Agenti v sutanách Ako komunistický režim vyrábal kňazov agentov

Podľa ideológa marxizmu Karla Marxa, ktorý náboženstvo definoval ako „ópium ľudstva“, musel byť komunizmus vychádzajúci z marxistickej ideológie nevyhnutne namierený proti náboženstvu.

Komunistické režimy považovali cirkvi za svojho úhlavného ideologického odporcu a boli ochotné nasadiť proti nim represívny aparát s cieľom postupne ich podriadiť totalitnej moci. Systematicky porušovali náboženskú slobodu a právo cirkví na autonómny život.

Súboj s cirkvami a náboženstvom bol jedným z hlavných znakov komunistickej totality, ničil ľudské životy, vyrábal obete vykonštruovaných súdnych procesov, viedol k niekoľkým, dodnes nevysvetleným vraždám duchovných či infiltrácii cirkevných štruktúr komunistickou tajnou políciou.

Náboženský život bol jednou zo spoločenských oblastí, ktoré boli najvýraznejšie zasiahnuté sledovaním tajnou políciou a infiltráciou agentov. Táto infiltrácia dosahovala veľké rozmery najmä v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, ako napríklad v Litve a na Ukrajine, kde sa predpokladá, že až 90 percent všetkých duchovných malo nejakým spôsobom do činenia s tajnou políciou.

Týka sa to aj štruktúr podzemnej gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine – oficiálne zlikvidovanej sovietskou vládou po skončení druhej svetovej vojny. Jeden z jej hierarchov, mukačevský kapitulárny vikár Mykola Murani (v medzivojnovom období vlastnil československý pas), prešiel do podzemných štruktúr ako dlhoročný agent KGB s krycím menom „Sova“ a riadil tak podľa inštrukcií KGB jej aktivity.

Nechceme tým však nijako spochybniť utrpenie veriacich a kléru Litvy a Ukrajiny, ktorým si prešli – či už boli dlhé roky väznení v sovietskych gulagoch, zavraždení (mukačevský biskup Teodor Romža), alebo otrávení (litovský biskup Teofilius Matulionis) komunistickou štátnou bezpečnosťou.

Infiltrácia vo Vatikáne

Komunistické tajné polície sa nesnažili infiltrovať vlastných agentov len do prostredia miestnej cirkvi, ale prenikali aj do samotného duchovného centra Katolíckej cirkvi – Vatikánu.

Východonemecká Stasi mala vlastných agentov medzi vatikánskymi žurnalistami, a to aj vo vatikánskom úradnom denníku L’Osservatore Romano, poľská tajná služba Służba Bezpieczeństwa mala vo Vatikáne agenta, dominikánskeho pátra Konrada Stanisława Hejma, ktorý pôsobil v blízkosti pápeža Jána Pavla II., vedenie maďarského inštitútu Collegium Hungaricum v Ríme bolo infiltrované spolupracovníkmi maďarskej rozviedky.

60 rokov od úmrtiaVendelín Javorka, prominentný väzeň sovietskeho gulagu podľa svedectiev zo zachovaných listov

Beáta Katrebová Blehová

Československá Štátna bezpečnosť sa pomerne úspešne infiltrovala do prostredia slovenského a českého katolíckeho exilu v Ríme a svojich agentov mala aj vo vysielaní Rádia Vatikán, ktoré pražský režim vnímal ako „štvavé“.

Československé ministerstvo vnútra vypracovalo pre agentúrnu prácu rozviedky proti Vatikánu smernice, podľa ktorých sa Vatikán definoval ako jedno z centier „špionáže proti štátom socialistického bloku“. Úlohou rozviedky bolo podrobne monitorovať pôsobenie slovenských a českých katolíckych kňazov a laikov v exile, hľadať vhodné typy na spoluprácu spomedzi bývalých bohoslovcov alebo kňazov, ktorí do roku 1948 študovali na jednej z pápežských univerzít a vrátili sa do Československa.

Jedným, hoci nie veľmi typickým príkladom, pretože sa na spoluprácu s ŠtB prihlásil dobrovoľne listom ministrovi vnútra Jaroslavovi Obzinovi, bol Karel Simandl, vysadený ako agent rozviedky v roku 1976 do Ríma, kde za výdatnej pomoci českého exilu vyštudoval na Lateránskej univerzite a v roku 1981 bol vysvätený za kňaza.

„Odmenou“ za pomoc českých exilových kruhov, okrem iných aj rektora Pápežského kolégia sv. Jána Nepomuckého Františka Plannera, boli podrobné správy o spolubratoch v Nepomucene, v ktorom boli okrem neho infiltrovaní ďalší dvaja agenti. Simandl poskytoval ŠtB správy aj o pôsobení redakcie českého vysielania Rádia Vatikán, kde isté obdobie pracoval.

Dostal sa do blízkosti kardinála Corrada Bafileho, ktorý bol v päťdesiatych rokoch vysokopostaveným úradníkom vatikánskeho Štátneho sekretariátu zodpovedným za Československo. Simandlova spolupráca s ŠtB trvala dvadsaťpäť rokov, napriek tejto skutočnosti zastával cirkevné funkcie aj po páde režimu.

Dôstojník Miloš Dospiva a jeho agenti

Vysunutým pracoviskom československej rozviedky v Ríme bola rímska rezidentúra, ktorá agentov kňazov „úkolovala“, čo znamená, že cez riadiacich dôstojníkov organizovala pravidelné stretnutia s výmenou informácií. Jedným z najznámejších riadiacich dôstojníkov rímskej rezidentúry bol Miloš Dospiva s krycím menom „Kotva“. Špecializoval sa na problematiku Vatikánu a Katolíckej cirkvi.

Ako presvedčený komunista bol bez vierovyznania, v mladosti bol však členom Československej cirkvi husitskej. Sledoval aktivity slovenského a českého katolíckeho exilu v Ríme a určoval mená vhodných kandidátov na agentov, ktorí mali byť nasadení na jednotlivých prominentných exulantov.

Na rímsku rezidentúru nastúpil koncom februára 1959 a vo funkcii zotrval do konca júla 1963. Po piatich rokoch sa začiatkom roka 1968 vrátil späť už ako prvý legačný tajomník. Z Ríma bol definitívne odvolaný v marci 1972. Dôvodom jeho neodkladného odvolania bolo odhalenie talianskou kontrarozviedkou. Na jeho vyhostení mala záujem aj Svätá stolica, ktorá zjavne vedela o jeho agentúrnej činnosti.

Dospiva riadil niekoľkých agentov. Väčšina z nich sa zameriavala na sledovanie či už vatikánskych inštitúcií, alebo rímskeho exilu.

Medzi nich patril agent s krycím menom „Dub“, neskôr „Dore“, za ktorým sa skrýval český rímskokatolícky kňaz, salezián Blažej Müller. Dospiva sa priamo podieľal na príprave vysadenia agenta Müllera do Talianska. V prvých rokoch štúdia na saleziánskej Vysokej škole bohosloveckej v Monteortone však Müller nevykazoval žiadnu činnosť a pokusy nadviazať s ním kontakt dopadli bezvýsledne.

Čo o kardinálovi Tomkovi písala ŠtBJe prispôsobivý, ale opatrný. Zrejme z neho bude vatikánsky štátny sekretár

Imrich GazdaPavol Hudák

V roku 1969 sa Blažej Müller presťahoval do Viedne, kde sa stal riaditeľom českého oddelenia katolíckej charity. Dostával sa do kontaktu s emigrantmi z Československa, s českými a so slovenskými duchovnými v exile, bol nasadený na českého biskupa v exile Jaroslava Škarvadu, dodával informácie o Jozefovi Tomkovi, neskoršom kuriálnom kardinálovi, v čase jeho návštev Viedne. Centrále rozviedky poskytol správy o približne piatich stovkách osôb, z ktorých mnohé boli na základe jeho správ perzekvované.

Ďalším agentom z radov kléru, ktorého riadil Dospiva, bol Jaroslav Kunčík s krycím menom „Sud“. Vyrastal v nábožensky založenej rodine, študoval na jezuitskom gymnáziu v Uherskom Hradišti, po jeho zrušení stredoškolské štúdium dokončil v Hluku na východnej Morave. V roku 1951 ušiel do exilu, vyštudoval v Ríme a kňazskú formáciu získal v Nepomucene. Po príchode pražského arcibiskupa Josefa Berana do exilu sa stal jedným z jeho tajomníkov.

Verbovanie na spoluprácu vykonal Dospiva počas jeho druhého pobytu na rímskej rezidentúre v júli 1968. K registrácii agenta „Sud“ došlo v januári 1969. Bol hodnotený ako „seriózny a preverený agent“ a jeho výzvedná činnosť sa charakterizovala ako efektívna. Od neho prúdili do pražskej centrály informácie z prostredia českej kňazskej emigrácie, najmä strediska Velehrad, kardinála Berana, českých biskupov, ako aj kňazov a katolíckych laikov počas návštev Ríma v rokoch 1968 – 1969.

Jozef Král a Elemír Filo

Medzi najvýznamnejších agentov, ktorých Dospiva riadil, patril Jozef Král, agent s krycím menom „Magnus“. Patril medzi najvýkonnejších a aj najdlhšie spolupracujúcich agentov československej rozviedky z radov katolíckych kňazov v Ríme. Narodil sa v Zlatých Moravciach a po nedokončenom štúdiu na strednej priemyslovej škole v Nitre sa zamestnal ako baník v Nováckych uhoľných baniach v Prievidzi. V roku 1955 si podal žiadosť o vstup do seminára v Maďarsku, nebol však prijatý.

Navštevoval kláštor v Hronskom Beňadiku, kde počas omší miništroval. S ŠtB začal spolupracovať v júni 1958, keď donášal na skupinu tajného laického apoštolátu v Prievidzi pod vedením Jozefa Hromadu.

Návrh na vyslanie „Magnusa“ do Ríma bol schválený v apríli 1962 ministrom vnútra Lubomírom Štrougalom. Z Československa vycestoval ako účastník turistického zájazdu do Tuniska na jeseň 1962. Jeho trvalé vyslanie do Ríma sa maskovalo ako emigrácia. Štrnásteho februára 1971 bol v Ríme vysvätený za kňaza, po vysviacke pôsobil ako kaplán v rímskej Farnosti sv. Marcelína a Petra, v roku 1976 bol poverený pastoráciou utečencov a od roku 1977 až do deväťdesiatych rokov pracoval v slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu.

Hoci sa väčšina spravodajského materiálu týkajúca sa jeho spolupráce nezachovala, z toho, čo máme k dispozícii, vyplýva vedomá a dlhodobá spolupráca. Existujú záznamy o pravidelných schôdzkach „Magnusa“ v prítomnosti riadiaceho dôstojníka rímskej rezidentúry. Schôdzky sa konali zväčša v Ostii, prímorskom mestečku neďaleko Ríma.

„Magnus“ bol poverený vyhľadávaním vhodných osôb z radov slovenských bohoslovcov v Ríme na spoluprácu s ŠtB. Donášal najmä na spolupracovníkov slovenského vysielania Rádia Vatikán, o obsahu správ však nemáme bližšie vedomosti, pretože sa nezachovali. V januári 1989 dostal za úlohu bližšie sa zoznámiť s novým pracovníkom slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu Ivanom Kútnym.

Pre československú rozviedku pracoval až do pádu režimu a nebol nikdy odhalený. K riadnemu ukončeniu spolupráce nedošlo, evidentne však pod vplyvom udalostí Nežnej revolúcie prestal mať záujem o kontakty s rozviedkou. Na poslednú schôdzku, naplánovanú na 3. januára 1990, sa už nedostavil.

Štefan NáhalkaBol pri vzniku Svetového kongresu Slovákov, sledovali ho špičkoví agenti ŠtB

Beáta Katrebová Blehová

Dospiva „Magnusa“ operatívne riadil počas druhého pobytu na rímskej rezidentúre od januára 1968 do konca marca 1972. „Magnus“ bol hodnotený ako seriózny a perspektívny agent. Počas štúdia teológie boli možnosti priameho kontaktu medzi ním a rímskou rezidentúrou obmedzené, preto sa počas jedného roka konali len tri alebo štyri schôdzky.

Poskytoval informácie o seminaristoch ubytovaných v Nepomucene, ako aj o slovenských a českých kňazoch v exile, s ktorými sa pravidelne stretával. ŠtB oceňovala, že sa mu podarilo preniknúť k biskupovi Hnilicovi. Vo februári 1972 sa „Magnus“ zúčastnil na schôdzi slovenských kňazov v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda a o stretnutí podal podrobnú správu. Po odchode Dospivu z Ríma agenta Krála prebral rezident Jaroslav Forst s krycím menom „Fukan“.

Počas prvého zasadnutia Druhého Vatikánskeho koncilu v rokoch 1962 – 1963 bol Dospiva zodpovedný za agentúrnu prácu v prostredí delegácie biskupov z Československa a riadil v tejto súvislosti piatich agentov.

Jedným z nich bol agent s krycími menami „Hradný“ a „Dunajský“, za ktorými sa skrýval Elemír Filo. V období režimu urobil závratnú kariéru. Bol členom kolaborantského Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva, neskôr Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris, bol aktívny v Berlínskej konferencii európskych katolíkov – organizácii založenej východonemeckou Stasi s cieľom propagandisticky ovplyvňovať katolíkov na Západe. 

Neskôr sa stal tajomníkom Biskupského úradu v Nitre, generálnym riaditeľom Ústrednej charity na Slovensku a napokon kanonikom Nitrianskej sídelnej kapituly. Počas koncilu sprevádzal biskupa Eduarda Nécseya.

Informácie slúžili na dezinformačné kampane 

Dospiva vlastnú agentúrnu činnosť počas koncilu hodnotil v tom zmysle, že sa mu podarilo získať poznatky o vatikánskej politike, situácii v prostredí Svätej stolice a činnosti kňazskej emigrácie. V tomto zmysle podal niekoľko návrhov tzv. agentúrnych opatrení – zväčša šlo o rôzne dezinformačné a propagandistické kampane s cieľom poškodiť slovenský a český katolícky exil.

Nie je ľahké pochopiť nábožensky založených mladých mužov, ktorí sa zaviazali k dlhoročnej spolupráci s komunistickou tajnou políciou, ktorá cieľavedome ničila Cirkev a náboženský život. Zrejme ich k tomu viedla silná túžba stať sa kňazmi a inú cestu nevideli.

Ich vedomá spolupráca je smutným dedičstvom totality a odvrátenou tvárou Cirkvi, o ktorej by sa však malo diskutovať rovnako, ako sa hovorí o utrpení a mučeníctve mnohých tisícok veriacich. Inak naše dejiny nebudú úplné a pravdivé.