Pád Náhorného Karabachu V regióne sa končí niekoľkotisícročná prítomnosť Arménov

Oficiálne rozpustený má byť Náhorný Karabach 1. januára 2024, Azerbajdžan hodlá územie rozparcelovať medzi rôzne azerbajdžanské dištrikty. Je však pochybné, či dovtedy vôbec nejaký Arméni v Náhornom Karabachu zostanú, keďže len v priebehu prvého týždňa po kapitulácii územie opustili vyše tri štvrtiny jeho obyvateľov.

Aj keď apologéti Azerbajdžanu popierajú, že by išlo o vyhnanie domorodého obyvateľstva, a tvrdia, že jeho obyvatelia ho opúšťajú „dobrovoľne“, takáto interpretácia je úplne scestná.

Len ťažko možno hovoriť o „dobrovoľnosti“ v situácii, v ktorej azerbajdžanský diktátor Alijev deklaroval, že „budeme tých psov loviť“; v ktorej azerbajdžanskí vojaci odrezali hlavy vojnovým zajatcom aj civilistom, ktorí zostali na území dobytom vo vojne v roku 2020, niektorým ešte zaživa; a v ktorej znásilnili a zavraždili ženy, ktoré padli do zajatia, a bombardovali a ostreľovali aj civilné ciele. Azerbajdžanská armáda zabíja bez rozdielu 80-ročných starcov rovnako ako osemročné deti. Len málokto sa rozhodne, že „nechce“ odísť v situácii, v ktorej ho na odchod vyzvú ozbrojenci s kalašnikovmi.

Postoj o vraždách etnických Arménov v Náhornom Karabachu písal už po druhej karabašskej vojne, keď sa nezávislému tímu podarilo identifikovať dvoch zavraždených mužov vo veku 69 a 82 rokov, ktorým azerbajdžanskí vojaci odrezali hlavy.

Azerbajdžan páchateľov a propagátorov týchto zločinov nielenže nestíha, ale dokonca vyznamenáva a odmeňuje. Namiesto toho zatýka politických lídrov karabašských Arménov, napríklad bývalého ministra Rubena Vardanjana a ministra zahraničných vecí Davida Babajana.

Aj na symbolickej úrovni sa Azerbajdžan snaží vymazať akúkoľvek stopu po Arménoch, od nápisov (video z azerbajdžanského zdroja ukazujúce azerbajdžanských vojakov, ako ničia arménske nápisy, bolo neskôr odstránené) po kresťanské kríže a pomníky.

V azerbajdžanských sociálnych médiách medzitým používatelia vyzývajú na znásilnenie a zavraždenie arménskych žien a detí.

Báchorky o údajnej registrácii Arménov, ktorým Azerbajdžan chce umožniť zostať v Náhornom Karabachu, nie sú ničím viac než rozprávkami pre západné publikum, čo ilustruje aj fakt, že namiesto arménčiny alebo miestnemu obyvateľstvu zrozumiteľnej ruštiny Azerbajdžan propagandistickú stránku zverejnil v angličtine.

Akú zodpovednosť nesie Pašinjan?

Pre Arménov je pád Náhorného Karabachu najväčšou tragédiou od arménskej genocídy počas prvej svetovej vojny. Je preto samozrejmé, že si Arméni kladú otázku, ako Náhorný Karabach po víťazstve v prvej karabašskej vojne v 90. rokoch teraz v priebehu troch rokov prišiel nielen o svoju de facto nezávislosť, ale aj všetci jeho obyvatelia o svoje domovy a nejeden z nich dokonca o život.

V Jerevane demonštranti žiadali Pašinjanovu rezignáciu a požiadavka sa stretla aj s podporou doteraz umiernených médií, ktoré nezastávali nacionalistické postoje.

Olej do ohňa prilieva pritom aj správanie Moskvy, ktorá neskryto Arménom odkazuje, že vinu za pád dáva Pašinjanovmu flirtovaniu so Západom.

O tom, či by v inom prípade Moskva bola prišla Arménom na pomoc, možno oprávnene pochybovať. Napríklad arménsky analytik Tigran Grigoryan v auguste pre Postoj povedal, že arménsko-ruské vzťahy boli napäté už pred nástupom Pašinjana do funkcie v roku 2018, Rusko nikdy pomoc v prípade Karabachu nesľubovalo a k podpore Azerbajdžanu ho vedú vlastné geopolitické záujmy, najmä vytvorenie takzvaného severojužného koridoru s Iránom.

Analytik Tigran Grigoryan Všetky možnosti, aké máme na stole, vedú k etnickým čistkám Náhorného Karabachu

Christian Heitmann

Rusko stráca vplyv v oblasti, medzinárodné spoločenstvo je pasívne a Azerbajdžan sa vydal cestou agresívneho presadzovania svojich cieľov, v čom je aj úspešný, tvrdí arménsky analytik.

To však nič nemení na skutočnosti, že Moskva sa teraz snaží útrapy karabašských Arménov inštrumentalizovať, aby povalila arménsku vládu.

Tento cynický postoj Kremľa si uvedomujú aj mnohí Arméni, ktorí Rusov považujú za zradcov. Ako hodnotí ruská Meduza, komunikácia Kremľa nielenže Arménom nepomohla, ale dokonca ich pozíciu ešte zhoršila a utvrdila Azerbajdžan v tom, že celé územie môže beztrestne zabrať.

Pätnásť arménskych mimovládok preto Kremeľ obvinilo, že nedodržiava svoje „zmluvné, vojenské a politické záväzky a dôsledne slúži záujmom Azerbajdžanu na úkor Arménska a Náhorného Karabachu“.

Úrady Ruskej federácie ďalej vinia z toho, že „systematicky a sústavne porušujú hodnoty ľudských práv na štátnej úrovni, majú jasný cieľ podkopať suverenitu a nezávislosť Arménska s pomocou svojich podporovateľov v Arménsku a inými prostriedkami a vytvoriť takzvaný diktátorský režim v krajine, čím sa zvyšuje miera závislosti Arménska od Ruska“.

Problémom pre Arménov však je, že či budú stáť s Moskvou, alebo proti nej, naďalej zostávajú vydaní na milosť a nemilosť agresívnym chúťkam svojich susedov. Azerbajdžanská rétorika o Arménsku ako „západnom Azerbajdžane“ neindikuje, že Azerbajdžan sa s dobytím Náhorného Karabachu uspokojí. Pre arménsko-turecký spor, ako aj význam Azerbajdžanu pre dodávky zemného plynu do EÚ pre Arménsko neexistuje jednoduchá a rýchla podpora zo strany Západu.

Šťastné nie je ani správanie západných štátov, ktoré sa nezmohli na zastavenie jednej z najväčších etnických čistiek v posledných desaťročiach. Je to spôsobené jednak spomínanou závislosťou od azerbajdžanského zemného plynu, ale aj skutočnosťou, že azerbajdžanskí lobisti si v ostatných rokoch dokázali kúpiť nejedného západného politika.

Prekrásny nový svet

Silové riešenie karabašskej otázky v prospech Azerbajdžanu je po druhej karabašskej vojne v roku 2020 aj vypuknutí rusko-ukrajinskej vojny ďalším budíčkom pre Európu. Jej predstava, že medzinárodné konflikty vyrieši výlučne diplomacia, je prinajlepšom sympatickou utópiou.

To je zlou správou pre všetky malé štáty, v neposlednom rade aj pre Slovensko. Znovu raz sa ukazuje, že diplomacia nastupuje až vtedy, keď sa hlavné otázky vyriešia na bojisku.

Azerbajdžan blesková operácia vyšla pomerne „lacno“. Kým prvá aj druhá karabašská vojna si vyžiadali tisíce obetí, v poslednom útoku na Náhorný Karabach padlo podľa azerbajdžanských úradov „iba“ 192 vojakov a jeden civilista. Presný počet obetí na strane karabašských Arménov zatiaľ nie je známy, prvé správy hlásili desiatky civilných obetí a zrejme výrazne vyššie počty padlých. Osud tisícov ľudí však dodnes nie je známy, keďže mnohí zostali odrezaní na Azerbajdžancami kontrolovanom území.

Spolu s rastúcim napätím na severe Kosova, ale aj medzi Čínou a Taiwanom bude Slovensko musieť počítať s tým, že v budúcom desaťročí bude svet ešte menej príjemným a stabilným miestom, než bol počas toho minulého.