Rodák zo Záhoria a opora slovenských emigrantov vo Večnom meste, známy aj pod básnickým menom Eugen Vesnin, sa narodil pred 110 rokmi.
Rodák zo Záhoria a opora slovenských emigrantov vo Večnom meste, známy aj pod básnickým menom Eugen Vesnin, sa narodil pred 110 rokmi.
Ignác Zelenka, básnickým menom Eugen Vesnin (22. január 1913 Mokrý Háj – 12. jún 1983 Rím) žil od mladosti v Ríme, kde počas štúdia na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na Kráľovskej univerzite La Sapienza a na Pápežskom orientálnom inštitúte získal doktoráty z teológie a histórie.
Od roku 1943 do roku 1975 pracoval ako diplomovaný knihovník a archivár Vatikánskej apoštolskej knižnice, istý čas aj ako vedúci katalogizačného oddelenia. Mal nemalú zásluhu na tom, že regály jednej z najstarších knižníc sveta sa začali plniť slovacikami, ktoré vychádzali buď v slovenských vydavateľstvách v USA, alebo neskôr v období studenej vojny v celom tzv. slobodnom svete.
Zelenka, pôvodom zo Záhoria, bol po kňazskej formácii v Pápežskom kolégiu Russicum vysvätený za kňaza východného obradu – neskôr sa dal laicizovať. Počas pobytu v Russicu sa zoznámil s vplyvným francúzskym kardinálom Eugenom Tisserantom, sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi a dekanom kardinálskeho zboru.
Kardinál Tisserant stál neskôr aj pri zrode Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda, keď na pôde ním spravovanej suburbikárnej diecézy Porto e Santa Rufina povolil jeho stavbu.

Rovnako pôsobivé ako jeho dlhá brada a náprsný kríž bolo aj jeho meno: Eugène Gabriel Gervais Laurent Tisserant.
Jeho priateľský vzťah s Ignácom Zelenkom je však takmer neznámy. Vyjadrením tohto priateľstva bola podpora pri vydávaní prvého slovenského katolíckeho časopisu v Taliansku v povojnovom období s jednoduchým názvom Rím, ktorý Ignác Zelenka vydával v rokoch 1948 – 1954.
V liste z mája 1953 určenom duchovnému slovenskej farnosti v mestečku Emmaus v Pensylvánii v USA kardinál Tisserant nazval časopis „trvalým apoštolátom medzi Slovákmi“.
Pod pseudonymom Eugen Vesnin od mladosti publikoval lyrické básne vysokej umeleckej hodnoty. Za celý život napísal vyše dvadsať básnických zbierok a celkovo sa radí medzi popredných povojnových literátov v Taliansku.
Na Slovensku vyšla po páde komunizmu doposiaľ jediná básnická zbierka, ktorú editoval František Michalovič: Ignác Zelenka – Eugen Vesnin. Básnik mora a hôr (2014).
V roku 1945 Zelenka založil a viedol vôbec prvú charitatívnu organizáciu na pomoc slovenským utečencom v čase, keď Európou v dôsledku ničivej vojny prúdili státisíce emigrantov, pričom veľká časť z nich hľadala oporu práve vo Večnom meste, centre katolíckej cirkvi.
Ústredie sociálnej starostlivosti o slovenských emigrantov, čo bol názov novovzniknutej charitatívnej inštitúcie, vzniklo na podnet významnej organizácie americkoslovenských katolíkov v USA v období, keď Slováci, ktorí sa nechceli hlásiť k československej štátnej príslušnosti, nepožívali žiadnu ochranu zo strany utečeneckých organizácií, nemohli sa dostať na vysťahovalecké kvóty a zväčša boli proti svojej vôli násilne repatriovaní do Československa.
Zelenkovo ústredie, ktoré sídlilo v jeho byte na Piazza Adriana v blízkosti Anjelského hradu, bolo pre mnohých prísľubom, že sa im dostane aspoň základnej materiálnej pomoci. Zelenka sa tejto náročnej úlohy ujal a vykonával ju až do začiatku roka 1948, keď ochranu nad slovenskými utečencami po náročných diplomatických rokovaniach slovenského exilu v súčinnosti so Slovenskou ligou v Amerike prevzala Medzinárodná utečenecká organizácia IRO.
Popri zamestnaní vo Vatikánskej apoštolskej knižnici písal básne, niektoré z nich sa pre vysokú kvalitu a jedinečnosť stali súčasťou antológií talianskej poézie.Zdieľať
Zelenka všestranne pomáhal slovenskej emigrácii a pomoc poskytoval bez ohľadu na sympatie s tou či onou skupinou. Jeho zásluhy v tejto oblasti dodnes nie sú dostatočne ocenené. Prílev slovenských utečencov do Večného mesta vítal a nachádzal v ňom oživenie spomienok na rodné Slovensko.
V jednom z listov Štefanovi Polakovičovi z júna 1948 sa vyjadril takto: „Keby ste vy emigranti neprišli sem, možno by som už aj ja zabudol po slovensky. Vy ste vo mne znovu rozohnili lásku k rodnej zemi a ku všetkému, čo je slovenské.“
Na Zelenkov zákrok bol v júli 1949 z povestného internačného tábora na Liparských ostrovoch, v ktorom panovali veľmi zlé podmienky, oslobodený Viktor Nesnadný.
Viktor Nesnadný pracoval ako úradník v banke v Devíne, politicky sa neangažoval, napriek tomu ho komunisti na jar 1948 vyhodili z práce. Rozhodol sa preto emigrovať. Po príchode do Talianska v januári 1949 bol však zaistený talianskou políciou a umiestnený do obávaného tábora. Zelenka zariadil, aby bola do tábora vyslaná delegácia IRO, ktorá zistila mnohé pochybenia a nariadila väznených emigrantov prepustiť.
Koncom roka 1948 sa Zelenka svojou vytrvalou prácou v ústredí sociálnej pomoci, ako aj vydaním prvého emigrantského zborníka Vo vyhnanstve stal trvalým pojmom v krajanských a emigrantských kruhoch v USA, Kanade a Argentíne.
Keď obsiahla korešpondencia začala presahovať jeho možnosti, rozhodol sa vydávať mesačník Rím. Bol to prvý slovenský časopis v povojnovom Taliansku, ktorý mal spájať slovenskú komunitu vo Večnom meste so slovenskou katolíckou emigráciou, s americkoslovenskými katolíkmi a vôbec zainteresovanou slovenskou diaspórou.
Zodpovedným redaktorom sa stal Zelenkov priateľ, známy taliansky katolícky spisovateľ, publicista a externý člen redakcie vatikánskeho úradného denníka L’Osservatore Romano Pietro Chiminelli.

Ignác Zelenka v staršom veku. Zdroj: zahorskemuzeum.sk
Na Turíce v roku 1948 Zelenka založil Slovenskú informačnú kanceláriu, ktorá americkoslovenským krajanským časopisom a novinám poskytovala súhrn aktuálnych udalostí z prostredia Svätej stolice, šírila správy o ťažkom položení katolíkov a katolíckej cirkvi na Slovensku a prezentovala slovenskú vedu, literatúru a umenie v zahraničí.
Zelenka sa ako jeden z prvých zaoberal aj myšlienkou založenia slovenského kultúrneho ústavu v Ríme a ako skúsený knihovník začal postupne budovať slovenskú knižnicu, ktorá mala byť jeho súčasťou.
Založil prvú edíciu slovacík, v ktorej vyšli tri pôvodné slovenské historicko-literárne diela (dve od Zelenku a jedno od Jána Okáľa) a dva preklady kníh talianskych autorov: životopis sv. Františka z Assisi od Alexandra Colombu a kniha Pápež, Cirkev, Rím od Igina Giordaniho. Podľa vlastných slov ho knižná vydavateľská činnosť natoľko finančne vyčerpala, že nedokázal pokryť všetky náklady spojené s tlačou časopisu Rím, čo bol aj jeden z viacerých dôvodov jeho skorého zániku.
Periodikum Rím vychádzalo nepretržite od novembra 1948 do decembra 1953. Medzi pravidelných prispievateľov patrili už spomenutý Pietro Chiminelli, zo slovenských autorov to boli predovšetkým Ján Okáľ, Ernest Žatko-Bor, Rudolf Dilong, Stanislav Mečiar, Michal Lacko, Milan S. Ďurica, Kliment Mlynarovič, Stanislav Polčin, Gorazd Zvonický a napokon treba spomenúť Jana A. Baťu, dediča baťovského obuvníckeho impéria a Zelenkovho priateľa, ktorý žil v brazílskom exile a ktorý bol svojím antikomunizmom známy aj v prostredí Rímskej kúrie.
Na žiadosť pápeža Pia XII. vypracoval Jan A. Baťa v roku 1953 úvahu o emigrácii, v ktorej predostrel plán na vyriešenie európskej krízy a prekonanie komunizmu.
Prečo teda tento časopis vysokej kvality, združujúci slovenskú emigráciu v Ríme a vo svete, s pozitívnym ohlasom v krajanských katolíckych združeniach v Severnej Amerike – tento skutočne priekopnícky čin Ignáca Zelenku – vydržal iba päť ročníkov? Prečo oveľa známejší exilový katolícky časopis Hlasy z Ríma naň nenadviazal, resp. prečo ho slovenský katolícky exil neprijal?
Rokovania medzi Zelenkom a predstaviteľmi slovenského katolíckeho exilu v Ríme totiž neviedli k pozitívnemu výsledku. Pravdepodobne zlyhali pre príliš vysokú sumu, ktorú Zelenka za odkúpenie časopisu požadoval. Podobne Zelenkova požiadavka pokračovať v línii časopisu s jeho až príliš intelektuálnou úrovňou vo vznikajúcom redakčnom kruhu Hlasov z Ríma nebola úspešná. Tretím dôvodom mohol byť postoj americkoslovenských katolíkov, ktorí časopis Rím chceli zachovať.
Anton Botek, zakladateľ a prvý riaditeľ Slovenského katolíckeho ústredia v Ríme, rozhodol napokon o samostatnom postupe a v decembri 1951 vyšlo prvé číslo Hlasov z Ríma. Časopis vychádzal až do deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Napriek tomuto neúspechu Ignác Zelenka zostal vydavateľskému a spisovateľskému remeslu verný aj naďalej. V roku 1963 založil v Buenos Aires edíciu Duch a svet, v ktorej vyšlo dvadsať knižných titulov. Popri zamestnaní vo Vatikánskej apoštolskej knižnici naďalej písal básne, niektoré z nich sa pre vysokú kvalitu a jedinečnosť stali súčasťou antológií talianskej poézie.
Po príchode jezuitu Jána Hnilicu, brata biskupa Pavla Hnilicu, do Ríma sa s ním spriatelil a ich priateľstvo trvalo až do konca Zelenkovho plodného života. Žil však v ústraní a jeho meno bolo pre širšiu verejnosť len málo známe.
Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.