Hlas Smeru Ako si Fico skrotil Pellegriniho a čo z toho vyplýva pre budúcnosť

Presne pred rokom o takomto čase prijal v Berlíne Olaf Scholz nádejného lídra slovenskej opozície Petra Pellegriniho, ktorý mal slušné predpoklady stať sa budúcim premiérom v Bratislave.

Len o pár dní neskôr cestoval Pellegrini do Varšavy, kde si na stretnutí európskych sociálnych demokratov vypočul, ako stranícke špičky Scholzovej SPD priznávajú osudové chyby, ktorých sa predtým dopustili svojou priateľskou ostpolitikou voči Rusku a tým, že bez ohľadu na varovania nielen Poliakov utužovali energetickú závislosť od Moskvy.

V tom čase sa v Berlíne odohrávala ďalšia mentálna zmena. Vtedy nový minister obrany Boris Pistorius, ktorý patrí aj po roku medzi najobľúbenejších nemeckých politikov, pritvrdil v línii proti Putinovej armáde a Ukrajine garantoval, že koalícia štátov na čele s Nemeckom sa poponáhľa s dodávkou starších tankov.

Berlin liebt Pellegrini

Slovensko malo ako ukrajinský sused pre novú nemeckú geopolitiku význam, sociálni demokrati na čele s kancelárom Scholzom pasovali Petra Pellegriniho a jeho Hlas za svojich najbližších partnerov. Ešte pár rokov predtým pestovali dobré vzťahy so Smerom, ale medzičasom so znepokojením vnímali, ako sa Fico radikalizuje. Verili či chceli veriť, že sa tým na domácej scéne sám vyraďuje z hry a Hlas preberie taktovku slovenskej ľavice a po voľbách sa stane lídrom novej proeurópskej vlády.

Takto pred rokom v to dúfal aj Pellegrini. Užíval si, že Hlas si obchádzajú nielen v Berlíne, zatiaľ čo Smer sedí izolovaný v kúte. Sám seba vnímal ako moderného slovenského lídra európskeho formátu, ešte stále veril, že Hlas sa do volieb udrží nad 20 percent a spolu s hnutím Sme rodina vytvoria silný tandem, ktorý sa nejako vyrovná s Hamranovou políciou aj Lipšicovou špeciálnou prokuratúrou, ale súčasne nadviaže na zahraničnopolitický kurz Hegerovej vlády.

Ale v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sa táto Pellegriniho vízia s európskou hviezdičkou postupne zrútila.

Určite aj vtedy platilo, že viacerí dôležití ľudia v Hlase si celkom nevedeli predstaviť, ako by strana mohla vládnuť bez Smeru, keďže majú podobných voličov a ešte podobnejšie záujmy.

No čo bolo pre nich horšie, Ficovi čoraz viac vychádzala strategická paľba do Pellegriniho, ktorého spájal pred voličmi s hrozbou, že Hlas sa chystá vládnuť s progresívcami a liberálmi.

Smer na jar 2023 preferenčne dotiahol a predbehol Hlas, ktorý tak z postupného klesania ovládla panika.

Smer verzus Hlas Prečo Fico predbieha Pellegriniho a čo to znamená pre krajinu

Martin Hanus

Kým Robert Fico bojuje svoj životný zápas, Peter Pellegrini sa musí nanovo nadýchnuť, aby neprepadol.

Vcelku výpovedné bolo potupné gesto, ktoré musel podstúpiť Peter Kmec, dnešný Ficov podpredseda vlády pre plán obnovy. Kmec na jednej zahraničnopolitickej diskusii s predstaviteľmi PS a SaS vyhlásil, že majú na 95 percent vecí rovnaké názory, čo mládežníci Smeru efektne zostrihali tak, aby bolo každému voličovi jasné, že Hlas chce vládnuť s oboma stranami. U Pellegriniho zareagovali rázne, Kmec sa rýchlo vzdal svojej straníckej funkcie.

Zahraničnopolitický expert Hlasu ešte začiatkom roka 2022 vyzýval Roberta Fica, aby sa Nemecku ospravedlnil za výroky, v ktorých nemeckú armádu prirovnal k „wehrmachtu“, a zrazu bol politikom, ktorého potreboval Pellegrini ukryť. Neskôr si už v Hlase úzkostlivo strážili, aby o vojne na Ukrajine nepovedali niečo, za čo by ich Fico vzápätí obvinil, že aj oni sú stranou vojny.

Smer rástol ďalej, Hlas padal na tretiu priečku za progresívcov. A keď necelý mesiac pred voľbami vypukla malá migračná kríza s utečencami pri Veľkom Krtíši, Hlasu nijako nepomohlo, že ako prvý na ňu zareagoval Pellegrini. Do pár hodín ovládol celú agendu v bombastickom štýle Fico, ktorý ťažil z pasivity Ódorovej prezidentskej vlády, a tak v Hlase definitívne pochopili, že Smer ich vo finále nepredbehne o centimetre, ale o metre.

Posledné týždne pred voľbami znamenali ešte jednu zmenu. Letné zatýkacie akcie NAKA viedli k nadviazaniu neformálnych komunikačných liniek medzi špičkami Smeru a Hlasu, v ktorých si potvrdili vzájomnú spriaznenosť a pripravenosť vytvoriť spoločnú vládu.

Peter Pellegrini sa po volebnej noci ešte raz predsa len nakrátko nadýchol. Výsledok vlastnej strany ho veľmi prekvapil, obával sa totiž, že Smer ho vysaje hlboko pod 15 percent. Ale nestalo sa tak, jeho osobná popularita zabezpečila Hlasu solídny úspech, a tak nabudený Pellegrini v povolebnej eufórii skúsil hru o premiéra.

Po návšteve u prezidentky hýril sebavedomím, vyhlasoval, že Hlas nestrpí „žiadne otočky vo vzťahu k medzinárodnej komunite“, a v reakcii na poverenie Fica zostavením vlády hovoril, že „nebudem žiadny podržtaška ani nebudeme niekomu len výťahom k moci, aby si tú krajinu mohol zasa zobrať do rúk a robiť si s ňou, čo chce. Buď to pôjde aj podľa našich predstáv, alebo taká vláda nevznikne“.

Hlas na koni Pellegrini si to dnes proti Ficovi užil. A rozbehol vysokú hru o premiéra

Martin Hanus

Líder Hlasu sa chce stať premiérom a čaká, či mu to ako prvý ponúkne Robert Fico alebo Michal Šimečka.

Tieto slová dnes pôsobia tragicko-komicky, ale vystihujú osobnosť aj osud Petra Pellegriniho.

Stačili len dva-tri dni a z tých fanfarónskych viet už neostalo nič. Povolebný vyjednávač Fico ambície lídra Hlasu chladnokrvne skrotil a ten pochopil, že progresívna ponuka premiérskeho postu je virtuálnou realitou, lebo keby aj na chvíľu súhlasil, Smer mu postupne roztrhá stranu.

Fico však Pellegriniho neponížil, ponúkol mu neochvejnú podporu ako spoločnému prezidentskému kandidátovi, čo kariérne zameraného Pellegriniho obmäkčilo.   

Nasledovalo to, čo sa už v Pellegriniho politickej dráhe niekoľkokrát zopakovalo: z vôle či s požehnaním Fica sa stal najskôr ministrom školstva, potom predsedom Národnej rady SR, podpredsedom vlády pre investície a nakoniec premiérom. Nasledovali konflikt a vzájomná nevraživosť, odtrhnutie a založenie vlastnej strany s ambíciou nahradiť Smer, čo však stroskotalo.

Nová vysnená pozícia – stať sa lídrom prezidentom – vytvorila novú závislosť od Fica, lebo bez jeho požehnania by úrad nemusel získať. A tak sa Pellegrini submisívne vrátil do Ficovej náruče.

Až raz budem prezidentom

Od októbra sa len pasívne prizerá spôsobu, akým starí aj mladí vlci Smeru uchvacujú moc v štáte, a v závetrí si rieši len svoje osobné záujmy.  

Peter Pellegrini nikdy nevynikal politickým charakterom. Ale až vo vláde Fica IV., v ktorej má pozíciu potenciálne silného juniorpartnera, ukazuje, že je politikom bez vlastností, ktorému alfasamec opäť nakreslil čiary, v ktorých sa má pohybovať, a on ich poslušne kopíruje.

Fico IV. vládne od októbra tak, ako keby nezískal 23, ale v skutočnosti 38 percent (taký je súčet percent Smeru a Hlasu). Je to Fico, ktorý udáva tón aj obsah vládnutia, a keď sa niekto politikov Hlasu pýta, aký je vlastne rozdiel medzi Smerom a Hlasom, nevedia odpovedať, keďže všetky predtým ako-tak viditeľné rozdiely zanikli.

Pellegrini vie, že v prezidentských voľbách vyhrá s prehľadom len vtedy, keď naplno zaberie propagandistická mašinéria Smeru a k voľbám prídu nielen voliči Smeru a Hlasu. Ale nemenej potrebuje aj radikálnejších protestných voličov z hnedých kútov krajiny, ktorých Fico presvedčí, že Pellegrini je hrádza proti „americkému sluhovi“ Korčokovi a proti vyslaniu slovenských vojakov na ukrajinský front.

Líder Hlasu tak prezidentskej perspektíve podriadil úplne všetko – Ficovi nijako neoponoval pri brutálnom presadzovaní trestnej novely a zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry, hoci plné námestia a zmobilizovaná opozícia ubližovali jeho pozícii v kampani.

Pellegrini vnímal, že Fico, Gašpar a Kaliňák sú v tom veľmi odhodlaní, rovnako videl, že viacerým v Hlase a prepojenému biznis svetu sa to nijako neprieči, tak to nechal plávať. V predklone dopustil aj to, aby to bol Tibor Gašpar, teda ten celkom zdiskreditovaný muž, ktorého ako nový premiér na zlosť Fica donútil odísť z funkcie policajného prezidenta, kto v mene celej koalície predloží pozmeňujúce návrhy k trestnej novele.

Počas prvých mesiacov sa Pellegrini neodlíšil vôbec ničím. Stačilo mu vedomie, že programové vyhlásenie vlády je lepšie s Hlasom, než by bolo bez Hlasu, a len aspoň trochu čelil pôvodnému Ficovmu návrhu, aby sa stal Tibor Gašpar šéfom SIS. Napokon však súhlasil, že ním bude jeho syn Pavol s preslávenou otcovskou tetovačkou na predlaktí.

Už dnes vieme, že ak sa Pellegrini stane prezidentom, Gašpara vymenuje de iure za šéfa SIS. Napokon, po schválenej zmene štatútu tajnej služby už ním de facto aj je.

Rovnako je zrejmé, že Pellegrini ako prezident podpíše všetky zmeny v trestnom práve, s ktorými Fico ešte príde po tom, čo mu cestu k cieľu výrazne skomplikoval Ústavný súd.

A tým, že Fico minulý týždeň vyvolal virtuálnu paniku z vyslania slovenských vojakov do vojny a na bezpečnostnej rade zapriahol do tejto kampane aj jej nečlena Petra Pellegriniho, je už dnes jasné, na akej emócii má spoločný prezidentský kandidát Hlasu a Smeru vyhrať voľby.

Ak sa táto kampaň Ficovi podarí, Pellegrini mu bude za víťazstvo zaviazaný reálne aj psychologicky.

Pellegrini sa ako prezidentský kandidát tak odovzdal Ficovi, že to bude mať dosah aj na jeho prvé obdobie v role prezidenta. Keďže premiér Fico bude svojou mocou a akcieschopnosťou ďalej hypnotizovať ministrov Hlasu, od Pellegriniho nebude možné čakať námietky proti rozkladu právneho štátu, ale ani výrazne iný tón v zahraničnej politike.

Samozrejme, Pellegrini by sa ako prezident vedel dostatočne reprezentatívne hýbať na medzinárodnej scéne. Takisto sa dokáže zaradiť na pragmatickú koľaj Ficovej dvojtvárnej zahraničnej politiky, na ktorej už teraz plnou parou jazdí Robert Kaliňák.

Hoci sa Smer pred voľbami tváril, že zo Slovenska už neodíde ani náboj na Ukrajinu, komerčný zbrojársky biznis funguje bez obmedzení ďalej a Slovensko tak ako predtým za Hegera a Naďa prispieva do takzvaného Európskeho mierového nástroja, z ktorého sa financuje aj vojenská pomoc na Ukrajine.

Nie suverénna, ale pudová zahraničná politika

A hoci Smer začiatkom roka 2022 spustil militantnú kampaň proti dohode o obrannej spolupráci s USA, ktorú označil za vlastizradu, krajinu oblepil bilbordmi s tvárami koaličných poslancov a prezidentky a sľúbil referendum za zrušenie zradcovskej zmluvy, dnes minister obrany Kaliňák hovorí, že základ tejto zmluvy je v poriadku a v USA dojednáva dodávku ďalších lietadiel F16.

Túto skrytú a obchodnícku tvár Ficovej zahraničnej politiky by Pellegrini ako prezident dával v Bruseli, Berlíne, Paríži či vo Washingtone na obdiv a vnútorne si tak racionalizoval, že jeho prezidentovanie má predsa len vysoký štátnický zmysel.

Lenže je tu druhá, odkrytá tvár tejto politiky, ktorá si hovorí suverénna zahraničná politika, pričom jej jedinou funkciou je to, že bez zábran slúži Ficovým vnútropolitickým záujmom.

Robert Fico si to už v istých dávkach odskúšal v minulosti: keď v lete roku 2017 vyvolal hystériu, že sa práve v Európe rozhoduje o vzniku európskeho jadra a Slovensko sa musí k nemu okamžite prihlásiť, v skutočnosti o nič také nešlo, hoci o jadre sa v kuloároch EÚ dlhšie hovorilo. Pre Fica to však bola kampaň proti odporcovi podobných nápadov, vtedajšiemu opozičnému lídrovi Sulíkovi, ktorého chcel Fico diskreditovať v očiach proeurópskeho liberálneho publika.

Ficovi tento kalkul sčasti vyšiel, pretože v niektorých liberálnych kruhoch sa rozšíril naratív, že nech je Fico, aký chce, vidí predsa len ďalej za roh než antibruselský kaskadér Sulík.

Teraz Fico podobný scenár opakuje v kauze vysielania slovenských a európskych vojakov do ukrajinskej vojny. Téma síce je v nejakej podobe na stole. Ale ani najväčší protiruskí jastrabi v Európe, Briti a Poliaci, nič také nezvažujú, keďže vedia, že priame zapojenie ich vojakov na fronte by eskalovalo do veľkej vojny s Ruskom, ktorej sa chce každý vyhnúť. Vedia to aj Fico s Pellegrinim, ale pre prezidentskú kampaň je to ideálna agenda, ktorá udrží voličov vo vare.

A rovnako ako pri jadre Európy, aj táto Ficova návnada si našla svojich užitočných idiotov, tentoraz v konzervatívnych kruhoch, ktorí tohto strašiaka nafukujú do nadrozmerných výšok.

Zahraničná politika Fica IV. nie je suverénna, ale pudová – nesleduje a nepresadzuje žiaden skutočný záujem štátu, slúži na obhospodárenie pudov a inštinktov svojho voličského publika.

Niečo podobné platí aj o stretnutí ministra zahraničia Juraja Blanára s ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom. Na YouTube kanáli Smeru zverejnili ukážku tohto stretnutia, kde Lavrov chváli Fica za jeho aktuálne vyjadrenia a vzápätí Blanár po anglicky hovorí, ako Slovensko zastavilo pomoc Ukrajine – a publikum nadšene tlieska na slávu slovenskej vláde a neraz aj Rusku.

Predseda Hlasu by si na Blanárovo miesto najradšej nikdy nesadol, ale Fico si aj z neho urobil štafáž svojej pudovej zahraničnej politiky a líder Hlasu mu za to ešte musí byť vďačný.

Ak sa Pellegrini v apríli stane prezidentom, nebude to nevyhnutne znamenať, že premiérovi vždy na všetko kývne, respektíve sa raz opäť nepokúsi vyslobodiť spod zovretia svojho majstra. Ale Robert Fico sa už v prvých mesiacoch spoločnej vlády postaral o to, aby svoj tieň vrhal na skroteného Pellegriniho čo najdlhšie.