Štefan Náhalka Bol pri vzniku Svetového kongresu Slovákov, sledovali ho špičkoví agenti ŠtB

Nedávno si Slovenský historický ústav v Ríme vedeckým podujatím pripomenul jednu z kľúčových postáv slovenských cirkevných dejín Štefana Náhalku, exulanta, bytostne spätého s Večným mestom, v ktorom prežil časť svojho pohnutého a mimoriadne plodného života.

Podujatie sa konalo v nových priestoroch ústavu na Via Conciliazione v centre Ríma priamo pred bránami Baziliky sv. Petra.

V štyroch prednáškach prof. Emílie Hrabovec, doc. Ľuboslava Hromjáka, doc. Ivana Petranského a dr. Beáty Katrebovej Blehovej bol načrtnutý celkový životný profil Štefana Náhalku, ktorého hlavnou zásluhou bol vznik Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1963. Nedávno sme si pripomenuli jeho 60. výročie.

Beáta Katrebová Blehová sa v prednáške venovala problematike vzťahu Náhalku k Svetovému kongresu Slovákov v prvej polovici 70. rokov minulého storočia. Prinášame krátky výťah z predneseného textu.

Štefan Náhalka – kľúčová postava slovenského exilu v období studenej vojny, riaditeľ Slovenského katolíckeho ústredia v Ríme, člen Najvyššej rady pre emigráciu pri Konzistoriálnej kongregácii Svätej stolice s poslaním starať sa o duchovnú službu slovenských emigrantov, zakladateľ mnohých slovenských katolíckych misií po celom tzv. slobodnom svete, duchovný radca Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov v zahraničí, prvý rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila Metoda, predseda Slovenského ústavu v Ríme, disponujúci vynikajúcimi kontaktmi na Svätú stolicu a suplujúci neexistujúcu slovenskú diplomaciu významnou mierou prispel aj k obsahovej a programovej náplni Svetového kongresu Slovákov.

Svetový kongres Slovákov zastrešujúci takmer všetkých Slovákov a ich organizácie v diaspóre vznikol ako inštitúcia s eminentne kresťanským a národným programom. Jeho existenciu od začiatku ovplyvnili osobnosti katolíckej a evanjelickej cirkvi, predovšetkým biskupi Andrej Gregor Grutka, Pavol Hnilica, Michal Rusnák, opát Hieronym Kovaľ či evanjelický pastor Dušan Tóth.

Ako stúpenec kresťanského realizmu a kresťanského personalizmu patril Náhalka medzi najvzdelanejších a najviac rozhľadených povojnových katolíckych filozofov na Slovensku. Podporoval návrat k tomistickej filozofii a bol stúpencom „oživovaného tomizmu“ podľa encykliky pápeža Leva XIII. Aeterni patris.

100. výročie narodenia biskupa Hnilicu Žiadny Slovák nemal na pápežov taký vplyv ako on

Imrich Gazda

Pavol Hnilica vysvätil biskupa Korca, priatelil sa s Matkou Teréziou, zasvätil Rusko Márii a komunistov vytáčal do nepríčetnosti.

Všetky svoje aktivity podnikal v jednote kresťanskej a národnej idey a jeho odkaz je aktuálny aj v dnešných časoch kozmopolitizmu. Bol presvedčený, že človek odtrhnutý od reality a prirodzenosti dokáže vymyslieť tie najdesivejšie ideologické konštrukty.

Odmietal filozofický prúd existencializmu, ktorý sa s veľkou razantnosťou hlásil k slovu v povojnovom období. Vyčítal mu jeho ateizmus, popieranie zmyslu jestvovania a podľa toho aj zmyslu konkrétneho ľudského života.

Za vrchol jeho povojnovej tvorby treba považovať ucelenú koncepciu etiky lásky zhrnutú v dizertačnej práci Láska v duchovnom živote, v ktorej reflektuje lásku z pozície kresťanského realizmu a personalizmu. Jeho koncepcia lásky má napriek určitým rozdielnym východiskám blízko k encyklike pápeža Benedikta XVI. Deus charitas est, v ktorej pápež ponúkol návod na prekonanie súčasných neduhov rozvrátenej spoločnosti.

Štefan Náhalka teda vstupuje na pôdu rímskeho exilu s uceleným filozoficko-teologickým myslením a jeho filozofická koncepcia sa odrazila aj v programe Svetového kongresu Slovákov.

Komunistická propaganda strašila „politickým katolicizmom“

Svetový kongres Slovákov vznikol v období nástupu normalizačného režimu v Československu, čiže v čase, keď sa postoj komunistického režimu ku katolíckej cirkvi začal pritvrdzovať a zostril sa aj boj proti náboženstvu. V školstve sa presadzovala ateistická výchova, náboženstvo bolo opäť vtesnané za múry kostolov a cirkevný život podrobne monitorovala hustá sieť agentov a tajných spolupracovníkov československej Štátnej bezpečnosti.

V komunistickej tlači sa množili útoky na slovenský katolícky exil v Ríme a jeho popredné osobnosti sa označovali za „agentov západných rozviedok maskovaných kňazskými rúchami“. O Náhalkovi sa v komunistickej tlači písalo ako o „emigrantovi, ktorý ušiel na Západ z obavy pred trestným stíhaním“ a jeho činnosť sa nálepkovala ako „ľudácko-separatistická“.

Znovu sa vytiahol pojem „politického katolicizmu“, ktorým komunistická propaganda obviňovala katolíckych duchovných v exile zo sympatií k „ľudáctvu“ a ich pôsobenie sa vnímalo ako miešanie sa do politiky. Do prostredia exilu boli nasadení vysokovýkonní agenti československej rozviedky, ktorí sledovali jeho činnosť a podľa inštrukcií rozviedky viedli rôzne dezinformačné kampane s cieľom diskreditácie.

Medzi najznámejších patril Ernest Mašat s krycím menom CÁKA, ktorý s Náhalkom viedol pravidelnú korešpondenciu, navštevoval Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme a prispieval článkami do katolíckeho mesačníka Hlasy z Ríma vydávaného Náhalkom. Mašat bol inštruovaný viedenskou rezidentúrou a jeho spolupráca s ŠtB nebola v radoch slovenského exilu nikdy odhalená. V korešpondencii s Náhalkom sa zaoberal aj témou Svetového kongresu Slovákov.

Ignác Zelenka Básnik a vatikánsky knihovník bol dôležitou postavou povojnového Ríma

Beáta Katrebová Blehová

Rodák zo Záhoria a opora slovenských emigrantov vo Večnom meste, známy aj pod básnickým menom Eugen Vesnin, sa narodil pred 110 rokmi.

Ďalším agentom rozviedky bol Miloslav Tačovský, politický väzeň odsúdený v 50. rokoch na dlhoročný trest pre vydávanie samizdatov s antikomunistickým obsahom a programom slovenskej štátnosti. Naverbovaný bol už počas výkonu trestu vo väznici v Leopoldove. V júli 1966 bol vysadený do západného Nemecka s úlohou preniknúť medzi čelných funkcionárov slovenského exilu. Podobne ako Mašat bol inštruovaný viedenskou rezidentúrou.

Usadil sa v Norimbergu a pomerne rýchlo sa mu podarilo preniknúť do vedenia rôznych exilových organizácií. Zúčastnil sa na zakladajúcom zhromaždení Svetového kongresu Slovákov v New Yorku v júni 1970, kde sa stal členom komisie pre styk so Slovenskom. Bol autorom anonymných letákov, pamfletov a sfalšovaných listov, ktoré vyvolávali v exile vážne rozpory. Dôvody z možnej dekonšpirácie agenta Tačovského a napokon jeho neopatrné počínanie viedli v septembri 1972 k stiahnutiu do Československa.

Komunistický režim využil jeho niekoľkoročné pôsobenie v zahraničí na širokú propagandistickú kampaň proti exilu. Po jeho návrate zinscenoval v novembri 1972 tlačovú konferenciu, na ktorej Tačovský ostro zaútočil na slovenský exil, označujúc ho za „ľudácko-klérofašistickú emigráciu“ s nepriateľským postojom voči Československu. V komunistických médiách vystupoval aj proti slovenským kňazom v emigrácii a obviňoval ich z politizácie.

Jeho odhalenie spôsobilo v rímskom exile malé zemetrasenie. Prejavilo sa to aj vo vzťahu Náhalku ku kongresu, keďže v tom období bol predsedom náboženského odboru a v dôsledku Tačovského útokov požadoval od vedenia kongresu čo najširšiu autonómiu pre náboženský odbor.

Stúpenec širokej plurality názorov a záujmov

Štefan Náhalka bol jednou z kľúčových osobností, ktoré stáli pri zrode Svetového kongresu Slovákov. Vyplýva to jednak z jeho postavenia ako hlavy rímskeho exilu majúceho na starosti slovenské katolícke misie vo svete a tým prevažnú časť slovenských katolíkov v diaspóre, ale aj náboženskú, kultúrnu, osvetovú a vydavateľskú činnosť Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a Slovenského ústavu Cleveland – Rím.

Jeho zásadný vplyv na vznik a programový obsah kongresu však určoval aj jeho eminentný záujem o túto dôležitú inštitúciu. Od začiatku presadzoval líniu zapojenia čo najväčšieho počtu Slovákov v zahraničí a v tomto zmysle oslovil všetky slovenské katolícke misie vrátane vznikajúcich misií v Južnej Afrike a vo Švajčiarsku.

Bol stúpencom širokej plurality názorov a záujmov, napriek tomu vyzdvihoval nevyhnutnosť koordinácie spoločnej práce a záväzného programu. Presadzoval autonómne „sektory“ v rámci kongresu, najmä pre oblasť náboženskú, politickú, kultúrnu a sociálnu, resp. ekonomickú, a od začiatku zdôrazňoval dôležitosť autonómie, aby – ako písal v liste americkému biskupovi slovenského pôvodu Andrejovi Grutkovi – „nás kňazov nemohli ani komunisti miešať do politiky“.

Pri hrobe sv. Cyrila v Ríme: sprava A. Botek, Mons. Mlynarovič, M. Lacko, J. Lach a Mons. Náhalka. Zdroj: Vatican News

Náhalka v jarných mesiacoch roku 1970 riešil aj časť organizačnej práce súvisiacej s prípravou kongresu. Z Ríma vypravil expedíciu listov približne jedenástim slovenským katolíckym misiám vo svete. V sprievodnom liste poprosil vedúcich misií o vyslanie delegáta, pretože bol presvedčený, že účasť slovenských misionárov pracujúcich v blízkosti emigrantov bola dôležitá, aby tak mohli tlmočiť potreby slovenskej diaspóry.

Zúčastnil sa na prípravnom generálnom zhromaždení kongresu v júni 1970 v New Yorku. Biskupovi Grutkovi, ktorý viedol zasadnutie a mal na starosti aj prípravu snemovania, pomohol s úvodným prejavom, ktorý bol vskutku pozoruhodný.

Náhalka zohral dôležitú úlohu aj počas príprav zakladajúceho generálneho zhromaždenia Svetového kongresu Slovákov o rok neskôr v Toronte. V obsiahlej korešpondencii, ktorá mu predchádzala, základné ciele kongresu vo vzťahu k cirkvi zhrnul takto:

1. kongres mal pravdivo informovať o situácii katolíckej cirkvi na Slovensku; 2. cez západné rozhlasové stanice pozývať západný svet na pomoc kresťanom za železnou oponou poukazovaním na bezprávie a neslobodu; 3. vhodným spôsobom sa dožadovať, aby Svätá stolica venovala pozornosť slovenským katolíkom; 4. na svetových fórach organizovať prejavy spolupatričnosti s kresťanmi v komunistických režimoch a napokon 5. venovať pozornosť pastorácii slovenských katolíkov v zahraničí.

Hlavným zmyslom Náhalkových snáh bola predstava, aby kongres pôsobil ako celoslovenská a nie výlučne politická organizácia. Túto predstavu postavil na tri základné piliere, ktorými boli pluralizmus, ekumenizmus a demokratický systém. Týmito tromi piliermi mal byť vylúčený „vodcovský princíp“ a malo sa zabezpečiť, aby vedenie kongresu nebolo izolované od reálneho diania v slovenskej diaspóre.

Demokratickú štruktúru kongresu chcel zabezpečiť pôsobením jednotlivých komisií či odborov a ich výsostne autonómneho postavenia.

Náboženský odbor Svetového kongresu Slovákov

Bezprostredne po skončení II. generálneho zhromaždenia Svetového kongresu Slovákov v Toronte v júni 1971 začal Náhalka pripravovať plán činnosti náboženského odboru, ktorému predsedal. Vo všeobecnosti sa náboženský odbor zaviazal „zveľaďovať duchovne slovenskú pospolitosť hodnotami a prostriedkami, ktoré poskytuje kresťanstvo a iné náboženské sústavy“.

Plán činnosti bol rozdelený do troch okruhov podľa toho, či šlo o starostlivosť o Slovákov v zahraničí, doma na Slovensku alebo v štátoch sovietskeho bloku mimo Slovenska.

V prvom prípade sa činnosť odboru zameriavala na pastoráciu v rámci už existujúcich katolíckych misií, zakladanie nových duchovných centier v prípade väčšieho počtu Slovákov a sústavnú duchovnú starostlivosť v tých štátoch, kde pre nízky počet slovenských emigrantov zakladanie misií nebolo možné.

V rámci odboru sa mala ďalej koordinovať vydavateľská činnosť s náboženským zameraním v exile a podporovať rozhlasové vysielanie.

Ďalšou dôležitou skupinou adresnej pomoci bola slovenská mládež v zahraničí, pre ktorej potreby sa mali organizovať tábory, študijné a spoločenské podujatia, ako aj poskytovanie vhodnej literatúry.

Budovanie kontaktov medzi rôznymi náboženskými skupinami so slovenským pozadím, organizácia výmeny tlače a udržiavanie kontaktov so svetovým ekumenickým hnutím tvorili ďalší bod v pláne činnosti. Napokon do kategórie práce pre slovenský exil patril aj dialóg s neveriacimi Slovákmi.

História Pred 70 rokmi vznikol Slovenský ústav v Clevelande, starší brat ústavu v Ríme

Beáta Katrebová Blehová

Zoznam členov ústavu tvorila elita slovenského kultúrneho a duchovného života v exile v koncentrovanej forme.

Druhú veľkú kategóriu tvorili slovenskí katolíci v neľahkých podmienkach komunistického režimu. V tejto súvislosti si odbor stanovil ako cieľ pracovať na zrovnoprávnení Slovákov s ostatnými národmi na úrovni náboženstva, napomáhať náboženský život v oklieštených podmienkach predovšetkým komunikačnými prostriedkami (pašovaním náboženskej literatúry, rozhlasovým vysielaním), ako aj informovať západný svet o perzekúciách.

Podobné úlohy si odbor vytýčil aj vo vzťahu k tým Slovákom, ktorí žili v tzv. socialistickom tábore a mali skúsenosť s náboženskou neslobodou.

Režim si napokon vydobyl odchod do ústrania

Pôsobenie Štefana Náhalku vo funkcii predsedu náboženského odboru Svetového kongresu Slovákov sa udialo v období, keď na medzinárodnopolitickej scéne vrcholila politika uvoľňovania napätia známa pod francúzskym pojmom détente.

Za najhmatateľnejšie výsledky détente sa považuje zbližovanie medzi dovtedy hlbokým antagonizmom poznačenej západonemeckej politickej garnitúry voči štátom východného bloku, uzavretie viacerých bilaterálnych zmlúv medzi Bonnom a komunistickými vládami, zblíženie medzi Washingtonom a Pekingom, ktoré kulminovalo návštevou prezidenta Richarda Nixona v Číne vo februári 1972, a napokon helsinským procesom a podpísaním Záverečného helsinského aktu v auguste 1975.

Súbežne s politikou détente prebiehali aj rokovania medzi Svätou stolicou a komunistickými vládami východného bloku, pričom tzv. vatikánska východná politika mala nemalý vplyv aj na postoje Svätej stolice voči slovenskému katolíckemu exilu v Ríme.

Od začiatku 70. rokov vatikánsky Štátny sekretariát začal presadzovať odstup od katolíckej emigrácie, čím nepriamo reagoval na tlak československého komunistického režimu, ktorý akúkoľvek činnosť kňazov v exile považoval za politickú a ktorého zámerom bolo túto činnosť zamedziť.

Obeťou týchto zmien sa stal aj Štefan Náhalka, ktorého komunistický režim otvorene nenávidel a robil všetko pre jeho odstránenie.

Začiatkom roka 1973 v dôsledku subtílneho tlaku zo strany vatikánskeho Štátneho sekretariátu sa Náhalka vzdal kandidatúry na funkciu rektora Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda a o pol roka neskôr na generálnom zhromaždení Svetového kongresu Slovákov v Chicagu sa vzdal aj predsedníctva náboženského odboru.