Atentát na JFK Šesťdesiat rokov od „mokrej práce“ v Dallase

Na programové vyhlásenie novej vlády mi napadá reakcia jediná, bonmot Margaret Thatcherovej (blahej pamäti): „Problémom socializmu je to, že nakoniec vám peniaze ostatných ľudí dôjdu.“

Na druhej strane zemegule v Argentíne bol za prezidenta zvolený libertarián Javier Milei, čím sa tam začína pravdepodobnej najzaujímavejší politický experiment v ústavnej demokracii dneška.

Jeho nápad zrušiť centrálnu banku i národnú menu, prejsť na americký dolár (ak to už urobili Salvador, Panama a Ekvádor) by určite bol krokom k nižšej inflácii a zodpovednejšej monetárnej politike. Lenže dolarizácia ekonomiky nie je všeliek, okrem monetárnej je potrebná aj fiškálna zodpovednosť. Milei bol v kampani zábavný; uvidíme, ako a či bude schopný vládnuť. Triezve, aj keď nie príliš optimistické, je očakávať skôr jeho neúspech.

Vlastne (takmer) každá politická kariéra sa končí neúspešne. Šťastie majú vlastne tí, kto sú ústavne limitovaní na dve volebné obdobia a po tretíkrát už kandidovať nemôžu. A aj u tých obvykle býva druhé volebné obdobie o poznanie slabšie než to prvé.

Samozrejme, ak je niekto vo funkcii zabitý, môže sa stať mýtom.

V stredu ubehlo šesťdesiat rokov od „mokrej práce“ v Dallase, ktorá z úradu prezidenta USA zosadila Johna F. Kennedyho a tým automaticky do úradu dosadila jeho viceprezidenta Lyndona B. Johnsona.

Kennedy bol sympatický, fotogenický človek so zmyslom pre humor a krásnou manželkou s veľmi dobrým vkusom, ale za jeho mladíckym elánom sa skrýval veľmi chorý človek. Politicky až taký úspešný nebol; v roku 1960 bol zvolený len veľmi tesne, v domácej politike toho veľa nepresadil a v zahraničnej to bolo tak na hrane.

Vôbec nebolo isté, že v roku 1964 bude zvolený opäť – preto aj tá cesta do Texasu v novembri 1963; bol to vlastne začiatok jeho predvolebnej kampane v dôležitom štáte, ktorý bol v tom čase na polceste medzi demokratmi a republikánmi a v ktorom musel Kennedy vyhrať, ak mal mať vôbec šancu na opätovné zvolenie.

Jeho smrť z neho učinila mýtus.

Kto ho zabil?

Lee Harvey Oswald – a sám, iba on, Lee Harvey Oswald. Žiadny druhý (či tretí) strelec tam nebol. V roku 1993 publikoval Gerald Posner knihu Case Closed: Lee Harvey Oswald and the Assasination of JFK (Prípad uzavretý: Lee Harvey Owald a zavraždenie JFK), v ktorej na základe počítačovej analýzy Zapruderovho amatérskeho filmu, ktorý atentát priamo natočil (sú to tie známe zábery, ktoré set už veľakrát videli), prišiel k záveru, že strieľal Oswald a len Oswald.

Mimochodom, tou istou puškou (Mannlicher Carcano 6,5 mm) a nábojom z toho istého zásobníku sa Oswald v apríli 1963 pokúsil zabiť pravicového generála Edwina Walkera (tesne minul), fotil sa s ňou a jeho vdova Marina neskôr potvrdila, že to on strieľal na Walkera. Rovnaká puška, rovnaký zásobník, rovnaký strelec.

Ak mal niekto s Kennedyho politikou „problém“, jeho smrťou si nijako nepomohol.Zdieľať

Problém konšpiračných teórií je v tomto prípade dvojnásobný. Ten prvý sa týka väčšiny všetkých konšpiračných teórií o čomkoľvek (11. september 2001 atď.): nie je, neexistuje o ich pravdivosti žiadny priamy či aspoň relevantný dôkaz. Sú to len domnienky. Dôkaz chýba.

Druhý problém konšpiračných teórií o atentáte na Kennedyho je ten, že nám nedávajú odpoveď na zásadnú otázku Cui bono? V koho prospech to bolo, čí záujem to bol? Zabitím Kennedyho sa totiž americká politika nezmenila v žiadnej otázke – ani domácej, ani zahraničnopolitickej.

Jeho nástupca a viceprezident Johnson totiž verne pokračoval v Kennedyho politike: podpora antikomunistickej strany vo vietnamskej vojne, presadenia zákona o občianskych právach černochov (definitívne zrušenie segregácie), ambiciózne programy sociálnej pomoci chudobným. A v tomto bol Johnson ešte radikálnejší a dôslednejší než opatrný Kennedy (inou otázkou je, či tieto programy boli dlhodobo úspešné...).

Takže ak mal niekto s Kennedyho politikou „problém“, jeho smrťou si nijako nepomohol.

Ale aj napriek tomu tu bola jedna „konšpirácia“, ktorej sa americká vláda dopustila. Oswald totiž v septembri 1963 navštívil kubánsku ambasádu v Mexico City. Oswald bol komunista a sympatizant Fidela Castra. Prikázal Castro Oswaldovi, aby zabil Kennedyho ako pomstu za osem (neskôr priznaných) pokusov o atentát na Castra za Kennedyho vlády?

Nie je pre to dôkaz. Ak by to Američania neskôr zistili, Castra by zabili. Lenže ako vieme, nezabili ho, dožil sa sám vysokého veku. Johnsonova vláda však pred americkým ľudom zatajila, že pár týždňov pred atentátom na Kennedyho Oswald navštívil kubánsku ambasádu v Mexiku, pretože sa bála, že Američania by si mysleli, že mu to rozkázal Castro, a požadovali by inváziu na Kubu.

To by však mohlo viesť k otvorenej vojne so Sovietskym zväzom vrátane atómových úderov, čo však Johnsonova vláda rozhodne nechcela. Johnson nechcel svoje prezidentské obdobie začať atómovou vojnou.

Preto zatajili Američanom, že Oswald kubánske veľvyslanectvo v Mexiku navštívil. S najväčšou pravdepodobnosťou tam Oswald kubánskych súdruhov informoval, že sa chystá zabiť prezidenta USA, ktorý bol aktívnym aktérom studenej vojny. Ťažko povedať, či to kubánski súdruhovia len vzali na vedomie ako kuriozitu alebo považovali Oswalda za blázna. To sa dozvieme, až kubánsky režim padne a otvoria sa ich archívy.

Po 22. novembri 1963 všetci prišli k záveru, že prezidenta zabil Oswald. Nielen oficiálne vyšetrovanie (Warrenova komisia, pomenovaná podľa vtedajšieho predsedu najvyššieho súdu), ale aj súkromné vyšetrovanie, ktoré si objednal minister spravodlivosti a prezidentov brat Robert Kennedy.

Kde sa potom vzali pochybnosti o Oswaldovi ako jedinom a skutočnom vrahovi? Paradoxne ich priživila vdova Jackie. Prišlo jej malicherné, že prezidenta, jej manžela, zabil malý komunistický hajzlíček a on bol tak obeťou studenej vojny. Chcela, aby vstúpil do dejín ako mučeník vznešenejšej, heroickejšej kauzy, napríklad zápasu za občianske práva černochov. Preto tie náznaky, že ho mohli zabiť „pravicoví“ rasisti a segregacionisti...

A to je tá najväčšia irónia prípadu. Kennedy bol totiž v tejto kauze veľmi opatrný, váhavý a nerozhodný, nechcel stratiť hlasy južanských belochov, ktorí v tom období boli vo svojej väčšine voličmi demokratov. To až jeho nástupca, biely južan z Texasu Johnson, zákon o občianskych právach presadil (s výdatnou pomocou v tom čase opozičných a menšinových republikánov).

Jackie však chcela, aby sa na Kennedyho prezidentstvo spomínalo ako na Kamelot novodobého kráľa Artuša, a to sa jej do značnej miery podarilo. Ilúzia a mýtus triumfovali nad realitou.