Ignác Zelenka, básnickým menom Eugen Vesnin (22. január 1913 Mokrý Háj – 12. jún 1983 Rím) žil od mladosti v Ríme, kde počas štúdia na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na Kráľovskej univerzite La Sapienza a na Pápežskom orientálnom inštitúte získal doktoráty z teológie a histórie.

Od roku 1943 do roku 1975 pracoval ako diplomovaný knihovník a archivár Vatikánskej apoštolskej knižnice, istý čas aj ako vedúci katalogizačného oddelenia. Mal nemalú zásluhu na tom, že regály jednej z najstarších knižníc sveta sa začali plniť slovacikami, ktoré vychádzali buď v slovenských vydavateľstvách v USA, alebo neskôr v období studenej vojny v celom tzv. slobodnom svete.

Zelenka, pôvodom zo Záhoria, bol po kňazskej formácii v Pápežskom kolégiu Russicum vysvätený za kňaza východného obradu – neskôr sa dal laicizovať. Počas pobytu v Russicu sa zoznámil s vplyvným francúzskym kardinálom Eugenom Tisserantom, sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi a dekanom kardinálskeho zboru.

Kardinál Tisserant stál neskôr aj pri zrode Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda, keď na pôde ním spravovanej suburbikárnej diecézy Porto e Santa Rufina povolil jeho stavbu.

50. výročie smrti kardinála Tisseranta Prezývali ho Francúz. Patril k umierneným reformátorom, svoje povedal aj pápežom

Alexander Brüggemann

Rovnako pôsobivé ako jeho dlhá brada a náprsný kríž bolo aj jeho meno: Eugène Gabriel Gervais Laurent Tisserant.

Jeho priateľský vzťah s Ignácom Zelenkom je však takmer neznámy. Vyjadrením tohto priateľstva bola podpora pri vydávaní prvého slovenského katolíckeho časopisu v Taliansku v povojnovom období s jednoduchým názvom Rím, ktorý Ignác Zelenka vydával v rokoch 1948 – 1954.

V liste z mája 1953 určenom duchovnému slovenskej farnosti v mestečku Emmaus v Pensylvánii v USA kardinál Tisserant nazval časopis „trvalým apoštolátom medzi Slovákmi“.

Básnik mora a hôr

Pod pseudonymom Eugen Vesnin od mladosti publikoval lyrické básne vysokej umeleckej hodnoty. Za celý život napísal vyše dvadsať básnických zbierok a celkovo sa radí medzi popredných povojnových literátov v Taliansku.

Na Slovensku vyšla po páde komunizmu doposiaľ jediná básnická zbierka, ktorú editoval František Michalovič: Ignác Zelenka – Eugen Vesnin. Básnik mora a hôr (2014).

V roku 1945 Zelenka založil a viedol vôbec prvú charitatívnu organizáciu na pomoc slovenským utečencom v čase, keď Európou v dôsledku ničivej vojny prúdili státisíce emigrantov, pričom veľká časť z nich hľadala oporu práve vo Večnom meste, centre katolíckej cirkvi.

Ústredie sociálnej starostlivosti o slovenských emigrantov, čo bol názov novovzniknutej charitatívnej inštitúcie, vzniklo na podnet významnej organizácie americkoslovenských katolíkov v USA v období, keď Slováci, ktorí sa nechceli hlásiť k československej štátnej príslušnosti, nepožívali žiadnu ochranu zo strany utečeneckých organizácií, nemohli sa dostať na vysťahovalecké kvóty a zväčša boli proti svojej vôli násilne repatriovaní do Československa.

Zelenkovo ústredie, ktoré sídlilo v jeho byte na Piazza Adriana v blízkosti Anjelského hradu, bolo pre mnohých prísľubom, že sa im dostane aspoň základnej materiálnej pomoci. Zelenka sa tejto náročnej úlohy ujal a vykonával ju až do začiatku roka 1948, keď ochranu nad slovenskými utečencami po náročných diplomatických rokovaniach slovenského exilu v súčinnosti so Slovenskou ligou v Amerike prevzala Medzinárodná utečenecká organizácia IRO.

Popri zamestnaní vo Vatikánskej apoštolskej knižnici písal básne, niektoré z nich sa pre vysokú kvalitu a jedinečnosť stali súčasťou antológií talianskej poézie. Zdieľať

Zelenka všestranne pomáhal slovenskej emigrácii a pomoc poskytoval bez ohľadu na sympatie s tou či onou skupinou. Jeho zásluhy v tejto oblasti dodnes nie sú dostatočne ocenené. Prílev slovenských utečencov do Večného mesta vítal a nachádzal v ňom oživenie spomienok na rodné Slovensko.

V jednom z listov Štefanovi Polakovičovi z júna 1948 sa vyjadril takto: „Keby ste vy emigranti neprišli sem, možno by som už aj ja zabudol po slovensky. Vy ste vo mne znovu rozohnili lásku k rodnej zemi a ku všetkému, čo je slovenské.“

Na Zelenkov zákrok bol v júli 1949 z povestného internačného tábora na Liparských ostrovoch, v ktorom panovali veľmi zlé podmienky, oslobodený Viktor Nesnadný.

Viktor Nesnadný pracoval ako úradník v banke v Devíne, politicky sa neangažoval, napriek tomu ho komunisti na jar 1948 vyhodili z práce. Rozhodol sa preto emigrovať. Po príchode do Talianska v januári 1949 bol však zaistený talianskou políciou a umiestnený do obávaného tábora. Zelenka zariadil, aby bola do tábora vyslaná delegácia IRO, ktorá zistila mnohé pochybenia a nariadila väznených emigrantov prepustiť.

Opora slovenských emigrantov

Koncom roka 1948 sa Zelenka svojou vytrvalou prácou v ústredí sociálnej pomoci, ako aj vydaním prvého emigrantského zborníka Vo vyhnanstve stal trvalým pojmom v krajanských a emigrantských kruhoch v USA, Kanade a Argentíne.

Keď obsiahla korešpondencia začala presahovať jeho možnosti, rozhodol sa vydávať mesačník Rím. Bol to prvý slovenský časopis v povojnovom Taliansku, ktorý mal spájať slovenskú komunitu vo Večnom meste so slovenskou katolíckou emigráciou, s americkoslovenskými katolíkmi a vôbec zainteresovanou slovenskou diaspórou.

Zodpovedným redaktorom sa stal Zelenkov priateľ, známy taliansky katolícky spisovateľ, publicista a externý člen redakcie vatikánskeho úradného denníka L’Osservatore Romano Pietro Chiminelli.

Ignác Zelenka v staršom veku. Zdroj: zahorskemuzeum.sk

Na Turíce v roku 1948 Zelenka založil Slovenskú informačnú kanceláriu, ktorá americkoslovenským krajanským časopisom a novinám poskytovala súhrn aktuálnych udalostí z prostredia Svätej stolice, šírila správy o ťažkom položení katolíkov a katolíckej cirkvi na Slovensku a prezentovala slovenskú vedu, literatúru a umenie v zahraničí.

Zelenka sa ako jeden z prvých zaoberal aj myšlienkou založenia slovenského kultúrneho ústavu v Ríme a ako skúsený knihovník začal postupne budovať slovenskú knižnicu, ktorá mala byť jeho súčasťou.

Založil prvú edíciu slovacík, v ktorej vyšli tri pôvodné slovenské historicko-literárne diela (dve od Zelenku a jedno od Jána Okáľa) a dva preklady kníh talianskych autorov: životopis sv. Františka z Assisi od Alexandra Colombu a kniha Pápež, Cirkev, Rím od Igina Giordaniho. Podľa vlastných slov ho knižná vydavateľská činnosť natoľko finančne vyčerpala, že nedokázal pokryť všetky náklady spojené s tlačou časopisu Rím, čo bol aj jeden z viacerých dôvodov jeho skorého zániku.

Exilová elita v Ríme

Periodikum Rím vychádzalo nepretržite od novembra 1948 do decembra 1953. Medzi pravidelných prispievateľov patrili už spomenutý Pietro Chiminelli, zo slovenských autorov to boli predovšetkým Ján Okáľ, Ernest Žatko-Bor, Rudolf Dilong, Stanislav Mečiar, Michal Lacko, Milan S. Ďurica, Kliment Mlynarovič, Stanislav Polčin, Gorazd Zvonický a napokon treba spomenúť Jana A. Baťu, dediča baťovského obuvníckeho impéria a Zelenkovho priateľa, ktorý žil v brazílskom exile a ktorý bol svojím antikomunizmom známy aj v prostredí Rímskej kúrie.

Na žiadosť pápeža Pia XII. vypracoval Jan A. Baťa v roku 1953 úvahu o emigrácii, v ktorej predostrel plán na vyriešenie európskej krízy a prekonanie komunizmu.

Prečo teda tento časopis vysokej kvality, združujúci slovenskú emigráciu v Ríme a vo svete, s pozitívnym ohlasom v krajanských katolíckych združeniach v Severnej Amerike – tento skutočne priekopnícky čin Ignáca Zelenku – vydržal iba päť ročníkov? Prečo oveľa známejší exilový katolícky časopis Hlasy z Ríma naň nenadviazal, resp. prečo ho slovenský katolícky exil neprijal?

Rokovania medzi Zelenkom a predstaviteľmi slovenského katolíckeho exilu v Ríme totiž neviedli k pozitívnemu výsledku. Pravdepodobne zlyhali pre príliš vysokú sumu, ktorú Zelenka za odkúpenie časopisu požadoval. Podobne Zelenkova požiadavka pokračovať v línii časopisu s jeho až príliš intelektuálnou úrovňou vo vznikajúcom redakčnom kruhu Hlasov z Ríma nebola úspešná. Tretím dôvodom mohol byť postoj americkoslovenských katolíkov, ktorí časopis Rím chceli zachovať.

Anton Botek, zakladateľ a prvý riaditeľ Slovenského katolíckeho ústredia v Ríme, rozhodol napokon o samostatnom postupe a v decembri 1951 vyšlo prvé číslo Hlasov z Ríma. Časopis vychádzal až do deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Napriek tomuto neúspechu Ignác Zelenka zostal vydavateľskému a spisovateľskému remeslu verný aj naďalej. V roku 1963 založil v Buenos Aires edíciu Duch a svet, v ktorej vyšlo dvadsať knižných titulov. Popri zamestnaní vo Vatikánskej apoštolskej knižnici naďalej písal básne, niektoré z nich sa pre vysokú kvalitu a jedinečnosť stali súčasťou antológií talianskej poézie.

Po príchode jezuitu Jána Hnilicu, brata biskupa Pavla Hnilicu, do Ríma sa s ním spriatelil a ich priateľstvo trvalo až do konca Zelenkovho plodného života. Žil však v ústraní a jeho meno bolo pre širšiu verejnosť len málo známe.