, prečo sa slovenskí medici z Čiech nevracajú späť?

Myslím si, že ide o celkové nastavenie slovenského zdravotníctva. Ľudí je málo, pracujú veľa a často v nevyhovujúcich podmienkach. Určite nejakú rolu zohrávali aj platy, no tie sa už dorovnávajú. No hlavný faktor je ten, že keď si niekde počas štúdia zvyknete, je veľmi jednoduché ostať tam žiť aj kvôli vytvorenému novému zázemiu.

Čítajte tiež

Slovenskí medici v Česku Je ich toľko, že by mohli mať vlastnú fakultu. Prečo sa po škole nevracajú späť?

Lukáš Kekelák

Ak platia pri Slovákoch v zahraničí obavy, že sa po štúdiu domov nevrátia, pri medikoch v Česku ide zrejme o najvypuklejší problém.

Napriek tomu si nemyslím, že by sa na Slovensku nedala robiť kvalitná medicína. Samozrejme, na niektorých pracoviskách je to ťažšie, ale vždy to závisí aj od človeka, ako si to zariadi a koľko na seba naloží. Neidealizujme si v tomto ani Česko. Nie je to tak, že prekročíte Moravu a všetci sa vám ako začínajúcemu lekárovi snažia pomôcť. Ja by som určite nechcel pracovať v niektorej z fakultných nemocníc v Prahe.

Prečo?

Tam ste často ten posledný a bez znevažovania administratívneho povolania sa tam ako medik cítite ako sekretárka. Ale boli tiež pracoviská, na ktorých som na Slovensku praxoval, a po škole by som na nich v živote nechcel robiť kvôli toxickej osobe primára.

Ako ste pred rokom vnímali štrajk Lekárskeho odborového združenia?

Kladne. Ako krok, ktorý sa snažil poukázať na katastrofálny stav slovenského zdravotníctva najmä z pohľadu pacienta. Bol som veľmi nerád, že sa celá debata zasekla na platoch. Keď štrajkujú lekári, politik nemá inú možnosť, ako im platy zvýšiť, ide len o hru nervov.

Takto to vnímate?

Boli tam aj iné závažné veci, ktoré mali politici riešiť pre zlepšenie zdravotníctva, ale to z celej debaty úplne vyšumelo. Na ministerstve zdravotníctva sú často ľudia, ktorí v nemocnici nikdy neboli, neslúžili. Ale aj ambulantný sektor bol dlhodobo podceňovaný a dnes je už pomaly výhodnejšie robiť v nemocnici ako v ambulanciách, preto vnímam pozitívne, že ministerka zdravotníctva je práve z tohto sektoru.

Myslím si, že keď bude funkčný ambulantný sektor, nebude taký tlak ani na nemocnice a zdravotníctvo bude fungovať lepšie. Dnes totiž nemocnice musia dorábať prácu za ambulantný sektor, ktorému chýbajú ľudia aj peniaze.

Šimon Žďárský. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Verejne ste začínali s kritikou korupcie vlád Smeru, ako vnímate postavenie finančných skupín v zdravotníctve?

Nie som apriori proti súkromnému podnikaniu v zdravotníctve, tieto spoločnosti ukazujú štátu istú cestu efektivity, ale štát by mal byť silný a dokázať ich dostatočne regulovať. Súhlasím s pánom Visolajským, že niektorí si vyzobú čerešničky zo systému, profitujú z toho a stratové veci či následnú starostlivosť ponechávajú štátu a samosprávam. To, čo robia, je v rámci fungovania trhu legálne, no nie vždy morálne.

Takže v Boroch finančnej skupiny Penta by ste nerobili?

V Boroch pracujem na čiastočný úväzok a nemyslím si, že je to niečo závadové. Napriek tomu, čo si myslím, som chcel vidieť, ako funguje nemocnica novej generácie a tamojšie procesy. A je to pre mňa obohacujúca skúsenosť.

Už počas štúdia medicíny ste boli aktivistom. V roku 2016 ste stáli na opozičných protestoch pred Bonaparte a organizovali ste demonštrácie za odstúpenie Roberta Kaliňáka v Prahe. Spravili by ste to aj dnes?

Určite. Za svoju minulosť sa nehanbím, som na to hrdý. Myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie a naštartovali sme tým aj občiansku spoločnosť a angažovanosť Slovákov v Prahe. Vtedy som začal intenzívne vnímať politiku. Mám pocit, že práve od leta 2016, keď sa kvôli kauze Bašternák protestovalo pred Bonaparte, akoby nebolo týždňa, keď sa niečo neudialo.

S vašou aktivitou súvisel aj vznik Diskusného klubu, ktorý je dnes súčasťou portálu Startitup. Naplnil vaše očakávania, s ktorými ste ho zakladali?

Naplnil. V čase, keď sme Diskusný klub v roku 2017 zakladali, tu podobné relácie vôbec neboli. Markíza vtedy ešte nevysielala Na telo, nebolo ani Na hrane, vôbec nebolo toľko online videorozhovorov ako dnes. Chceli sme spraviť reláciu, ktorá nám vtedy chýbala a radi by sme ju pozerali. Išlo nám o to, aby sme mali široké portfólio názorov v jednej relácii, čo sa nám podarilo až po nadviazaní spolupráce s portálom Startitup. Dovtedy bolo ťažké dostať koaličných politikov Ficovej vlády do relácie.

To sa asi dalo očakávať, keďže ste proti týmto politikom aj sám protestovali.

Skôr bol asi väčší problém v našich prvých hosťoch, ktorí boli ostro proti nim. Ako napríklad Iveta Radičová či Milan Kňažko. To ich zrejme odradilo.

Nájde sa dnes ešte niekto, kto vám vtedajší protivládny aktivizmus vyčíta?

Dúfam, že sú všetci profesionáli, aj ja sa snažím byť profesionálny a nijakým spôsobom nevtláčať tieto myšlienky do svojej práce. Protikorupčné protesty mi ani na komunálnej úrovni nikto nikdy nevyčítal. Tiež si nemyslím, že robím rozhovory aktivisticky. Ale stále som človek, ktorý sa zaujíma o verejný priestor, chce ho kultivovať a zlepšovať.

Stále sa nepovažujete za novinára?

Som človek, ktorý sa dlhodobo zaujíma o verejné dianie a má vlastnú reláciu. Už nechám na každom, nech to zhodnotí.

Často nemáte pred sebou žiaden papier s otázkami. Ako sa pripravujete na rozhovory?

Viete, keď ste študent medicíny, nemáte úplne čas všetko rešeršovať. Na začiatku som ani nepoznal novinárske techniky, nemal som sa veľmi ani od koho učiť, a tak som sa pýtal najmä základné otázky.

Práve vaša neskúsenosť iných novinárov dráždila.

A to je v poriadku. Dnes sa už pripravujem inak. Sledujem politické dianie, politické relácie, počúvam podcasty aj politikov, s ktorými nie som konformný, ale chcem mať komplexný obraz. To, čo sa ľudí pýtam, je často obrazom aj môjho sveta.

Aké médiá čítate?

Čítam Postoj, Smečko, Denník N, Aktuality, ale pozriem sa aj na eReport.

Prečo ste popri Diskusnom klube rozbehli aj vlastné Rozhovory so Šimonom, kde idete už rovno na seba? Nestačil vám priestor?

Keď fungujete v nejakom médiu, musíte rešpektovať isté pravidlá. A hoci mám v Startitupe veľkú voľnosť, nie absolútnu. A tú som chcel. Myslím, že doba je na to tehotná.

Takže hostia ako Štefan Harabin či Fedor Flašík, ktorých ste tam mali, by vám v Diskusnom klube neprešli?

Obaja tam už predtým boli a zrejme by znova prešli za iných okolností. Ale bolo tam aj iks ďalších iných rozhovorov, nielen s týmito možno kontroverznými osobnosťami.

Je veľa tých, ktorí si podobné rozhovory predplácajú? Funguje vám tento model?

Rozbieha sa to lineárne. Musíte mať kvalitný obsah aj hostí, aby si vás človek predplatil, pretože na YouTube vôbec toľko nezarobíte, ako si niektorí myslia, a to máme státisíce videní mesačne. Takto sa to dá a ekonomicky to funguje. Zatiaľ počet mojich predplatiteľov udržuje reláciu pri živote, ale keď ich bude viac, môže to byť zaujímavé.

Prečo ako lekár nerobíte viac rozhovorov o zdravotníctve? Nie je o to záujem?

Veľmi nie a necítim sa v tom ani ako lekár veľmi komfortne, keďže sa ako lekár nechcem pýtať iného kolegu ako laik.

Niekedy k vám do Diskusného klubu prídu aj politici, ktorí by inde neprišli. Nechodia k vám aj preto, že majú pomerne veľký priestor nekriticky povedať, čo chcú?

Nemyslím si, že by ešte platilo, že si môžu politici u mňa povedať, čo chcú. Skôr si myslím, že si politici v rozhovoroch so mnou vážia, že im nevtláčam nejaký názor, ako to robia niektorí mainstreamoví novinári. Ale počúvam ich a skutočne ma zaujíma ich odpoveď. Keď chce niekto produkovať rozhovory, kde bude svojich hostí len grilovať, nech ich produkuje, no nemyslím si, že toto má byť úlohou rozhovoru.

Mne nikto nehovorí, čo sa musím pýtať a ako. Nepýtam sa politikov tú istú otázku päťkrát za sebou, aby som dostal to, čo chcem, pritom sa často aj ja opýtam politikov to, čo iní, ale možno s väčším pokojom. Je to taký zdravý mix. Prečo by mal politik chodiť do média, kde sa na neho len útočí a on sa len bráni a nemôže nič povedať? Aj pri kritických otázkach by mal byť zdravý balans.

Šimon Žďárský. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Takže sa Smeru či SNS nečudujete, že odmietajú prísť na rozhovor do Markízy, SME, Denníka N či Aktualít?

Nemyslím si, že ktorémukoľvek politikovi prospieva niekam nechodiť, skôr sa čudujem, že tam nechodia. Ako politik, ktorý si stojí za svojimi činmi, by bola pre mňa prestíž, keby išli do mňa a ja by som to dokázal ustáť. Politik by sa ťažkým výzvam nemal vyhýbať. Nech im Robert Fico ukáže, či je naozaj taký rétor. Ak by toho redaktora „zničil“, o to väčšiu prestíž by mal. Tú nezíska v médiu, kde mu len drukujú, a myslím si, že tam niektorých politikov už ani nebaví chodiť. Sú radi, keď je v rozhovore nejaká konfrontácia, ale musí byť v zdravej miere.

Keď už hovoríte o rozhovore s pánom Ficom, tam ste nepodcenili prípravu?

Myslím si, že nikde to nebolo konfrontačnejšie v porovnaní s tým, kde bol. Ľudia by chceli, aby som bol tvrdší, ale nič konkrétne im nenapadne. Nie je to také jednoduché. Pripomeňte mi nejaký rozhovor, kde Fico dostal na frak? Mnohí si neuvedomujú, že keď urobíte výpad proti politikovi, sám ostanete nechránený. Ale je jedno, čo si človek myslí, dôležité je, že si to pozrie.

Keď na vás politici útočia, ako to bolo pri pánovi Ficovi či naposledy Huliakovi, urobíte si z toho titulok. Aký je dôvod, vyššia čítanosť?

Možno je to preto, že respondent nič zaujímavejšie nepovedal. Otestovali sme to, funguje to, keď je tam aj moje meno, je to fajn, lebo reklamu tým spravíte aj sebe.

Často opakujete tých istých hostí, iní k vám prísť nechcú?

Nie sme len čisto politická relácia, preto si politikov vyberáme. Sú ľudia, pri ktorých máme pocit, že divákov viac zaujímajú.

Takže preto, že niektorí politici robia lepšie čísla, nezavoláte niekoho iného, ale opakujete rovnakých politikov aj viackrát do roka?

Skôr ich voláme, lebo ich považujeme za najzaujímavejších ľudí.

Za tento rok bol u vás najčastejšie práve Andrej Danko. To je pre vás najzaujímavejší človek alebo ste vedeli, že keď zavoláte jeho, bude určite vysoká sledovanosť?

Je tam zaujímavá interakcia. Mám tiež rád trochu humoru.

Kým Andrej Danko k vám chodí rád, kto sa vám vyhýba?

Dlho u nás nebol Peter Pellegrini, čo je škoda. A zatiaľ u nás nebola ani pani prezidentka. Ale inak nemám pocit, že by sa nám niekto vyhýbal. To je aj naším cieľom – byť nestranný a baviť sa s úctou aj s kontroverznejšími osobami. Hájime však hodnoty demokracie, ľudských práv a právneho štátu, preto sme nikdy nemali nikoho z ĽSNS.

Vo vašich rozhovoroch majú prevahu liberáli pred konzervatívcami, súvisí to s vaším videním sveta?

Nerozmýšľame pri pozývaní do relácie na to, či je niekto konzervatívec, alebo liberál. Táto debata je u nás už natoľko prevrátená, že ani neviem, kto je na Slovensku konzervatívec. Danko, Kollár, Fico, to sú konzervatívci?

Skôr ide o to, že politici z PS či SaS majú prevahu nad tými z KDH či OĽaNO, hoci Igora Matoviča máte pomerne často.

Skôr sa s nimi dá ľahšie dohodnúť na rozhovor. Veľakrát bol u nás pán Hlina. On je čo – konzervatívec alebo liberál?

Ako pre koho, keďže v posledných voľbách kandidoval za SaS.

Vidíte, ja by som ho nazval konzervatívcom.

Keď ste mali diskusiu prolife vs. prochoice, zavolali ste si tam evanjelického teológa a člena PS Ondreja Prostredníka s Michaelou Dhiman zo Sexuálnej výchovy. Obaja sú prochoice. Prečo ste aspoň do takejto diskusie nezavolali niekoho z prostredia prolife?

To mal byť pán Prostredník, ale že bude v tejto téme až natoľko liberálny, prekvapilo aj mňa.

Tak to ste potom celkom neodhadli, keďže jeho názory na túto tému sú dobre známe.

Povedzme, že niektoré voľby našich duelantov boli šťastnejšie, iné menej.

Aký zmysel má diskusia na túto tému, keď si dvaja pritakávajú a majú rovnaký názor?

Chápem, že takéto niečo by nám v Postoji neprešlo. Diskusia však vznikla vďaka spolupráci so Slovenskou sporiteľňou. Bodaj by celé nielen mediálne, ale aj biznisové prostredie malo na diskusie v tejto veci váš názor.

Kde hodnotovo stojíte? 

Nikdy som sa nechcel radiť do jedného z týchto táborov. Nechcem sa voči druhým takto vyhraňovať, lebo ani sám nechcem dostávať nálepky. Sám som v niečom konzervatívny, v niečom liberálny.

V čom ste aký?

Napríklad si nemyslím, že LGBTI ľudia nemajú právo na to, čo žiadajú, alebo žeby agenda registrovaných partnerstiev niečo podrývala. No tiež si myslím, že spoločnosť by mala mať jasne definované pravidlá, aby sloboda jedného nenarúšala slobodu druhého. Pri výhrade vo svedomí som zas konzervatívnejší. Lekár, ktorý nechce robiť potraty a pokladá to za vraždu, čo pokladám za legitímny názor, nesmie byť do toho nútený. Jednoducho treba nechať druhých žiť bez toho, aby im iní niečo nariaďovali.

Takže ste skôr klasický liberál?

Áno, aj keď v zelenej agende môžu byť moje názory vnímané ako progresívne. Ale rešpektujem ľudí, ktorí sú pravdiví a žijú podľa toho, k čomu sa hlásia.

Chodili ste na cirkevné gymnázium, ste aj veriaci?

Som. Nie som žiaden ideálny kresťan, ani sa do tejto úlohy nepozicionujem, ale dokážem vďaka tomu pochopiť, že niekto má vďaka viere konzervatívny názor a chce podľa viery žiť. Problém je, keď svoj svetonázor pretláča druhým, čo sa však vyčíta aj LGBTI komunite. Je to náročná debata. Bez ohľadu na to by sme sa mali s každým človekom baviť slušne a rovnako.

Nikdy by som nikoho nenazýval dezolátom či opicou za to, že odmieta protipandemické opatrenia či očkovanie. Verejná debata na obidvoch stranách barikády sa infantilizuje, čomu musíme zabrániť. A neprispievajú k tomu len alternatívne či dezinformačné médiá, ale koľkokrát aj tie mainstreamové.

Šimon Žďárský. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

V minulosti ste dali rozhovor Parlamentným listom i českému Sputniku. Keď ste sa však zhovárali s bývalým českým veľvyslancom v Paríži Petrom Drulákom, argumentovali ste v prospech blokovania dezinformačných médií. Ako u vás došlo k tomuto obratu?

Dobrá otázka. Parlamentné listy so mnou spravili rozhovor po proteste v Prahe (za odstúpenie ministra Roberta Kaliňáka, pozn. red.), nepoznal som ich. Hoci nemám naštudovanú ich tvorbu, ani spätne ich nepovažujem za najväčšie zlo. A ten novinár bol jediný, ktorý spravil komplexné spravodajstvo z toho protestu. Bol veľmi korektný a nespravil žiadnu chybu.

Ale aj na tomto bol postavený jeden diskreditačný blog na Denníku N, ktorý vznikol počas môjho pôsobenia na meste, keď som mnohým ľuďom ležal v žalúdku.

Blog, v ktorom vám autorka vyčítala okrem týchto rozhovorov aj účasť na smeráckych oslavách MDŽ v Trenčíne po vražde Jána Kuciaka.

Ide o hoaxový diskreditačný článok, ku ktorému som sa nemohol vyjadriť, hoci zverejnenie blogu tiež podlieha redakčnej kontrole. Tak mi teraz povedzte, kto je tu ten dezinformátor?

To isté Sputnik, ktorý so mnou spravil rozhovor pri odhaľovaní pamätníka Jána Kuciaka v Trenčíne a ja som tam bol ako mestský poslanec. Keď ste vo verejnej funkcii, podľa mňa nemáte právo uzurpovať si, komu dáte alebo nedáte rozhovor. Kto som ja, aby som si vyberal? Problém by bol, keby moje slová dezinterpretovali, ale to sa mi nestalo. Boli veľmi korektní.

Čo však vždy neplatí. Pýtam sa to preto, že kým ste predtým nemali problém dať rozhovor aj alternatívnym médiám, dnes ste v tejto téme inde a blokovanie napríklad Sputniku vám už neprekáža. Čo sa stalo?

Myslím si, že práve Ukrajine zmenila veľa. Ako novinár by som nedal rozhovor médiu, ktoré otvorene podporuje ruskú inváziu. Ale ak by sa ma opýtali na niečo z pozície komunálneho politika, tak by som im určite odpovedal.

Takže ak by vás Infovojna oslovila na rozhovor o fungovaní Trenčianskej župy, neodmietli by ste?

Neviem, či by som šiel práve do Infovojny. Neviem, či by som mal chuť rozprávať sa s niekým, kto hovorí o tom, ako boli vraj ruské deti na Ukrajine ukrižovávané, čo sú vyvrátené hlúposti. Podobne keď šíri bludy, že vraj očkovanie spôsobuje autizmus. Asi by muselo veľmi závisieť od toho, čo by mala byť téma rozhovoru.

Na Wikipédii sa o vás píše, že ste sa v roku 2019 rovnako ako vtedajší predseda Národnej rady Andrej Danko zúčastnili na oslavách 9. mája v Moskve. Prečo?

Bol som tam vtedy na dovolenke, keďže to bolo v čase dvoch dní voľna. Bola to čistá náhoda, ale som rád, že som to zažil a videl, hoci z veľkej vzdialenosti. Je však zábavné, že sa to vtedy naozaj riešilo, akoby som sa stretol aj s Putinom, hoci som bol od neho kilometre vzdušnou čiarou. Bol som v centre Moskvy, nie na pódiu pre verchušku. Ale chápem, v kontexte dnešných udalostí by som to bral inak. Aj na tomto bol postavený už spomínaný diskreditačný článok.

Dnes by ste sa už do Moskvy na oslavy konca druhej svetovej vojny pozrieť nešli?

Dúfam, že z toho spravíte titulok. (Smiech.) Nie, 9. mája by som už do Moskvy nešiel, ale do Ruska by som ešte určite išiel, je to zaujímavá krajina.

Čo vás viedlo k vstupu do mestskej politiky v Trenčíne hneď po skončení štúdia medicíny?

To, čo by malo viesť každého človeka. Netreba len kritizovať, ale treba sa aj zasadiť za zmenu. Keď som počúval zasadnutia zastupiteľstva, neveril som vlastným ušiam, tak som spravil všetko preto, aby som to zmenil.

Hoci ste komunálnym politikom, živíte sa prácou novinára. Nikdy ste v robení oboch profesií naraz nevideli problém či konflikt záujmov?

Kebyže som bol regionálnym novinárom, bol by to problém, ale v takej pozícii nie som a ani rozhovory s politikmi z tohto regiónu nerobím. Naopak, novinári, ktorí robia rozhovory s politikmi na celoštátnej úrovni, majú často oveľa tvrdšie vyjadrenia a silné hodnotiace úsudky na sociálnych sieťach alebo sa skryte stretávajú s politikmi, vyšetrovateľmi, prokurátormi, so sudcami, majú s nimi vzťahy partnerského charakteru, čo považujem sa oveľa väčší problém než svoje pôsobenie v komunále.

Týmto narážate aj na novinárku Moniku Tódovú a sudkyňu Pamelu Záleskú?

Napríklad. Na rozdiel od nich je u mňa konflikt záujmov len v knižnej rovine. Navyše u mňa je to veľmi transparentné, každý vie, kde som a čo robím. Od svojich 25 rokov si môžete prečítať aj moje majetkové priznanie. Áno, môže niekto vnímať, že pri skĺbení všetkých mojich profesií v niektorých situáciách môže dôjsť k stretu, ale v realite som oveľa transparentnejší. A snažím sa byť všade profesionál.

Čítajte tiež

Sudkyňa Záleská o vzťahu s Tódovou Nikoho nie je nič do toho, s kým mám vzťah, ak to neovplyvňuje moje rozhodovanie

„Som samostatne mysliaca bytosť, ktorá postupuje pri svojej rozhodovacej činnosti tak, že to musí zodpovedať zákonu,“ hovorí sudkyňa Pamela Záleská.

Prečo ste po štyroch rokoch prešli z mesta na kraj?

Myslím, že na meste som spravil, čo som vedel, a keďže som chcel rásť a vidieť aj ďalšiu úroveň riadenia, vybral som si kraj.

Je na kraji menej práce ako na meste?

Je to veľmi podobné, no myslím si, že krajské zastupiteľstvá fungujú trochu lepšie a štandardnejšie a je tam menej priestoru pre konflikt a viac pre riešenia.

Ako sa vám spolupracuje so županom Jaroslavom Baškom zo Smeru?

Štandardne, konštruktívne. Nemôžem voči nemu povedať nič zlé, ale neprichádzam s ním veľmi do kontaktu.

Z mesta ste išli na kraj, takže o štyri roky budete kandidovať do parlamentu?

To už som mohol ísť aj teraz, ale zatiaľ takéto pnutie nepociťujem ani žiadnu relevantnú ponuku som od nikoho nedostal.

Ale nevylučujete to.

Nie. 

Keďže ste v minulosti robili protesty spolu s opozíciou, je vám politicky bližšia aj dnes?

Určite mi je bližší ich pohľad na fungovanie právneho štátu .

Plánujete kandidovať na primátora Trenčína?

Momentálne som spokojný tam, kde som. Ale nikdy nehovor nikdy.