Reakcia na Františka Mikloška Nie je cieľom znevážiť Kolakoviča, ale dozvedieť sa nové, doteraz neznáme skutočnosti

Úlohou historikov je sine ira et studio preštudovať archívny materiál a na základe poctivého výskumu prameňov a literatúry a snahy o nezaujatosť prezentovať výsledky bádania v písomnej forme. Ak teda historik tvoriaci v slobodných podmienkach prestane mať záujem o historickú pravdu, jeho práca stráca zmysel.

Nič iné sa neudialo ani v prípade môjho záujmu o povojnové osudy chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena Kolakoviča, keďže po otvorení vatikánskych a rímskych archívov z obdobia pontifikátu pápeža Pia XII. v roku 2020 sa naskytla možnosť sprístupnené dokumenty k danej téme zozbierať a preštudovať.

Pri uskutočňovaní tohto zámeru som bola motivovaná vedeckým záujmom dozvedieť sa viac o osudoch spomínaného kňaza. V archívoch som presedela dlhé hodiny a podobne veľa času som strávila štúdiom dokumentov a prípravou odbornej štúdie.

Vnímam ako prínosné, že okolo hodnotenia osobnosti Kolakoviča sa rozvinula diskusia, pretože verím, že nás posunie ďalej. Chápem však tiež, že vyvoláva emócie. Doteraz sme sa totiž mohli oprieť zväčša o hodnotenia spomienkového, a teda subjektívneho charakteru, ktoré sú v prípade Kolakoviča poväčšine pozitívne.

Ad Kritický pohľad Svätej stolice na KolakovičaHistória v područí predsudkov a ideológie

František Mikloško

Prvé, menej pozitívne stanovisko k osobe a pôsobeniu Kolakoviča na Slovensku v rokoch 1943 – 1946 vyplýva z korešpondencie biskupa Michala Buzalku nitrianskemu biskupovi Karolovi Kmeťkovi. Ide o dva listy, ktoré biskup Buzalka napísal 11. a 12. júna 1944 bezprostredne po svojom prvom stretnutí s Kolakovičom. Z listov je zjavné, že Buzalka mal vážne výhrady voči Kolakovičovmu apoštolátu na Slovensku. Časť listov bola publikovaná ako súčasť životopisu o biskupovi Buzalkovi (Krížom k svetlu. Život a dielo biskupa Michala Buzalku. Trnava: Dobrá kniha, 2011).

S relevantným archívnym materiálom k osobe Kolakoviča neslovenskej proveniencie sa verejnosť mohla oboznámiť až po publikovaní štúdie Petra Slepčana Príspevok Slovenska prenasledovaným kresťanom v ZSSR v rokoch 1939 – 1945. Prípad Tomislava Kolakoviča (Mária – Matka v každej dobe. Zborník vedeckých príspevkov, Žiar nad Hronom: APRINT, 2017).

Peter Slepčan sa v článku venuje obdobiu, ktoré predchádzalo vylúčeniu Kolakoviča zo Spoločnosti Ježišovej, čo sa udialo koncom mája 1943. V tejto súvislosti preštudoval korešpondenciu medzi mladým jezuitským pátrom Poglajenom (Kolakovičom), generálom jezuitov Ledóchowským v rokoch 1935 – 1942, po smrti Ledóchowského s jeho zástupcom a prezrel si aj korešpondenciu Ledóchowského s pápežom Piom XII., keďže generál jezuitov pápeža o svojich postojoch k chorvátskemu pátrovi informoval. Výsledky bádania sú publikované a na ich základe dokážeme rekonštruovať genézu a dôvody Kolakovičovho odchodu z rehole jezuitov.

S archívnymi prameňmi väčšieho rozsahu, ktoré dokumentujú Kolakovičovo povojnové účinkovanie, doteraz známe len na základe rôznych memoárových svedectiev, je historická veda konfrontovaná až po sprístupnení archívov pontifikátu Pia XII., ako už bolo naznačené. Ich prezentovanie však nemá za cieľ znevažovanie Kolakoviča, ale snahu dozvedieť sa nové, doteraz neznáme skutočnosti. O to mi vlastne šlo.

Kritický pohľad Svätej stolicePovojnové aktivity Tomislava Kolakoviča vo svetle najnovších vatikánskych dokumentov

Beáta Katrebová Blehová

Považujem preto reakciu pána Františka Mikloška na môj článok Kritický pohľad Svätej stolice / Povojnové aktivity Tomislava Kolakoviča vo svetle najnovších vatikánskych dokumentov nedávno publikovaný na Postoji za spochybňovanie mojej práce ako historika.

Vo svojom článku, ktorý onedlho vyjde v originálnej verzii s odkazmi na príslušné archívne pramene vo vedeckom časopise Katolíckej univerzity v Ružomberku Kultúrne dejiny, som sa opierala takmer výlučne o vatikánske dokumenty, presnejšie o dokumenty vatikánskeho Štátneho sekretariátu. Opísala som teda fakty, ktoré mi dokumenty ponúkli.

V snahe dodržať čo najväčšiu mieru objektivity som sa snažila zachovať neutrálny postoj. To sa týka aj mojej prednášky na konferencii k storočnici Silvestra Krčméryho v júni 2024 v Trnave, kde som vystúpila s identickým textom. Netvrdila som, že Kolakovič si „vymyslel“ svoju audienciu u pápeža Pia XII. po návrate zo Sovietskeho zväzu, len som konštatovala, že jeho úsilie o prijatie hlavou Katolíckej cirkvi nebolo úspešné. Podobný argument platí aj o konštatovaní, že nenosil reverendu – nie je to z mojej hlavy, písalo sa o tom v diplomatických správach, ktoré na to poukazovali.

Na základe hore uvedeného preto dosť dobre nerozumiem obvineniu, že som článok napísala v duchu „nacionalistickej ideológie“. Je mi rovnako cudzia, ako sú mi cudzie ideológie ako také. Moje vzdelanie, ktoré som získala na Univerzite Viedeň, kde som obhájila doktorát a niekoľko rokov vyučovala históriu, je toho dôkazom. V akademickom a vedeckom prostredí, v akom som sa roky pohybovala a v ktorom pôsobím dodnes, by som s „nacionalistickou ideológiou“ asi veľký úspech nemala.