Analytik Tigran Grigoryan Všetky možnosti, aké máme na stole, vedú k etnickým čistkám Náhorného Karabachu

Rozprávali sme sa s riaditeľom Regionálneho centra pre demokraciu a bezpečnosť v Jerevane Tigranom Grigoryanom o azerbajdžanskej blokáde karabašských Arménov, vyhliadkach rokovaní medzi Jerevanom a Baku a o tom, ako si vysvetliť zvláštnu pasívnosť Moskvy. 

Aká je aktuálna situácia v Náhornom Karabachu?

Náhorný Karabach je už viac ako sedem mesiacov pod blokádou, posledné zásoby dorazili pred dvoma mesiacmi.

Najprv Azerbajdžanci zablokovali cestu falošným „ekologickým“ protestom, potom priamo prevzali inštaláciu checkpointu a v tomto bode zastavili všetku dopravu cez koridor a Náhorný Karabach. Previezť nejaké lieky a niektorých pacientov sú schopné len vozidlá Červeného kríža, ale hovoríme o veľmi malých počtoch.

Je tu veľmi vážna humanitárna kríza, na pultoch chýba veľa potravín a mnoho iných vecí. Máme energetickú krízu, pretože elektrické prenosové vedenie, ktoré dodávalo elektrinu z Arménska, bolo poškodené a Azerbajdžan bráni opravám. Azerbajdžan prerušil aj dodávky plynu a Náhorný Karabach sa pri miestnej výrobe elektriny spolieha na jednu vodnú nádrž, ktorá sa vyčerpáva. V najbližších týždňoch a mesiacoch môže dôjsť k úplnému výpadku prúdu.

Hrozí ešte vypuknutie nového ozbrojeného konfliktu?

Azerbajdžan ponecháva túto možnosť na stole. Hrozia novou eskaláciou, nazývajú to „protiteroristickou“ operáciou a hovoria, že sa zamerajú na Obrannú armádu Náhorného Karabachu, čo sú obranné silové zložky republiky.

Je tu veľmi vážna humanitárna kríza, na pultoch chýba veľa potravín a mnoho iných vecí. V najbližších týždňoch a mesiacoch môže dôjsť k úplnému výpadku elektrického prúdu.Zdieľať

Celkovo je situácia veľmi napätá a neexistujú žiadne riešenia. Videli sme určitý medzinárodný tlak na Azerbajdžan, ale išlo hlavne o vyhlásenia. Na Azerbajdžan sa neuplatňujú žiadne opatrenia ako sankcie a prezident Alijev sa pri presadzovaní tejto veľmi maximalistickej politiky v oblasti cíti celkom pohodlne.

Súčasná situácia je výsledkom vojny v roku 2020, ktorá ponechala Náhorný Karabach oddelený od Arménska s výnimkou jedného koridoru. Odvtedy sú na mieste ruské mierové jednotky. V roku 2020 niektorí ľudia dúfali, že ruská prítomnosť zabezpečí aspoň civilné obyvateľstvo Náhorného Karabachu, prečo je tu napriek tomu kríza?

Máte pravdu, toto je bezpečnostná architektúra, ktorú máme po vojne v roku 2020. Prímerie malo zaručiť určitú stabilitu na zemi. Na Kaukaze sme od vypuknutia vojny na Ukrajine svedkami dvoch hlavných trendov s Ruskom. Prvým je klesajúci ruský vplyv v regióne a druhým sú jeho meniace sa záujmy.

Keď hovoríme o ruskom vplyve, vojenské, politické a diplomatické schopnosti Ruska sa výrazne znížili. Je to hlavne kvôli vojne na Ukrajine, v dôsledku ktorej sa posunuli aj záujmy Ruska. Ankara a Baku sa stali pre Rusko veľmi dôležitými hráčmi a Moskva si nechce pokaziť vzťahy s Tureckom a Azerbajdžanom. Obe tieto krajiny zohrávajú kľúčovú úlohu pri zmierňovaní západných sankcií. 

Má to teda výrazné ekonomické pozadie.

Turecko je veľkým obchodným partnerom Ruska, Azerbajdžan je súčasťou veľkého infraštruktúrneho projektu, ktorý má spojiť Rusko s ázijským trhom, takzvaného Severojužného medzinárodného dopravného koridoru, ktorý prechádza územím Azerbajdžanu a Iránu smerom na Indiu.

A to je dôvod, prečo Rusko neprijíma žiadne drastické opatrenia pre túto oblasť, aj keď bezpečnostná architektúra, ktorú v roku 2020 vytvorilo Rusko, je priamo napadnutá Azerbajdžanom.

Baku využilo toto mocenské vákuum v regióne na presadzovanie svojej maximalistickej agendy voči Arménsku a voči Náhornému Karabachu. Ich cieľom je úplná integrácia Náhorného Karabachu do Azerbajdžanu bez diskusie o akýchkoľvek právach a bezpečnostných zárukách pre tam žijúce obyvateľstvo.

Čítajte tiež

História Krvou nasiaknutý Náhorný Karabach

Andrej Žiarovský

Za posledných sto rokov Arménsko a Azerbajdžan bojovali o Náhorný Karabach niekoľkokrát. Arméni boli v posledných bojoch na hlavu porazení a ďalší osud ich enklávy zostáva nejasný.

Ak sa vrátime na začiatok blokády, spomenuli ste, že sa to začalo ako falošný „ekologický“ protest, pričom niektorí „demonštranti“, ktorí blokovali koridor medzi Arménskom a Náhorným Karabachom, boli neskôr identifikovaní ako súčasť azerbajdžanskej armády alebo tajnej služby. Vyzerá to ako paródia na situáciu na Západe, kde aj ekologické skupiny blokujú cesty. Je to podľa vás výsmech Západu?

Myslím si, že len inštrumentalizujú demokratické nástroje a zneužívajú ich na autokratické a geopolitické účely. Nešlo pritom o jediný incident. Už týždne útočia na továreň, ktorá sa stavia v Arménsku, hovoriac, že nespĺňa environmentálne normy, a chcú rozhodnúť, aké továrne môže Arménsko postaviť na svojom území.

Motiváciou bolo otestovať terén a zistiť, akú reakciu dostanú. Keďže priama blokáda koridoru bola riskantná, snažili sa zistiť, ako zareaguje medzinárodné spoločenstvo. A keď videli, že došlo k istej reakcii, ale nie príliš tvrdej, prešli do ďalšej fázy, a to blokovanie koridoru priamo štátnymi zložkami.

Toto je skutočne veľmi zaujímavý fenomén, keď autokratické režimy používajú demokratické naratívy a postupy ako zbrane, aby dosiahli svoje ciele.

Niektorí tvrdia, že Alijev postavil svoj režim a svoju legitimitu na myšlienke revanšizmu, odplaty za porážku v Prvej karabašskej vojne v roku 1994 a že nie je schopný vládnuť bez konfliktu, podpísať mier s Arménskom, aj keby boli všetky jeho požiadavky splnené. Sedí to?

Myslím si, že Azerbajdžanci sa v tomto konflikte snažia dosiahnuť strategické ciele, a to akýmikoľvek prostriedkami. Ak ich bude možné presadiť prostredníctvom rokovaní, urobia to. Mier v ich chápaní je prijatím ich maximalistických požiadaviek zo strany Arménska, je to mier víťazov.

Domnievajú sa, že Arménsko musí akceptovať všetky požiadavky nielen v Karabachu, ale aj v iných otázkach. To je ich strategický cieľ a vidia príležitosť, ktorú vytvára geopolitický vývoj vo svete a v regióne. Ak sa im podarí dosiahnuť všetky svoje ciele, problém sa uzavrie a žiadne riešenie založené na kompromise problém neuzavrie. Ak v Karabachu budú stále žiť Arméni, pre Azerbajdžan to bude perspektívne nebezpečné.

Azerbajdžan a Alijev chápu, že je to jedinečná príležitosť. Dokážu dosiahnuť viac eskaláciou a nátlakom ako vyjednávaním, diplomaciu potom využívajú na ospravedlnenie svojho agresívneho postupu.Zdieľať

Podľa môjho názoru Azerbajdžan a Alijev chápu, že je to jedinečná príležitosť. Dokážu dosiahnuť viac eskaláciou a nátlakom ako vyjednávaním, diplomaciu potom využívajú na ospravedlnenie svojho agresívneho postupu.

Spomenuli ste, že Azerbajdžan má ďalšie ciele mimo Náhorného Karabachu. Hovoríte o koridore cez Syunik [južné Arménsko] do Nachičevanu [azerbajdžanská exkláva medzi Arménskom a Iránom]? Objavili sa spory, či v prímerí z roku 2020 obe strany súhlasili s nejakou extrateritorialitou, alebo len s právom na slobodný tranzit. Aké sú tu teda azerbajdžanské požiadavky?

V skutočnosti došlo v tomto smere k výraznému pokroku a situácia sa výrazne zmenila.

Po zablokovaní Lačinského koridoru už Azerbajdžan nepožaduje extrateritorialitu a strany vyriešili veľa problémov. Ak si prečítate vyhlásenia po rokovaniach, hovoria, že by to malo byť založené na princípoch suverenity, reciprocity a rešpektovania medzinárodného práva, teda v podstate to, čo Arménsko požaduje.

Stále však existujú detaily, ktoré nie sú dohodnuté, a hlavným je otázka, kto by mal colnú kontrolu vykonávať. Rusko aj Azerbajdžan chcú, aby colné kontroly mali na starosti ruskí pohraničníci FSB. Arménsko namieta, že Azerbajdžanci v Lačinskom koridore [spájajúcom Náhorný Karabach s Arménskom] nainštalovali kontrolný bod a nekontrolujú tam žiadni Rusi. Prečo by sme vám teda dávali ruský checkpoint na našom území?

Teraz sa nehovorí o extrateritorialite a neexistujú colné kontroly. Existujú však aj iné problémy, v ktorých Azerbajdžan sleduje maximalistické ciele, ako napríklad vymedzenie hraníc.

Toto je problém, ktorý sa datuje do sovietskeho obdobia…

Arménsko a medzinárodní sprostredkovatelia tvrdia, že by sa mala použiť mapa z roku 1975, ktorá je najnovšou podrobnou mapou, ktorú možno použiť na vytýčenie hraníc. Azerbajdžan ju však neakceptuje, chce použiť viacero máp, aby si vynútil svoje pozície v rôznych častiach hranice. Chce delimitáciu založenú na použití sily, a to je ďalší problém.

Súčasné vedenie v Baku nevidí Arménsko ako životaschopný štát, vidí ho ako failed state, ktorý by nemal mať stálu armádu, a šíri príbeh o „západnom Azerbajdžane“.

Ide o výraz, ktorý azerbajdžanské médiá používajú pre územie Arménska…

Spočiatku to bolo vytvorené ako zrkadlový príbeh proti pozícii Arménska v súvislosti s Náhorným Karabachom, najmä že by sa mali rešpektovať práva miestneho obyvateľstva.

Toto je veľmi nebezpečný príbeh, bol vytvorený na odrážanie arménskych nárokov, ale mohol by sa vymknúť spod kontroly a je to priamy územný nárok voči Arménsku. Azerbajdžan bol veľmi aktívny pri jeho propagácii na rôznych medzinárodných fórach.

Mapa Náhorného Karabachu (Republiky Arcach) po Druhej Karabašskej vojne. Foto: Wikipedia

Z historického hľadiska žili v Baku, ale aj v iných častiach Azerbajdžanu státisíce Arménov, podobne žilo aj veľa Azerbajdžancov žijúcich v Arménsku. Do istej miery to fungovalo až do konca osemdesiatych rokov a pogromu v Sumgaite, pri ktorom bolo zabitých veľa Arménov v Azerbajdžane. Prečo sa vzťahy medzi oboma národmi do takej miery zhoršili?

Dôvod je celkom zrejmý. Počas Gorbačovovho obdobia Arméni v Náhornom Karabachu využili túto príležitosť, aby vyjadrili svoje obavy a sťažnosti týkajúce sa situácie, v ktorej žili. Musíme pochopiť, že problém Náhorného Karabachu sa znovu vynáral zakaždým, keď sa centrum, Moskva, oslabovalo alebo prebiehala nejaká liberalizácia.

Napríklad od Arménov z Náhorného Karabachu bolo veľa petícií počas Chruščovovej vlády, keď prebiehal proces známy ako „oteplenie“ [Хрущёвская оттепель], a hneď ako sa počas perestrojky naskytla príležitosť, ľudia sa rozhodli vyjadriť svoje obavy a protestovať. Veľmi pokojným spôsobom. Išlo o pár demonštrácií v Stepanakerte [hlavnom meste Náhorného Karabachu] s požiadavkou previesť autonómnu oblasť Náhorný Karabach [NKAO] pod jurisdikciu Arménskej SSR.

Dôvodom, prečo sa tento konflikt stal násilným, bolo to, že Baku bolo proti presunu NKAO pod Arménsko a reagovalo násilnými nástrojmi. Ako ste spomenuli, došlo k Sumgaitskému pogromu, a to bol pravdepodobne bod, z ktorého niet návratu – v konflikte, keď vychádzajú na povrch všetky historické krivdy.

Po páde Sovietskeho zväzu sa Azerbajdžan rozhodol začať vojnu a vynútiť si poslušnosť karabašských Arménov. To bol ďalší dôvod, prečo máme tento násilný konflikt. Ak by Baku vyskúšalo politické prostriedky na vyriešenie konfliktu, pravdepodobne by sme v regióne nemali takú úroveň nenávisti. Ale prišla vojna, arménska strana prvú vojnu vyhrala, na oboch stranách bolo veľa utečencov a teraz Azerbajdžan využíva týchto ľudí na svoje politické ciele.

Osud menšín je kontroverzným bodom Prvej karabašskej vojny. Prednedávnom niektorí Arméni poukázali na to, že pri spätnom pohľade bolo pravdepodobne chybou tak tvrdo zaobchádzať s Azerbajdžancami žijúcimi na území medzi Arménskom a Náhorným Karabachom, nielen z morálnych dôvodov, ale aj preto, že to dáva ospravedlnenie Azerbajdžanu, ktorý sa snaží vyčistiť územie od všetkých Arménov.

Áno, musíme myslieť na všetkých, ktorí trpeli počas prvej vojny, bez ohľadu na ich národnosť, najmä keď sme my civilisti. To sa nemalo stať.

Ale musíme pochopiť, že sa to dialo vo veľmi násilnej dynamike. Keď Azerbajdžan začal vojnu, do leta 1992 obsadil 40 % Náhorného Karabachu a desaťtisíce utečencov zaplavili hlavné mesto [Stepanakert]. A keď v určitom momente začala vojnu vyhrávať karabašská strana, toto bola prax: kdekoľvek súperiaca sila vstupovala do okresu alebo mesta, obyvateľstvo predtým odchádzalo. Našťastie sa nedialo veľa masakrov, boli vojnové zločiny, ale väčšina obyvateľstva odišla ešte predtým, ako arménske sily vstúpili na územie.

Ale, samozrejme, je to obrovská nespravodlivosť a arménska strana by mala uznať niektoré objektívne krivdy voči azerbajdžanskej strane.

Ak by došlo k mierovému procesu, všetky tieto problémy by sa vyriešili bez vojny. Ale, bohužiaľ, Azerbajdžan sa rozhodol začať druhú vojnu, čo 30 rokov po prvej tragickej vojne v Náhornom Karabachu spôsobilo oveľa viac humanitárnych problémov.

Ak si spomenieme na rokovania, v roku 2009 bola uzavretá dohoda o takzvaných madridských princípoch, čo však nakoniec k ničomu veľkému neviedlo a v určitom momente bolo Azerbajdžanu jasné, že územie môže dobyť späť silou a nie je potrebné robiť ústupky. Došlo v Arménsku k nedorozumeniu, že Náhorný Karabach môže byť v skutočnosti uznaný ako nezávislý štát?

Mohli by sme začať hovoriť o procese vyjednávania oveľa skôr než pri madridských princípoch. Došlo k niekoľkým pokusom o uzavretie mierovej dohody. Napríklad v rokoch 1999 až 2001 boli USA hlavným mediátorom a obe strany boli dosť blízko k podpisu. Týmto návrhom by sa Náhorný Karabach a Lačinský koridor stali súčasťou Arménska a Azerbajdžan by získal tento koridor cez Arménsko do Nachičevanu. Ale potom sa prezident Heydar Alijev [otec súčasnej hlavy štátu Azerbajdžanu] na poslednú chvíľu rozhodol, že to nepodpíše.

Azerbajdžan nebol spokojný s mierovými návrhmi, pretože pochopil, že použitím sily môže získať viac. Pripravovali sa, nakupovali zbrane, posilňovali svoju armádu.Zdieľať

Potom tu bol parížsky proces, ktorý viedol k madridským princípom, a na základe toho došlo ku kazanskému stretnutiu v Rusku v roku 2011. Aj tam boli strany dosť blízko k podpisu dokumentu, ale na poslednú chvíľu prišiel Azerbajdžan s novými požiadavkami.

O čo išlo?

Na základe kompromisu malo Arménsko odovzdať päť území mimo bývalej NKAO späť Azerbajdžanu a ponechať si dve, Lačin a Kelbedžar, ktoré spájajú Náhorný Karabach s Arménskom. V oblasti mali byť umiestnené mierové sily, utečenci mali právo na návrat.

O právne záväznom referende v Náhornom Karabachu sa malo diskutovať v druhej etape rokovaní a bolo to zaujímavé riešenie, pretože ak by Azerbajdžan odmietol dať právo na referendum Náhornému Karabachu, nedostal by Kelbadžar a Lačin, tieto dve otázky boli navzájom prepojené. V praxi to malo vytvoriť nový status quo, ktorý by bol stabilnejší a trvácnejší. Ale Azerbajdžan to nepodpísal.

Na základe kazanského návrhu dala ruská strana na stôl návrhy z rokov 2015/2016. Podľa nich mal Náhorný Karabach dostať dočasný medzinárodný štatút, kým sa nedefinuje konečný právny štatút. Takže de facto išlo o status mimo Azerbajdžanu.

Ako ste však poznamenali, Azerbajdžan nebol spokojný s týmito návrhmi, pretože pochopil, že použitím sily môže získať viac. Urobil rozhodnutie riešiť problém vojenskými prostriedkami najneskôr do roku 2005, pripravovali sa, nakupovali zbrane, posilňovali svoju armádu.

Veril teda niekto v uznanie nezávislosti Náhorného Karabachu?

Nepovedal by som, že ľudia v Arménsku, ktorí tento proces sledovali, mali takéto ilúzie. Išlo o dočasný štatút a určitú de facto nezávislosť, pretože to bola podstata ruských návrhov. Mediátori pochopili, že otázka statusu je najťažšia, a ak nie sú strany pripravené, treba to zmraziť a nechať na budúce generácie.

Ale – nanešťastie pre arménsku stranu – Baku si zvolilo vojenskú možnosť a podarilo sa mu celkom úspešne dosiahnuť svoje ciele ozbrojenými prostriedkami.

Čítajte tiež

Náhorný Karabach: zabudnutý konflikt

Michal Považan

Vyzerá to tak, že konflikt o Náhorný Karabach vyprovokoval Azerbajdžan. Aká je jeho minulosť a možné riešenia?

Už niekoľko mesiacov pred začiatkom Druhej karabašskej vojny, v júli 2020, sme videli strety medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Nestretlo sa to s vážnou reakciou medzinárodného spoločenstva. Myslíte si, že nedostatok ráznej reakcie bol faktorom v rozhodnutí Azerbajdžanu začať vojnu?

Myslím si, že Azerbajdžan plánoval vojnu najmenej rok predtým. Ak sa pozriete na vývoj, júlová eskalácia bola pravdepodobne súčasťou tohto procesu. Keď sa pozriete na spoločné vojenské cvičenia medzi Tureckom a Azerbajdžanom alebo na vojenské nákupy určitých zbraní, ako sú najmä turecké bezpilotné lietadlá – júlová eskalácia možno urýchlila rozhodnutie ísť do vojny, ale ku konkrétnemu rozhodnutie došlo pravdepodobne predtým.

Reakcia Západu mohla byť aktívnejšia v štýle shuttle diplomacy na upokojenie celej záležitosti, ale ako si pamätáte, išlo o veľmi nestále obdobie, mali sme pandémiu, prezidentské voľby v USA a iné problémy v iných častiach sveta. Načasovanie bolo pre Azerbajdžan ideálne.

Rusko vtedy veľmi legalistickým spôsobom argumentovalo, že bude chrániť Arménsko samotné, ale nie územia, ktoré sú medzinárodne uznané ako súčasť Azerbajdžanu. Očividne to nerozlišuje na Ukrajine a v Gruzínsku, tak prečo to urobilo v Náhornom Karabachu? Spôsobila to nechuť Vladimíra Putina k ľudovým revolúciám a protikorupčným protestom, aké spôsobili nástup arménskeho premiéra Nikolu Pašinjana, alebo skôr geopolitické dôvody a pokus učičíkať Baku?

Rusko nikdy nepovedalo, že karabašských Arménov podporí, a vzťahy medzi Arménskom a Ruskom boli dosť napäté už pred revolúciou [v roku 2018]. Na druhej strane sa vzťahy medzi Azerbajdžanom a Ruskom zintenzívňovali, takže Rusko nemalo dôvod zasahovať na strane Arménska.

V Arménsku existovali určité očakávania, že Rusi vojnu pomerne rýchlo zastavia, ale nestalo sa tak. Myslím si, že Rusko očakávalo, že Azerbajdžan zaberie časť svojho územia mimo bývalej autonómnej oblasti Náhorný Karabach a potom Rusko zasiahne a v podstate zrealizuje mierové návrhy, ktoré boli na stole v roku 2015.

Naplnili sa?

V podstate napokon áno, arménska strana síce prišla aj o územia v rámci bývalej NKAO, ale nakoniec sme dostali niečo celkom podobné tým návrhom – ruské mierové jednotky, návrat území Azerbajdžanu.

Samozrejme, ak by bola mierová zmluva podpísaná pred vojnou, Arménsko by malo kontrolu nad dvoma zo siedmich území mimo Náhorného Karabachu, ale celková logika je rovnaká. Rozmiestnenie ruských mierových síl, určitý druh zmrazeného stavu Náhorného Karabachu a určitý pokrok v iných otázkach, ako je otvorenie komunikácie a vymedzenie hraníc.

Rusko nemalo luxus vybrať si medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Zásahom v poslednej chvíli zabránilo definitívnemu rozdrveniu arménskej strany. Moskva sa snaží veľmi opatrne balansovať medzi týmito dvoma svojimi partnermi v regióne, a ako som už povedal, význam a úloha Azerbajdžanu sa v priebehu desaťročia zvyšovala.

Čítajte tiež

Náhorný Karabach To nebola vojna, to boli jatky

Markéta Kutilová Lenka Klicperová

České reportérky Markéta Kutilová a Lenka Klicperová píšu exkluzívne pre Denník Postoj o Arménoch, ktorí opúšťajú svoje domy v Náhornom Karabachu.

V posledných rokoch sme boli svedkami nárastu významu iných regionálnych mocností v konflikte, či už ide o Turecko, ktoré výrazne podporovalo Azerbajdžan vo vojne v roku 2020, alebo Indiu, ktorá podporuje Arménsko. Zmení to niečo na dynamike konfliktu?

V tomto bode hrá India úlohu pri dodávkach zbraní Arménsku. Arménsko má finančné zdroje, ale nie veľa krajín je ochotných mu predávať zbrane. S ruskou inváziou na Ukrajinu sú ruské kapacity dosť vzácne. Arménsko podpísalo zmluvu s Ruskom, ale to nemá zdroje na jej plnenie, hoci Jerevan zaplatil vopred stovky miliónov dolárov.

Pre Indiu je ďalším faktorom jednostranná podpora Azerbajdžanu zo strany Pakistanu, ale nepovedal by som, že India je hráčom, ktorý ovplyvňuje situáciu v teréne, s výnimkou predaja zbraní.

Úloha Turecka sa od pokusu o prevrat v roku 2016 zvyšuje a bez tureckej podpory by výsledok mohol byť veľmi odlišný. Nehovorím, že by Arménsko vyhralo túto vojnu, ale Azerbajdžan by nevyhral tak rozhodne.

Akú úlohu hrá Západ?

Rusko, Turecko a Irán majú záujem na minimalizácii západného vplyvu, a preto sa snažia nastaviť tento formát 3 + 2, kde sa všetci regionálni aktéri so svojimi juniorskými partnermi snažia udržať všetky procesy v regionálnom rámci.

Hlavným trendom je v súčasnosti klesajúci vplyv Ruska a túto prázdnotu vyplní Turecko, ale aj pokus USA a EÚ stabilizovať Kaukaz.

Ak sa pozrieme do budúcnosti, aký je reálny spôsob riešenia otázky Náhorného Karabachu, či už súčasnej krízy, alebo konfliktu ako celku?

Úprimne povedané, nemám veľa optimistických scenárov. Myslím si, že všetky scenáre sú zlé, niektoré horšie, iné o niečo lepšie. Z celkového pohľadu Azerbajdžan presadzuje v oblasti agresívnu politiku a ochota zasiahnuť a zastaviť jeho politiku nie je.

Dnes sa už na rokovaniach nehovorí o žiadnych serióznych bezpečnostných zárukách pre Náhorný Karabach. Ak nezasiahne medzinárodné spoločenstvo, tak alebo onak dôjde k etnickým čistkám.Zdieľať

Ak to bude pokračovať, situácia sa bude stále zhoršovať a v Náhornom Karabachu reálne hrozia etnické čistky. Ak bude aktívnejšia medzinárodná angažovanosť, tento trend by sa mohol zmeniť, ale to nevidíme. Nikto nechce prevziať väčšiu zodpovednosť, nevidím preto žiadne riešenia, ktoré by mohli viesť k udržateľnému mieru v regióne.

Myslíte si, že Arméni majú budúcnosť v Azerbajdžane, ak získa späť Náhorný Karabach, alebo bude jediným výsledkom niečo, čo sme videli v Srebrenici v roku 1995 alebo v Náhornom Karabachu pri pogrome Šuši v roku 1920?

To, čo máme na stole, tak alebo onak povedie k etnickým čistkám Náhorného Karabachu. Ak to Azerbajdžan nedosiahne svojimi donucovacími politikami na mieste, rokovania sú pre neho tiež celkom pozitívne. Dnes sa nehovorí o žiadnych serióznych bezpečnostných zárukách, o žiadnom druhu politickej autonómie Náhorného Karabachu.

Myslieť si, že pravdepodobne najintenzívnejší medzietnický konflikt na svete by sa dal vyriešiť bez akýchkoľvek tvrdých bezpečnostných záruk a bez akejkoľvek medzinárodnej angažovanosti, je len fantázia.

Teoretickou možnosťou je zachovanie statusu quo ante pred blokádou Lačinského koridoru, ale je to veľmi teoretická možnosť. Nemyslím si, že preň existujú reálne možnosti.

Takže v podstate máme dve riešenia: obnovenie status quo ante alebo nejaké tvrdé bezpečnostné záruky od medzinárodného spoločenstva. Toto sú jediné dve možnosti, ktoré by mohli zabrániť etnickým čistkám územia. Všetky ostatné možnosti vrátane tých, o ktorých sa v súčasnosti vyjednáva za rokovacím stolom, povedú k etnickým čistkám Náhorného Karabachu.