Týždenný výber Christiana Heitmanna Nová americká bezpečnostná stratégia je nehorázna. Ale nemala by nás prekvapiť

Christian Heitmann

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Winston Churchill označil tridsiate roky za „roky kobyliek“, keď Británia prejedla víťazstvo z prvej svetovej vojny. Ale čo by bol povedal na európske politické elity posledných desiatich rokov?

Autor je rodený Prešporák, ktorý časť života prežil v Nemecku a Chorvátsku, vo Viedni a v Záhrebe študoval históriu so zameraním na strednú a východnú Európu. Píše o zahraničnej a bezpečnostnej politike.

Ďalšie autorove články:

Reportáž z Arménska Pašinjan vyhral voľby, ale mnohí Arméni nerozumejú, prečo prehrali vojnu

Ukrajinci zasiahli ruskú korvetu v Kronštadte

Globálny kolaps Menej sexu, mobily a chýbajúce deti aj medzi chudobnými. Aké sú dôvody svetovej demografickej krízy?

Trumpova administratíva predstavila pred víkendom svoju novú bezpečnostnú stratégiu.

Jej cieľom je zaistiť, aby „Amerika zostala najsilnejšou, najbohatšou, najmocnejšou a najúspešnejšou krajinou sveta“.

V Európe vyvolal nový Trumpov dokument veľké znepokojenie, britský The Economist píše, že „spojenci môžu panikáriť; despotovia budú jasať“.

Nová stratégia pritom len na papieri formuluje to, čo už vo februári oznámil viceprezident J. D. Vance. Európa pre Spojené štáty nie je v prvom rade spojencom, ale obchodným a pre Vanceovo krídlo aj politickým a ideologickým rivalom. Teda väčším problémom než napríklad Rusko.

Zverejnenie dokumentu zároveň sprevádza správa, že USA chcú, aby Európa do roku 2027 prevzala väčšinu konvenčných obranných spôsobilostí NATO. Zástupcovia amerického ministerstva obrany počas posledných stretnutí s predstaviteľmi európskych štátov pohrozili, že ak sa tak nestane, Američania sa sami stiahnu.

Hoci požiadavka, aby sa Európa väčšmi podieľala na obrane Aliancie, je opodstatnená, takýto termín je celkom nereálny. Aj preto je nejasné, či zástupcovia USA myslia túto hrozbu vážne alebo ide len o zámienku a Spojené štáty naozaj plánujú hodiť NATO cez palubu.

Nevídaný zásah do európskej suverenity

Čo sa týka novej stratégie, európske štáty na novom dokumente neznepokojuje len zameranie USA na americký kontinent, plánovaný ústup z Blízkeho východu a Európy, ale aj to, že Američania si v doposiaľ nevídanej miere vyhradzujú právo intervencie do európskej politiky.

Európa vraj čelí „tvrdej vyhliadke civilizačného vymazania“, pretože „Európska únia a ďalšie nadnárodné subjekty... podkopávajú politickú slobodu“, ako aj v dôsledku migrácie a „potláčania politickej opozície“. Podľa novej stratégie by preto americkým cieľom malo byť „pestovanie odporu proti súčasnému smerovaniu Európy vnútri európskych štátov“.

Inými slovami, Spojené štáty otvorene hlásajú, že hodlajú v Európe podnikať nepriateľské hybridné operácie s cieľom oslabiť súdržnosť EÚ.

Dlhé roky pritom platilo, že to boli americkí demokrati, ktorí v zahraničnej politike presadzovali snahu šíriť „osvetu“ a presvedčiť celý glóbus o blahu svojej progresívnej politiky. Naopak, republikáni razili pragmatickejšiu líniu. S partnermi ich spájali spoločné záujmy (a obzvlášť počas studenej vojny aj spoločné antipatie), ale čo si ich spojenci mysleli o spoločenskej politike, im bolo vcelku jedno. S liberálnymi a so stredoľavými európskymi vládami často vychádzali podobne dobre ako s konzervatívcami a kresťanskými demokratmi.

To sa teraz mení. Trumpova vláda deklaruje misionársky zápal presadiť svoje názory na migráciu či iné témy aj v zahraničí. Mnohé európske politiky si pritom naozaj zaslúžia kritiku. Ale nová bezpečnostná stratégia USA hlása nehorázne vmiešavanie do suverenity európskych štátov, aké si v tejto podobe doposiaľ nedovolila žiadna americká vláda.

Za bežných podmienok by si takéto vyhlásenia z Washingtonu zaslúžili jasné odmietnutie. Na to však Európania v súčasnosti nemajú karty, musia sa pokúsiť o uchlácholenie svojho bezpečnostného garanta aspoň na také obdobie, kým nedokážu Spojené štáty v európskej bezpečnosti ako-tak nahradiť.

Pochybní partneri

Pozoruhodné pritom je, že Trumpova vláda si pre seba ako najužšieho partnera nevyberá tradične Spojeným štátom naklonené konzervatívne strany ako britských toryovcov, nemeckú CDU/CSU alebo poľské PiS. Zo stratégie vyplýva, že Američania chcú v Európe staviť na národnopopulistické projekty typu AfD.

To svedčí nielen o hodnotovom nastavení novej Republikánskej strany, ktoré sa s hnutím MAGA výrazne posunulo od pozícií republikánov Eisenhowera (mimochodom, veľkého podporovateľa európskej integrácie), Reagana a Busha.

Spojené štáty tak tlačia na normalizáciu strán, ktoré sa spolu s extrémnou ľavicou pokúšajú sabotovať reformy európskych armád. Čo vôbec má byť „patriotické“ na politikoch ako Björn Höcke z AfD, ktorí nevidia dôvod brániť svoju krajinu, je témou na inú diskusiu.

Nová americká národná bezpečnostná stratégia dokonca tvrdí, že cieľom je „podpora európskej veľkosti“, ktorej vraj EÚ stojí v ceste.

Skutočný dôvod, prečo chce vláda vo Washingtone Európsku úniu oslabiť, je, samozrejme, úplný opak – vo fragmentovanej Európe budú mať štáty nie viac, ale menej suverenity a budú zraniteľnejšie a závislejšie od USA a Ruska než v zjednotenej Únii.

Napokon, na výzvu Elona Muska zrušiť Úniu výstižne reagoval bývalý šéf štábu Theresy Mayovej Gavin Barwell: Musk, Vance a hnutie MAGA nemajú radi EÚ, pretože „je ťažšie ju šikanovať ako 27 národných vlád“.

Roky kobyliek

Európa sa teraz nachádza medzi dvoma mlynskými kameňmi – na jednej strane Putinovým Ruskom, ktoré v Európe podniká vlnu sabotáží a ktoré bude po skončení vojny na Ukrajine vojensky schopné vyvíjať tlak na východné krídlo EÚ a NATO. Na druhej strane čelí Spojeným štátom vedeným Trumpom, ktorý na doterajšie aliančné zväzky nazerá skôr ako výpalník než ako partner a spojenec.

Európa pritom nemá právo byť prekvapená. Mala čas od roku 2014, najneskôr však od roku 2022, aby sa pripravila na to, čo prichádza.

Nebolo žiadnym tajomstvom, že Američania nemajú pre európsku pohodlnosť pochopenie a najneskôr po ruskej anexii Krymu a invázii do Donbasu bolo jasné, že Rusko je revizionistickým štátom prahnúcim po zmene európskeho poriadku, ktorý vznikol po rozpade Sovietskeho zväzu.

História je často až jednostranne kritická k Nevillovi Chamberlainovi, je vykresľovaný ako hlupák, ktorý naivne uveril Hitlerovým slovám.

V skutočnosti však Chamberlain nebol naivný rojko. Uvedomoval si, že Británia potrebuje čas, aby sa pripravila na vojnu s Nemeckom, ktorá pravdepodobne napriek Mníchovu príde. Chamberlainovo kupovanie času sa však nevyplatilo, pretože aj keď Británia v Mníchove kúpený čas využila (napríklad začala do výzbroje zavádzať slávny Spitfire a vybudovala sieť radarov, ktoré o necelé dva roky neskôr pomohli vyhrať leteckú bitku o Britániu), Nemecko využilo dodatočný čas lepšie.

Počas západného ťaženia v roku 1940 asi štvrtina nemeckých zbraní pochádzala z československých skladov a tovární v protektoráte.

Winston Churchill preto tridsiate roky označil za „roky kobyliek“, v ktorých Británia zahodila plody víťazstva v prvej svetovej vojne a neprebudila sa skôr, než sama čelila existenčnému ohrozeniu.

„Od roku 1932, určite od začiatku roku 1933, keď sa Herr Hitler dostal k moci, bolo v tejto krajine všeobecne známe, že v Nemecku sa začalo seriózne znovuzbrojenie,“ kritizoval Churchill vládu v novembri 1936.

Napriek tomu zostala reakcia britskej vlády, najprv Stanleyho Baldwina a potom Nevilla Chamberlaina, nedostatočná. A hoci obaja majú neodškriepiteľné politické zásluhy, všetky z nich stoja v tieni ich najväčšieho zlyhania.

Len ťažko si možno predstaviť, že európskych lídrov po roku 2014 budú historici súdiť zhovievavejšie.