Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
22. november 2023

Koniec malých štátov v EÚ?

Europoslanci schválili koniec práva veta, cez členské štáty to zrejme neprejde

Návrh posilňuje právomoci europarlamentu nielen voči členským štátom, ale aj voči Európskej komisii.

Europoslanci schválili koniec práva veta, cez členské štáty to zrejme neprejde

Zasadnutie Európskeho parlamentu v Štrasburgu. Pri rečníckom pulte predsedníčka parlamentu Roberta Metsola. Zdroj: Tlačová služba Európskeho parlamentu

Poslanci Európskeho parlamentu tesnou väčšinou schválili návrh na zmenu a úpravu zmlúv, na ktorých je založená Európska únia. Konkrétne ide o Zmluvu o Európskej únii (ZEÚ) a Zmluvu o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ).

Z prítomných 609 europoslancov bolo za 291, proti 274, 44 sa zdržalo.

Hoci to vyzerá, že väčšina z prítomných nebola „za“ a návrh by teda nemal byť schválený, v Európskom parlamente to funguje trochu inak ako v našom parlamente. Podľa článku 187 rokovacieho poriadku „pri sčítaní hlasov, či bol text prijatý alebo zamietnutý, sa započítavajú iba hlasy odovzdané za a proti okrem prípadov, pre ktoré je v zmluvách stanovená špecifická väčšina“. (doplnené 23.11. o 13.00)

Zo slovenských europoslancov za dokument hlasovali Lucia Ďuriš Nicholsonová, Martin Hojsík, Jozef Mihál a Michal Wiezik, teda členovia skupiny Renew, kandidáti vtedajšej koalície PS – Spolu, Ďuriš Nicholsonová kandidovala za SaS.

Proti boli Miriam Lexmann a Ivan Štefanec (obaja KDH), členovia EPP, Eugen Jurzyca (SaS) z ECR a nezaradení Milan Uhrík a Miroslav Radačovský.

Nehlasoval Peter Pollák z hnutia Slovensko (pôvodne OĽaNO). Istým prekvapením je prístup poslancov Smeru – Moniky Beňovej, Kataríny Roth Neveďalovej a Roberta Hajšela –, ktorí sa tiež na hlasovaní nezúčastnili. Tí síce v minulosti často hlasovali ako progresívny mainstream europarlamentu, ich materská strana Smer však najmä na domácej pôde verbálne obhajuje slovenské záujmy a stavia sa proti centralizácii moci v Bruseli.

Kriticky sa k schválenému dokumentu vyjadrila Miriam Lexmann.

„Čelíme množstvu vnútorných výziev a vonkajších hrozieb, ako napríklad vysoká inflácia, nárast chudoby, ohrozenie konkurencieschopnosti našich firiem či rastúca asertivita totalitnej čínskej komunistickej strany. Dlhodobo na pôde európskych inštitúcií zdôrazňujem, že EÚ musí na riešenie problémov ľudí efektívnejšie využívať svoje existujúce kompetencie a nie plytvať časom a energiou na zasahovanie do oblastí mimo jej právomocí. Zaoberať sa pokusmi o otváranie zmlúv, ktoré by znamenalo oslabovanie suverenity členských štátov, považujem za absurdné,“ uviedla Lexmann.

Kresťanskí demokrati zároveň apelujú na vládu, aby sa pri rokovaní v Rade EÚ postavila proti otváraniu zmlúv. Najlepším spôsobom riešenia veľkej časti súčasných problémov je dodržiavanie princípu subsidiarity, teda aby o záležitostiach najskôr rozhodovali orgány, ktoré sú občanovi čo najbližšie.

Čo znamená schválenie tohto dokumentu

V praxi to okrem iného znamená, že sa otvoril proces, ktorý môže viesť k tomu, že členské štáty stratia pri rozhodovaní o dôležitých otázkach právo veta. A to nielen v prípade celoeurópskych otázok, ale aj v prípade otázok, v ktorých ide o ich národné záujmy.

Dokument predložilo päť europoslancov z rôznych politických frakcií – Sven Simon z EPP, Gabriele Bischoffová od eurosocialistov, Guy Verhofstadt z Renew Europe, Daniel Freund z frakcie Zelených a Helmut Scholz z európskej Ľavice. Scholz vo vlastnom príspevku poznamenal, že tesnejšia vojenská a obranná spolupráca musí byť sprevádzaná krokmi smerujúcimi k oddeleniu sa od NATO.

Navyše, okrem Verhofstadta ide o europoslancov z Nemecka, najväčšej a dominantnej krajiny Európskej únie.

Dohromady by sa malo zmeniť, doplniť či vypustiť 267 článkov Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Prakticky v celom texte sa jednomyseľnosť (kde tak bola doteraz stanovená) nahrádza kvalifikovanou väčšinou. Z niektorých ustanovení dokonca vypadáva aj tá a nahrádza sa jednoduchou väčšinou.

Doteraz zmluvy definujú, že základným princípom rozhodovania na úrovni Rady je jednomyseľnosť a „Rada sa uznáša kvalifikovanou väčšinou s výnimkou prípadov, keď zmluvy ustanovujú inak“.

Kvalifikovaná väčšina je dnes definovaná ako „väčšina rovnajúca sa najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z pätnástich členov a zastupujú členské štáty zahŕňajúce najmenej 65 % obyvateľstva Únie“. Po novom by to mali byť dve tretiny členov, ktoré zastupujú minimálne polovicu obyvateľstva Únie, a tzv. posilnená kvalifikovaná väčšina majú byť „najmenej štyri pätiny členov Rady, ktoré zastupujú najmenej 50 % obyvateľstva Únie“.

Pri navrhovanej zmene na jednoduchú väčšinu by to znamenalo, že v mnohých otázkach by po novom stačila na prijatie rozhodnutia „väčšina členov Rady, ktorá zastupuje najmenej 50 % obyvateľstva Únie“.

Zároveň s tým navrhli vypustiť ustanovenie o tzv. blokujúcej menšine.

Navrhuje sa tiež vypustiť ustanovenie, ktoré v niektorých typoch rozhodnutí umožňuje členskému štátu zdržať sa hlasovania a nebyť povinný toto rozhodnutie uplatňovať. Akceptuje pritom, že je rozhodnutie pre Úniu ako celok záväzné a zdrží sa konania, ktoré by s týmto rozhodnutím bolo v rozpore. Zároveň má prestať platiť aj to, že ak sa zdrží aspoň tretina štátov, rozhodnutie nie je prijaté.

Ľahšie trestanie „neposlušných“

Doteraz zároveň platí, že ak sa má spustiť proces sankcií voči niektorému z členských štátov pre podozrenie z porušovania zmlúv, tento proces musí schváliť štvorpätinová väčšina. Podľa návrhu by aj na toto rozhodnutie stačila kvalifikovaná väčšina.

Do zmlúv by chceli navrhovatelia dostať aj inštitút európskeho referenda. Referendum sa považuje za schválené, ak zaň hlasovala väčšina voličov na úrovni EÚ a na vnútroštátnej úrovni vo väčšine členských štátov.

Namiesto Komisie Exekutíva

Európska komisia sa má zmeniť na Exekutívu. A mala by mať maximálne 15 členov. Dnes je počet členov Európskej komisie stanovený ako minimálne dve tretiny členských štátov, ak sa Rada nerozhodne inak. Spravidla to však býva tak, že každý členský štát získava pozíciu v Komisii.

Inzercia

A zmeniť sa má aj kreovanie novej „Exekutívy“. Dnes je to tak, že sa členské štáty podľa výsledkov eurovolieb dohodnú, koho nominujú na post predsedu Komisie, ktorého potom schvaľuje europarlament. Rovnako je to aj v prípade komisárov, ktorých navrhujú vlády jednotlivých krajín.

Po novom by sa mal proces obrátiť. Už nie predsedu, ale „prezidenta Exekutívy“ navrhne europarlament a Rada ho má schvaľovať kvalifikovanou väčšinou. Výber 15 členov Exekutívy by mal zohľadňovať demografické a geografické pomery. To by znamenalo, že menšie štáty by mali aj v tomto orgáne slabšie zastúpenie, resp. by sa pri výbere kandidátov striedali, pričom tie veľké by mali stále zastúpenie.

K rozhodovaniu kvalifikovanou väčšinou sa má pristúpiť aj v prípade spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Tieto rozhodnutia by však ešte pred schválením Radou museli byť schválené europarlamentom.

Navrhovatelia už tradične operovali argumentom väčšej akcieschopnosti a jednoty EÚ.

Väčšinou sa v týchto prípadoch argumentuje maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý sa pod hrozbou veta snaží získať ústupky v iných oblastiach. To podľa jeho kritikov oslabuje akcieschopnosť EÚ ako celku.

Argument Orbánom je však krátkozraký. Ani Orbán (ba ani Fico) tu nebude navždy. O nejakých 20 rokov už bude len históriou, no kvalifikovaná väčšina namiesto jednomyseľnosti a práva veta tu s nami zostane. A nebude tej sily, ktorá by donútila veľké krajiny, aby tým malým opäť udelila silu, ktorú majú dnes.

Naopak, ak sa práva veta v mene „akcieschopnosti“ vzdáme, jednotnosť postupu krajín EÚ to nijako neposilní. Budú sa len množiť prípady, keď budú členské štáty, ktoré s väčšinovým rozhodnutím nesúhlasili, hľadať cestičky, ako takéto rozhodnutia obchádzať. A tým sa jednota Únie rozdrobí, príde aj o posledné zvyšky rešpektu, ktoré ešte v globálnej politike má.

Hoci sa s právom veta často spája práve meno aktuálneho maďarského premiéra, ktorý môže byť terčom aj oprávnenej kritiky, lepším príkladom pre obhajobu zachovania tohto inštitútu je iný prípad.

Holandsko ako 17,5-miliónová krajina patrí medzi stredné členské štáty, hoci je medzi ekonomicky najvyspelejšími. V časoch, keď sa schvaľoval balík pomoci súvisiaci s ekonomickými následkami pandémie, dnes známy ako plán obnovy a odolnosti, sa hovorilo najmä o miliardových dotáciách, ktoré mali smerovať do jednotlivých krajín.

Holandsko ako čistý prispievateľ do rozpočtu však vložilo nohu do dverí a hrozilo vetom celého plánu. Podmienkou jeho súhlasu bolo to, aby aspoň časť pomoci bola definovaná ako pôžička, ktorú budú neskôr členské krajiny splácať. Zo slovenského pohľadu ide o nevýhodné rozhodnutie, no Holandsko ním chránilo svoje národné záujmy a bolo pripravené využiť veto.

Ak by v tom čase existoval princíp kvalifikovanej či jednoduchej väčšiny, Holanďania by boli jednoducho prehlasovaní a chtiac-nechtiac by museli zo svojich zdrojov financovať programy v chudobnejších krajinách. Alebo by systém začali obchádzať, príspevky by neposielali, čo by ich však vystavilo riziku žalôb na Súdnom dvore EÚ.

Štáty to ešte môžu stopnúť

V celom vyššie uvedenom texte používame podmieňovací spôsob. Hoci totiž europarlament návrh schválil, zmenu zmlúv do tejto podoby musia aj naďalej schvaľovať členské štáty a to stále vyžaduje jednomyseľnosť.

No aj tu sa navrhovatelia pokúšajú veci zmeniť. Dnes musia zmeny ratifikovať všetky členské štáty s ich vlastnými ústavnými požiadavkami (pamätáme si dvojnásobné írske referendum). Ak sa do dvoch rokov od schválenia zmien stále nájde štát či štáty, ktoré zmeny neprijali, o zmenách opäť musí rokovať Rada.

Podľa navrhnutého znenia na platnosť zmien bude stačiť ratifikácia štyrmi pätinami členských štátov. Ak je tento počet do dvoch rokov nižší, predložia sa zmeny na posúdenie európskemu referendu. Jeho platnosť sme opísali vyššie. To znamená, že ak by napríklad u nás toto referendum platné nebolo, nič by sme si nepomohli a zmeny by sme museli akceptovať. A to sa týka každej krajiny.

Vyzerá to ako ďalší dobrý spôsob na vyvolanie iných referend – tých o vystúpení z EÚ s príponou -exit.

Pozornosť si však zaslúži nielen to, čo sa návrhom k zmluvám pridáva, ale aj to, čo sa vypúšťa.

Napríklad ustanovenie o solidarite pri výpadkoch dodávok energetických surovín alebo o tom, že v prípade mimoriadnych prírodných katastrof má Rada možnosť schváliť pre dotknutý členský štát finančnú pomoc zo zdrojov EÚ (čl. 122 ZFEÚ).

Navrhované znenie pritom formálne podporuje princíp subsidiarity (Každá inštitúcia zabezpečuje trvalé dodržiavanie zásad subsidiarity a proporcionality vymedzených v článku 5 Zmluvy o Európskej únii), ktorý však svojím obsahom úplne popiera.

Návrh smeruje ku koncentrácii rozhodovacích právomocí aj v ďalších oblastiach.

Environmentálna a klimatická politika sa má presunúť do výlučnej kompetencie Európskej únie, čo znamená, že štáty by si už nevolili vlastné postupy pri napĺňaní dohodnutých opatrení a cieľov, ale mali by ich dané takpovediac z ústredia. V tejto súvislosti sa vypúšťa znenie príslušného článku, ktoré takisto hovorí o jednomyseľnom schvaľovaní opatrení fiškálnej povahy, ochrany pôdy a vody a tvorby energetického mixu. Vypúšťa sa aj právo členských krajín autonómne rozhodovať o využívaní vlastných energetických zdrojov.

No a nakoniec, predkladatelia neobišli ani modernú rodovú ideológiu. Tam, kde sa v súčasnom texte píše o rovnosti medzi mužmi a ženami, má byť „podpora rodovej rovnosti“, pohlavia zas majú byť „rodom v celej ich rôznorodosti“.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.