Verejné angažovanie sa kresťanov: Ponaučenia od Jean Bethke Elshtainovej

Verejné angažovanie sa kresťanov: Ponaučenia od Jean Bethke Elshtainovej

Jean Bethke Elshtainová. Foto: news.lib.uchicago.edu

V nedeľnom čítaní uverejňujeme skrátený úryvok z knihy Cirkev a spoločnosť: Smerom k zodpovednej angažovanosti. Autor približuje morálnu filozofku Jean Bethke Elshtainovú ako modernú dcéru sv. Augustína.

Pre moderných politických teoretikov vyučujúcich na prestížnych univerzitách je nezvyčajné, aby ich primárnou inšpiráciou bol antický náboženský mysliteľ. Jeden z aspektov, ktorý u Jean Bethke Elshtainovej (1941–2013) – bývalej profesorky na Chicagskej univerzite a mojej láskavej školiteľky – nachádzam ako obzvlášť zaujímavý, je zmysluplné prevzatie viacerých Augustínových centrálnych teologických myšlienok do jej sociálnej a politickej teórie. Nie je preto prekvapujúce, že mnohí iní myslitelia, ktorých si Elshtainová vážila a často citovala vo svojich dielach, mali určitú spojitosť a intelektuálnu afinitu k Augustínovi. Patria k nim Hannah Arendtová, Dietrich Bonhoeffer, Reinhold Niebuhr, Albert Camus, Ján Pavol II. a Benedikt XVI.

Hoci Elshtainovú Augustín, a obzvlášť jeho autobiografické dielo Vyznania, priťahoval už od jej mladého veku, úplný „augustiniánsky obrat“ nastal v jej kariére až neskôr. Tento posun bol kompletne dokončený najneskôr v roku 1995, keď predniesla svoje Coveyove prednášky v oblasti  politickej analýzy na Loyolskej univerzite, ktoré boli vydané pod názvom Augustine and the Limits of Politics. V tom istom roku tiež prestúpila z Katedry politických vied Vanderbiltovej univerzity na Divinity School Chicagskej univerzity (s profesorským menovaním aj na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov).

Profesorka Elshtainová si uvedomuje, že existuje „mnoho Augustiniánov“ a s trochou zveličenia by sme mohli povedať, že každý má svojho vlastného Augustína. Jedným z obzvlášť zaujímavých vedeckovýskumných projektov by bolo podrobné preskúmanie recepcie, interpretácie a vplyvu politického augustianizmu na myslenie Elshtainovej alebo inak povedané – akým bola typom augustiniánskej mysliteľky. Pre prítomnú diskusiu postačí, keď uvediem, že ju považujem za „augustiniánsku realistku“ so špeciálnym záujmom o antropologické otázky, ktoré je treba hlbšie skúmať, aby sme dokázali pochopiť jej sociálne a politické myslenie. To okrem iného obsahuje dôraz na potrebu rešpektovania ľudských limitov, etiku zodpovednosti a (teologickú) cnosť nádeje.

Hriechom ranená prirodzenosť, prirodzená spoločenskosť a túžba po mieri

Na začiatku je treba poznamenať, že pre Elshtainovú je každá politická teória buď explicitne zakotvená v konkrétnej antropológii, alebo ju implicitne predpokladá. A pre lepšie pochopenie otázok týkajúcich sa sociálneho a politického života je nevyhnutné vždy brať do úvahy relevantné antropologické predpoklady. Keď Elshtainová ako politická teoretička ponúka svoju analýzu diel významných západných politických filozofov, ako je Niccolò Machiavelli, Thomas Hobbes, Jean-Jacques Rousseau, John Locke či John Stuart Mill, alebo náboženských mysliteľov, ako Augustín, Tomáš Akvinský, Martin Luther a Ján Kalvín, seriózne sa zaoberá práve otázkou ľudskej prirodzenosti vo vzťahu k pôvodu, legitímnosti a účelu politickej autority. Augustiniánsky pohľad na človeka považuje za najpresvedčivejší a od neho sa odvíja aj jej sociálne a politické myslenie.

Fundamentálnym problémom a východiskom Augustínovho sociálno-politického myslenia je ľudská hriešnosť: sme padlé bytosti. Boh stvoril svet a ten bol stvorený ako „dobrý“ (Gen 1:31). V tretej kapitole knihy Genesis sa však dozvedáme o „páde človeka“, keď prvá ľudská rodina zneužila svoju Bohom danú slobodu a skrze jeden akt neposlušnosti vstúpil do sveta hriech. V nasledujúcich kapitolách pozorujeme rôzne manifestácie hriechu. Prahistória dosahuje svoje dno v jedenástej kapitole, keď sa pyšní ľudia búria proti svojmu Tvorcovi stavbou Babylonskej veže. Tento príbeh považuje Elshtainová za obzvlášť poučný, pretože „pripomína ľudstvu potrebnosť pokory a limitov“.

Augustín je presvedčený, že v dôsledku hriechu sú ľudské bytosti padlými a obmedzenými stvoreniami. Sú schopné uvažovať, ale nemôžu dosiahnuť epistemologickú istotu; sú obdarené slobodnou vôľou a nie sú objektom deterministických procesov, ale sú tiež smrti podliehajúce „deti prírody“, ktoré svoj vlastný osud nemajú plne pod kontrolou; niekedy sú motivované láskou k Bohu, ale inokedy žiadostivosťou po moci a nezriadenou túžbou ovládať iných (libido dominandi), ktoré sú podnecované kardinálnym hriechom pýchy (superbia).

V augustiniánskej antropológii nie sú ľudské bytosti vo svojej prirodzenosti len hriešne, ale sú tiež sociálnymi bytosťami, vtiahnutými navzájom do života spoločenstva; „Medzi pozemskými bytosťami je najvýznamnejší človek ... stvorený jeden, ale neponechaný sám. Niet na zemi rodu, podľa svojej prirodzenosti takého pospolitého, ale po páde takého náchylného na nesvornosť, ako je práve ľudský rod.“ [dôraz autorov]. Alebo ako hovorí Elshtainová, „Stvorená na Boží obraz, ľudská relacionalita nás definuje. ,Ja‘ nie je a nemôže stáť samostatne.“ Skutočnosť, že ľudské bytosti sú súčasne hriešne i sociálne, vytvára v pozemskej obci neporiadok a neistotu. Vzhľadom na všadeprítomné účinky hriechu existuje teraz konflikt, ktorý je prítomný na všetkých úrovniach ľudskej existencie, počnúc ľudským srdcom. Nepokojnosť rozdeleného srdca presahuje jednotlivca a zasahuje aj rodinu a spoločenské vzťahy. Augustín poznamenáva, že jeden zo závažných dôsledkov padlého ľudského stavu je, že „bezpečnejšie a pokojnejšie budú nažívať zvieratá bez rozumnej vôle ... ako ľudia“ a dodáva, že ani „levy a jašterice nikdy neviedli medzi sebou také vojny ako ľudia“. Je si vedomý toho – ako nám Elshtainová pripomína – čo súčasní odborníci v oblasti medzinárodných vzťahov nazývajú „bezpečnostnou dilemou“.

Knihu Cirkev a spoločnosť: Smerom k zodpovednej angažovanosti vydalo Verbum - vydavateľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku

Ale ľudské bytosti prirodzene túžia po mieri, ktorý Augustín definuje ako „pokoj poriadku“ (tranquillitas ordinis) a tiež po spoločenstve a priateľstve, z ktorých sa môžu naplno tešiť vtedy, keď je zaistená bezpečnosť a poriadok. Elshtainová poznamenáva, že „dokonca aj v tomto padlom stave existuje akýsi druh ,prirodzenej podobnosti‘, ktorý medzi nami formuje zväzky. [Avšak] tieto ,zväzky pokoja‘ nie sú dostačujúce na zabránenie vojen, rozbrojov, krutosti a utrpeniu všetkého druhu“. Pozorovať môžeme vážne napätie medzi žitím našich životov tu a teraz v pozemskej obci a žitím v dokonalom stave, ktorý sa dá dosiahnuť iba v Božej obci. Hoci dokonalý mier nemôže byť v pozemskej obci plne dosiahnutý, jeho aproximácia je veľmi potrebným dobrom, o ktoré by sa mal človek usilovať.

Primárnou úlohou pozemskej vlády je obmedziť zlo a udržiavať tento pozemský (aj keď nedokonalý) mier, ktorý môže v niektorých prípadoch vyžadovať použitie sily. Ľudské bytosti by nemali mať príliš vysoké očakávania o tom, čo môžu dosiahnuť prostredníctvom politického procesu, keďže politika reprezentuje, inner alia, sféru „zlaďovania súperiacich ľudských vôlí“, ktoré nemôžu a nebudú plne zmierené tu na zemi. Kresťania veria, že príde doba, keď „vlk bude bývať s baránkom“ (Iz 11:6), ale nemali by predpokladať, že táto eschatologická vízia je realizovateľná v pozemskej obci. Elshtainová často cituje dôvtipný výrok Martina Luthera, že „v prípade, že bude lev bývať s baránkom, baránok bude musieť byť často nahrádzaný“, varujúc tak proti rôznym politickým utópiám. Tiež nám pripomína, že keďže ľudské bytosti sú limitované – mýliace sa a finitné, „Augustín odmieta ponúknuť pozitívnu utópiu; odmieta načrtnúť ideálnu civitas. Žiadna Platónova republika; žiadne Rousseauovo politické zriadenie; žiadna Marxova beztriedna spoločnosť; žiadny Millov svet nespútanej ľudskej voľby vyúsťujúcej do verejného dobra.“

Ale bolo by chybou myslieť si, že Elshtainová považuje Augustína za pesimistu, pre ktorého je úloha politickej autority limitovaná na trestanie zločincov a potláčanie zla. Aj napriek tomu, že ľudské bytosti sú konečné a nedokonalé, sú stále schopné lásky a priateľstva, ako aj hľadania mieru a realizácie spravodlivosti v našom svete. Teologicky povedané, rovnako ako hriech nemožno vykoreniť cnosťou, obraz Boha nemožno vymazať hriechom. Verím, že nasledujúci citát emblematicky zachytáva Elshtainovej pozíciu a poslúži ako vhodný záver k tejto časti diskusie: „Častý argument medzi niektorými zástancami politického augustianizmu je, že pre Augustína je sociálny a politický život jednoducho prostriedkom na nápravu hriechu. Áno, je, ale nielen to! Nejde len o obmedzenie skazenosti, ide tiež o nájdenie spôsobov, ako dať väčší priestor nášmu bratstvu a sesterstvu, našej socialite a našej kapacite pre dosiahnutie časných dobier, ako to všetko môže byť zlepšené a úplnejšie.“ Takže politika nie je iba dôsledkom ľudského pádu, ale je tiež vyjadrením základnej ľudskej sociality.

Iný typ politickej realistky

V súlade s jej augustiniánskym realizmom Elshtainová bola politickou realistkou, ale nie v bežnom zmysle slova. Rovnako ako iní myslitelia realistickej školy brala vážne dynamiku vlastných záujmov a moci v domácich a medzinárodných vzťahoch, zdôrazňovala dôležitú úlohu suverénnych štátov v medzinárodnom systéme, bola presvedčená o neodvratnosti konfliktu v ľudskej spoločnosti, bola znepokojená nebezpečenstvom dezintegrácie a anarchie a túžila po poriadku, bezpečnosti a občianskom mieri. Navyše rozpoznala, že mier nemožno dosiahnuť bez určitej miery nátlaku a občas aj použitia vojenskej sily. Avšak rovnako ako Augustín a naopak – na rozdiel od iných realistických mysliteľov, ako bol v 17. storočí Thomas Hobbes alebo v 20. storočí E. H. Carr, bola Elshtainová tiež morálnou a teologickou realistkou, rezolútne zastávajúc názor, že etika by nemala byť oddelená od politiky.

Tu je dôležité poznamenať, že aj keď je Elshtainovej politický realizmus zakotvený v morálnom realizme – deklarujúc, že pravdivosť alebo nepravdivosť morálnych súdov môže byť preukázaná nezávisle od všeobecne prechovávaných presvedčení konkrétnej kultúry a nie sú len výrazom subjektívneho postoja konkrétneho jedinca alebo vecou spoločenskej dohody – Elshtainová nie je rigídnou moralizátorkou. Súhlasí s Reinholdom Niebuhrom, ktorý tvrdí, že považovať Ježišovu etiku za „jednoduchú možnosť“, priamo aplikovateľnú na politický a spoločenský život, by bolo závažnou chybou. Evanjeliá totiž nemožno čítať ako nejakú príručku pre organizovanie spoločenského a politického života a akýkoľvek „pokus vládnuť svetu podľa evanjelia“, by bol neúspešný a mal katastrofálne následky. Preto Elshtainová na jednej strane odmieta morálny relativizmus, ktorý prevláda v dnešnej západnej spoločnosti a na strane druhej si je vedomá morálnych nejednoznačností, predovšetkým v politike.

Elshtainová pokračuje a tvrdí, že augustiniánsky realizmus priznáva limity schopnostiam človeka priniesť do našej pozemskej existencie dokonalý mier. Rozlišuje tiež paradoxnú podstatu moci, oceňujúc na jednej strane varovanie pacifistov v tom, že moci nie je možné dôverovať a na druhej strane tvrdenie realistov, že moc je v našom svete nevyhnutnou skutočnosťou. Podľa môjho porozumenia Elshtainovej diela jej augustiniánsky realizmus je podoprený, okrem iného, troma základnými konceptmi: limitmi, zodpovednosťou a nádejou. V nasledovnom citáte sú dokonca prítomné všetky tri: „augustiniáski realisti nie sú križiaci“, objasňuje Elshtainová, „ale trvajú na tom, že sme povinní konať v duchu realistickej nádeje s realistickým uznaním limitov pre naše konanie“. [dôraz autorov]

Ľubomír Martin Ondrášek s Jean Bethke Elshtainovou (foto: archív autora)

Etická úloha kresťanstva vo svete: transformácia

Takže ako by sme mali konať? Už dve tisícročia kresťania zápasia s otázkou, aký je vzťah nárokov, ktoré na nich kladie ich viera a reality života vo svete, s cieľom byť vernými svedkami trojjediného Boha na zemi. Augustiniánski realisti v tejto otázke zastávajú postoj angažovania a nie stiahnutia sa zo sveta. Avšak aj kresťania, ktorí veria v dôležitosť spoločenskej transformácie, často nenachádzajú jednotu v tom, ako k dosiahnutiu tohto cieľa pristupovať a ako by mala transformovaná spoločnosť vyzerať. Priestorové obmedzenia nedovoľujú, aby som sa detailnejšie zaoberal týmito podstatnými otázkami, ale chcem aspoň povedať, že kresťanskú etiku považujem za „etiku zodpovednosti“ a že verejnou úlohou kresťanstva je presadzovať zodpovednosť spolu s víziou transformácie súčasného sveta na taký, ktorý je slobodnejší, mierovejší a spravodlivejší.

Čerpajúc z našej diskusie o prístupe Elshtainovej k politickej etike, nasledujúce hlavné zásady môžu augustiniánskym realistom slúžiť ako základný teologický, etický a politický rámec pre ich verejné angažovanie sa vo svete 21. storočia. Po prvé, vychádzajúc z perspektívy kresťanskej viery, augustiniánski realisti veria, že ľudské bytosti boli stvorené na Boží obraz, ale sú dôsledkom ľudského pádu poškvrnené hriechom, ktorý sa prejavuje v nesprávnom používaní slobody. Nezdieľajú jednodimenzionálnu alebo redukcionistickú perspektívu na človeka, ale rozpoznávajú zložitosť ľudskej prirodzenosti, a preto sa snažia vyhnúť nadmernému optimizmu, ktorý vedie k prijatiu rôznych utopistických spoločenských a politických projektov, ale aj prehnanému pesimizmu, ktorý vedie často k apatii, cynizmu a všeobecnej rezignácii. Snažia sa apelovať – povedané slovami Abrahama Lincolna – na tých „lepších anjelov našej prirodzenosti“ v nádeji, že mnohí prijmú hodnoty, ktoré prispievajú k všeobecnému dobru.

Po druhé, augustiniánski realisti sú presvedčení, že svet sa môže stať slobodnejším, mierovejším a spravodlivejším iba vtedy, ak prijmeme hlbší zmysel pre morálnu zodpovednosť. Veria, že pôvod a základ tejto zodpovednosti nachádzame v konečnom dôsledku v Bohu, a kresťanská tradícia poskytuje nepreberné množstvo zdrojov na prebudenie a rozvíjanie morálnej zodpovednosti. Netvrdia však, že jedine ľudia kresťanskej viery majú schopnosť konať zodpovedne; a preto sú ochotní a schopní spolupracovať s ľuďmi všetkých vyznaní (alebo žiadneho), ktorí sa stotožnia s ich základným poslaním. Vyhýbajúc sa obom úskaliam – legalistickému moralizmu a morálnemu relativizmu, špecifickým spôsobom prispievajú k duchovnej a morálnej obnove spoločnosti. Sú zaviazaní pristupovať k zložitým etickým a morálnym problémom s presvedčením a odvahou, ale tiež v pokore, veriac, že sebaspravodlivosť a triumfalistické postoje sú v protiklade s duchom autentického náboženstva a bránia vytváraniu komunity.

Po tretie, súčasní augustiniánski realisti pokladajú demokraciu – so všetkými jej nedostatkami – za taký politický systém, v ktorom sa slobode a spravodlivému mieru darí najlepšie. Ľudská schopnosť konať spravodlivo, robí demokraciu možnou, ale ľudská náklonnosť konať nespravodlivo, robí demokraciu nevyhnutnou. Rozvinutá občianska spoločnosť je pre funkčnú a stabilnú demokraciu nevyhnutnosťou, a náboženské spoločenstvá zohrávajú dôležitú úlohu pri budovaní a zachovaní spravodlivého politického zriadenia. Augustiniánski realisti prijímajú koncept oddelenia cirkvi a štátu, zároveň sú však presvedčení, že viera a náboženstvo nie sú jednoducho len súkromnými záležitosťami a zastávajú názor, že náboženské hlasy by nemali byť a priori vylúčené z verejného priestoru. Augustiniánski realisti majú neideologický prístup k politike a snažia sa udržať kritickú a tvorivú vzdialenosť od „všetkých kráľovstiev sveta“ pri ich spoločenskom a politickom angažovaní.

Ľubomír Martin Ondrášek
Autor je absolventom Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom vodcovstve na Boston University. Je prezidentom a spoluzakladateľom Acta Sanctorum, Inc. a venuje sa najmä otázkam kresťanstva, etiky a verejného života.

Esej je skrátenou verziou autorovej kapitoly „Augustiniánsky realizmus ako základ pre verejné angažovanie sa kresťanov: Ponaučenia od Jean Bethke Elshtainovej“ z knihy Cirkev a spoločnosť: Smerom k zodpovednej angažovanosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo