Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Amerika v plameňoch Spoločnosť
15. jún 2020

George Floyd

Prežije americká demokracia?

Budúcnosť demokracie bude závisieť od toho, či sa podarí udržať ideologické krajnosti na okraji, alebo sa stanú hybnou silou. 

Prežije americká demokracia?

Foto – TASR/AP

V roku 1993 americká politická teoretička a verejná intelektuálka Jean Bethke Elshtainová predniesla v Kanade sériu prestížnych prednášok (Massey Lectures), ktoré neskôr vyšli ako kniha Democracy on Trial (Demokracia v ohrození). Niektorí akademici majú zvláštnu schopnosť vidieť za roh času a odhadnúť budúci spoločenský a politický vývoj. Ich knihy často slúžia ako prorocké varovanie.

Kto je oboznámený s Elshtainovej prácou alebo ju mal možnosť poznať osobne, vie, že nebola alarmistkou predpovedajúcou katastrofické scenáre. Mala skromnú povahu, triezve vystupovanie a starostlivo vážila slová. Napriek tomu vo svojej knihe vyjadrila vážne znepokojenie nad stavom americkej demokracie. „Sme v nebezpečnej zóne,“ napísala. Zároveň nestrácala nádej, že americký demokratický experiment má šancu prežiť aj 21. storočie.

V roku 2011 sa na Chicagskej univerzite konala na Elshtainovej počesť konferencia, kde Peter Berkowitz, Francis Fukuyama, Ruth Grantová či Martin Palouš reflektovali na jej politické myslenie a kde jej Národná nadácia pre demokraciu udelila Medailu za službu demokracii. V tom čase bola stále presvedčená, že Amerika má vážny problém, a zdá sa málo pravdepodobné, že by si dnes myslela niečo iné. Práve naopak.

Problém sa týka oslabovania demokratickej kultúry, keď občania rôznych presvedčení majú ťažkosť sa spolu rozprávať a dosahovať „principiálnu“ a zároveň „pragmatickú“ zhodu. Podľahli sme „zhubnej korózii rozhorčenosti“ a naše politické angažovanie sa je často motivované odporom voči niekomu alebo niečomu. Rôznym spôsobom komunikujeme, že „nemôžeme žiť spolu; nemôžeme spolupracovať; nie sme v tom spolu. Nie sme Američania, ktorí majú niečo spoločné, ale sa identifikujeme ako rasové, etnické, rodové alebo sexuálne klany, ktoré požadujú, aby boli ‚uznané‘ iba alebo výlučne ako ‚odlišné‘“.

Keby dnes žil Martin Luther King

Počas súčasnej vlny protestov v Spojených štátoch amerických je zatiaľ málo počuť odkaz na spoločné americké hodnoty a ideály, ku ktorým sa treba približovať. To je znepokojivé, pretože – ako nám pripomína politický teoretik Sheldon Wolin – „najdôležitejšou demokratickou kategóriou“ je občan. Martin Luther King, ktorý stál na čele hnutia za občianske práva Afroameričanov v 60. rokoch minulého storočia, na americké ideály apeloval. Urobil to aj vo svojej slávnej reči „I have a dream“ prednesenej zo schodov Lincolnovho pamätníka, ktorý nedávno musela chrániť Národná garda.

Prebiehajúce masové protesty sa aj v niektorých ďalších ohľadoch líšia od tých, ktoré viedol King. Rabovanie a násilie v uliciach – ktoré sú mnohými politikmi, médiami i demonštrujúcimi zľahčované – vrhajú negatívny tieň na legitímne pokojné protesty. Zároveň zneucťujú pamiatku Georgea Floyda a nerešpektujú výzvu jeho rodiny, ktorá volá nielen po spravodlivosti, ale aj po pokoji v spoločnosti.

Hnutie za občianske práva bolo bojom za sociálnu spravodlivosť, ktorého apelatívne slogany sprevádzala presvedčivá agenda a realizovateľné ciele, ktoré boli pretavené do konkrétnej legislatívy. King nekládol absurdné a demokraciu ohrozujúce požiadavky, akou je napríklad nefinancovanie polície či dokonca jej úplné zrušenie. Keby žil dnes, volal by po ďalších reformách vo vnútri polície, nie po jej znefunkčnení. 

Ľudia nechcú Hobbesovu „vojnu všetkých proti všetkým“

Najlepšou odpoveďou na utopické predstavy sú príklady z reálneho života. V roku 2016 som pre Denník N napísal článok, v ktorom lamentujem: „Chicago zažíva škandalóznu epidémiu násilia, na ktorú nepoznáme liek aj preto, lebo celonárodné médiá tému zväčša ignorujú. Na 325-miliónovú krajinu relatívne ojedinelé – hoci vždy alarmujúce – prípady skutočnej alebo domnelej rasovo motivovanej policajnej brutality napĺňajú stránky novín, zapĺňajú ulice protestujúcimi a riešia sa na všetkých relevantných úrovniach, ale stovky obetí násilia spôsobeného strelnými zbraňami v tomto meste zostávajú takmer nepovšimnuté.“

Obeťami tohto násilia sú najmä mladí Afroameričania, na životoch ktorých by malo tiež všetkým záležať. 

Inzercia

Sloboda a demokracia musia byť chránené nielen proti vonkajším, ale aj proti vnútorným nepriateľom, a to sa nezaobíde bez dobre fungujúcich bezpečnostných zložiek. Zdieľať

O rok neskôr sa téme násilia v Chicagu venoval Rastislav Kačmár v článku s výstižným názvom V Chicagu sa vraždia stovky ľudí, Trump chce „masaker“ zastaviť. Čo sa deje v Obamovom meste?  Predstavitelia mesta o asistenciu prezidenta nestáli a hoci problém ani zďaleka nevyriešili, situácia sa začala zlepšovať aj vďaka tomu, že v uliciach Chicaga pribudlo vyše tisíc nových policajtov. Predstava, že by v tomto a ďalších amerických mestách došlo k oslabeniu či dokonca odstráneniu polície, je strašidelná. Okrem iného by to pravdepodobne znamenalo koniec americkej demokracie, ako ju poznáme. 

Demokracia by sa premenila na anarchiu, ktorú by čoskoro nahradil – legitímne zvolený – režim železnej päste. Väčšina ľudí by nechcela žiť v spoločnosti, v ktorej politická autorita nedokáže zabezpečiť základný poriadok a toleruje stav, ktorý Thomas Hobbes označil ako „vojna všetkých proti všetkým“.

Afroamerická starostka Lori Lightfootová si to uvedomuje a okrem iného správne odmieta požiadavku niektorých protestujúcich odstrániť policajnú prítomnosť zo škôl. Je takmer isté, že ani vedenie Chicagskej univerzity nevypočuje volanie po odstránení univerzitnej polície zo svojho kampusu.

Čo spája krajnú pravica a krajnú ľavicu

Povedzme si to rovno: sloboda a demokracia musia byť chránené nielen proti vonkajším, ale aj proti vnútorným nepriateľom, a to sa nezaobíde bez dobre fungujúcich bezpečnostných zložiek. Demokratickú kultúru však armáda a polícia vytvoriť nedokážu a ani to nie je ich primárnou úlohou. Tu prichádzajú na rad najmä inštitúcie občianskej spoločnosti a zodpovednosť každého jedného občana. King nám ukázal cestu v boji za spravodlivejšiu spoločnosť, ktorý v demokratickej spoločnosti nesmie zahŕňať nenávisť, násilie a nezmyselné požiadavky.

S pribúdajúcimi týždňami si okrem iného opäť budeme mať možnosť uvedomiť, že krajná pravica a krajná ľavica sú si v mnohom podobné. Obe majú pocit morálnej nadradenosti, ale s ľahkosťou morálne normy porušujú. Ani jedna si o sebe nemyslí, že je „krajná“. A obe sa stavajú do pozície záchrancu pred tým druhým. Budúcnosť nielen americkej demokracie bude závisieť od toho, či sa spoločnosti podarí udržať ideologické krajnosti na okraji, alebo sa stanú hybnou silou. 

Demokraciu stojí za to budovať a posilňovať nie preto, že by to bol ideálny systém, ale preto, že nám dáva najväčšiu možnosť približovať sa k ideálu dobrej spoločnosti, ktorá stojí na základoch slobody, pokoja a spravodlivosti. Dnešná Amerika potrebuje nanovo počuť, pochopiť a prijať slová Martina Luthera Kinga: „Musíme sa naučiť žiť spolu ako bratia, lebo inak zahynieme spolu ako blázni.“

Predpokladom pre spoločný život je schopnosť otvorene a úctivo komunikovať o politických, ekonomických a sociálnych problémoch, ktoré kvária spoločnosť a dosahovať principiálny kompromis, ako ich riešiť. Nebude to ľahké, ale je to možné.

Odporúčame