Kauzy kultúrnej ministerky Strecha pre Slovenskú filharmóniu a vyrušujúci obraz nahých mužov

Ale ak by mali byť jej kroky len témou na pobavenie či rozhorčenie, bolo by zbytočné o nich písať. Na to sú sociálne siete.

Lenže sú tu dva momenty spojené s jej osobou, ktoré sú hodné komentára, lebo vôbec to nie sú jednoduché kauzy, ako sa na prvý pohľad zdá.

Minulý týždeň upútala Šimkovičová pozornosť tým, že zrušila dotačný program na podporu mediálnej výchovy a boja proti dezinformáciám. Išlo o 300-tisíc eur.

Mali si ho rozdeliť najmä mimovládne organizácie. Uchádzačov bolo dosť. Niet divu, prax hovorí, že mimovládne organizácie sa vedia veľmi rýchlo prispôsobiť tomu, na čo sú dotačné schémy zamerané.

Takže keď je žiadaný boj proti dezinformáciám, rýchlo sa pripravia na to, aby robili workshopy či prednášky, alebo iné podobné aktivity.

Mnohé mimovládne organizácie založené s dobrým úmyslom toto prispôsobovanie sa grantom a výzvam degeneruje a mnohé vznikajú účelovo podľa toho, na čo sú peniaze.

Granty na protidezinformačný boj sa mali vyčerpať do konca kalendárneho roka, a tak mala ministerka poruke aj vecný argument, že sa to nedá stihnúť.

Peniaze presunula inam. Mimovládky sa v médiách rozčuľovali, ale ministerka politicky zabodovala, keď tých 300-tisíc dala Slovenskej filharmónii na opravu strechy a na dofinancovanie Univerzitnej knižnice. Kto by protestoval?

Pôsobilo to politicky sebavedome aj konzistentne. Nebude podporovať niečo, s čím nesúhlasí a čo jej zaváňa ideológiou, ktorá jej je cudzia. Vie si nájsť aj zmysluplnejšie projekty.

Túto kauzu si Martina Šimkovičová užila.

Ministerka je tu však na tenkom ľade.Zdieľať

Ale potom sa objavila iná kauza. Obraz Andreja Dúbravského vo výstavných priestoroch Slovenského rozhlasu.

„Veľa ľudí to vyrušuje a vyrušuje to aj mňa samotnú,“ povedala ministerka o obraze, na ktorom sú dvaja nahí muži a ten obraz pôsobí vyrušujúco. Je to aj jeho poslanie.

Ministerka je tu však na tenkom ľade, keď chce byť arbitrom umenia.

Netreba zabudnúť na detail, že Šimkovičová pred časom na sociálnej sieti ukázala fotografiu, ktorá ju zachytáva, ako stojí pri maliarskom stojane a maľuje. Takejto peknej činnosti sa vo voľnom čase venuje. Akurát keď sa človek zahľadel lepšie na ten obraz, mohol byť aj vyrušený. Z toho obrazu. Fotografia sa rýchlo šírila umeleckými kruhmi a najmä výtvarní umelci boli aj vydesení. Niečo už mohli tušiť.

Ale Martina Šimkovičová je sebavedomá žena, nemá zábrany vyjadrovať sa k umeniu, ktoré ju vyrušuje. Veď vyjadriť sa aj môže, to je v poriadku.

Nuž, ten Dúbravského obraz naozaj pôsobí obscénne, je to silná umelecká provokácia, ktorá má aj šokovať a vystihuje aj jedno tvorivé obdobie mladého umelca.

Nemusí sa to každému páčiť, takéto diela sú skôr pre informovanejšiu časť verejnosti, ktorú podobné veci nerozhodia z konceptu, rozumejú aj tomu, že obraz nemusí pôsobiť krásne, dokonca môže byť aj odpudzujúci.

Dávať takýto obraz mimo galérií alebo zverejňovať ho na titulke novín nie je asi dobrý nápad. Povzbudí to v mnohých ľuďoch pocit, že súčasné umenie je hnoj, odpad, hnus. A ešte sú tam aj holí homosexuáli. No fuj!

Dúbravský je tu už zopár rokov fenoménom aj svojimi provokatívnymi obrazmi, ale aj svojím talentom.Zdieľať

Ľahko sa dá na tom pohoršiť aj si zamoralizovať. Samozrejme, každý má právo povedať, či sa mu tie obrazy páčia alebo ich odmieta.

Mimochodom, možno sú tie Dúbravského obrazy oveľa autentickejšie a silnejšie ako rôzne sladko ladené fotografie šťastných homosexuálnych párov, ktoré sa objavujú na rôznych výstavách. Aby nás presvedčili, zaktivizovali, scitliveli.

Tu je veľa bolesti aj trápenia. Aj smútku a otázok.

Homosexualita a vyrovnávanie sa s ňou, jej skúmanie, prežívanie, pozorovanie boli silnou témou v Dúbravského tvorbe.

Keď sa otvárala tohto roku SNG, bol tam aj veľký krásny obraz od Andreja Dúbravského vedľa obrazu Ladislava Medňanského.

Ale zároveň má Dúbravský aj inú podobu. Na sociálnej sieti vidno jeho starý dedinský dom, záhradu, mačky, kvety, motýle, včely – práve toto je teraz jeho najsilnejšou inšpiráciou a jeho obrazy zo záhradného sveta sú nádherné.

Zdá sa mi scestné rozvíjať aj úvahy, že ministerka urobila Andrejovi Dúbravskému skvelú reklamu a teraz sa jeho obrazy budú predávať oveľa lepšie.

Dúbravský je tu už zopár rokov fenoménom aj svojimi provokatívnymi obrazmi, aj svojím nespochybniteľným talentom, pracovitosťou, umeleckým hľadaním, aj tým, ako rýchlo sa uchytil vo svete. Len tohto roku vystavoval v Zürichu, Los Angeles, Berlíne, Turíne, Kroměříži a o pár dní otvára výstavu v New Yorku.

Je aj verejnou persónou, možno ho sledovať na sociálnych sieťach a zaujal aj tým, že so svojím partnerom boli prvým homosexuálnym párom, ktorý dostal pozvánku na Ples v opere a aj tam spolu išli.

Pred voľbami ho navštívil v jeho dedinskom dome predseda PS Michal Šimečka, ale on sám nemá ambíciu byť aktivistom, je umelec.

Sympatické je, že Dúbravský nechce byť teraz v úlohe perzekvovaného umelca. V Denníku N povedal, že síce teraz zaregistroval silnú vlnu podpory, ale ani nevie, čo si s tým počať. „Mne totiž zatiaľ nikto nič nezrušil, nijako ma necenzuroval, neprišiel som o schválenú dotáciu ani mi nezrušili naplánovanú akvizíciu, takže naozaj nie som v role mučeníka.“

Nie je závislý od toho, či dostane grant od ministerstva alebo či jeho obraz kúpi štátna galéria. V tomto je slobodným človekom a môže sa na vec pozerať aj s pobavením.

Ten text chce byť taký ľahko ironický, ale v podstate z neho ide smútok.Zdieľať

Paradoxne asi najkompetentnejší text k tejto téme napísal človek, ktorý bol dlhé roky ministrom kultúry v troch Ficových vládach.

Marek Maďarič v Štandarde urobil stručný, no výstižný exkurz po umeleckých provokáciách či o línii škaredosti v umení, ktorá je významná, hoci má svoje limity aj svoje slepé uličky, najmä keď už ani nejde o umenie, ale o senzáciu za každú cenu. Ale v dnešnej dobe, keď už ľudí nič veľmi nedokáže šokovať, senzácie v umení nefungujú. Až na Slovensko a Martinu Šimkovičovú, tam to ešte zafungovalo.

No viac trápi Maďariča niečo iné. Píše: „Už teraz ľutujem Ivana Jančára, skvelého galeristu a bývalého riaditeľa Galérie mesta Bratislavy, ktorý oživil priestory Slovenského rozhlasu a s ktorým, mimochodom, nepekne zamietli progresívci na magistráte, že teraz to možno schytá z opačnej strany.“

Ten Maďaričov text chce byť ľahko ironický, ale ide z neho najmä smútok, dezilúzia.

Je v ňom aj obava, že všetko to, o čo sa Maďarič usiloval za desať rokov ministrovania, teraz padne, lebo „pani ministerka preukázala vôľu byť tzv. arbitrom elegancie“ a chce hovoriť do toho, čo je v umení neprípustné. To sa môže odraziť aj na nezávislých umeleckých fondoch. „Najlepšie teda bude, keď sa už v zárodku rozhodne, čo má vôbec vzniknúť a čo sa má odvysielať alebo vystaviť. A potom už bude dobre, nevyskočí na nás z kdejakej steny či obrazovky dekadentný obraz dvoch objímajúcich sa nahých tiel,“ píše ironicky bývalý Ficov minister kultúry.

O politike čosi vie, takže mu je jasné, že v tejto Ficovej vláde bola kultúra obetovaná tomu, aby Danko mohol obsadiť jeden z menej významných postov, ako je kultúra, a Smer či Hlas si mohli ponechať tie, ktoré nutne potrebovali.

Rozmýšľam, čo je to za posun. Od Maďariča k Šimkovičovej.

No zdá sa, že Martina Šimkovičová pasuje k Robertovi Ficovi lepšie ako Marek Maďarič.