Kvóty a hodnoty: Upratať si musíme najprv doma

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kvóty a hodnoty: Upratať si musíme najprv doma

Irackí migranti nesú svoje veci pri odchode z provizórneho utečeneckého tábora pri severogréckej dedine Idomeni na macedónsko-gréckej hranici do ďalšieho tábora pri meste Katerini 12. apríla 2016. Foto - TASR/AP Photo/Amel Emric

Slovenským diskurzom sa tiahne nevyslovené presvedčenie, že nikto nemá nárok na našu pomoc a sme to my, kto určuje, či niekomu pomôže alebo nie.

Návrh Európskej komisie, aby členské štáty, ktoré odmietnu kvóty na prijatie utečencov, zaplatili za každého z nich 250 000 eur, vyvolal vlnu odporu medzi slovenskými politikmi aj verejnosťou. Vládna koalícia aj parlamentná opozícia zhodne návrh odmietli, ich vyjadrenia sa líšili len mierou kultivovanosti prejavu.

Od začiatku migračnej krízy v EÚ sa verejný diskurz o tejto téme na Slovensku zaoberá len tým, čo pláva po hladine. Diskutuje sa o počtoch žiadateľov o azyl, ktorých môže krajina prijať a integrovať, o tom, ako strážiť vonkajšie a kontrolovať vnútorné hranice, prípadne o nákladoch spojených s prijatím jedného žiadateľa, kapacitách záchytných táborov či pracovného trhu. Súčasťou politického konsenzu je spoločné presvedčenie, že problémy treba riešiť tam, kde vznikli, čiže za hranicami EÚ. Celá táto debata je v médiách rámcovaná fotografiami mladých mužov tmavej pleti, protestujúcich davov, proti ktorým zasahuje polícia, odpadkov pri ceste a správami z rubriky krimi.

Je vysoko pravdepodobné, že najnovší návrh Komisie na reformu azylového system EÚ, teda tzv. Dubinského nariadenia, nebude v Rade EÚ prijatý. Dôvodov je hneď niekoľko. Na jednej strane viaceré členské štáty už vopred avizovali, že budú proti. No samotný návrh je problematický aj z iných dôvodov.

V neprospech chudobných krajín

Stanovenie kvót na základe HDP a počtu obyvateľov len veľmi nedostatočne odráža schopnosť krajiny prijať a integrovať ľudí, ktorí nemajú žiaden majetok, nepoznajú jazyk, nemajú kde bývať a sú tak (minimálne počas prvého roku) úplne odkázaní na inštitúcie prijímajúceho štátu. Výška pokuty je síce odrádzajúca, ale asi viac pre chudobnejšie štáty než pre bohatšie. Inak povedané, vytvára prostredie, v ktorom väčšia časť žiadateľov o azyl môže skončiť v krajinách s nedostatočnou infraštruktúrou potrebnou na ich integráciu.

Navrhovaná metodika nezohľadňuje mieru nezamestnanosti v sektoroch, ktoré sú schopné ponúknuť prácu ľuďom s nízkou kvalifikáciou, a to je väčšina prichádzajúcich. Iste, táto charakteristika sa už nemusí týkať ich detí, ale len za predpokladu, že hostiteľský štát im dokáže ponúknuť príležitosť získať kvalitné vzdelanie aj napriek ich prvotnému hendikepu. S tým má napríklad Slovensko systémový problém, o čom svedčí dlhoročná snaha umiestňovať deti z najchudobnejšieho prostredia do špeciálnych škôl. Povinné kvóty nijako nezohľadňujú záujem štátov o žiadateľov s určitým profilom a už vôbec nie názor samotných utečencov.

Časť z nich má pritom v Európe rodinu, ktorá by im dokázala pomôcť pri hľadaní ubytovania aj práce. A nakoniec, už prerozdelenie relatívne malej skupiny utečencov zo Sýrie a Eritrey sa v praxi ukázalo ako ťažko realizovateľné – z Grécka a Talianska sa podarilo za rok a pol premiestniť len 1 145 žiadateľov o azyl, hoci Rada rozhodla, že počas dvoch rokov má byť takto premiestnených 160 000 ľudí.

Dohoda s Tureckom zo začiatku tohto roku výrazne znížila počet tých, ktorí klopú na brány Európy. Vytvorila priestor na posilnenie ochrany vonkajších hraníc, zlepšenie registrácie žiadateľov cez takzvané hot-spoty, ale aj zamyslenie sa nad hlbšími súvislosťami. Pretože vlna utečencov a migrantov za nádejou na lepší život zmyla nános zvyku a my sme nútení vrátiť sa k samotnej hodnotovej podstate povojnovej Európy. Podstatu súčasnej migračnej krízy EÚ veľmi dobre vystihol pápež František pred pár dňami pri prijímaní Ceny Karola Veľkého. Spýtal sa: „Čo sa ti stalo, Európa humanizmu, bojovník za ľudské práva, demokraciu a slobodu?” A svoj príhovor uzavrel slovami: „Verím v Európu, o ktorej sa nebude hovoriť, že jej oddanosť ľudským právam bola jej poslednou utópiou.“

Tu niekde je jadro súčasného sporu, ktorý rozdeľuje Európu nielen na Východ a Západ, ale zároveň je zdrojom prehlbujúceho sa konfliktu medzi občanmi každého z členských štátov EÚ. Šesťdesiatosem rokov po prijatí Všeobecnej deklarácie ľudských práv slabne totiž konsenzus o tom, či sú nejaké práva skutočne univerzálne, a ak áno, aké to má dôsledky. A len o tri roky mladší Dohovor o právnom postavení utečencov hovorí, že toho, kto prekročí hranice bez povolenia s cieľom požiadať o azyl, nie je možné za jeho konanie potrestať, ale ani repatriovať tam, kde by bol jeho život ohrozený.

Pôvodne sa dohovor vzťahoval len na situáciu po II. svetovej vojne, ale v roku 1967 prijala OSN protokol, ktorým sa toto obmedzenie zrušilo. Všetky členské štáty EÚ spolu s väčšinou štátov sveta dobrovoľne pristúpili k obom medzinárodným zmluvám krátko po ich schválení na pôde OSN.

Slovenským spoločenským diskurzom sa ako zlatá niť tiahne väčšinou nevyslovené presvedčenie, že nikto nemá nárok na našu pomoc, a sme to my, kto určuje, či niekomu pomôžeme alebo nie. Tento názor však platí len čiastočne: áno, rozhodujeme my, ale akosi sme zabudli, že to rozhodnutie sme už raz spravili – vtedy, keď sme sa prihlásili ku koncepcii univerzálnych ľudských práv a uznali konkrétne práva utečencov. Kým od týchto záväzkov Slovensko neodstúpi, má povinnosť pomáhať a jeho partneri majú právo od neho túto pomoc žiadať.

Suverénny štát môže urobiť čokoľvek, čo uzná za vhodné. Môže jednostranne prestať dodržiavať svoje zmluvné záväzky voči iným štátom aj voči OSN alebo od nich dokonca formálne odstúpiť. Vo februári tohto roku napríklad fínsky prezident Sauli Niinisto vyhlásil, že je potrebné revidovať Ženevský dohovor o postavení utečencov, pretože je zastaraný a masovo zneužívaný prichádzajúcimi migrantmi. Ale takéto kroky majú svoje dôsledky.

Hodnoty, na ktorých ešte stále stojí Európska únia, zahŕňajú aj tie, ktoré obsahuje Všeobecná deklarácia ľudských práv. Ich odmietnutie by bolo signálom, že dotyčný štát dobrovoľne opúšťa európsky hodnotový svet a vytvára si vlastný. Taký, ktorý sa opiera len o nestálu väčšinu v domácom parlamente.

Upratať si doma

Otázka, ktorú si musia začať klásť nielen tzv. nové členské štáty EÚ, ale vlastne všetci občania EÚ, preto znie: považujeme koncept univerzálnych ľudských práv, teda takých, ktoré prináležia každému človeku kdekoľvek na svete, za užitočný a realizovateľný alebo sa ukázal byť len akousi utópiou, ktorá v konflikte s násilím a/alebo blahobytom vždy zákonite prehrá? A ak ešte stále veríme v zmysel takto pochopených základných práv, s ktorými sa rodí každý človek kdekoľvek na svete, aké povinnosti z toho pre nás vyplývajú?

Ako pripomenul aj pápež František, na všetky tieto otázky si Európa už raz dala odpoveď. Ale nekonečné diskusie politikov a nárast nevraživosti medzi ľuďmi signalizuje, že je najvyšší čas položiť si ich znova. A to aj s rizikom, že odpovede, ktoré nájdeme, urobia z generácie našich starých otcov utopických blúznivcov.

Ak by sa Slovensko nakoniec znovu prihlásilo k Európe, jej hodnotám a svojmu dielu zodpovednosti za to, že nezostanú len na papieri, malo by nanovo definovať svoju politickú líniu vo vzťahu k migračnej kríze.

To v prvom rade znamená upratať si pred vlastným prahom, pretože nie je prijateľné, aby úroveň pomoci poskytovaná úspešným žiadateľom o azyl v niektorom ohľade prevýšila pomoc, ktorú štát garantuje svojim občanom v núdzi. Strecha nad hlavou, teplo, voda, jedlo, zdravotná starostlivosť a minimálne vreckové na zachovanie základnej ľudskej dôstojnosti, to všetko musí štát dokázať poskytnúť každému, kto si to nedokáže zabezpečiť vlastnými silami. Zároveň je však potrebné preskúmať koncept solidarity, na ktorý sa odvolávajú štáty, ktoré čelia najväčšiemu náporu migrantov.

Jej súčasťou je totiž aj rovnaké zaobchádzanie a nebude možná dovtedy, kým časť občanov chudobných členských štátov EÚ bude mať pocit, že ak by sa rozhodli presťahovať napríklad do Nemecka alebo Francúzska oni, bude ich štartovacia pozícia horšia, než keby prišli z Iraku alebo Afriky.

Všetky takéto čiastkové problémy sa dajú riešiť. Dohoda je však možná len pri zhode v základných hodnotách a spoločnom pocite zodpovednosti za ich realizovanie. V opačnom prípade je len otázkou času, kedy sa Európska únia začne drobiť na stále menšie a sebeckejšie zoskupenia. Pre Slovensko by takýto vývoj mohol byť fatálny.

Autor pracuje v Európskom parlamente, text obsahuje jeho súkromný názor a nemusí odrážať postoje a názory jeho zamestnávateľa.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo